Rozhovor Malackých pohľadov s Beinou Reifovou

Rozprávali sme sa s Beinou Reifovou. O starých a súčasných Malackách, o deťoch, o malackom divadle a úspešných recitátoroch.

Aké máte spomienky na detstvo?

Úžasné. Také asi ako väčšina mojich rovesníkov. V úzkom rodinnom kruhu, ktorý bol rozšírený o susedov, celú ulicu a pol mesta, takže ak sme niečo vyviedli, netrvalo dlho a boli sme patrične potrestaní. Odohrávalo sa v pouličných skupinkách, vo vzájomnom súperení i v dobrodružnom objavovaní, v stavaní bunkrov a tajných miest pre odovzdávanie odkazov. Najdôležitejšia však bola synagóga a dramák. Naďa Tučková vytvorila také prostredie, aké si len dokážete priať, plné dôvery, porozumenia a tvorivosti. O poschodie nižšie Libuška Čtveráková a Rúžka Habová, miesto pre dušu. Moje detstvo je vstupná brána do Ľudovej školy umenia, stromy a Malina, úsmev Jánošovcov a vŕzgajúce dlážky. Láskavá Marienka Miková a Majka Tanúšková, pán Bránsky a môj tatko s pani Elinkou. Moje detstvo sú miesta a tváre ľudí, ktoré mám často pred sebou. Základná škola na Kláštornom námestí, široké schodište a charakteristická vôňa zo školskej jedálne, moje zlaté panie učiteľky Vlasta Jančiová, Betka Dubajová, na gymnáziu Elenka Grmanová, pán Bajo. Mala som šťastie na ľudí.

Skúste porovnať svoje detstvo s detstvom vašich detí.
Asi sa to ani nedá. Pri tom všetkom čo sme nesmeli, smeli sme skutočne veľa a veľa mojich rovesníkov z toho vybŕdlo tak, že sú to obdivuhodné osobnosti. Najmä sme veľa zdieľali osobne, fyzicky, nie virtuálne. Naše decká smú asi všetko a ja som zvedavá ako sa s tým vysporiadajú, nemajú to ľahké. Ak majú svet iný a to je iný svet, ktorý sme im pripravili práve my, je to naše zrkadlo. Neviem, či im nenakladáme príliš, či sme sa nezbláznili my po roku 1989.
Snáď jediné, čo mi je ľúto, zdá sa, že nemajú svoje bandy, s ktorými by jak čvarga lietali na trnky, šmýkať sa na stohy alebo hrali vybíjanú, hádali sa do krvi. Práve z tohto obdobia mi zostali najpevnejšie priateľstvá overené prvými tajomstvami, dokazovaním si pravdy, či prvými nápadmi, ktoré sme aj uskutočnili. Jednoducho sme boli skutoční a skutočne sme aj povyvádzali.. no krása a hrôza zároveň. 🙂

Kde (v ktorej štvrti) ste vyrastali?
V Domkoch, na „Februárke“, dnes Veľkomoravská.

Ako si spomínate na Malacky svojho detstva?
Ako na miesto plné dobrodružstva a neobmedzených možností.

Zmenilo sa odvtedy mesto?
Prirodzene, že zmenilo ale len v rámci svojich možností a v rámci možností ľudí, ktorí sa na zmenách podieľali.

Čo podľa vás mestu najviac chýbalo vtedy a čo teraz?
Vtedy sa hovorilo o kultúrnom dome, ale som presvedčená, že synagóga a staré kino boli dostačujúce. Už pri prvej kampani Jožka Ondrejku sme problém kultúry nedefinovali ako problém priestoru, ale inštitúcie. Navrhovali sme vznik kultúrnych spolkov a v programe sme mali aj detské nedele, kultúrne letá… Dnes máme Mestské centrum kultúry a moderné kino. Stále sa ale šomre, že máme nedostatok kultúry. Ak si ale skutočne niekto pozrie ponuku MCK v Malackách, nemôže súhlasiť.
Stále si teda myslím, že nám chýba vzájomnosť. Máme skvelých športovcov, skutočne klobúk dolu, skvelých umelcov, podnikateľov, úspešný tretí sektor, ale chýba niečo ako spoločný duch, neviem to presne zadefinovať.

V čom sú podľa vás Malacky lepšie, krajšie ako vtedy?
Malacky hľadajú svoju tvár odvtedy, čo im ju zjazvil nadjazd a slimák tým, že mesto hrubo preťala železnica. Nepasujem sa za architekta, ale pri prezeraní starých fotografií, kde vedie cesta od kláštora priamo do kaštieľa, je mi veľa vecí ľúto. Je mi ľúto, že neprechádzam okolo Ľudovej školy umenia v Malackách, Na brehu a že Malina nie je Malinou..

Ako vnímate Malacky? Ako vnímate Malačanov?
Malacky vnímam cez Malačanov. Máme mimoriadne osobnosti a talenty a aj výborné výsledky v mnohých oblastiach. Chýba nám niekedy možno len súdržnosť, akási vzájomná súhra bez konfrontácie. Jedným slovom – lokálpatriotizmus.

Aký máte vzťah k mestu?
Nemyslím si, že je lepšie mesto ako to, v ktorom bývam ja, mám tu svojich rodičov a súrodencov, moju rodinu, deti a všetkých blízkych. Vždy, keď sa do Malaciek vraciam, mám pokoj v duši, poznáte ten pocit, byť doma. V minulosti sme sa dokonca aktívne s priateľmi podieľali na prvej primátorskej kampani Jožka Ondrejku a s odstupom času som presvedčená, že bol vtedy dobrou voľbou.

V súčasnosti bývate v Kostolišti. Obci, ktorá má k Malackám veľmi blízko, napriek tomu si zachováva svoju identitu. Ako vidíte Kostolište vo vzťahu k Malackám dnes a ako sa bude podľa vás vyvíjať do budúcnosti?
Ťažko sa mi posudzujú vzájomné vzťahy Malaciek a Kostolišťa, ale som rada, že som malým dielom pomohla pri realizácii chodníka spájajúceho Malacky a Kostolište. Na našej obci je mi však sympatická hrdosť, Kiripolčané sú skutočne lokálpatriotmi a dúfam, že obec takou aj zostane a zachová si svoju identitu.
Splynutia sú niekedy podivné. Nedávno som bola v Lyone a chcela som v slávnom Part Dieu kúpiť nejaké drobnosti pre blízkych. Mala som pocit, že som v Auparku alebo v Eurovei alebo v ktorejkoľvek krabici s rovnakými logami. Nič neostáva originálne. Škoda, nie?

Od mladosti sa venujete literárno-dramatickému umeniu. Niekoľko rokov vediete Štúdio mladých Divadla na hambálku (DNH). Zmenili sa podľa vás podmienky pre mládež v tejto oblasti? V čom?
K divadlu ma priviedla Naďka Tučková, s ňou som absolvovala aj všetky filmovačky, cesty na Barandov či do Mlynskej doliny, Naďka ma priviedla aj k tomu, aby som v synagóge učila. Zetkovci zásadne ovplyvnili kultúru v meste práve preto, že obaja boli u Naďky v Rozlete, Zlatka Vicenová Ilievová a Katka Habová sú skvelé učiteľky aj preto, že ich viedla Naďka, sestry Norisové sú úspešné aj preto, že sú Naďkinými žiačkami, Katka Trenčanská pokračuje v Naďkiných šľapajách…a mnohým iným zmenila pozitívne život.

Doteraz vychádzam pri práci s deťmi z toho, o som videla u nej a len vďaka nej sa tomu venujem. Je snáď len jedno, čo je občas náročnejšie, ak porovnám vyučko teraz a pred 25 rokmi, decká treba viac štartovať a motivovať.

Veľa sa diskutuje o vplyve internetu na deti. Ako vidíte túto otázku vy?
Internet je fenomén, o ktorom diskutujú všetci. Často je to polarizovaná téma a býva aj s výstrahou deckám podsúvaná. Internet je skvelá vec, ide možno len o to, či sme na taký technologický pokrok pripravení my dospelí, nielen deti.

V poslednej dobe vaši zverenci získali mnoho ocenení na recitačných súťažiach. Skúste spomenúť tie najvýznamnejšie. Aká je podľa vás perspektíva malackých recitátorov?
Moji recitátori sú mojou pýchou. Malacká prednesová hviezda je určite Barbora Vajglová, ako 12 ročná je trojnásobná účastníčka Hviezdoslavovho Kubína, najvyššej celoštátnej prehliadky najlepších recitátorov Slovenska. Barbora Bezáková, dnes už študentka JAMU v Brne a Sára Stupňanová finišovali dvakrát a mám taký dorast, že určite budeme o Stelke Stupňanovej a Karolínke Královej ešte počuť, nielen preto, že tento rok na Kubín postúpili. Medzi najlepších recitátorov na Slovensku patrí aj Denis Farkaš, študent divadelného manažmentu na VŠMU, aj člen DNH Dodo Klučár. Viete, po výberoch textov a po samotnej príprave sme mali to šťastie, že sme mohli pozvať Fredyho Swana na záverečné defilé a počuť rady odborníka. Medzi takmer päťdestiatimi členmi Štúdia mladých (ŠM) mám mimoriadne talentované decká, len my sa na prednesy nešpecializujeme. Myslím, že zásadnou prezentáciou ŠM DNH sú divadelné premiéry a ja si trúfam povedať, že Casting, Radúz a Mahuliena, Dunaj alebo Jožno Púčik si svojho diváka našli.

Aké máte plány s mladými hercami na najbližšie obdobie?
V prvom rade čakám na návrat vysokoškolákov a zahraničných študentiek, mám pripravený scenár, ktorý sa zaoberá individualizmom a nezáujmom o veci, ktoré sa dejú okolo nás až pokým sa netýkajú nás samotných. Strední pripravujú malé javiskové formy a pohrávajú sa s „nudou“ a moji najmilší najmenší pracujú na dvoch predstaveniach, jedno vychádza z knihy Dušana Dušeka Milosrdný čas a druhé je divadielko poézie pre moje malé princezné. Mám v pláne pokračovať v spolupráci s hlasovou pedagogičkou Blankou Zajíčkovou a priznám sa, že sa mi v ostatnom čase plánuje ťažšie, Jožko Šatan mi chýba do dobrej výmeny v hľadaní toho, čo hrať a s kým. Občas sa teda radím s mojimi najstaršími, občas si len tak mrmlem pre seba s presvedčením, že ma Jožko počuje.

Poloha neďaleko Bratislavy poskytuje Malačanom veľké možnosti, čo sa týka kultúry. Na druhej strane to možno oslabuje potenciál Malaciek ako kultúrneho centra. Ako to vidíte?
Vnímam to naopak veľmi pozitívne, pomerne často navštevujem v Bratislave predstavenia a festivaly a aj diváci z Bratislavy prichádzajú k nám, je to vzájomne inšpiratívne.

Ste členkou DNH od jeho začiatkov. Divadlo sa udomácnilo, uviedlo mnoho predstavení, niektorí členovia odchádzajú, dorastajú ďalší. Po viac ako desiatich rokoch je čas na rekapituláciu…
To je skôr otázka na Vlada Zetka, režiséra DNH. K desiatim rokom v divadle som zásadne neprispela, snáď počas prvých piatich rokov, keď mi dal Vlado mimoriadne pekné herecké príležitosti v Ženskom zákone, v Sne noci Svätojánskej, či v predstavení Všetko o ženách. Náročné zamestnanie a Štúdio mladých mi zaberú veľa času a energie, čiže si netrúfam rekapitulovať. Ja som vďačná za to, že v Malackách divadlo máme a tak, ako sme vyšli od Naďky Tučkovej, by som si priala aj ja, aby po nás pokračovali ďalší, ako by Jožko Šatan povedal, blázni. 🙂

Mgr. Beáta Reifová (1970) je rodáčkou z Malaciek. Vyštudovala vysokú školu ekonómie a manažmentu verejnej spravy. Je členkou Divadla na hambálku a režisérkou Štúdia mladých Divadla na hambálku. Laureátkou „Pálfiho srdca“ a viacerých divadelných ocenení. Má tri deti, býva v Kostolišti.