Genius loci /1/ – Dom na Záhoráckej ulici č.18

Pre niekoho sú staré domy často len hromadou tehál bez hodnoty, ktoré pri prvej možnej príležitosti treba nahradiť čímkoľvek „modernejším“. Mnoho iných si myslí opak – aj pri domoch, ktoré práve neoplývajú bohatou historickou fasádou alebo nenesú meno známeho architekta dokážu oceniť ich miestotvornú hodnotu – sú tichou spomienkou na rozmanité ľudské osudy, na ľudí, ktorí sa v nich narodili alebo zomreli – vytvárajú genia loci, teda ducha, atmosféru miesta. Postupne Vám niekoľko z nich – existujúcich, ale aj zaniknutých – bližšie predstavíme. Dnes to bude dom na Záhoráckej ulici č. 18…

Ak neviete, o ktorý dom ide – pomôžem Vám. Teraz zostalo z neho už len torzo – súčasnosti sa v ňom nachádza predajňa firmy Orange. Blízky mi je najmä tým, že sme boli spolu s mojim starým otcom jeho poslednými stálymi obyvateľmi.


1. Do roku 1947

Predvojnové Malacky mali výrazne odlišnú podobu od tej, ktorú poznáme dnes. Dokumentujú to nielen historické fotografie, ale napríklad aj staré katastrálne mapy. V roku 1914 mal tento dom so záhradou parcelné číslo 337 – celý pozemok v jeho pôvodnej veľkosti a podobe je ohraničený červenou čiarou – označené sú aj ulice – predsa len sa v tejto mape po prvý raz zorientovať nie je jednoduché. Zelenými čiarami je označený zbytok, ktorý sa zachoval dodnes. Určite rozmýšľate, čo znamenajú modré čiary – ide o potok Malina, ktorý kedysi prechádzal mestom. Ak budete jeho tok sledovať po meste, z dnešného pohľadu je občas až neuveriteľné, ako výrazne sa Malacky za ten čas zmenili. Všimnite si napríklad niekoľko mostov cez Malinu na miestach, kde by ste to skutočne teraz nečakali…

Jediný zachovaný nákres domu z 80-tych rokov nám dáva predstavu o tom, ako vyzeral vo svojej pôvodnej podobe. Červenou čiarou je oddelená časť, ktorá bola zbúraná v roku 1989, v červenom rámčeku je označená v súčasnosti existujúca časť domu. Obývala sa najmä predná časť a časť bočnej, ostatná časť bola hospodárskym zázemím. Miestnosti v dome boli riešené veľkoryso – tri najväčšie do ulice mali každá asi 30-35 m2 s výškou stropu asi 350 cm, vykurované boli ozdobnými keramickými krbmi so systémom prieduchov stenách. Malý výčnelok tesne nad oddeľujúcou červenou čiarou bola letná kuchyňa – pozoruhodná presklená prístavba k domu s vyrezávanými drevenými ornamentmi – zachovala sa bohužiaľ len jediná veľmi nekvalitná fotografia. K domu parili aj dve pivnice – prvú si môžete všimnúť na katastrálnej mape ako malý štvorček tesne za Malinou, druhá pomerne veľká klenbová pivnica sa nachádzala pod domom približne v strede jeho bočnej časti. Vedú do nej schody, ktoré vidíte na nákrese – jedny viedli na povalu, druhé do pivnice. V tejto podobe dom existoval do osemdesiatych rokov – vtedy bola časť domu do ulice prerobená na predajňu Očnej optiky.

Pôvodná podoba domu sa zachovala aj na niektorých historických fotografiách – na každej z nich je dom označený červenou šípkou. Budova na prvej fotografii vpravo dole je hostinec Bersón, druhý záber bol fotografovaný približne z miesta dnešnej hlavnej križovatky.

Kedy dom vznikol sa mi nepodarilo zistiť, pravdopodobne boli postavený súčasne s vedľajším (dom, v ktorom je momentálne kaviareň a obchody s oblečením). Jednoznačne už na prelome 19. a 20. storočia patril rodine Lichtensteinovcov. Dr. Samuel Lichtenstein, podľa rozprávania starého otca jeden z pálffyovských advokátov, bol prvý dokázateľný obyvateľ tohoto domu. V dome žil so svojou manželkou Theresiou, rodenou Singerovou – podľa dostupných údajov mali spolu tri deti. Zomrel pravdepodobne ešte pred začiatkom druhej svetovej vojny. Na povale som objavil jeho hlavičkový papier s nedopísaným listom…

Jeho manželka Theresia zomrela v Osvienčime ako približne 75 ročná. Naznačujú to svedectvá ich príbuzných, databázu ktorých spracúva izraelský inštitút Yad Vashem.


Syn Eugen Lichtenstein bol taktiež advokátom – bol slobodný, zomrel približne 45 ročný v Osvienčime.


Dcéra Hermína sa vydala za advokáta Dr. Arpáda Kondora, s ktorým žila ešte pred vojnou v Bratislave. Mali jedného syna – Rubena Samuela. Dr. Kondor zomrel počas bombardovania koncentračného tábora v roku 1944, čo sa stalo s jeho manželkou sa mi nepodarilo zistiť. Každopádne syn Ruben Samuel prežil – po vojne býval v Bratislave na Heydukovej ulici, neskôr sa presťahoval do Izraela. Či mal pred vojnou nejakých súrodencov – neviem – prežil jediný.

Tretia dcéra sa volala Elizabet. V dome som objavil jej zošit francúzštiny, do ktorého písala ako tretiačka…


Vydala sa za Manó Eislera, mali spolu dcéru Agnešu, o iných súrodencoch opäť nie sú informácie. Manó Eisler zahynul v Osvienčime, pravdepodobne aj Elisabet, nenašiel som záznam, ktorý by to dosvedčoval. Dcéra Agneša prežila, po vojne žila v Trenčíne.
1. apríla 1947 sa končí jedna etapa života v tomto dome. V tento deň dom od jediných dedičov rodiny Lichtensteinovcov – Rubena Samuela Kondora a Agnešy Hechtovej rod. Eislerovej za 650 000 korún kupuje môj starý otec Michal Nehyba (na fotografii z 90-tych rokov). Na povojnové časy obrovská suma – avšak starý otec bol známym obchodníkom. Počas vojny po deportáciách židovského obyvateľstva dom prepadol štátu, po vojne sa vráti spomenutým dedičom.


2. 1947 -1989

Počas tohto obdobia dom prešiel mnohými zmenami, žilo tu veľa rozličných ľudí. Starý otec sa doň nasťahoval spolu s rodinou až po ôsmich rokoch od kúpy, keď už prešiel peklom komunistických väzení – aj to len do dvoch izieb – zbytok domu mal rôznych nájomníkov. To, že dom vôbec vydržal celé obdobie snahy o budovanie svetlých zajtrajškov a obdobia, v ktorom súkromný majetok neznamenal nič, je najmä jeho zásluha. Mnohokrát dokázal vytrvalo odolávať snahám ho odtiaľ spolu s rodinou vysťahovať.


Prvomájové a lampiónové sprievody celé roky chodievali po Záhoráckej ulici – tribúna stávala pred hotelom Tatra. K niečomu ale boli dobré – zachovala sa aspoň fotografia, na ktorej vidíme dom ešte neporušený.


Na tejto fotografii si všimnite aj pôvodnú fasádu susedného domu – zmenil sa k nepoznaniu…


Prvýkrát z pozemku ubudlo pri výstavbe bytoviek na ulici 1. mája, druhý raz v auguste 1989. Kvôli výstavbe kultúrneho domu boli domy a záhrady odkúpené štátom za smiešnu sumu a celá Záhorácka ulica bola určená k asanácii.

Spomínam si na ten augustový deň, kedy sa s búraním začalo. Na príkaz istej pracovníčky odboru výstavby, ktorá podobnú prácu robila ešte donedávna a teraz si pravdepodobne spokojne užíva dôchodok, prišli do záhrady dvaja robotníci s motorovými pílami vyrúbať stromy. V záhrade bol obrovský ovocný sad – v auguste boli stromy plné zrelého ovocia a títo ľudia ich bez milosti rúbali. Neprial by som vám tú obrovskú spúšť vidieť, sú to okamžiky, kedy si človek uvedomí, že ľudská bezcitnosť a bezcharakternosť často nemá hraníc. Ale aj taká bola doba. Do Novembra pritom zostávalo už len pár mesiacov….

3. 1989 – súčasnosť

Fotografie bývalých záhrad zo začiatku 90-tych rokov, v súčasnosti tam stojí Malé námestie. Kultúrny dom nemajú Malacky dodnes. Z domu zostala len časť na nákrese v úvode článku oddelená červenou čiarou, zbúraný zbytok stál práve na tomto mieste.

Približne na tomto mieste sa teraz nachádza novšia časť Malého námestia.


Dom v 90-tych rokov – v tomto období som tu žil spolu so starým otcom. V ľavej časti domu mal predajňu s pivom strýko, neskôr pribudol obchod s kúpelňovým vybavením. V roku 2003 dva roky po smrti starého otca pribudla predajňa Orange.


V roku 2006 bola veľká časť domu zbúraná. Na jeho mieste bude stáť nový trojpodlažný polyfunkčný dom, ktorý nepochybne zostane verný „dobrým“ tradíciám malackej architektúry posledných rokov. Na fotografiách sú zábery tesne pred búraním.



Malá zaujímavosť – stena po ľavej strane je vonkajšia strana domu smerom k domu, v ktorom bola kedysi autoškola – tieto dve steny vytvárali uzatvorenú dutinu – sprístupnila sa až počas búracích prác. Stena bola omietnutá, s ozdobnou rímsou a mnohými vrstvami maľovky- naznačuje to, že dom je stál výrazne skôr ako spomínaný susedný – na jeho mieste bol pravdepodobne len voľný pozemok.


Dom ešte pred rekonštrukciou Záhoráckej ulice. Ako vidíte, pred ňou bola ulica „zelenšia“ – predsa len tam odvtedy pribudlo trochu betónu…


Súčasnosť – majitelia pozemku čakajú na stavebné povolenie, z tohto dôvodu zostala nedokončená aj časť Záhoráckej ulice. Časť, kde sa nachádza Orange, zostane aj naďalej zachovaná.

12 komentárov
  1. Katka
    Katka hovorí:

    Ak by sa tu dalo kliknut na „karmu“ ako na inom blogu, urcite to spravim 🙂 Vynikajuci clanok, velmi sa tesim na pokracovania. O par rokov si na ten dom nikto nespomenie a bude to velka skoda.

  2. Maros
    Maros hovorí:

    Pekny clanok Mato a nielen o osude jedneho domu. Osudy ludi su niekedy este zaujimavejsie, aj ked mozno este smutnejsie.

    Maros

    P.S.
    cahier dictée – asi diktatovy zosit

  3. Martin Marek
    Martin Marek hovorí:

    Dakujem, som velmi rad, ze sa vam clanok pacil. Ludské osudy a osudy domov casto nejdu oddelit – som presvedceny, ze tak ako clovek je schopny vtlacit istu pecat miestu kde zije, rovnako ho to miesto moze vyrazne na cely zivot ovplyvnit. Mozno preto bol tento clanok viac osobny.

    P.S. V tom zosite su skutocne len diktaty:)

  4. Anonymous
    Anonymous hovorí:

    Mato, veru, velka pochvala za clanok! Najma za vyborne informacne pokrytie (o obyvateloch, mapy, listiny) vzacne pohlady a aj osobny vklad. Osud domu maju dnes vo svojich rukach majitelia (na rozdiel od obdobia pred 1989) a mozno preto z neho zostala uz iba polovica.. Tak nech ta druha polka zostane stat co najdlhsie:)

    Miro

  5. lemonx
    lemonx hovorí:

    vlastne celkovo sa mo paci tato cast tejto stranky , tie fotky a spomienky … mohlo by tu byt napriklad viac fotiek z prvomajovych slavnosti alebo lampionoveho sprievodu, urcite by si vela ludi pospominalo ..:-). a na tejto ulici bola aj tusim nejaka krcma z posedenim vonku , pametam si na to ako este maly , teraz tam stoji budova z pasazou kde je test

  6. Petra
    Petra hovorí:

    ahoj Martin,

    hned ako som si otvorila tuto stranku a uvidela fotku domu s cislom 47, tak som si polozila otazku „nebyval tam nahodou Martin Marek? a „kto pisal tento clanok?“ a fakt som bola zvedava kdo bude dole podpisany ale mala som takeho maleho tucha kdo by to mohol byt;)
    No, musim povedat, ze mi bolo skoro az do placu. Je to skvely clanok a skvely objekt. Ten dom si pamatam velmi dobre a parkrat som ta z neho videla aj vychadzat este straasne davno ked sme boli spoluziaci na zakladnej skole;)
    Nebudem sa tu zbytocne unasat lebo sa to snad ani neda vyjadrit slovami ale stare Malacky a jeho domy a ich osudy to su veci, ktore su mi neskutocne blizke. Bolo to krasne mesto este strasne davno ked tam bolo len par aut a ludia len tak postavali a klebetili popri ceste nikam sa nehnajuc. Byt tak aspon na chvilu v Malackach pri krizovatke v roku 1910!

    No nic.. pokial planujes dalsiu cestu historickymi Malackami tak sa rada pridam a myslim ze este dalsich zopar jedincov;)
    Packo
    Petra P.

  7. Petra
    Petra hovorí:

    ospravedlnujem sa za chybicku. bolo to cislo domu 18. ale mam pre to vysvetlenie, som v praci a je tu okolo mna kopec cisiel..
    snad mi bude odpustene:)

  8. joja
    joja hovorí:

    Hlavne by mali zavriet hlavneho architekta Malaciek,ze dovolil take atrapy.A cele vedenie malaciek.
    Nie som povodna malacanka,mesto som si pred cca 28 rokmi vybrala,preto ze sa mi pacilo.Dnes by som najradsej utiekla.Joja

    Malacky,dobre miesto pre zivot!!!!!!!!!!!Ale komu??????????????????

  9. alena
    alena hovorí:

    v tom dome som sa narodila v roku 1958 rodičia sa volali Škutovci…mám na ten dom a Nehybovcov krásne spomienky z detstva…

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.