Rozhovor Malackých pohľadov s Alfrédom Swanom

Rozprávali sme sa s Alfrédom Swanom, ktorý sa nedávno stal čestným občanom mesta Malacky. Témou boli práve Malacky – minulé i dnešné.

Aké máte spomienky na detstvo?
Asi také, ako väčšina detí, teda pekné. Je to možno aj tým, že ľudský mozog má schopnosť filtrácie a chvíle šťastia sa v ňom lepšie usadia, než tie nepríjemné zážitky. Žil som v úplnej rodine, všetci sme sa mali navzájom radi, navyše s nami bývala otcova sestra teta Emma, ktorej sme hovorili Ema-néni – anjel v ľudskej koži a tá nás všetkých troch chlapcov milovala.

Požíval som výsady najmladšieho, bol som chránený a predčasne uvádzaný zásluhou starších bratov do ich tajomstiev. Pani učiteľka Bednarčíková raz predo mnou povedala (bol som vtedy druhák či tretiak) „ten najmladší je vždy ten najsladší“ a ja som to patrične využíval. Mama bola domáca, nechodil som do škôlky, ale denne som bol u susedov, kde som mal kamarátku Gitku Vysockú (neviem, či náhodou nebola Visocká). Keď sa mi odsťahovala do Nových Zámkov, už som chodil do školy a tam som našiel veľa vynikajúcich kamarátov a kamarátiek.

Za kamarátky som sa často hanbil, za čo sa im dodatočne ospravedlňujem, lebo keď som chodil za Ľudkou, deti za mnou vykrikovali, že „Luďin frajer“ (to boli nejakí prisťahovalci, lebo „po našém je frajír“) a Zuzka tá ma zase balila tým, že prišla k nám, zazvonila a že „či nemože ít Frédy na kvjeciny“, a to sa mi tiež nepáčilo, ale išiel som. Neskôr som začal chodiť za Marienou na Padzelek a to sa mi už páčilo. Ale aj tak som to maskoval priateľstvom so spolužiakom Petrom, ktorý tam býval.

Začal som hrať futbal, ochotnícke divadlo, chodil som do Ľudovej školy umenia (dnes ZUŠ) a hral som na krídlovke, takže nuda bol pre mňa neznámy pojem. Okrem toho sme boli popoludní takmer denne u starenky na Dolnom konci, kde sa staral o naše vyžitie bratanec Milan. Keď nelialo, nebola búrka alebo sme neboli chorí, boli sme denne vonku. Paráda!

Skúste porovnať svoje detstvo s detstvom Vašich detí!
Také veci sa niekedy ťažko porovnávajú, lebo doba sa za 20 rokov veľmi zmenila, my sme nemali telefóny, počítače, hračiek sme mali len zopár, ale vedeli sme sa krásne hrať. Navyše, moji dvaja synovia vyrastali vo veľkom meste, bývali sme sedem rokov na 11.poschodí a tam nemohli ísť von bez dozoru. Avšak to, čo mne dali moji rodičia, som sa snažil odovzdávať ďalej. Predovšetkým vzájomnú lásku a pocit spolupatričnosti a súdržnosti v rodine. Napriek obmedzeniam v meste sme sa s manželkou veľmi snažili, aby sme boli často v prírode, alebo aspoň vonku na čerstvom vzduchu. Ak som nemal pracovné povinnosti, väčšinu času som venoval rodine.

Kde ste vyrastali?
V „mjestečku“. Presnejšie v dome na ulici Viliama Širokého (vtedy sa ešte pestoval kult osobnosti a názvy ulíc a miest boli podľa žijúcich osôb) neskôr Záhoráckej ulici č.7, ktorý dostal otcov brat od kniežaťa Pálffyho s tým, že tam budú bývať aj jeho dvaja súrodenci, ktorí ostali v Malackách a ich mama. Keď som mal 15 rokov, presťahovali sme sa s mamou a tetou na ulicu 1.mája. Tam som sa pomalšie etabloval, asi aj preto, že takmer denne som meral cestu (väčšinou bicyklom) zo známych dôvodov na Padzelek.

Alfréd Swan

Ako si spomínate na Malacky svojho detstva? Zmenilo sa mesto odvtedy?
Sú to krásne spomienky, hoci často bolestné, väčšinou vtedy, keď sa zastavím na miestach, ktoré podstatne zmenili svoju tvár a predstavujem si, aké to tam vtedy bolo krásne. Ide najmä o hlavnú ulicu, z ktorej zostalo len pár domov a časť medzi Sokolovňou a Zámockým parkom. Hlavná ulica bola dopoludňajším korzom, hlavne v nedeľu napoludnie, keď šli ľudia z kostola na nedeľný obed a väčšina z nich ešte urobila okruh po hlavnej ulici. Tam sa stretávali celé rodiny, tí, ktorí si boli vzácni, sa pristavili na pár slov, aby si povedali, čo sa cez týždeň udialo a zmenilo. V nedeľu popoludní sa stala korzom aleja od Srdiečka až po Zámocký park, cez ňu bolo vidno zámockú bránu od kláštornej brány pri sporiteľni, alebo chodník pre peších od Sokolovne popri potoku Malina a malom kaštieli až k zámockej bráne. To miesto malo úžasné čaro a hovorili sme mu Benátky.

Spomeniem niečo, čo som nemal rád, ale patrilo to ku koloritu mestečka. Keď niekto zomrel, v ten deň zvonil umieračik a pohreb šiel väčšinou z miesta bydliska zomrelého po hlavnej ulici na starý cintorín za hlaholu zvonov. Tí menej blízki sa niekde pripojili na koniec smútočného sprievodu, tí ešte menej blízki postáli na chodníku, kým sprievod prešiel. Takto som ako 15-ročný odprevádzal na poslednej ceste svojho otca zo Sokolovne, kde bola rozlúčka s ním ako zo zakladateľom a funkcionárom futbalového oddielu, popred dom, kde sme bývali až na cintorín. Vtedy chodilo po uliciach málo áut, chodili ešte aj konské povozy, a pred smútočným sprievodom sa každý zastavil.

Malacky boli vtedy prirodzeným srdcom Záhoria. Bolo to (v 50.rokoch min.storočia) malé okresné mestečko s mnohými čarovnými zákutiami, ktoré mali svoj genius loci. V r. 1960 však prestali byť okresným mestom, stali sa súčasťou okresu Bratislava – vidiek, severná časť okresu pripadla novovytvorenému okresu Senica a vtedy sa začala devastácia mesta v záujme „socialistickej výstavby“, ktorá na počudovanie pokračovala aj po r. 1989 a vyznačovala sa zbúraním mnohých vzácnych budov v centre mesta.

Najstrašnejším zásahom však bolo oddelenie Zámockého parku od centra mesta a vybudovanie diaľničného privádzača popred zámockú bránu, čím sa všetka doprava z diaľnice na Záhorie nasmerovala priamo do centra mesta a stratili sa ďalšie pekné miesta starého mesta. Hlavná ulica sa z tých rán postupne zotavuje, ale tie krásne budovy, ktoré sa zbúrali, už nepostaví nik. (Berson, Rendung, Okresný súd, kláštor mníšok – malý zámoček?). Žeby sa podarilo odstrániť aspoň to betónové monštrum spred zámockej brány? O tom sa mi často sníva. A ešte o otvorení a sprístupnení potoka Malina tam, kde tečie v rúre pod zemou a tam, kde sa to dá. A dalo by sa.

Príchod Vašej rodiny do Malaciek bol spojený s érou Pálffyovcov. Ako sa v rodine spomínalo na toto obdobie?
Môj starý otec prišiel do Malaciek po viacerých zastávkach vo vtedajšom Rakúsko – Uhorsku s piatimi malými deťmi slúžiť Mikulášovi Pálffymu ako správca stajní a cvičiteľ koní. Knieža Pálffy bol teda 10 rokov jeho chlebodarcom a po smrti starého otca sa istým spôsobom vedel postarať o vdovu so šiestimi dospievajúcimi deťmi, pokiaľ ide o ubytovanie aj istý finančný príjem. Keď Mikuláš Pálffy odišiel v r. 1919 z Malaciek do Marcheggu, môj otec mal asi 26 rokov.

Treba si uvedomiť, že ja som sa narodil až po 30 rokoch a otec mi zomrel, keď som mal 15 rokov. Aj z toho krátkeho obdobia, si však pamätám mnohé rozhovory otca s jeho sestrou Emmou, ktorá u nás bývala i s ďalšími dvoma sestrami, ktoré občas prišli na návštevu do Malaciek, ale aj rozhovory s ich rovesníkmi, ktorí si pálffyovské obdobie pamätali a žili v ňom. Z tých rozhovorov som vycítil, že si knieža Pálffyho veľmi vážili ako dobrého človeka a chlebodarcu a radi spomínali na obdobie, keď on bol majiteľom kaštieľa, i keď treba povedať, že väčšina ľudí rada spomína na detstvo a na mladosť vôbec.

Z rozhovorov som vycítil, že to bolo aj naopak, teda aj knieža si vážil to množstvo obyčajných ľudí, ktorí preňho pracovali. Najstaršia otcova sestra ako družka grófky Széchényi pochodila takmer všetky štáty Európy a bola s ňou aj loďou v Afrike. Zo spomienok, ktoré som počul, sa dalo vydedukovať, že moji predkovia mali kladný vzťah k šľachte. Pre nich bolo Rakúsko – Uhorsko vlasťou a len pomaly si zvykali na zmeny po vzniku ČSR. Môj otec ovládal štyri jazyky (angličtinu, nemčinu, maďarčinu a slovenčinu).

MP-alfred.swan03

Odvtedy sa vystriedalo niekoľko režimov. Ako podľa Vás tieto režimy a zmeny na Malacky vplývali?
Myslím si, že toto je už otázka pre historikov. Je samozrejmé, že každá zmena režimu i dve svetové vojny znamenali zmeny aj v budovaní mesta a štruktúre spoločnosti. Ako som už spomenul, najťažšie straty zaznamenali Malacky za tzv.socializmu, teda totality, keď bolo umŕtvené súkromné podnikanie a v mene socialistickej výstavby sa zbúraním mnohých budov zdevastovalo centrum mesta a väčšina dopravy smerujúcej z diaľnice na Záhorie musí prejsť cez centrálnu križovatku. Žiaľ, zopár vzácnych budov sa zbúralo aj po r. 1989, keď sme si mysleli, že sa budú už len naprávať škody, ktoré napáchali na meste „socialistickí plánovači“.

Pamätáte si staré Malacky bez panelákov a nadjazdu, Malinu v pôvodnom koryte. Čo bolo príčinou, že sa mesto tak zmenilo.
Podobné kruté zásahy sa v tom čase diali v mnohých československých mestách. Tendencia bola priviesť „robotnícku triedu“ do miest ako protiváhu „inteligencie“. Stavali sa teda fabriky a paneláky, aby „pracujúci“ mali kde bývať. Paradoxne sa vyľudňoval vidiek. Boli oblasti, kde poľnohospodárski pracovníci – družstevníci bývali v mestách v panelákoch a chodili na dedinu pracovať do Jednotných roľníckych družstiev, tam, kde kedysi vyrastali a bývali. Ich predkovia vymierali, ich domy chátrali, v lepšom prípade sa prestavali na rekreačné „chalupy“. Výstavbou panelákov sa začali slovenské mestečká podobať ako vajce vajcu.

Čo by sa podľa Vás dalo robiť, aby tvár mesta bola krajšia?
Veľa chýb najmä v centre Malaciek sa už napravilo a napráva, ale tieto nápravy nemôžu nahradiť prirodzený a postupný vývoj mesta aký poznáme napríklad v susednom Rakúsku, kde sú vo väčšine miest zachované historické centrá, mesto sa rozširuje iným smerom a nestavajú sa sklobetónové monštrá ako u nás. V čase, keď u nás schovali potok Malina do rúry, na Západe už prišli na to, že mestá potrebujú vodné toky, ktoré sú prirodzenou súčasťou života. V Západnom Nemecku som už pred 30 rokmi videl mestá s veľkými zelenými plochami v centre, ktorými pretekali rieky a potoky a priamo v centre žili zajace, vodné vtáky i vysoká zver. Mestá sa modernizujú citlivo a nezabúda sa na zelené oddychové zóny po celom meste.

Čo podľa Vás mestu chýbalo vtedy a čo chýba teraz?
To som už povedal. V časoch môjho dospievania chýbal prirodzený architektonický vývoj mesta. Teraz, myslím si, chýbajú peniaze na opravu starých vzácnych budov, ktoré ešte zostali a dúfam, že zostanú navždy (kaštieľ, synagoga, kláštor, kostoly), výstavbu parkov, dobudovanie centra mesta a nápravu chýb z minulosti (betónové monštrum diaľničného privádzača tesne pred zámockou bránou, ktoré odrezalo park od mesta).

V čom sú Malacky podľa Vás lepšie a krajšie ako vtedy?
Popri tej všetkej biede, čo sa na Malacky zosypala, vidím pri každej návšteve, že sa veľa vecí obracia k lepšiemu. Opravuje sa zámok, zámocký park nebol za celého môjho života nikdy taký pekný, ako je teraz. Od mojich školopovinných čias pribudli dve základné školy, čo je pre mesto a celú spoločnosť veľmi dôležité, v tej najnovšej som ešte nebol, ale počul som, že je veľmi pekná. Sympaticky na mňa pôsobí aj budova Inkubátora v centre mesta.

MP-alfred.swan04

Ako vnímate Malacky a Malačanov?
Ako svojich. V mojej vekovej kategórii mám v Malackách veľa príbuzných, kamarátov a známych a snažím sa udržiavať kontakty. Len v tomto roku som s dvoma príbuznými oslavoval dve okrúhle jubileá, Malacky sú miestom stretnutí s bývalými spolužiakmi či už zo základnej školy alebo z bývalej SVŠ. Stými druhými sme sa dohodli, že sa budeme stretávať už každý rok, lebo v našom veku by tých stretnutí každý piaty rok už nemuselo byť veľa. Okrem mojich rovesníkov poznám aj veľa mladých Malačanov, najmä cez Divadlo na hambálku a cez ZUŠ, a keď sa stretnem s niekým, koho som doteraz nepoznal a zarezonuje vo mne jeho priezvisko, hneď sondujem, kto sú rodičia a starí rodičia a často zistím, že sú to moji známi, či kamaráti. Poteší ma, keď sa mi niekto na ulici prihovorí a pripomenie sa mi ako starý známy, s ktorým sme sa dlho nevideli a ja som ho po tých rokoch nespoznal, čo ma vždy veľmi mrzí.

Aký máte vzťah k mestu?
Ako k rodnému. Narodil som sa síce v Bratislave v Kochovom sanatóriu, ale to len preto, že v Malackách nebola vtedy pôrodnica. Cítim sa teda na polovicu Bratislavčanom a na polovicu Malačanom, keďže som v Malackách 22 rokov vyrastal a mal trvalé bydlisko. Preto v Malackách rád navštevujem miesta, ktoré ešte zásadne nezmenili svoju tvár, ako napríklad zámocký park, starý cintorín, kostoly, niektoré uličky s rodinnými domami a zopár miest v okolitej prírode. Teší ma, že sa upravujú aj dvory medzi činžiakmi na ul. 1.mája, kde som po otcovej smrti býval s mamou a tetou Emmou.

Snažím sa čo najčastejšie navštevovať MCK, ZUŠ a samozrejme svojich príbuzných a priateľov, sledujem ako dospieva moje krstňa Divadlo na hambálku a od minulého roku už pozornejšie sledujem plnenie predvolebných sľubov nového pána primátora. Viem, že jeho práca závisí aj od vôle poslancov miestneho zastupiteľstva, ktorých touto cestou vyzývam, aby mali stále na zreteli projekt Malacky – dobré miesto pre život. Všetci Malačania chcú vo svojom meste dobre žiť a preto treba uprednostňovať pred osobnými prospechmi dlhodobé investície, ktoré sa dotknú života každého Malačana alebo aspoň väčšiny.

Fenoménom nášho regiónu je záhorácke nárečie. Niektorí ho odsudzujú, iní obľubujú. Aký máte k nemu vzťah?
Záhorácke nárečie je to, čo mi pomáha žiť. Kajúcne sa priznávam, že my „mjestečkári“ sme nehovorili čistým nárečím a „uákaňí“ sme zanedbávali. Teraz sa ešte stále učím po záhorácky, snažím sa dohnať zameškané v praxi a teší ma, keď ma Peter Blažíček v MCK upozorní, že to alebo hento „neňí po našém“. Rád chodím počúvať intonácie a rytmus záhoráčtiny aj k bývalému spolužiakovi Ferovi do „Zóhru“. Pozor! Po slovensky je správne „do Zohora“. P.O.Hviezdoslav napísal, že „ó, mojej matky reč je krásota, je milota, je láska svätá“ a preto ma teší, keď Záhoráci rozprávajú rečou svojich materí.

Horšie však je, keď počujem v kostole alebo v školách, že ľudia, ktorí majú profesný vplyv na množstvo ďalších ľudí, bežne používajú v slovenskom kontexte nárečové prvky ako napríklad „gdo“ alebo hovoria tvrdo (žiaľ, často to počuť aj v médiách) „nechty, sesterňica, mestečko, kaderňíctvo“ alebo „košela, velmi, lachko“). Týchto teda vyzývam, pestujme si popri materinskom nárečí aj spisovnú slovenčinu a predovšetkým ten, kto má slovenčinu takpovediac v pracovnej náplni a hovorí v médiách, na verejných fórach a hlavne k deťom, nech hovorí správne „kto, ňechty, sesťernica, mesťečko, kaďerňíctvo, košeľa, veľmi, ľachko“ atď. No a mládež vyzývam, keďže starého psa nenaučíš novým kúskom, aby ubrala z vulgarizmov. Lebo vtáka poznáš po perí a človeka podľa reči.

MP-alfred.swan05

Alfréd Swan sa narodil v r. 1950 v Bratislave, až do maturity na Strednej všeobecnovzdelávacej škole vyrastal v Malackách, kde sa intenzívne venoval svojim záľubám, hlavne ochotníckemu divadlu v súbore Mladosť pri Dome osvety, na II. Základnej deväťročnej škole a neskôr na SVŠ, futbalu a hre na krídlovke v Ľudovej škole umenia. V rokoch 1969 – 1973 vyštudoval herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u prof. K. L. Zachara a prof. J. Budského. Jednoročnú Základnú vojenskú službu si odkrútil ako herec hneď po skončení štúdií vo Vojenskom umeleckom súbore v Bratislave a po jej skončení v r. 1974 dostal angažmán v činohernom súbore divadla Nová scéna v Bratislave.

V rokoch 2002 – 2003 bol členom hereckého súboru v Slovenskom rozhlase a po zrušení súboru sa stal slobodným umelcom. V rozhlase, vo filme i v televízii debutoval už ako študent. Do povedomia televíznych divákov sa zapísal predovšetkým postavou maliara Martina Benku v 2-dielnom filme „Zastretý farebný svet“ z r. 1978, jeho najväčšou úlohou v Slovenskej filmovej tvorbe bol Miško Galbavý v komédii „Pozor ide Jozefína“ a jeho hlas možno počuť v rozhlase takmer denne, či už v reprízach desiatok rozhlasových hier, v ktorých účinkoval alebo aj v nových reláciách. V r. 2005 dostal cenu Literárneho fondu za výkon v rozhlasovej monodráme „Brat“ a za postavu Aristotela v hre „Alexander“. Počas celej svojej kariéry sa venoval aj prednesu poézie a v r. 2006 bol ocenený Krištáľovou ružou mesta Podĕbrady (ČR) za celoživotné recitátorské dielo. Pre nevidiacich a slabozrakých načítal desiatky zvukových kníh.

Je krstný otec amatérskeho Divadla na hambálku v Malackách. V r. 1972 sa oženil so spolužiačkou herečkou Ľudmilou Želenskou, s ktorou má dvoch synov. Je držiteľom striebornej Janského plakety za bezplatné darcovstvo krvi. S Mužstvom futbalových zázrakov (MUFUZA) získal bronzovú medailu za 3.miesto na 1. MS umelcov vo futbale v r. 2007 v Soči. 16.10.2015 mu bolo slávnostne udelené čestné občianstvo mesta Malacky za iniciatívu a spoluprácu s MCK, ZUŠ, Divadlom na hambálku a Múzeom Michala Tillnera v oblasti histórie, kultúry a športu.

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.