Rok 2006 v Malackách (2)

Január, Február
Spomínam si na mrazivé začiatky. Ranná hmla, trasúce sa ruky, mráz na perách a srdce plné očakávania. A naše posedenia v Breaku, usmiate tváre kamarátok a sladko-trpké rozhovory, ktoré ma zohrievali na duši a pomohli mi zabudnúť na zimu.

Jablkovo-škoricová vôňa, ktorá ma odrádzala od učenia. Prebdené noci nad Marquézom, po ktorých som sa prebúdzala s úsmevom na perách.

Studené Malacky, ktoré mi každodenne našepkávali, že čoskoro príde jar.

A takto som si vychutnávala chlad, hovoriac si: „Veď to dlho nepotrvá.“

Marec, Apríl, Máj, Jún
Jar bola nádherná. Často sme sedávali na školskom dvore a užívali si teplo. Vdychovali sme čudesné vône z jedálne, sem-tam sme pozreli na svet okolo a rozprávali sme sa. O všetkom.

Jar plná plánov, akcií a rozkvitnutia. Bola som plná energie, ktorá sa na mňa nalepila počas zimy. Mala som pocit, že všetko dokážem. Chodievala som všade, kam sa dalo, a o všetkom som rozmýšľala a písala. Stále dookola. Nemala som čas a chuť trápiť sa alebo byť zodpovedná. A v podstate mi to tak vyhovovalo.

Jún bol jedna veľká zmes stresu, smútku a radosti.

Asi nikdy za celý rok sme sa neučili tak ako v júni. Neustále písomky, zničené tváre spolužiakov a počítanie priemeru bolo na každodennom poriadku. Nejako sme to však prežili a postupne sme si začali uvedomovať, že čoskoro budú prázdniny. V triede vládla príjemná atmosféra. Akosi sme sa viac zblížili a lepšie sa spoznali. Mali sme veľa spoločných zážitkov, ktoré nás spájali a na ktoré sme so smiechom spomínali. A práve toto vo mne vyvolávalo menšiu nostalgiu.

Všetci sme sa tešili na Streetfest. Nemohli sme uveriť, že o pár dni je tu niečo, na čo sme sa tak dlho tešili. Miliónkrát sme sa rozhodovali, čo si obliecť, kedy tam ísť, kto všetko pôjde……

Bolo to úžasné! Lepšie než som očakávala a horšie než o čom som snívala. Stále to mám pred očami. Usmiate tváre, živé rozhovory, energia, chuť piva a Robova tvár špinavá od prachu. Pretancovali, preskákali, prespievali a presmiali sme celú noc a celú jar. A potom sme unavene ležali na deke, premýšľajúc, či sa to naozaj stalo, alebo to bol len krásny sen…..

Júl, August
V júli som konečne nastúpila na brigádu. Tešila som sa, že si sama vyrobím peniaze. Pracovala som v letnej škole s deťmi od 6 do 10 rokov. Zo začiatku to bolo pestré. Neustále detské otázky, ruch, riešenie hádok a bitiek…. Myslela som si, že to napokon vzdám, ale niečo ma tam držalo. Možno to boli tie ich nevinné tváričky a šibalské úsmevy, alebo vízia finančnej odmeny. Neviem. Ale vyplatilo sa. Na konci ma to na veľké prekvapenie mojej mamy začalo baviť. Postupne som spoznala všetky deti a s niektorými som si vytvorila super kolektív (zdravím Timeu, Sáru a spol.).

Takmer celý august som bola na cestách. Najskôr v Paríži a potom v literárnej škole. Bol to zaujímavý mesiac, kedy som sa toho veľa naučila, zažila niečo nové, rozšírila si obzory, spoznala úžasných ľudí a ešte viac som sa zblížila s literatúrou. A samozrejme som objavila Sandmana.

Aj napriek tomuto nabitému programu som do Malaciek chodila tak často, ako sa dalo. Nemohla som ich na tak dlho opustiť. Vždy ma tam čakala Mirka s otvorenou náručou, ďalší priatelia a moje obľúbené miesta, vďaka ktorým som prežila nádherné prázdniny.

September, Október, November
Všetko mi pripadalo ako sen. Prvý deň v škole som bola ako v tranze. Keď som sa obrátila späť, nemohla som uveriť, že to boli len dva mesiace. Všetci sa tak zmenili. Na tých známych tvárach som spozorovala niečo, čo tam predtým nebolo. A opäť sme zostarli. Niektorí aj narástli, však Kris?

Mala som narodeniny. „Veľkých 17!“ hovorila mi Nina a ja som sa smutne usmiala. Už zasa o rok staršia. September mi priniesol môj zaprášený stereotyp a ja som ho s radosťou prijala.

800-ročné Malacky boli perfektné. Vždy sa mi pri nich vybaví obraz, ako všetci sedíme na tribúne a je nám fajn. Pripomenulo mi to Streetfest. Vtedy som sa bála, že nám už nikdy nemôže byť tak dobre, našťastie som sa mýlila.

Stále cítim vôňu pečienky, počujem hudbu, smiech, vidím vracať nejakého chalana a ešte stále cítim kvapky dažďa na tvári……….

December
„Nemôžem uveriť, že sú tu už Vianoce a ja nemám nič kúpené!“
„Neviem, kde zoženiem peniaze na darčeky….“
„Ktovie, čo dostanem od našich?“
„Dúfam, že mi kúpia ten Mp3 prehrávač…“

A opäť je to tu a opäť to počúvam. Ale už som si zvykla. Úprimne, už si nedokážem predstaviť Vianoce bez týchto otázok. Bez nich by to skrátka nebolo ono. Snažím sa nájsť podstatu a čaro Vianoc. Keď som bola malá a stavala som snehuliaka, vedela som to. Teraz si neviem spomenúť.

Nechápem, ako mohol tento rok tak rýchlo ubehnúť. Bola to neuveriteľne divoká jazda.

Ležím na posteli a spomínam. Spomienky mám akési popletené a rozmazané. A tak sa riadim pocitmi. Premýšľam, čo bude ďalej, čo príde po novom roku, čo ma čaká a čo ma neminie.

Rozmýšľam, rozmýšľam, aj keď viem, že rok 2006 sa už nikdy nevráti……………

Tamara Šefčovičová, študentka Gymnázia sv. Františka Assiského

0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.