Čo nás čaká a neminie

Tak sme konečne ukončili túto neskutočne dlhú sezónu a začíname prípravné obdobie. Ja sa naň teším, pretože cítim, že už sme mali tých pretekov plné zuby. Bol to síce veľmi pekný rok, ale dlhý. Náš klub (Atletický klub AC Malacky) dosiahol aj tento rok výborné výsledky. Monika Baňovičová si vybojovala účasť na majstrovstvách sveta, kde sa síce umiestnila na 23. mieste, ale už to, že tieto majstrovstvá absolvovala (aj so svojim trénerom!), bol ďalší výrazný posun v našom klube. Nebolo to pravidlom, že by sa tréneri zúčastňovali so svojimi zverencami významných medzinárodných podujatí.

Ale časy sa menia a my sme radi, že na zväze je výrazný posun k podpore trénerov, miesto ich udupávaniu. Sú všeobecne známe názory niektorých funkcionárov (po česky bafuňárov), ktorí tvrdia, že tréneri sú v podstate nepodstatní. Stačí, ak trénujú a smotánku (v tomto prípade účasť na významnom medzinárodnom podujatí) si majú zlíznuť len bafuňári. Nemusím tu písať, že trénerov tento názor irituje a preto som rád, že súčasné vedenie zväzu sa s týmto neodborným názorom nestotožňuje.

Ale poďme k nášmu klubu. Opäť sa prebral tréner Peťo Filip a vytvoril skupinu šprintérov, o ktorých budeme ešte počuť. Majstri Slovenska v doraste sa chytili svojej príležitosti za pačesy a Kolumbia ich riadne láka. Jakub Valachovič si vytvoril svoju bežeckú skupinu a Zuzka Švejdová je jej ťahúňom. Jeho bežecké skúsenosti sa snaží skĺbiť s trénovaním mladých adeptov atletiky a musím poznamenať, že v nemalej miere do trénovania vnáša prvky šprintérskych tréningov, ktoré dlhé roky absorboval v skokanskej skupine V. Handla, čo mu je chvála.

Samozrejme, že sa dostáva často do konfliktu s trénermi behov, ktorých staré, skostnatené názory Jakub (a ani ja) nedokáže stráviť. Je smutné, ak za ním chodia tréneri, ktorí tvrdia, že z neho spravia stýpliara pod deväť minút, len keď s nimi bude trénovať. On to dokáže aj sám, bez ich pomoci, len ide o to, že aj oni by už nejakých vytrvalcov stýpliarov pod deväť minút mohli dávno vychovať.

Ale vráťme sa k nášmu klubu. Posúvame sa stále dopredu. Nakúpili sme pomôcky na balančné cvičenia, kolobežku, lano, na ktorom sa budeme časom prechádzať, máme novú klubovňu, nové dresy, tričká, chceme do klubu zapojiť športové triedy, takže ideme zaregistrovať všetkých športovcov na našej škole, ktorí majú talent a záujem. Je toho veľa, čo nás čaká. K tomu treba ešte zlepšiť spoluprácu s našou školou, ktorá je už teraz na veľmi dobrej úrovni.

Čakajú nás komunálne voľby, ktoré zamiešajú karty v meste a konečne si niekto všimne, že AC Malacky robí pre reprezentáciu Malaciek neskutočne veľa. Možno si to doteraz všímali, ale my sme to nejako nepociťovali.

A na záver treba povedať, že čo bolo, to bolo, terazky začíname nové prípravné obdobie a ak bude mrznúť, tak si dáme čapice, ak napadne sneh, tak ho odhrnieme, ak nám mesto nedá peniaze, tak sa nenahneváme, pretože sme si na to už zvykli, ak nám zväz nepomôže, tak sa nahneváme, pretože sme si na ich pomoc zvykli, ak nám sponzori nepomôžu (to bol vtip, pretože sponzori v atletike na Slovensku neexistujú), tak si pomôžeme sami. Ale hlavne atletika v Malackách je, bola a bude a hoci veľa Malačanov o atletike vie kulové, my sa budeme snažiť o to, aby o pár rokov Malačania a aj Slováci, poťažmo Česi vedeli, že Malacky je atletická veľmoc.

Teraz síce hosťujeme za české kluby ako Brno a podobne a tí si myslia, že sa bez nich nezaobídeme, ale to je omyl. Ak človek chce, zvíťazí. Pred sedemdesiatimi rokmi skákali muži do diaľky osem metrov a ženy 6 metrov. Na takých ihriskách, nad ktorými by dnes ohŕňali nos aj žiaci. Šport nie je o podmienkach, ako sa nám to dnes snažia vtĺcť do hlavy tí, ktorí na tom chcú zarobiť. Šport je o srdci a preto sa my snažíme našich mladých viesť atletickou cestou trocha archaicky, ale inak to nevieme a ani nechceme vedieť.

Takže hor sa do tvrdej práce. Zdravíme všetkých atletických fanatikov a lúčime sa s vami heslom „Nedajme sa“.