Rok 2007 v Malackách (3)

micudova.jpg

 

Na začiatku mája sa rozvíňajú kvety, vtáčiky si vetrajú podnájmy a ja som sa vrátila zďaleka naspäť do Malaciek. Je to zvláštne, keď „vyměníte svět,“ ako sa spieva v jednej pesničke od Brontosaurov. Stačí prejsť nejaký ten kilometer. Neviete, či je to tu lepšie alebo horšie – iné. Musela som si opatrne uvedomiť, že tu naozaj žijem a skúsiť sa obzerať.

Bolo mi čudné, že cez výlohu čohosi ako obchodu nevidím ryšavú hlavu kamarátky Zuzky. Keď som sa išla na ňu spýtať, že už tu predávať nebude, usúdila som z toho, čo mi povedali. Nechápala som to a nechápem dodnes. Niekto taký plný života nemohol umrieť. A v hĺbke duše si myslím, chcelo by sa tvrdiť, viem, že naozaj neumrela. Len ju, teraz, už nebudem vídať. Možno si to vravíme všetci, kto sme ju poznali.

Iné veci sú stále rovnaké. Malé Karpaty stoja, červený svetrík v nemenovanom obchode tam stále visí, výťah v našom paneláku sa stále tu i tam pokazí, podzemná dráha Rádek – Vinohrádek – Kiripolec stále nie je v pláne.

Postupne som sa začala po tých Malackách rozhliadať. Troška sa líšia od doterajšieho miesta pobytu. Kamenná gotická katedrála tu nestojí, namiesto toho dva kostoly, tehlové barokové, žoviálne. Namiesto rieky je tu potok. Ten je však krásne upravený, dokonca vyzerá ako potok. Mimochodom, konečne som mohla Malackám odpustiť, že cez ne nič poriadneho netečie. Je tu potok. So všetkým, čo k nemu patrí, ešte aj pijavičí klan si v ňom vyvŕtal bytovku. Priamo pod mostíkom.

Po veľkých zmenách sa človek dlhšie aklimatizuje, povedzme rovno, spamätáva. Nielenže sú v Malackách na peniazoch iné tváre, ale to niekedy ten človek enem tak sedzí a kuká do plafónu a rozmýšľa, prečo má stonožka sto nôh, a načo, a čo keď, a odkedy, a čo ak. Aj z toho sa však človek vystrábi. Pomoc príde cez maminku a tatka, jarné či letného slnko, kúpalisko, a tak podobne. Určite má na tom podiel i veselá, racionálna a originálna osobnosť vdp. Dr. Paľka Tomeka, hoci aj len zobďaleč pozorovaná. Ak niekoho – v našich podtatranských končinách – prekvapila tá familiárnosť, tá tu musí byť, inak by to nebolo o ňom. Bohužiaľ ho už v Malackách nestretnete…rovnako ako pána dekana Pokopca, ktorého treba určite spomenúť v spomienkach na rok 2007. Nielen preto, že strávil v Malackách bezmála pol môjho života (no, to som trošku prehnala). Pamätám si ešte, keď som ho prvýkrát videla na sv. omši. Vraj sa mu veľmi páči, riekol vtedy, ako sme spievali. My deti. Posledný raz, keď som ho v júni videla, ďakoval ženám. Na slávnosť Porciunkuly začiatkom augusta, samozrejme, prišiel. Aj pán opát zo Želiva. Po príchode nového pána dekana Rusňáka dostali oba malacké kostolíky vylepšený imidž – „františkánsky“ záplaty na strechu, farský nové hlavné dvere. Len dúfam, že by sa pamiatkárom páčili. Á, dvere – ešte v auguste ma v iných pricvikol „hosťujúci“ pán farár, vraj, koľko má ten kostol dverí. Záludná otázka.

Keď už hovoríme o kostoloch, nemožno nespomenúť hudbu, ktorá v jednom z nich v lete húdla. To pán Ulmann hodil vždy na seba fráčik a nasledovala pastva pre dušu. Za všetky nezabudnuteľné pondelkové koncerty spomeniem organové vyšívanie pána kaplána Šranka, akordeónovú jednohubku pána Chovanca, duetko manželov Šašinovcov, pána Bučka doprevádzaného na gitarové struny či vlastne naopak, alebo aj blonďaté pochody dánskej dychovky. Jej dirigent si pri poslednej skladbe prisadol k publiku, a tiež len kukal. Len mi po tom všetkom ostala trošku trpká pachuť – akoby návštevnosť nebola priamo úmerná kvalite. Júú a – hoci až na jeseň – Franta Nedvěd zaspieval v Malackách Valčíček! Viem, je to muzika z iného súdka, nie „vysoký štýl,“ ale o takom niečom som pred pätnástimi rokmi len snívala. Z koncertu slovensko-bretónskej kapely Roc´hann v Kultúrňím domečku bola okrem tanečnej bretónskej pesničky najlepšia na záver uspávanka po francúzsky. Nebola ani v programe, ani slovenská, ani bretónska a nehrala ju kapela, ale zaberala. Pán Didier nám ju zaspieval vraj preto, aby účinkujúci mohli ísť konečne domov.

Prepánajána, aby som nezabudla, revitalizujú park, teda parčík na Kláštornom námestí. To som napätá, čo všetko tu bude vitálne.

u každému správnemu mestu patrí farský úrad, mestský úrad a školy, k tomu nášmu ešte i kaštieľ a, čo ma vlastne až tak neteší, pár šenkú (vjec jak dva), ešte by teda bolo o kom a o čom písať, ale jednak nestíham všetko sledovať, a jednak nemám toľko písmenok na klávesnici. Nuž, pán primátor je stále ten istý, tak snáď o tých školách – malacké gymnázium oslavovalo výročie. Sú tu síce až dve gymnáziá, čo sa k nemu hlásia, ale hlavné je, že sa oslavovalo.

Keď všetky dojmy skúsim zhrnúť, tak som v roku 2007 zistila, že v tých Malackách sa dá žiť. Že ich mám rada. Tak Pán Búh zapuac!

Mgr. Monika Mičudová, Dejiny umenia

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.