Rozhovor Malackých pohľadov s Rozáliou Habovou

Rozprávali sme sa s Rozáliou Habovou. O detstve, o Malackách, o tvorbe a pedagogickej činnosti. Vznikla z toho silná výpoveď, rozhovor z duše. Odpovede išli plynulo, preto sme sa rozhodli neprerušovať ich otázkami, ale nechať ich ako spomienky a zamyslenia na jednotlivé témy. Prajeme príjemné čítanie.

Detstvo

Moje detstvo začalo 15. novembra 1955 v Malackách, na Záhoráckej ulici ako začínajúca Záhoráčka. Narodila som sa mojim drahým rodičom, Ladislavovi a Rozálii Kapsovým, ktorí tvrdili, že som bola slniečkom rodiny. Bývali sme vtedy u sedliakov Límovcov vo dvore, na chvostíku pasáží s malými domčekami a dlhým dvorom so zakázaným ovocím a s maslovými hruškami, končiac hospodárskymi budovami, aj s rodinou Juríčkových, ktorí túto plejádu domčekov otvárali.

Moje detstvo začalo objavovaním už dávno fungujúceho sveta a zapisovaním skúseností do hlavy pamäte. Už v útlom veku mi nebol ľahostajný osud ľudí a riešila som už ako 6-ročná „rodinné“ a „spoločenské“ vzťahy na sedliackom dvore. Bol to pre mňa dosť veľký svet vesmírnych rozmerov, plný ľudí, zvierat a nepoškvrnenej prírody. Svoje ďalšie malé povolania som realizovala pri zvetranom múriku veľkého hnojiska ako predavačka a kuchárka. Bolo to miesto plné fantastických výklenkov, regálikov a okienok s rozprávkovými bránami. Plnila som ich blatovými koláčikmi a viedla som imaginárny rozhovor s postavami môjho sveta. Mojou prvou kamarátkou bola sestra sedliaka, Anička, ktorá sa starala o hospodárske zvieratá. Hoci bol medzi nami veľký vekový rozdiel, nevadilo nám to. Delila som sa s ňou o všetky maškrty a ochraňovala som ju. Najkrajšie spomienky mám na to, ako rozvoniavali po celom dvore uvarené zemiaky v kotle pre zvieratá a vždy som sa tešila, ako ma Anička zavolala na „koštovku“.

Potom prišlo na rad ďalšie povolanie – učiteľka. To sme už boli presťahovaní do lesáckeho domu, pôvodne sídla pálffyovského služobníctva. Dom bol nádherný, s velikánskym dvorom, končiacim potokom Malina. Za ním sa, bez plotov, týčili prvé stavané činžiaky na ulici 1. mája. Tam sme sa všetci kamarátili navzájom a ja som im závidela, že oni v nich bývajú a ja nie.

Náš dom dýchal históriou, iritoval ma k rôznym fantáziám a predstavám. Bol obrovský, podopieraný krásnymi arkádami s lemovaným zábradlím, velikánskymi a vysokými miestnosťami, až meter hrubými stenami, s keramickými vstavanými kamnami na drevo, v každej izbe inými a s obrovskou povalou z kvalitného dreva. Zo strašidelnej pivnice pod domom som si robila skúšky zo strachu. Skúste si predstaviť, aká musela byť veľká, keď bola v minulosti skladiskom jabĺk a zemiakov pre celé Malacky!

Rozália Habová

Ak neboli rodičia doma, tak som si ho celý privlastnila a premenila na tanečné štúdio a módny salón.

V tomto nádhernom dome som “pôsobila“ už ako učiteľka mojich desiatich hračiek, ktorým som zhotovila zošity na počty, písanie a žiacke knižky. Moja maminka pri váľkaní cesta na makové slíže oddane odpovedala na moje otázky „žiakom“ a s láskavosťou menila dievčenské a chlapčenské hlasy a k tomu ešte musela vedieť, ktorý z mojich žiakov sa učí dobre a zle. Mojou najobľúbenejšou činnosťou z „pedagogiky“ bolo známkovanie a rozčuľovanie sa, že nepochopili učivo!

S kamarátkami zo školy sme sa učili navzájom jazdiť na bicykli, šili bábikám, vozili živé bábätká v kočíkoch po meste. (A to bola výsada, lebo každý nemal tú možnosť a dôveru.) Plánovali sme si životy, predstavovali svoje lásky… maľovali tričká, navštevovali športové, spevácke, jazykové a divadelné krúžky, zbierali sme známky a vymieňali navzájom, kreslili do pamätníkov…

Po škole sme sa v družine, na základnej škole pri kláštore, najradšej hrávali na červených a čiernych, čiže dobrých a zlých. Spočívalo to v naháňaní sa v zámockom parku a polapení, s pocitom zaslúženého víťazstva nad zlom. Nemôžem opomenúť úžasnú pani učiteľku v družine pani Setteyovú, ktorá po náročnom dni, keď na nás dávala pozor, vedela rozprávať nádherné a pútavé rozprávky, pri ktorých zložila hlavy na lavice aj tým najväčším nezbedníkom.

Potom prišlo obdobie mnohých záľub – kreslenie, pozorovanie a porovnávanie. Doma som mala dovolené od mojich rodičov vešať po stenách všetky moje práce, ktoré som vytvorila. Však najradšej som sedávala vonku na terasách domu, s nohami zakliesnenými vo výklenkoch arkád, kde som kreslila, písala básničky, rozmýšľala a jedla maminkine dobroty.

Obdobie školských rokov som prežívala intenzívne, či v domácom prostredí alebo v škole. Moji rodičia ma brávali na pikniky do okolia Malaciek, kde som s maminkou trhala lúčne kvety do vázy a tatko medzitým nahrával vtáčí spev na magnetofón. Večer sme si to doma vychutnávali v pohľade na kyticu a nádherného spevu a nevychádzali sme z úžasu nad božskou prírodou.

Moji rodičia aj brat Lacko hrávali tenis v zámockom parku, kde sa denne, poobede stretávala intelektuálna spoločnosť. Do zámku sa smelo vstúpiť len pešo, nesmelo sa prejsť na bicykli. Dohliadali na to dvaja páni – strážnici parku. No nás nikdy nechytili, keď sme preleteli na bicykloch na tenisový tréning!

Spočiatku som bola zberačka loptičiek a potom som sa prepracovala postupne až na hráčku č.1 v Malackách. Možno to znie ako samochvála, ale bolo to tak. Neskrotná túžba po slušnom víťazstve bola hnacou silou našich čias. Bolo to jedno z najúžasnejších období môjho života, plný športových zážitkov a priateľstiev, ktoré pretrvávajú dodnes.

Z uvedeného mne samej vyplýva, že aj dnešné deti vedia žiť pekne, i keď sú ukrátené o naše zážitky, majú svoje, do ktorých nemáme zasa prístup my. Majú iný svet, bohatší na technológie rýchleho poznania, ale menej času na preskúmanie a prežitie. Nemali by sme ho porovnávať, lebo sú to také vedľa seba letiace svety, s vlastnými bôžikami a pravdami. Však máme niečo spoločné, že i keď sme všetci zmietaní v kozmickom batohu plnom hviezd, každý z nás túži po láske a chce vlastniť jedno slnko. Čas letí… rýchlejšie. Aj my starší to vnímame ešte intenzívnejšie. Medzi kmitavými časticami času sa preklikávame na rôzne svetové strany, máme plno slov v počítači a menej v rozhovore medzi očami.

Obdobie zaradenia sa do spoločnosti som sa našla veľmi rýchlo. Vedela som, že chcem byť nápomocná talentovaným deťom, ktorí chcú tvoriť – a milovať nadovšetko svoju rodinu. To bolo a je mojou celoživotnou náplňou.

Prišla pravá láska, Tony a krásne deti, Adrianka a Radko… dom, zamestnanie…

S mojimi deťmi prežívame neustále „detstvo“. Sme sebe naklonení a nápomocní. Toto žezlo sme im predali do vlastných rúk, s mojím mužom života.

Rozália Habová

Malacky

Malacky mojich detských rokov vyzerali úplne ináč ako dnes. Malé hlinené domčeky na Domkoch, za terajším kinom, mali tajuplný nádych ako zo stredoveku. Malými okienkami vychádzala tma, ktorá zmizla až večernou žiarou teplého svetla. Veľa ľudí vlastnilo spoločné dvory, zarastené ovocnými stromami. Prvé rande som mala v milom parku, kde stojí teraz Billa. Parkom pretekal zurčiaci potok Malina, ktorý pretínal mostík, vedúci priamo k bráne Ľudovej školy umenia, kde bol riaditeľom pán Augustín Jurkovič (mimochodom, náš rodinný fotograf). Vo dvore školy sídlila Osobitná škola. V obrovskom dvore boli ešte pozostatky záhrad, kde sa pestovali voľakedy kríky pre mesto.

Jeden hotel Tatra v meste, jedna pumpa za kostolom, jeden cintorín, poctivé potraviny a dve cukrárne, so susediacim krajčírom. Žuvačky boli len z dovozu, alebo sme ich žundrali od zahraničných návštevníkov mesta.

V Maline sa máchalo prádlo, keď zamrzla voda, tak sa sekerou rozťala diera. Keď bolo leto, tak sme sa v nej kúpali, bola čistá, priezračná a presvitala zospodu žltobielym pieskom. No po čase začali ľudia vylievať nečistoty do potoka, začal zapáchať a tak sa začal zánik tejto „žilky“, ktorá pretkávala naše mesto.

Stred mesta bol svojím vzhľadom za mojich čias oveľa romantickejší. Hlavná križovatka bola objímaná starými a vkusnými domkami, ktoré do seba nádherne zapadali, ako keď pletiete košík. Najviac sa mi páčili domy nemeckého štýlu, ktoré v seba nosili nazelenalé trámy. Vyrástli oproti malému zelovocu, vedľa zastávky na Rohožník. Za chrbtom toho stála vysoká požiarna veža, ktorá imaginárne tvorila šapitó každoročne prichádzajúcim kolotočom, ktoré boli jedinečnou príležitosťou stretávania sa mladých ľudí a naplno pusteného rádia!

Ďalšou zaujímavou časťou mesta bola vilková cesta smerom k zámockej bráne. Vtedy tam ešte nestál nadjazd nad železnicou a prechádzalo sa tade. Vpravo za prechodom bol rozprestretý veľký rybník, strážiaci nervóznym vlčiakom, ktorý obiehal ako kométa okolo až do vyčerpania. Samozrejme aj našou zásluhou, lebo ako sme okolo prechádzali, tak sme ho radi dráždili.

Občas sa mi sníva o staručkých Malackách a vidím všetko ako predtým. Škoda, že sa tento film nedá pustiť aj vám a vtedy by sa moje ústa na klávesnici zastavili a boli by ste tam…naživo, vo farbe.

Potom prišla zmena. V dobrom zmysle prestavania Malaciek na modernejšie mesto, sa začalo búranie, kopanie… Všetko staré bolo zlé, nevyhovujúce. Nebol nikto, kto by toto rozhodnutie zastavil. Iniciatívy na záchranu určitých objektov sa zmietali zo stolov. Bolo nepredstaviteľné, že by si niekto nejakú budovu kúpil a tak ju zachránil. Bolo by veľmi podozrivé, odkiaľ má zrazu toľko peňazí.

Ako mladému človeku, mi vadilo, že nemôžem zasiahnuť. Pripadalo mi to barbarské a moja maličkosť sa strácala pri veľkých robotoch, kmášucich s telami starých stien… bolelo ma to. Vedela som, že je to v nenávratne a musím sa naučiť s tým žiť. Preto veľmi odobrujem myšlienky úcty k práci našich otcov. Nič nie je len dobré a zlé. Biela a čierna je dobrá v grafike, ale vo vzťahoch, či medziľudských alebo iných, by sme mali používať všetka tóny bielej a čiernej, ako vo fotografii, filme…mäkkosť tónom skôr obmäkčí dušu, oči aj jazyk.

V dnešnej dobe by to nebolo také jednoduché. I keď sa stávajú prípady vandalizmu na architektúre aj teraz, vzbura ľudí je omnoho markantnejšia a oheň vášne sa ťažšie udúša. Každé mesto by malo mať mestského architekta, mecenáša a ochrancu starých pamiatok, aby sa tak zachránili skvosty našej domácej histórie.

Terajší pohľad na mesto už nevytvára takú atmosféru citlivého prepojenia – urbanizmu, ako by sa dalo očakávať od mladších a fundovaných ľudí. Nechcem, aby kritický postoj z mojej strany vyznel jednoducho a zaujato. Snažím sa uveriť, že zúčastnené strany na prestavbe malackého pohľadu moderného mesta chceli len to dobré. Myslím si, že KAŽDÝ z nás má možnosť prispieť rukou k dielu a nestáť len na druhej strane pozorovateľa. Každý z nás Malačanov nosí v seba kúsok duše mesta a mal by sa aj tak správať, či vo svojom osobnom živote, alebo mimo neho. Všetci totiž sme tvorcami svojich snov, domovov a rodín a tým prispievame k tomu, ako by nás mali druhí vidieť. Vždy som rada bývala vo svojom meste, rada sa doňho vracala z ciest a túžim to robiť aj naďalej.

Svoj vzťah k mestu a jeho obyvateľom zahŕňam aj do svojej vlastnej tvorby. Je súčasťou mojej životnej cesty.

Tvorba a učenie, výtvarné umenie, synagóga

Na polroku deviateho ročníka na základnej škole sme boli vyzvaní, aby sme povedali, kam ďalej. Väčšina rodičov, nevynímajúc mojich, bola za vyučenie sa za nejaké remeslo, aby sme mali v budúcnosti „chleba v rukách“. No naša zlatá pani učiteľka triedna, pani Eva Herzová, ma odporučila na gymnázium, kvôli dobrému prospechu. No ja som cítila, že ani jedno ani druhé nepasuje do mojich uší ani srdca. Cítila som v diaľke závan umenia a tá vôňa ma úplne stiahla tým smerom. Tak rodinná rada rozhodla, že pôjdem na Strednú školu umeleckého priemyslu do Bratislavy, na odbor umelecké spracovanie hliny a porcelánu. Začali prípravy na talentové skúšky, spletané s reprezentovaním mesta v tenise. V tom čase sme hrali v najnižšej skupine a občas sme vyskočili na vyššiu priečku.

Nemôžem opomenúť úžasného človeka v mojom živote, môjho strýka výtvarníka Ignáca Roszkopfa a Libušku Čtverákovú, ktorí ma dokonale pripravili na úspešnú cestu výtvarným životom. Boli mojím vzorom v celej svojej podstate.

Tvorba Rozálie Habovej

Po úspešnom prijatí na školu som sa ponorila do veľkého sveta histórie, výtvarna a technológií a nastúpila na vlak, ktorým sa veziem doteraz.

Po narodení detí, ktoré som spomínala na začiatku, sa otvoril ďalší svet detstva a mohla som ho prežívať spolu s nimi. Občas som zastupovala výtvarníkov na ľudovej škole umenia, ak mali dovolenku. Po čase som už rozmýšľala, čo budem robiť, kde sa zamestnám. Veľmi som túžila učiť v synagóge výtvarnú, no nebolo tam voľné miesto…

Kde bolo, tam bolo, jedného dňa som dostala návštevu „troch kráľov“ – a to pána Jurkoviča, pána Jánoša a pána Blažíčka. Prišli so zázračnou ponukou, či nechcem učiť na ľudovej škole! No to bolo niečo! To si nevie nikto predstaviť, ako som sa tešila! Štípala som sa na líce, či sa mi to nesníva!
Učím tam už od 1985 roku a stále začínam. Každý deň je nový. Ešte som ani poriadne nezačala… Vždy si poviem: „A teraz začnem úplne ináč! Lepšie.“

Synagóga je zvlášť kapitola v mojom živote. Len som si vlastne „zväčšila“ pôsobisko rodinnej pohody. Je úžasné, že môžem byť súčasťou budúcnosti, ktorú zasievam do sŕdc žiakov. Je to jedinečná príležitosť, ako človek môže niečo meniť, zlepšovať a posúvať. Mám možnosť posúdiť za tých skoro tridsať rokov praxe, kam sa s deťmi posúvame. Kde sme boli a kde sme teraz.

Tvorba Rozálie Habovej

Voľakedy som prišla na vyučovanie, zadala tému a v ateliéri padlo tvorivé ticho… Ak som chcela byť zúčastnená na ich tvorivej činnosti, tak som musela vstúpiť do tichého rozhovoru a tešiť sa, že ma doňho vpustili. Viem, že by to zvládli aj bezo mňa!

Preto sa moja cesta začala rozvíjať iným smerom. Zháňala som informácie vedomostí z takých oblastí, do ktorých neboli ešte ponorení. Pomaly sme začali pestovať semiačko vzťahu a zalievať. Dnes je z toho vyrastený obrovitánsky dub, pod ktorým sa môžu schladiť v horúčavách života, alebo zbierať krásne sfarbené lístie, aby ho mohli položiť na plátno svojej krehkej duše…

Cez synagógu prefrčali rôzne doby. Nás sa to však nijako nedotklo. Objavenie slobody pre nás nebolo ničím nepoznaným, dávno sme ju používali. Či už v tvorbe alebo vo vzťahoch. Len sme z diali pozorovali niektorých ľudí, ako to s nimi kmáše a neboli k poznaniu. Sloboda je ruka v ruke so zodpovednosťou za seba a za iných.

Moja životná púť smerovala k dokonalému prispôsobeniu sa žiakom a byť pritom o kúsok ďalej, aby, keď sa potknú, bol niekto pri nich, zodvihol ich a poučil, čo je a nie je správne.

Moja tvorba nemá pravý začiatok, ale ani koniec. Každý jeden výtvor, ktorý vyšiel z mojich rúk, nemá kalendár. Vznikajú postupne, ako bublinky na barinkách po daždi. Jeden sa odvíja od druhého, ako halúzky, keď rastie strom. Preto sa nedá odtrhnúť žiaden z nich a tobôž zavrhnúť. Každý ma posúval každým dňom kúsok ďalej až tam, kde som teraz pri písaní.

Tvorba Rozálie Habovej

Moja tvorba je taká istá, ako keď pekár upečie dobrý chlieb. A to s chlebíkom si isto pochutnáte, ale u mňa to nemusí byť také isté. S kožou na trh sa človek vystavuje kritike a má s pokorou prijať každý názor. Nemôžem piecť ten istý chlieb, ktorý vám naposledy veľmi chutnal. S pokorou sa staviam na roh steny vašej duše a pokúsim upiecť niečo iné a podeliť sa s vami.

Najsilnejšou barličkou na ceste môjho života je viera v Boha. Neznamenala by som nič bez nej. Vďačím za to mojim rodičom, rodine, priateľom a deťom. Rukopis mojej tvorby sa zračí v mojom okolí, v ktorom žijem. Nepoužívam písmo, ale líniu. Pocity sa tlačia cez tuby farieb a objem je mojím prejavom lásky. Štruktúry tvoria rozhovory a meniace sa názory. Toto všetko tvorí hudbu a vy si ju môžete pustiť vo svojom srdci… Matéria hliny, hodvábu a plátna sú len schodíky na ceste do výšin.

Rozália Habová. Narodila sa roku 1955 v Malackách, kde žije po celý život. Je vydatá a má dve deti. Vyštudovala odbor Umelecké spracovanie hliny a porcelánu (Stredná škola úžitkového priemyslu) a Výtvarné spracúvanie skla (Stredná odborná škola sklárska). Venuje sa výtvarnej tvorbe, je členkou Slovenskej výtvarnej únie keramikov na Slovensku a malackého Artclubu 2002. Absolvovala desiatky výstav na Slovensku i v zahraničí. Od roku 1985 pôsobí ako učiteľka v základnej umeleckej škole. Je autorkou keramických bŕk, ocenení pre mladých malackých literátov.

6 replies
  1. Elena Leontievova (Tedlova)
    Elena Leontievova (Tedlova) says:

    Rada som si precitala. Zelam si, aby aj moje deti zazili take chvile pocas skoly, ako som ja roky zazivala v malackej synagoge s Ruzenkou Habovou a Libuskou Ctverakovou. Mali radi nas, nase talenty a nechali nas hrat sa a vedeli obrovsky povzbudit.

  2. Zuzana Kaderová
    Zuzana Kaderová says:

    …moja milovaná pani učiteľka, Rozálka, slnečný a láskavý človek…v jej prítomnosti lietate, aj keď sa vám práve polámali krídla…

  3. stano bellan
    stano bellan says:

    Tak sem si to, Rúži, s tebú celé zas prešel. Si úžasný prúvodca šeckým, co už není.

  4. Martina Hrebeňová
    Martina Hrebeňová says:

    Rúženka -najčistejší, najúprimnejší človiečik akého
    som mala česť spoznať.Ďakujem.

  5. MVDr Moiloslav Danihel, CSc
    MVDr Moiloslav Danihel, CSc says:

    Nádherné spomienky p. Habovej ma preniesli vo farbe do môjho detstva , pamätám si na všetko čo popisuje a možno ešte viac keďže som sa o trocha skôr narodil. Bývali sme na Vajanského ulici , teda dosť blízko Maliny , kde sme chodili chtať Beličky a iné rybíčky , Do kaštieľa , ktorý zhorel sme chodili zo školy na pracovné vyučovanie , Bola tam nádherná záhrada so sochou uprostred. A zámocký park, Zámok ktorý za našich čias bol nemocnicou, kým aj s mojou brigádnickou pomocou nezačali stavať novú nemocnicu veľa . Zámok nás skôr priťahoval lebo kolovali nádherné rozprávania o tajných hodbách, a vyschnutý zámocký rybník bol miestom kde nás nik nenašiel , keď sme sa ulievali zo školy a boli tam aj nádherné jedlé gaštany. Do zámockého parku sme každú nedeľu chodili s rodičmi na povinnú prechádzku , vždy sne sa zastavili pri zámockej malej kaplnke ktorá bola väčšinou vandalmi rozbitá Ten starý rybník , ktorý p. Habová spomína oproti ešte pred zámocku bránou bol bufet kde sme často chodili na lacnú malinovú malinovku , často to bola iba voda s malinovou šťavou. Synagoga mojej mladosti bola ošarpaná budova v ktorej bol sklad myslím poľnohospodárskych hnojív , hoci tento skvost si skutočne zaslúžil skutočne iné využitie,. Ešte dve veci z môjho malackého detstva iba na okraj, námestie bolo skutočne krásne a park pred františkánskym kostolom bol nádherný a čistý , vždy tam chodili dvaja ujovia v modrej uniforme /poriadkova službaú A na samom námestí stála nádherná socha , ktorú jeden zo spolužiakov opísal „A na námjescí stoghí svatý severínek“ /socha jana nepomuckého/ A ešte nedá mi nespomenúť Pomšárovú vilu v ktorej sme mali tanečný krúžok. Tých spomienok je skutočne veľa na veľa nádherných miest v našom mestečku ktoré malo čaro romantiky nášho detstva, dospievania a prvých lások Dnes keď sa vraciam prichádzam do úplne iného . cudzieho mesta z ktorého sa vytratilo všetko osobné , krásne a hlavne naše tak ako sme si to pamataliStaré domčeky nielen v domkoch nádherné uličky a miesta prvých hier , dokonca aj prvé viacpodlažná budova na kukučínke ktorú stavali keď som mal 58 či 6 rokov a ja som rozostavanej budovy mal ako na dlani celé mesto. Ešte raz preto ďakujem p. Habovej za jej nádherné spomienky

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.