Nepriznaná poetka Valéria Reiszová

S literárnou históriou Malaciek sa spája aj meno ženy, ktorej poetický rozlet zmarili pohnuté dejiny Slovenska v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia, ale aj prostá ľudská zloba a  predsudky. Meno Valérie Reiszovej sa občas spomína v súvislosti s básnikom Rudolfom Dilongom ako meno jeho zakázanej múzy, menej sa už vie, že aj ona sama vydala pod pseudonymom dve básnické zbierky, ktorých autorstvo sa zvyklo pripisovať Dilongovi. A jej tretia zbierka ostane navždy už len v rukopise…

Osudná beseda
Na tej besede nemohla mladá, vtedy len devätnásťročná Valéria, ktorá sa živo zaujímala o umenie, chýbať! V malackom hostinci Bersón organizovala v roku 1936 Matica slovenská podujatie s dvomi etablovanými autormi – rodákom Ľudom Zúbkom a františkánom Rudolfom Dilongom, ktorý žil v tom čase v Malackách. Zúbek mal prednášku o súdobej slovenskej literatúre a Dilong recitoval svoje básne. Po mnohých desaťročiach o tomto prvom stretnutí Valéria napísala: „Mal vzletný patetický prednes, ktorým tak očarúval mladých ľudí aj z kazateľnice. Ale tentoraz kázal o poézii, o jej zmysle a nástojčivosti. Sedela som v prvom rade a zrazu, keď hrmel jeho hlas oslňujúcimi básnickými obrazmi, sa nám stretol pohľad. Chvíľu sme sa na seba zadívali.“ [1]

Po skončení pôsobivého literárneho večierka bola už na odchode, keď ju pristavil a prihovoril sa jej s otázkou, či má rada poéziu. Zaskočená prikývla, ale zároveň priznala, že od neho zatiaľ nemá nijakú zbierku. Navrhol jej, aby prišla za ním a knižky jej požičia. Na druhý deň sa stretli v hovorni malackého františkánskeho kláštora a Dilong jej priniesol nielen svoje básne, ale ako obdivovateľ francúzskej literatúry aj preklady francúzskych spisovateľov. Výmena kníh pokračovala a po niekoľkých stretnutiach sa mu Valéria priznala, že „mám aj ja nejaké počiatočné básničky“[2], ktoré síce s odstupom rokov zhodnotila ako „ešte detské, naivné“[3], no Dilong jej prorokoval: „No, z vás bude tiež poetka!“[4]

Valériu od začiatku spájali s Dilongom nielen stretnutia, ale aj korešpondencia, pretože súbežne si tiež vymieňali listy. „Pravdaže, Malacky boli malé mesto a nič sa v nich neutajilo. Začalo sa o nás dvoch klebetiť, zlé jazyky priniesli chýry o našom vzťahu cirkevnej vrchnosti a Rudolfa Dilonga roku 1939 preložili do Hlohovca.“[5]

Avšak ich stretnutia pokračovali, pretože zamilovaný františkán si kúpil za peniaze, ktoré boli súčasťou literárnej ceny, motorku (i keď podľa pravidiel svojho rádu ich mal venovať kláštoru), a tak podnikal za svojou milou výpravy z Hlohovca do Malaciek, alebo si ju posadil za seba a túlali sa Záhorím.

Valéria Reiszová

Valéria v dievčenskom veku

Vali, dcéra hostinského
Kým sa zdalo, že najväčšou prekážkou ich lásky je Dilongov mníšsky habit, žil tento príbeh ešte svoje šťastnejšie časy. No po vzniku Slovenského štátu (1939) a nástupu fašizmu, bolo zrejmé, že v ohrození je nie Valériina povesť, ale jej samotný život. „Zo dňa na deň som sa stala nesvojprávnou osobou,“ naráža na svoj židovský pôvod a pokračuje: „Ale Rudolf Dilong sa ani v tomto okamihu odo mňa neodvrátil.“[6]

Valéria totiž pochádzala zo židovskej rodiny Reiszovcov, ktorí vlastnili hostinec (pred asanáciou v osemdesiatych rokoch známy pod názvom Stará Športka) na dnešnej Záhoráckej ulici. Narodila sa rodičom ako najmladšie, štvrté dieťa, a zároveň jediná dcéra, keď jej mama Mária už prekročila štyridsiatku a otec Herman dokonca päťdesiatku. Niet divu, že šťastní rodičia, ale aj traja starší bratia si jediné dievčatko v rodine pestovali ako kvet. V harmonickom prostredí šťastného detstva sa v malej Vali, ako ju volali, prebúdzala láska k literatúre i výtvarnému umeniu. A neskôr, s odobrením a povzbudením svojho milého, o dvanásť rokov staršieho básnika, sa akiste nedalo odolať túžbe vydať svoje verše knižne.

Ria Valé - Valéria Reiszová

Fotografia s portrétom záhadnej poetky Ria Valé, ktorá vyšla v zbierke Muškát

Muškát
V roku 1940 vychádza pod pseudonymom Ria Valé zbierka Muškát. Keď sa s Dilongom radila, či môže knižku vydať pod svojím menom, ten jej to neodporúčal, aby na seba príliš neupozorňovala. Treba totiž dodať, že medzičasom bol hostinec, ktorý Reiszovci vlastnili, arizovaný a rodina sa ocitla v existenčnej núdzi. A nielen to. Išlo o židovskú rodinu, ktorú mohol kedykoľvek postihnúť osud, aký vojna nachystala pre stovky malackých židov – deportácia a smrť.

Vráťme sa však k zvláštnemu menu Ria Valé: „Rudolf Dilong sa rád pohrával s mojím krstným menom. Valéria. V názvoch jeho kníh i v samotných textoch nájdeme Konváliu, Léru, Valin. ,Urobíme prešmyčku,´ navrhol. ,Valéria – Ria Valé,´“. [7] Na predsádke knihy sa skvela fotografia, presnejšie na tú dobu pomerne sofistikovaná fotomontáž tajomnej dámy. Polovicu jej tváre zakrýva kožušinový golier, ale pohľad tmavých uhrančivých očí patrí Dilongovi. Azda aj preto sa autorstvo začalo pripisovať jemu, hoci kvalita veršov nesvedčí v jeho prospech, predsa len, mladé dievča písalo menej zrelé verše. Začínajúci básnik Ctibor Štítnický napísal vtedy Dilongovi list, v ktorom sám vyjadruje pochybnosť, či Dilong a Ria Valé môžu byť jedna osoba a vyzýva ho: „Preto prosím vás, objasnite mi túto vec, iste viete, kto Ria Valé je, veď ste vraj s ňou boli aj na Ďumbieri. Ste tam napísaní v pamätnej knihe.“[8] Nato Dilong Štítnickému odpísal v liste z 9. septembra 1940 zo Skalice: „O poetke Ria Valé čo chcete vedieť? Je to 23-ročné chutné dievča, pochádza z rodu Boha všemohúceho a v týchto dňoch veľa, veľa trpí.“[9]

V Mladosti z očistca (rukopis vo forme malého čierneho zápisníka ilustrovaného Dilongovými autoportrétmi opatrovala celé desaťročia práve Valéria) Dilong píše: „Sníval som svoje mladé a malicherné sny, hľadal som v rôznych škálach omamné drogy všetkých svojich snov, kým som nespoznal Teba, prekrásna Ria Valé. Milujem Ťa! Keby si v tejto minúte videla do mojej rozochvenej duše, keby si mohla pochopiť, koľko jemnosti a zúfalstva cítim v sebe, vedela by si, ako je vykúpená moja bolestná a veľká láska.“[10]

MP-valeria.reiszova11

Druhá básnická zbierka Rie Valé Môj sen o láske

Môj sen o láske
O rok neskôr vyšla opäť pod pseudonymom Ria Valé zbierka Môj sen o láske. Išlo o akési ľúbostné dueto, ktoré autorka po rokoch charakterizovala takto: „Písala som ju [knihu] ako dialóg medzi mnou (,,Ja“) a Dilongom (,,Môj milý“). Do odpovedí „môjho milého“ básnicky zasiahol aj Rudolf Dilong, takže sčasti možno knihu charakterizovať aj ako spoločné dielo.“[11]

Hlavnou príčinou, prečo Valéria Reiszová nepublikovala pod svojím menom, nebola zvyčajná autorská hra zastrieť svoju identitu, ale krutý fakt, že ako židovka bola spoločensky deklasovaná. Rudolf Dilong sa vďaka svojim kontaktom na vysokých miestach zaslúžil o to, že ju a jej rodinu nepostihol krutý osud množstva iných židov, avšak hrozba, že sa všetko zvrtne, a predsa len skončí v transporte smrti, visela nad ňou až do konca vojny. Pre úplnosť treba dodať, že jej matka zomrela ešte pred vojnou a otec sa počas vojny údajne infikoval vodou z potoka Malina a ochorel na týfus, ktorému v roku 1942 podľahol. No dcéra mu ešte stihla oznámiť  radostnú zvesť, že sa mu narodila vnučka.

Narodenie  dcérky
Otec, ako spomínala poetka v rozhlasovej relácii v roku 1994, jej vo vzťahu s Dilongom nebránil:  „…otecko bol veľmi dobrý človek a on hovoril: ,Keď je aj taká strašná doba, ja ti nemôžem brániť v láske. Je to osud, že ste sa stretli.´“[12] Dilong chodieval aj ku nim domov a „veľmi dobre si s mojím otcom rozumel.“[13]

V júni roku 1942 porodila Valéria Reiszová v Malackách Dilongovi dcéru Dagmar. O niekoľko desaťročí, presnejšie 2. marca 1971, bude Dilong na ten deň spomínať v liste Valérii takto: „Bude mi tak, ako keď som r. 1942 ležal v Tatrách na liečení a Janko mi poslal zvesť o narodení Dagmarky. Bola mi vtedy tiež i radosťou tá zvesť i do plaču mi bolo.“[14] (Jankom myslel Dilong Valériinho brata Jána, povolaním lekára. Spomienka vyplávala na povrch v súvislosti s tým, že v roku 1971 čakala jeho dcéra druhé dieťa a on sa tešil na jeho narodenie.)

Odchod z Malaciek
Zvesť o spoločnej dcére františkána a židovky zapríčinila, že cirkevné kruhy vytvorili enormný tlak nato, aby sa nežiaduca mladá matka vysťahovala z Malaciek. Nepomohlo jej ani to, že medzičasom sa dala pokrstiť a prijala tiež sviatosť birmovania (o birmovke svedčí už len svätý obrázok s miestom a dátumom Malacky 26. IX. 1943).

Dilong jej teda našiel bývanie v Bratislave. Nasledovali však mesiace odlúčenia, choroby, jej pobytu v nemocnici, keď sa o dcérku starala rodina Dilongovho brata v Miloslavove, skrývanie sa v horách či utajený pobyt s dieťaťom v byte na Kempelenovej ulici v Bratislave, kde neprestajne hrozilo udanie od zlovoľného domovníka. Napokon netradičná „rodina“ zakotvila v domčeku na periférii Bratislavy, kde občas pomohla aj žičlivejšia susedka, manželka novinára, ktorý sa poznal s Dilongom už predtým.

Na jar 1945 prišiel vytúžený koniec vojny, no aj básnikova náhla emigrácia začiatkom júla, o ktorej Valérii dopredu nepovedal. V strachu z politickej perzekúcie odišiel spoločne s básnikom Mikulášom Šprincom cez Rakúsko do Talianska. Odtiaľ sa potom vysťahoval do Argentíny do Buenos Aires a ešte neskôr do amerického Pittsburgu.

Valéria Reiszová

Myslela som, že to neprežijem
Osamelá slobodná matka sa opäť ocitla v ťažkej životnej situácii. „Keď odišiel, myslela som, že to neprežijem, veľmi ťažko som ochorela.“[15] S Dilongom sa jej nielen vzdialil literárny svet, ale najmä ostala doslova akoby bez budúcnosti. Jediným potešením jej bola malá Dagmar a pomocnú ruku jej podali aj bratia, najmä najmladší Ferko, ktorý ešte nemal rodinu a mohol ju podporovať. Teraz sa však začala iná kapitola prenasledovania. Treba zároveň dodať, že v šoku z holokaustu si po vojne, v roku 1946, poslovenčila – ako mnoho iných židov – priezvisko na Rajecová. V strachu tiež spálila takmer celú dovtedajšiu korešpondenciu s Dilongom, no i tak nastalo ponižujúce snorenie v jej živote zo strany štátnej moci. Nasledovali výsluchy a domová prehliadka kvôli podozreniu, že s Dilongom, exponentom Slovenského štátu (čo na tom, že zachránil život jednej židovskej rodine, keď išlo o zjednodušené súdy!), spolupracuje na protištátnom hnutí.

Napriek tomu, že Dilong emigroval a z istého uhla pohľadu ju ako partnerku zradil, bol príliš citlivým človekom, aby utiekol pred zodpovednosťou, ale najmä pred svojimi krehkými emóciami k tejto žene a ich spoločnej dcére. Z emigrácie sa jej ozval listom po prvý raz vo februári 1946, takže v úradnom zázname o domovej prehliadke, ktorá je datovaná 3. októbrom 1947, stroho stojí: „Pri domovej prehliadke bola u nej najdená a zabavená korešpondencia s Dilongom, ktorý je za hranicami a je jej snúbencom, jeden album a sbierka básni od Dilonga.“[16]

Svadba s Jozefom K.
Život však plynul ďalej a Valéria, teraz už Rajecová, sa v roku 1948 vydala za Jozefa Krivdu, ktorému o dva roky porodila syna. Jej manžel bol tichým a robotným človekom a hoci nemal onen dilongovský básnický rozmer a charizmu, prejavoval veľkú dávku tolerancie a mlčanlivého pochopenia pre svoju navždy zranenú ženu. Valéria totiž nedokázala (a hádam to ani nebolo nutné) prerušiť písomný kontakt s Dilongom, a tak si vymieňali listy o svojej dcére, neskôr vnúčatách, spoločných známych, o poézii či literatúre. Dilong sa v listoch podpisoval ako Dušan a na mnohých obálkach uvádzal z bezpečnostných dôvodov ako odosielateľa Johna Beranicha či Dušana Krivdu. Na meno John Beranich mu Valéria roky posielala rôzne literárne časopisy (v listoch Dilong spomína Pohľady, Romboid, Kultúrny život, Revue svetovej literatúry) alebo aj knižky. Dilong sa jej zasa pokúšal doručiť všetky svoje publikácie, ale aj výstrižky z časopisu Listy sv. Františka, ktorý v zahraničí redigoval a prispieval doň. V súkromnej korešpondencii, ktorá sa zachovala, je najstaršie datovaný list zo dňa 25. novembra 1964 a posledný je z 8. mája 1979. Mnohé z listov prišli akiste kvôli sliedeniu Štátnej bezpečnosti porušené, prípadne z tých nasledujúcich je zrejmé, že ani nedorazili, rovnako ako knižky.

MP-valeria.reiszova15

Táto zbierka už ostane navždy iba v rukopise…

Zvíťazil ľud…
V roku 1954 sa Valéria pokúsila vzkriesiť svoju básnickú dráhu a poslala do literárnej súťaže vypísanej k 10. výročiu Slovenského národného povstania svoj cyklus básní nazvaný pateticky Zvíťazil ľud navždy. V rukopise je poznámka, že básne vznikali v rokoch 1944 až 1954. Vzhľadom na dobu ich vzniku nemožno uprieť ich pátosu úprimnosť a nefalšovanú radosť z víťazstva nad fašizmom, i keď dnes vyznievajú schematicky a poplatne socialistickému realizmu. No predsa tu možno nájsť i pôsobivé verše bez nánosu doby, v ktorých sa ešte kde-tu zaleskne talent niekdajšej Rie Valé. Napríklad báseň Spi, dieťatko, spi, ktorú napísala v septembri 1944 sa začína trpkými veršami: „Moje dieťa, kvietok jasku,/ pod zemou tvoj kvet,/spievam ti a plačem lásku,/ lásky viacej niet.//Čo ti poviem o rodisku?/kde tvoj rodný kraj?/ slzím, slzím na kolísku,/noc je, nevolaj.“[17]

Súťaž napokon vyhral iný básnik a keď sa vo veci vydania rukopisu vybrala Valéria za istým vysoko postaveným angažovaným spisovateľom, odbil ju, že sa zdiskreditovala vzťahom s Dilongom a na vydanie zbierky nech ani nepomyslí. Aký paradox a doslovnosť k názvu jej zbierky Zvíťazil ľud navždy! Dnes už, pravda, vieme, že ono navždy sa skončilo v roku 1989, ale znemožnenie publikačnej činnosti vtedy ešte stále pomerne mladej poetky, zapríčinilo jej umeleckú rezignáciu. Svoj poetický talent pravdepodobne uplatňovala už len v listoch Dilongovi, ktoré sa však s najväčšou pravdepodobnosťou nezachovali.

Valéria Reiszová, Rudolf Dilong, Dagmar a Denisa

Fotografia zachytáva stretnutie Rudolfa Dilonga s rodinou v roku 1969 vo Viedni. Zľava: Valéria Krivdová, Rudolf Dilong a ich dcéra Dagmar so svojou dvojročnou dcérou Denisou (autorkou týchto riadkov)

Stretnutie po rokoch
Vráťme sa ešte k Dilongovým listom adresovaným Valérii. Ich najhustejšia frekvencia sa viaže k obdobiu rokov 1968 až 1969, kedy sa plánovalo a aj uskutočnilo rodinné stretnutie s Dilongom vo Viedni. V júli 1969 pricestovali do Viedne na niekoľko dní okrem Valérie aj dospelá dcéra Dagmar s manželom Jozefom Kotom, zhodou okolností a ciest osudu, tiež literátom, a ich dvojročnou dcérkou, teda Dilongovým vnúčaťom. Dokonca z Viedne sa Dilong podujal aj na malý odskok do Bratislavy, nakoľko vtedajšie pravidlá umožňovali cudzincom štyridsaťosemhodinový bezvízový pobyt na území Slovenska. No na druhý deň po jeho príchode si preňho prišiel príslušník Štátnej bezpečnosti a vzal ho pre údajnú nezrovnalosť v cestovom pase na neslávnu „februárku“, kde strávil približne hodinu a údajne sa ho vypytovali na situáciu v slovenskej emigrácii žijúcej v USA.

Napriek tejto nepríjemnej skutočnosti sa však Dilong stihol stretnúť aj s Valériiným bratom Františkom a básnikmi Ivanom Kupcom, Rudom Fabrym a publicistom Gabom Rapošom. Tak ako stretnutiu predchádzalo vzrušenie a tešenie sa, po jeho uskutočnení a najmä nástupe tvrdej normalizácie, začínal Dilong chápať, že jeho návrat do vlasti, o ktorom v listoch veľa sníval, ostane navždy už iba chimérou. Napríklad v liste z 3. apríla 1972 „drahej mamičke“, ako neskôr Valériu oslovoval, píše: „Som tiež ten, ktorý musí svoje pretrpieť, a to je tá ťažká časť môjho osudu, ktorý si musím len ja sám niesť. (…) Rany vždy bolia, len láska ich prekonáva a u mňa modlitba, lebo tu iného lieku nemám. Neraz by som sa rozbehol k vám aj peši cez more, taká strašná tesknota sa ma chytá.“[18]

MP-valeria.reiszova01

Z Dilongovho listu Valérii, v ktorom spomína Malacky

Enem po mauacky
Ako vidno, v Dilongových listoch možno nájsť mnoho autentického bôľu, ale i zaujímavých postrehov či milých zážitkov. Jeden z nich spomína v liste z 3. apríla 1968: „Bol som 31. marca v New Yorku,“ píše z Pittsburgu a pokračuje, „tam bolo matiné slov. básnikov v zahraničí. Stretol som tam viacerých ľudí zo Slovenska a tešili sa, že ma mohli poznať a vidieť. Bol som u istých Malačanov, aj som u nich nocoval. Pravdaže, bola reč aj o Tebe. Tá pani je dosť mladá, ona Ťa nepoznala osobne, ale len po chýre. Hovorila, že veď celé Malacky vraveli o nás, že to bola veľká, strašne veľká láska medzi nami a že ty si bola nevšedne krásna a pôvabná.“ Meno „istých Malačanov“ neuviedol akiste z bezpečnostných dôvodov, aby sa za takéto kontakty nestala ich rodina tu na Slovensku terčom záujmu Štátnej bezpečnosti.

Je celkom možné, že tú istú rodinu navštívil aj o dva roky neskôr, keď v liste zo 17. marca 1970 píše: „Teraz som bol celý týždeň v New Yorku, mal som tam prácu a bol som aj u mojich Malačanov, majú tam teraz matku z Malaciek na návšteve. Enem po mauacky sme ríkali.“

Románik sotva, román určite
„… náš vzťah nebol bežným románikom, ku ktorému prichádza občas vtedy, keď sa aj kňaz pozabudne a zhreší ako každý iný smrteľník. Ten vzťah vyvrel z podstatne hlbších prameňov, lebo obsiahol nielen náhodné citové zblíženie, ale predovšetkým záväzné spojenie, ktoré neprerušila po vojne ani stákilometrová odlúčenosť. Nebol to príbeh mladej neskúsenej ženy a pokúšaného mnícha, ale vedomie spolupatričnosti – spolupatričnosti aj k literatúre, aj k básnikovým ideálom, ale najmä k hodnotám života, ktoré sa hneď na začiatku našej známosti dostali do osudového prekliatia a Rudolf Dilong aj s nasadením svojej literárnej budúcnosti, kňazského stavu, ba i života sa mu pokúšal vzoprieť,“[19] zamýšľala sa nad spoločným vzťahom k básnikovi vo svojom článku vtedy už 74-ročná Ria Valé.

Rudolf Dilong zomrel v roku 1986 v Pittsburgu a ona sa smutnú zvesť dozvedela od dcéry, ktorá ju zachytila s manželom vo vysielaní stanice Hlas Ameriky. Valéria Krivdová dožila svoj život s manželom v domčeku na periférii, kam ju svojho času nasťahoval Dilong. Zomrela nedlho pred svojimi 83. narodeninami 12. novembra 2000 v Bratislave. A tretí člen tohto zvláštneho, ale vôbec nie nepochopiteľného trojuholníka, teda Valériin manžel Jozef, zomrel vo veku 93 rokov v júni 2015. Nevedno či niekedy po manželkinej smrti nazrel do jej pietne uložených Dilongových listov, ale vždy sa o ňom vyjadroval s úctou a pekne. Možno intuitívne cítil, že príbeh jeho manželky, ktorej kus srdca ostal navždy s Dilongom, je jedným z najsilnejších príbehov lásky v slovenskej literatúre.

Zdroje:
DILONG, Rudolf: Mladosť z očistca. Petrus, Bratislava 2001.
FULMEKOVÁ, Denisa: Tajomný mních R. D. In: Literárny týždenník, 1990, č. 3, 6 – 7.
KAMENČÍK, Marián: Tri literárne priateľstvá Rudolfa Dilonga. In: Kultúra, č. 4, s. 9 – 10.
Korešpondencia Rudolfa Dilonga Valérii Krivdovej.  Osobný archív.
KRIVDOVÁ, Valéria: Hlboko utajená spomienka. In: Literárny týždenník, 1991, č. 36, s. 6 ‒ 7.
MACEJKA, Martin: Malacky v dejinách. Záhorácke kruhy, Malacky 2015.
PAVLOVIČOVÁ, Kristína: Dezinterpretácie o živote a diele Rudolfa Dilonga. In: LET 37, máj 2008, s. 264 – 275.
PAVLOVIČOVÁ, Kristína: Mystifikácie Rudolfa Dilonga. In: Vlna, č. 41, s. 34.
RUTTKAYOVÁ, Ivica: Pars pro toto. Súčasťou relácie je aj rozhovor s Valériou Krivdovou. Premiéra bola odvysielaná 23. februára 1994 na Rádiu Devín.
ŠTÍTNICKÝ, Ctibor: O liste, ktorý sa nestratil. In: Literárny týždenník 1999, č. 45, s. 5.

Poznámky:
[1] KRIVDOVÁ, Valéria: Hlboko utajená spomienka. In: Literárny týždenník, 1991, č. 36, s. 7.
[2] Cit. podľa osobných spomienok Valérie Krivdovej, ktoré odzneli v rozhlasovej relácii Ivice Ruttkayovej Pars pro toto venovanej Rudolfovi Dilongovi. Premiéra bola odvysielaná 23. februára 1994 na Rádiu Devín.
[3] KRIVDOVÁ, Valéria: Pars pro toto. Tamže.
[4] KRIVDOVÁ, Valéria: Pars pro toto. Tamže.
[5] KRIVDOVÁ, Valéria: Hlboko utajená spomienka. Tamže.
[6] KRIVDOVÁ, Valéria: Hlboko utajená spomienka. Tamže.
[7] KRIVDOVÁ, Valéria: Hlboko utajená spomienka. Tamže.
[8] KRIVDOVÁ, Valéria: Hlboko utajená spomienka. Tamže.
[9] ŠTÍTNICKÝ, Ctibor: O liste, ktorý sa nestratil. In: Literárny týždenník 1999, č. 45, s. 5.
[10] DILONG, Rudolf: Mladosť z očistca. Petrus, Bratislava 2001, s. 142.
[11] KRIVDOVÁ, Valéria: Hlboko utajená spomienka. Tamže.
[12] KRIVDOVÁ, Valéria: Pars pro toto. Tamže.
[13] KRIVDOVÁ, Valéria: Pars pro toto. Tamže.
[14] Cit. podľa súkromnej korešpondencie Rudolfa Dilonga Valérii Krivdovej. Osobný archív.
[15] KRIVDOVÁ, Valéria: Pars pro toto. Tamže.
[16] Cit. podľa odpisu dokumentu, ktorý poskytol Ústav pamäti národa.
[17] Cit. podľa rukopisu zbierky Valérie Krivdovej Zvíťazil ľud navždy.
[18] Cit. podľa súkromnej korešpondencie Rudolfa Dilonga Valérii Krivdovej. Osobný archív.
[19] KRIVDOVÁ, Valéria: Hlboko utajená spomienka. Tamže.

8 replies
  1. Miroslav Konečný
    Miroslav Konečný says:

    Ďakujeme za tento zaujímavý životný príbeh v kulisách Malaciek! A tiež za možnosť nahliadnuť do doteraz tabuizovanej témy – až mrazí z niektorých súvislostí…

  2. Stano Bellan
    Stano Bellan says:

    Tak toto by som si skutočne rád prečítal ako knihu. Tie roviny, príbehy a historické udalosti sa v tom príbehu prepletajú ako vianočka…

  3. Anonym
    Anonym says:

    Do Argentíny, pokiaľ viem, utekali-emigrovali len ľudia spolupracujúci s fašistickým tzv. slovenským štátom

  4. vlado
    vlado says:

    Pre krátkosť ľudskej pamäte sú takéto články veľmi potrebné. Myslím, že by to bolo vhodné aj na prednášku na stredných školách.
    Ďakujem

    vlado

  5. modestpetrovic
    modestpetrovic says:

    …krehký príbeh veľkej lásky . Obetovať lásku k tejto žene za pofidérnu slobodu v cudzine bolo zbabelosťou . Na kraj sveta mal bežať za ňou . Čo už…..každý sme nejakí…..

  6. fede
    fede says:

    Posplietane su ludske osudy…dakujem za pohlad na Vasho deda a moznost dozvediet sa tieto podrobnosti.

  7. vlado
    vlado says:

    Je ľachké niekoho nazvať zbabelcom , lebo pred x rokmi niečo spravil alebo nespravil. Boli sme zbabelci, lebo sme sa nechali deptať minulým režimom…
    Nie sme zbabelci keď dovolíme aby sa nám do parlamentu dostali náckovia a snažili sa zopakovať už raz vyskúšaný príbeh???
    vlado

  8. Erik
    Erik says:

    skoda ze takyto clonok nevznikne aj o Ivanovi, nevlastnom bratovi p. Dagmar a synovi p. Valerie, ktory v r 2014 zomrel a nema ani hrob…

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.