Previanočné zabíjačky na Rádku

Predvianočné obdobie v mojich mladých časoch bolo charakteristické nielen neopakovateľnou vianočnou atmosférou malého útulného mestečka, a hlavne pre mňa „Ráčana“, vianočnou atmosférou Rádku. Hlboký dojem vo mne zanechali aj tradičné zvyky, ktoré dotvárali neopakovateľný kolorit predvianočného času. Dnes sú Vianoce často spájané s nákupnými centrami, ale v časoch mojej mladosti bola hlavne zabíjačka pred Vianocami neoddeliteľnou súčasťou predvianočného rituálu. Na Rádku padla sviňa pod nožom mäsiara pred Vianocami takmer v každom dome a v mojich spomienkach počujem to pišťanie svíň dodnes.

Zabíjačka u nás doma bola pre mňa mimoriadna udalosť. Tešil som sa na ňu už týždeň dopredu a v tú noc som nemohol dospať rána. Mal som totiž dôležitú úlohu a to držať svini chvost. Bolo mi to každý rok sľúbené, ale bohužiaľ, nikdy som sa toho nedočkal. Buď sa v tom zhone na moju úlohu zabudlo, alebo, a to je logickejšie vysvetlenie, bolo veľmi nebezpečné držať 200 kilovú sviňu za chvost, keď už tušila, že jej odbila posledná hodina. Takže každoročne ostalo len pri sľuboch, čo však nezabránilo tomu, aby sa zabíjačka pre mňa stala nevšedným zážitkom a rád na ňu spomínam.

Táto udalosť sa totiž nezaobišla bez účasti takmer celej rodiny a každý mal pridelenú prácu, ktorú za tie roky už bravúrne ovládal. Atmosféra bola neopakovateľná už od skorého rána. Zobudil ma príchod príbuzných, ktorých vrava sa rozliehala po celom dvore. V kotloch sa parila vriaca voda a čakalo sa na mäsiara. Jeho príchod spustil kolobeh úkonov, ktoré do seba zapadali ako kolieska v hodinách. Ja som chodil z jedného konca dvora na druhý a sledoval celý tento rituál, ktorý sa síce každoročne bezo zmien opakoval, ale ktorý sa mi zdal nesmierne zaujímavý a neopakovateľný.

Teta Any šlemovala črevá na konci dvora studenou vodou (!) tak dokonale, že nebol cítiť ani najmenší zápach. Pre menej znalých podotýkam, že jaterničky sa robili z čriev svine a o umelých črevách sme ani nechyrovali. A vyčistiť črevá studenou vodou bolo naozaj umenie. Aj keď jej z kotla občas priniesli vrelú vodu, no bolo len na nej, ako sa s tou robotou vysporiada. Ujo Karol do tých čriev natlačil mäsovú náplň, ktorá sa pripravovala takým spôsobom, že každý zainteresovaný zmes ochutnával a vynucoval si dochutenie podľa vlastného vkusu. Strýc Karol však mal rozhodujúce slovo.

V priebehu dňa, keď už ubúdalo práce a pribúdal počet vypitých štamperlíkov a aj nálada naberala na grádoch, sa začali rozprávať veselé príhody z minulých zabíjačiek. Medzi nimi hrala prím jedna, ktorú som síce počul už veľakrát, ale vždy v podaní iného člena rodiny a v inom prevedení. Spomínali, ako raz plkli sviňu, dali ju do koryta a išli si na štamperlík. Sviňa sa prebrala, vyskočila z koryta a všetci ju naháňali po celom dvore, niekedy aj po záhrade a ak mal rozprávač formu, chytili ju až na humne. Či to bola pravda alebo nie, nebolo podstatné, dôležité bolo, že sa na tej príhode všetci zabávali. Ujo Gusto bol asi najlepší rozprávač, pretože si pamätám, že bol vždy obkolesený poslucháčmi a jeho rečnenie bolo často sprevádzané výbuchmi smiechu.

Taká zabíjačka trvala do neskorých večerných hodín. Treba však objektívne poznamenať, že chlapi ku koncu až tak ruky k dielu neprikladali a záverečné upratovanie ostalo na ženách, a hlavne na mojej mame, ktorá na druhý deň musela dať všetko do poriadku.

Po záslužnej práci každý z rodiny musel dostať výslužku, ktorú delila mama tak, aby sa nikto nemohol nahnevať. Časť mäsa sa dala do udiarne, z ktorej vôňa sa šírila celým Rádkem.
Táto atmosféra mi ostala v pamäti dodnes.

Taká zabíjačka mala pokračovanie konzumáciou výrobkov aj nasledujúce mesiace. Geletu plnú masti vo voškuchli som pravidelne navštevoval, keď ma mama posielala pre masť. Aj v magacíne to voňalo mäsom, klobáskami, či inými dobrotami. Niekedy som si aj zafrflal, keď ma mama nútila jesť ovar, ktorý som neznášal. Podobný vzťah som mal aj k huspenine, ale časom som si zvykol aj na tieto pochutiny. Neviem, či aj vtedy boli vegetariáni, ale ak aj boli, mali to chudáci ťažké. Aspoň na Rádku som v tých časoch žiadneho nepoznal.

Zabíjačka patrí k našim tradíciám a, čuduj sa svete, nevymiera, ale stále si drží miesto aj v tomto premodernizovanom svete. Aj keď v supermarketoch si môžete vybrať z mäsových výrobkov čo vám hrdlo ráči, predsa len čoraz viac ľudí siaha po klasických domácich výrobkoch. A to je dobre. To je dobre, že čoraz častejšie prebleskuje svetielko minulosti do nášho konzumného života a zdvíha varovný prst, ktorý (možno) čoraz viac ľudí začína vnímať.

Vysvetlivky pre mladých a Neráčanov:
1/ Ráčan – obyvateľ Rádku
2/ šlemovať – čistiť črevá
3/ štamperlík – štamperlík
4/ plknúť – streliť sviňu do hlavy
5/ geleta – nádoba na masť s vrchnákom
6/ voškuchla – letná kuchyňa
7/ magacín – sklad