Rozhovor Malackých pohľadov s Janou Pagáčovou

Rozprávali sme sa s Janou Pagáčovou. O detstve, o starých a súčasných Malackách, o deťoch, o pedagogickej činnosti, ale aj o záhoráčtine.

Aké máte spomienky na detstvo?
Malacky môjho detstva sú veľmi malebné a pôvabné. Vyrastala som na Partizánskej ulici, kde sa moji rodičia prisťahovali v roku 1963. Vtedy to boli veľmi moderné tehlové činžiaky, ktoré zaplnili v týchto rokoch prevažne mladé rodiny. A tak sme tam boli naozaj celé partie skoro rovnako starých detí.

Navštevovala som materskú škôlku Na brehu, v priestoroch bývalého Malého kaštieľa. Pamätám si na brezový hájik, ktorého stredom pretekala Malina. Naozaj, pretekala. Bolo to veľmi romantické. Vtedy ešte neexistoval nadchod (slimák) ani privádzač……Do Zámockého parku sme sa chodili v zime sánkovať na „Panenku Máriu“ – čo bol taký malý briežok za dnešnou kaplnkou panny Márie – v tej dobe to bolo prázdne, bez oltárika. Aj v lete sme chodievali do „Zámku“ (ako sme volal celý park), ale vyzeral inak ako dnes. Bol dosť zarastený a my sme v ňom nachádzali rôzne zákutia, trhali modré kvietky…..

Ešte si pamätám, že hneď za železničným prechodom smerom k zámockej bráne bola po ľavej strane taká malá záhradná reštaurácia, skôr bufet, ktorý sa volal Kufor a keď sme spolu so sestrou išli s tatkom na futbal, tak nám tam kupoval zemiakové lupienky, ktoré boli biele a strašne mastné. Ale milovali sme ich.

Detstvo na Partizánskej bolo veselé. Veľa času sme trávili pred činžiakom. My, dievčatá, sme mali také obdobia, keď sme šili bábikám šaty, a tak sme sedávali na schodíkoch pred vchodmi, každá sme mali papierovú škatuľu, v ktorej sme mali „bývanie“ svojej bábiky a zo zvyškov látok, ktoré sme vydrankali od mám, sme im šili oblečenie. Alebo sme mali obdobie, keď sme zbierali servítky, vymieňali sme si ich, vytvárali série… Keď mal niekto servítky s kvetinami alebo nebodaj „zo Západu“ to bolo niečo! Vždy si na to spomeniem, keď vidím ten výber v dnešných obchodoch.

Spolu s chlapcami sme sa hrávali na schovku, Holopas, Holopas, na sochy, skákali sme cez gumu alebo panáka. Pred alebo za činžiakom sme trávili cez prázdniny celé dni alebo poobedia po škole. Áut vtedy bolo málo, cesty okolo činžiakov boli absolútne bezpečné a my sme na nich hrali vybíjanú, volejbal….. Aj dvor pošty bol vtedy ešte otvorený a pre nás bola najväčšia zábava vyliezať na obrovské drevené bubny, ktoré stáli na tomto dvore. Na jeseň sme zbierali gaštany, ktoré stáli pred poštou.

Pamätám si Zámockú ulicu, ktorú lemovali domy a vilky, prašnú cestu smerom k Synagóge. Dnes je v tých miestach hotel Átrium. Oproti bola lipa (tá je tam dodnes) a za ňou boli malé obchodíky, kde predávali bavlny, klobúky a koženú galantériu. Pre mňa to bolo „obchodné centrum“ Malaciek. Samozrejme, kolorit mesta dopĺňalo Srdiečko, kde predávali prvú „točenú“ zmrzlinu a pendreky za 0,50 Kčs…. Pri Srdiečku v tom čase bola zastávka autobusov a vedľa nej Bersón. Tam ešte chodil môj brat do škôlky.

Jana Pagáčová

Skúste porovnať svoje detstvo s detstvom vašich detí.
Moji dvaja synovia vyrastali v Malackách v 90.rokoch.Toto obdobie je späté s veľkým rozmachom dopravy. Na cestách sa zjavilo oveľa viac áut, nebolo bezpečné hrať sa okolo činžiakov ako v čase môjho detstva. Hrávali sa viac na dvore u babky na Nešporovej ulici a na samotnej Nešporovej, lebo táto bola ešte relatívne bezpečná. Tu sa naučili aj jazdiť na bicykloch, mali tam kamarátov…..

Kde (v ktorej štvrti) ste vyrastali?
V 1974 roku sme z Partizánskej ulice presťahovali na Ul. Mirka Nešpora – čo bola slepá ulička za Domkami. Keď si moji rodičia začali stavať na tejto ulici dom, ešte skutočné domky existovali a my sme na našu „stavbu“ prechádzali uličkou vedľa kina a prechádzali sme okolo malých starých domčekov po prašnej , veľmi jamovej ceste. Veľmi skoro potom tieto tiež nahradili paneláky. Slepá ulička bola ideálne miesto na hranie sa…. vôbec po nej nejazdili autá, a tak sme tam hrávali loptové hry.

Ako si spomínate na Malacky svojho detstva?
Keď si predstavujem Malacky môjho detstva, tak si musím taktiež spomenúť na Záhorácku ulicu. Každú nedeľu poobede sme chodili s rodičmi na návštevu k tete, ktorá bývala na Hviezdoslavovej ulici. Išli sme po chodníku a míňali sme Tatru, budovu bývalého detského domova (dnes je tam ZUŠ), pekné domy s bránami, na opačnej strane chodníka bol široký pás zelene, stromčekov, kríkov a až potom bola cesta. Blížili sme sa k Dolnému kostolu…

Ako dieťa mám túto ulicu v pamäti ako veľmi peknú, čistú a plnú zelene. Veľmi som bola smutná, keď v 70.rokoch domy zbúrali a na ich miestach vyrástli paneláky. Charakter mesta to veľmi zmenilo a jeho malebnosť postupne odchádzala. To isté sa dialo aj pred Malým kaštieľom, odrazu odtiaľ zmizli brezy, Malina, budova súdu…. Prišli buldozéry a začal sa stavať privádzač. Aj krásny parčík na mieste dnešnej športovej haly zmizol, majestátna vŕba……

Zmenilo sa odvtedy mesto?
Ako som napísala vyššie, Malacky stratili malebnosť, romantický charakter, ktorý mu dodávala Malina tečúca cez mesto. Rastúcou výstavbou bolo v meste stále menej a menej zelene. Najhoršie sa stalo za posledných 10 rokov…. Akoby zdravý rozum ustúpil … Čomu? Ani neviem ako to nazvať…. Pri pohľade na nesúrodé rôzne štýly a stavby v centre mesta je mi na zaplakanie! Každý voľný meter ja zastavaný prapodivnými stavbami – raz guľatou, potom hranatou, vysokou, nízkou…. Stará architektúra vedľa supermodernej, domy prilepené na sebe, farebnosť hrozná – akoby tu vyčíňal šialenec. Kto toto povolil? Ako sa to mohlo stať? A najsmutnejšie je mi, keď vidím iné podobné mestá ako sa im podarilo zachovať svoj charakter, svoju identitu.

Pamätáte si staré Malacky bez panelákov a nadjazdu, Malinu v pôvodnom koryte. Čo bolo príčinou toho, že sa mesto tak premenilo?
Asi to bola doba. Bol socializmus, plánovalo sa v päťročniciach, romantika ustupovala pragmatizmu…? Neviem. Možno sme mali smolu, že v tom čase sme nemali vo vedení mesta schopného architekta, ktorý by mal snahu niečo z tej malebnosti a romantiky zachrániť. Do Malaciek začali do novopostavených panelákov prúdiť ľudia, ktorí mnohí nemali k mestu vzťah a tak to spočiatku aj vyzeralo. Neporiadok, špina… Dnes už, našťastie, je to okolo panelákov pekné a ľudia majú snahu žiť v peknom prostredí.

Čo by sa podľa vás dalo robiť, aby podoba mesta bola krajšia?
Teraz budem veľmi na hranici sci-fi, ale ja by som zrušila privádzač a hlavnú križovatku. Lidl a Billu. Viem, že toto je nereálne, ale snívať môžem…… Mesto už svoju podobu má a ťažko na nej niečo meniť… Stále sa deje to, čo sa mi nepáči – zeleň v meste ustupuje parkovacím miestam v centre, priľahlé ulice sú plné áut – toto by sa dalo zmeniť. Prikázať ľuďom, aby neboli leniví a parkovali svojimi autami vo dvoroch a nie na ulici. Prípadne, ak mesto vydá stavebné povolenie na rodinný dom, tak s tým, že je povinnosť majiteľa zariadiť si miesto pre svoje autá vo dvore na svojom pozemku. V meste by mali byť oddychové zóny plné zelene, fontánky, lavičky, cukrárne a kaviarne….

Zámocký park je krásny, ale kto si doň zájde v týždni? Iba rekreační bežci, mamičky, prípadne iní športovci. Predsa len je trocha bokom od centra diania. A potom: slimák. Ten je napríklad pre mnohých starších ľudí neprekonateľnou prekážkou za kúskom prírody v našom meste.

Jana Pagáčová

Čo podľa vás mestu najviac chýbalo vtedy a čo teraz?
Ako dieťa so nevnímala, že by mi v Malackách niečo chýbalo. Postupne som vyrastala a aj keď som študovala v Nitre, vždy som sa sem rada vracala, vždy mali pre mňa cenu domova. Dnes mi chýba centrum, ktoré by ľudí spájalo. A ešte niečo. Niečo tradičné. Sú mestá, kde aj po rokoch prídem a v tom istom obchode si nakúpim tie isté veci…. V Malackách je všetko inak – ani neviem ako rýchlo sa menia prevádzky rôznych obchodov….

V čom sú podľa vás Malacky lepšie, krajšie ako vtedy?
Zdá sa mi, že ľudia sa snažia bývať v peknom prostredí. Dnes už nie je výnimkou, že pri vchodoch do panelákov sú pekné kvetinové záhony a skalky, o ktoré sa obyvatelia starajú. Aj mesto sa stará, aby parková výsadba bola pekná a účelná. Toto je pozitívne a verím, že to bude mať stúpajúcu tendenciu.

Ako vnímate Malacky? Ako vnímate Malačanov? Aký máte vzťah k mestu?
Som tu doma, mám to tu rada, aj napriek všetkému… Môj vzťah k mestu sa budoval od prvých rokov, čo som začala navštevovať vtedy II. základnú školu v kláštore. Už tam sme sa starali o ružové kríčky pred vchodom do školy. Ako gymnazisti sme sa podieľali na úprave Zámockého parku, bývalého kúpaliska pri kasárňach, stavbe plota pri novom cintoríne…..

Samozrejme, ešte som to nevnímala ako vzťah k mestu… Toto sa začalo prejavovať až keď som začala študovať v Nitre a každý týždeň som sa tešila domov na víkend. Spomínam si, ako som cez jedny prázdniny bola asi 6 týždňov mimo Malaciek a ako „ľubozvučne“ mi zaznela záhoráčtina vo vlaku z Bratislavy domov. V tom čase som začala vnímať krásne lesy v okolí Malaciek, vôňu borovíc, jazero v Plaveckom Štvrtku….. To bol pre mňa domov.

Mesto Malacky – to bude pre mňa vždy domov. Veď som tu chodila na základnú školu, do ľudovej školy na dramatický odbor, na gymnázium, vydávala som sa tu, narodili sa mi tu obidvaja synovia a spolu s manželom sme si tu postavili dom. Obaja tu máme prácu…. Vždy ma zaujímalo a zaujíma, čo sa v meste deje, ako sa mesto mení… A ak môžem, tak sa snažím prispieť k tomu, aby bolo mesto krajšie, lepšie…..

Učíte dlhé roky. Deti sú rovnaké, alebo sa menia, ako sa to často hovorí?
Deti sú deti. Každá doba má deti. Či sú iné? Samozrejme, že sú. Viac ovládajú techniku, viac sa dozvedia z internetu, majú prístup k takým veciam, o ktorých sa nám ani nechyrovalo. Vedia a učia sa cudzie jazyky, ktoré im otvárajú dvere do sveta. Sú oveľa odvážnejší aj skúsenejší ako sme boli my, alebo generácie pred 20 rokmi.

To je jedna stránka – tá druhá – sú omnoho zraniteľnejší…. Mnohí žijú v neúplných rodinách, a to sa, samozrejme, na nich odráža. Voľakedy takýchto detí bolo omnoho menej. Deti sú potom aj viac vystavené pocitom samoty, smútku…. My, učitelia, sa často stretávame s rôznymi poruchami správania sa detí a tieto majú svoje korene práve v rodinných vzťahoch. Z rozhovorov so žiakmi môžem potvrdiť, že to naozaj nie je ojedinelé, že deti sa cítia osamelé a často prežívajú rôzne malé tragédie…. Aj toto priniesla táto doba.

Veľa sa diskutuje o vplyve internetu na deti. Ako vidíte túto otázku vy?
Myslím si, že na jednej strane je internet pre žiakov veľkým pomocníkom – veľa vecí sa dozvedia, rýchlo spracujú, rozvíjajú sa ich osobnostné a prezentačné schopnosti… Ale treba dať pozor, lebo niektoré veci z internetu nie sú vhodné pre deti a taktiež je nebezpečné nadväzovanie kontaktov cez internet. Ale myslím si, že na školách je pomerne slušne vybudovaná ochrana detí pred nebezpečenstvami internetu a veľa sa pre ne robí rôznych aktivít, ktoré ich od internetu odpútajú.

Jana Pagáčová s gymnazistami

V minulosti ste učili na ZŠ Záhorácka. Aké to bolo pre vás obdobie?
Veľmi pekné. Začínala som učiť v roku 1987 a dostala som sa do veľmi dobrého kolektívu učiteľov na Ul. 1.mája pod vedením pána riaditeľa Pavla Škrabáka, ktorý sa potom presťahoval na novú ZŠ Záhorácka. Nikdy nezabudnem na to, ako ma kolegyne „zasväcovali“ do prvých učiteľských krokov, na žiakov, ktorých som ako prvých učila…. Nezabudnuteľné pre mňa budú spomienky na školy v prírode v Kováčovej, ktoré sme organizovali pre žiakov, exkurzie, nultý ročník a jeho príprava… Je toho veľa, čo ma napadá a Záhorácka bude vždy „moja“ škola…..

V posledných rokoch ste učili na gymnáziu. Aké spomienky si odnášate?
Pretože odchádzam práve v týchto dňoch, je to pre mňa ešte veľmi čerstvé… Úžasní študenti… To je to, čo ma bude vždy spájať s gymnáziom. Tvoriví, ochotní, milí, pracovití, aktívni…. Naozaj, nezveličujem. Práca s týmito žiakmi bola radosť. Ako sa postupne menili z malých nesmelých študentov v samostatné osobnosti, s ktorými sa dalo diskutovať, ktorí nás dokázali reprezentovať…… Vždy pri maturitách, keď som ich počula, ako odpovedajú, ako formulujú svoje názory, bola som pyšná na to, že takíto mladí ľudia nám vychádzajú spod rúk… A to je to, čo mi bude veľmi, veľmi chýbať. Aj keď odchádzam, moje srdce ostáva pri nich, pri tých, s ktorými som svoju prácu začala….. Verím, že sa im bude dariť, že budú mať šťastie na dobrých učiteľov.

Spája ma s nimi veľa zážitkov: noc v škole, filmový festival vo Viedni, exkurzie, divadelné predstavenia…..

Aké bude vaše nasledujúce pracovisko?
Ešte neviem.

Fenoménom nášho regiónu je záhoráčtina. Niektorí ju odsudzujú, iní obľubujú. Aký k nej máte vzťah?
Veľmi pozitívny. Už vyššie som spomenula, ako mi záhoráčtina krásne znela, keď som sa po niekoľkých týždňoch vracala domov…… Hoci som slovenčinárka a v škole hovorím spisovnou slovenčinou, v domácom prostredí a hlavne so staršími ľuďmi nemám problém porozprávať sa po záhorácky. Prepínam úplne automaticky, podľa toho, s kým hovorím.

A ešte jednu milú spomienku mám na naše nárečie. Už som ju niekoľkokrát hovorila, ale napriek tomu ju zverejním. Pred niekoľkými rokmi sme skúšali počas maturít jedného môjho študenta. Jedna časť jeho odpovede sa dotýkala aj nárečí na Slovensku. Pekne odpovedal, rozdiely, typy…. Na záver jeho odpovede sa ho pani predsedníčka maturitnej komisie (bola zo Senca) opýtala, či by vedel povedať nejakú vetu v záhoráčtine. Bez rozmýšľania a špekulovania povedal: „Móžem už ít?“ Veľmi nás to všetkých pobavilo. Veď v záhoráčtine to bolo a bolo to veľmi spontánne. Aj pani predsedníčke sa to páčilo.

Jana Pagáčová

PaedDr. Jana Pagáčová. Narodila sa v roku 1963 v Bratislave, ale žije celý život v Malackách. Vyštudovala Gymnázium v Malackách a Pedagogickú fakultu v Nitre, odbor slovenský jazyk a literatúra a občianska náuka. Absolvovala v roku 1987. Od roku 1987 do 2005 učila v Malackách na základnej škole a od roku 2005 na gymnáziu. Od roku 1980 je členkou Zboru pre občianske záležitosti v Malackách, kde pôsobí ako recitátorka a moderátorka mestských akcií. Niekoľko volebných období pracovala aj ako členka komisií (kultúrnej a školskej) pri mestskom zastupiteľstve. Od roku 1986 je vydatá, má dvoch synov. Od roku 2013 je držiteľkou Zlatej Janského plakety za bezplatné darcovstvo krvi. Vo voľnom čase sleduje divadlo, filmy, rada číta a venuje sa joge.

6 komentárov
  1. Pavol Tedla
    Pavol Tedla hovorí:

    Mila Janka!
    Velmi pekny rozhovor. Citat o spomienkach, ktorych cast som s Tebou prezil aj ja, mi „pohladilo“ dusu. Verim, ze aj viaceri, ktori si rozhovor precitali si s Tebou zaspominali……Zelam Ti este vela krasnych zazitkov v nasich Malackach. Pg

  2. Lubka
    Lubka hovorí:

    Ano, Evi, toto je Janka Tedlova, ako ju pozname z gymplu my.
    Jani, krasne si to napisala a nostalgia ma dostala. Spomienky nam nastastie nevie vziat nikto…Prajem vela stastia v dalsej kariere.

  3. Veronika Danadová
    Veronika Danadová hovorí:

    Milá pani Pagáčová!
    Možno si ma pamätáte z minulého roku. Učili ste ma slovenský jazyk. Vtedy som bola iba primanka, ale teraz som už o rok staršia. A musím priznať, že všetko, čo ste mňa aj mojich spolužiakov/spolužiačky naučila, mi utkvelo v pamäti, pretože ste boli výborná profesorka. A mám pocit, že hovorím za celú triedu.

  4. Gabriela
    Gabriela hovorí:

    vďaka pani profesorke J.Pagáčovej som získala veľmi veľa vedomostí,ktoré som uplatnila na správnych miestach a vyriešila veľmi veľa celkom komplikovaných vecí,vďaka poznatkom,ktoré nám s trpezlivosťou vysvetľovala 🙂 takže využitie na 100% aj v oblasti práva či psychológie filozofie aj politológie tiež ekonomiky,som rada že som si vedela rady aj bez právnika či prokurátora,môžem túto profesorku ohodnotiť na viac ako 100% :):):)

  5. Jana Pagáčová
    Jana Pagáčová hovorí:

    Milá Veronika a neznáma Gabika.
    Ani neviete, ako veľmi ste ma svojimi slovami potešili. Vážim si to a som rada, že som zanechala svoju „stopu“ vo vašich životoch. Vaše úprimné slová mi pomohli pri rozhodovaní sa o dôležitom kroku môjho života, za čo vám veľmi ďakujem. Držím palce, aby sa vám v škole aj v práci i v osobnom živote darilo.

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.