Rozhovor Malackých pohľadov s Júliusom Morávkom

Považuje sa za Malačana s koreňmi v Bratislave. Je vnukom staviteľa malackej synagógy a ZUŠ-ky. V Malackách prežil detstvo a študentské časy. Viac ako 50 rokov žije v Šali, kde bol osem rokov primátorom, predtým riaditeľom školy. Július Morávek.

Aké máte spomienky na detstvo?

Spomienky na detstvo sú u každého človeka zaujímavé a predpokladám, že aj príjemné. S odstupom rokov do istej miery aj romantizujúce, dávajú totiž možnosť vrátiť sa do čias, ktoré sú nenávratne minulosťou, sú však akýmsi balzamom, ktoré potešia a dávajú aj po rokoch pocit istoty, že kdesi patríme, odkiaľ sme prišli, pretože je to zároveň aj spomienka na tých, s ktorými sme žili a ktorí boli súčasťou nášho života. Nemám tým na mysli iba svojich rodičov, brata, príbuzných, ale aj veľmi veľa kamarátov, priateľov, ktorí nimi zostali po celý život, pretože s nimi bolo dobre, spája nás dodnes puto detských hier, huncútstiev, množstvo príbehov, spätosť s prostredím, v ktorom nám bolo dobre.

Moje detstvo bolo späté s Bratislavou a Malackami. S Bratislavou preto, lebo som sa tam narodil, žil som v okolí Horského parku, neďaleko sme bývali, blízo tunela, Malacky preto, lebo rodinu po matkinej strane sme mali tam a často sme do Malaciek chodili, takže sa to striedalo.

V Bratislave som prežil vlastne obdobie 2. svetovej vojny, pamätám si z tej doby veľa momentov, sú to okamihy často tragické – bombardovanie mesta, požiar rafinérie Apollo, transporty ranených vojakov, transporty do koncentračných táborov, no aj prechádzky po nábreží Dunaja, jazdy propelerom do Petržalky, nedeľné návštevy u starých rodičov, hry s kamarátmi v Horskom parku.

Od konca vojny to už boli Malacky, kam sme sa viacmenej nútene presťahovali k rodine, pretože v Bratislave naša rodina bola považovaná za nežiadúcu. Pamätám si, že to bolo celé veľmi rýchlo s pomocou rádových sestričiek uršuliniek. Takže sa považujem za Malačana, ktorý má korene aj v Bratislave.

Július Morávek vo Vysokých Tatrách

Skúste porovnať svoje detstvo s detstvom vášho syna.

Porovnať možno, ale každé porovnanie kríva. Moje detstvo bolo najprv vojnové, striedali sa momenty príjemné s menej príjemnými, najmä pokiaľ šlo o udalosti prežité v Bratislave, neskôr v Malackách to už bolo lepšie. Vždy to však boli zážitky, v ktorých prevládala súdržnosť, kamarátstvo, bezprostrednosť, vytvárali sa väzby, ktoré prežili desaťročia. Pre mňa osobne to bolo obdobie, ktoré pozitívne vplývalo na moja ďalšie smerovanie.

Pokiaľ sa týka detstva syna, ten ho prežil v Šali, tu sa narodil, tu chodil neskôr do školy až po maturitu, po skončení strednej školy sa vybral študovať do môjho rodiska – do Bratislavy a žije tam s rodinou doteraz – hoci už jeho deti, teda naše vnúčatá, žijú v zahraničí. To je však iná téma.

Syn prežil detstvo v meste, mal možnosti športu, zábavy, jeho detstvo bolo naplnené rodinným prostredím, starí rodičia z manželkinej strany žili tu, bol tam veľmi často, pozitívne na neho vplývalo okolie Šale, rieka Váh, život v podstate na nížine. Často sme s ním chodievalo k mojim rodičom do Malaciek, o tomto období často hovorieva, v pamäti mu zostali najmä borovicové lesy a zámocký park. Dnes ho pracovné povinnosti často zavejú do okolia Malaciek a na Záhorie vôbec.

Spomenul by som ešte jeden faktor – vzťah k horám. S manželkou sme sa dlhé roky venovali turistike, aj vysokohorskej, syna sme brávali samozrejme so sebou. Po rokoch po tých istých túrach chodil so svojimi deťmi, dnes, keď sú už dospelé, sa vyberie do kopcov, pretože to má proste v sebe. A v lete, keď zo sveta prídu domov, tak sa už všetci tešia na kopce.

Každá generácia má svoje detstvo, odlišné, svojské, v mnohých znakoch však príbuzné.

Július Morávek s vnúčatami

Kde (v ktorej štvrti ) ste vyrastali?

Miesta v Bratislave som spomínal. Možno by som pridal ešte priestor Železnej studničky, ktorá bola dakedy a aj dnes je miestom výletov a odpočinku.

No a pokiaľ sa týka Malaciek, to som vlastne vyrastal v celom mestečku, pretože celé mestečko a jeho okolie bolo pre nás priestorom, kde sme boli doma. Bývali sme na rôznych miestach. Po presťahovaní z Bratislavy sme bývali pri rampách na ,,Rádek“, neskôr pri pošte v Sternovej vile, neskôr to bol rodinný dom Terebessyovcov pri Sokolovni, nakoniec rodičia bývali v bytovom dome na Ul.1. mája. To už sme s bratom boli mimo Malaciek.

Ak mám spomenúť aspoň niektoré miesta, ktoré boli obľúbené, tak by som spomenul najmä celý zámocký park, no aj kaštieľ, kde františkáni premietali pre deti rozprávkové filmy – najmä disneyovky, to boli nádherné nedeľné popoludnia, neskôr priestory kúpaliska, ešte toho vojenského na Stupavskej, všetky športoviská – staré futbalové ihrisko pri cintoríne, potom nové v zámockom parku, basketbalové ihrisko za Sokolovńou, tenisové kurty v parku, neskôr tam bolo klzisko, no a priestory škôl – telocvične, ihriská, k tomu aj okolité lesy, obľúbeným miestom bola píla, kde bývali spolužiaci a úzkokoľajka bola miestom pre hry na železnicu, hoci úraz hrozil každú chvíľu.
Spolužiakov, kamarátov sme mali v každej časti mesta, takže sme všetko poznali, všade boli doma. Vyrastali sme spolu, zdieľali sme podobné osudy.

Spájal nás ešte jeden priestor – to bolo korzo pred hotelom Tatra.Najmä v nedeľu po dopoludňajšej omši sa to hemžilo najmä mladými, ktorí v dvojiciach, trojiciach ,,krúžili“ po korze, aby sa neskôr rozišli k nedeľnému obedu.

Ako si spomínate na Malacky svojho detstva?

Určite s dávkou nostalgie, pretože je to už minulosťou, no s radosťou a v kruhu priateľov a kamarátov stále s pochopením, pretože to bol náš život a my sme si ho utvárali podľa svojich predstáv. Za tie roky sa veľa zmenilo nielen v našom živote, ale aj v živote Malaciek.

Malacky môjho detstva boli určite kľudnejšie, menšie, nebolo toľko áut a zhonu, ľudia mali na seba viacej času, neboli mobily, neboli maily, nebol internet. Boli však osobné stretnutia, stretnutia priateľov, posedenia, rodiny boli častejšie spolu, bol čas na rozhovory, výlety, boli sme si určite bližší. Mali sme čas na šport, na prezretie susedových záhrad, na potulky po toku Maliny, boli to zákutia, cesty i chodníky, ktoré už nie sú, odišli do zabudnutia. Zmizli, často na škodu, mnohé budovy, ktoré vytvárali kolorit mesta. Zasiahli sme do urbanizmu, architektúry dosť necitlivo. Ale netýka sa to len Malaciek, obdobné to bolo a ešte aj je v mnohých iných obciach i mestách.

Július Morávek s manželkou a švagrinou na oslavách 800-ročných Malaciek v roku 2006

Čo nám zostalo – to sú predovšetkým osobné väzby a kontakty. Dôkazom sú aj naše štvrťročné stretnutia spolužiakov zo základnej školy a kamarátov, s ktorými sme prežili detstvo a dospievanie, každý, kto môže, na tieto stretnutia príde, pretože stretnutie s priateľmi z detstva je pre nás dôležité. Rovnaké sú aj stretnutia maturantov, stretávame sa každoročne, no stále nás príde veľa.

Malacky boli a sú pre mňa nielen rodinným zázemím, ale aj väzbami, ktoré pretrvali desaťročia.

Pamätáte si staré Malacky bez panelákov a nadjazdu, Malinu v pôvodnom koryte. Čo bolo príčinou toho, že sa mesto tak premenilo?

Samozrejme, že si na toto všetko veľmi dobre pamätám. Na ,,Domky“, iné časti mesta, ktoré majú dnes úplne inú podobu ako v minulosti. Pamätám na celú Zámockú ulicu až po impozantnú kovanú bránu do kaštieľa, brehy Maliny, miesto na sánkovačku, chytanie rýb, rakov, na vodu, ktorá nás osviežila v horúcom lete, na splavňovanie potoka korytami, na viaceré lávky z brezového dreva. Chápem, že civilizácia nesie so sebou aj zásahy do urbanizmu, miestnej architektúry. Ale prečo necitlivo? Často len preto, aby niekto zanechal po sebe nejaký ten ,,pomník“ svojej dôležitosti. Prešiel som dosť krajín, miest i obcí, aj tam som našiel civilizačné zásahy, ale boli v naprostej väčšine citlivé a v súlade s koloritom daného prostredia.

Často sme znehodnotili práve to, čo bolo pre nás osobité a svojrázne, je to totiž nezvratný dej, ktorý nemožno už napraviť. Uvediem len príklad: pre nadjazd sa zbúral mlyn, dom dr. Prenoszila, susedná vila, zlikvidoval sa Jursov rybník, mohol by som pokračovať…

Prečo sa rozhodlo tak, ako sa rozhodlo, to neviem posúdiť, som len svedkom tých zmien, no rozhodne nie som ich zástancom.

Vaši predkovia boli spojení s érou Pálffyovcov. Ako sa v rodine spomínalo na toto obdobie?

Áno, je pravdou, že časť rodiny z matkinej strany pracovala v službách Pálffyovcov. Boli to najmä rodiny Terebessyovcov, Prenoszilovcov a Jávorovcov. Obdobie predchádzajúceho režimu nebolo naklonené tomu, aby sa o tejto téme otvorene hovorilo. Bola to téma vždy v úzkom rodinnom kruhu. Pri rodinných stretnutiach sa spomínali mnohé situácie predovšetkým späté s pracovnou náplňou tých, ktorí u Pálffyocov pracovali, nepamätám si, že by to boli negatívne informácie. Pri odchode Pálffyovcov z Malaciek sa so svojimi zamestnancami rozlúčili poskytnutím nehnuteľností, spomínali sa však aj rozsiahle poľovné revíry, starostlivosť o zazverovanie lesov, ochrana prírody, vytváranie pracovných príležitostí pre miestnych ľudí, poľovačky, starostlivosť o chudobných, pomoc pri stavbe útulkov, sirotincov, ošetrovní, výstavba ciest, budovanie sakrálnych a civilných stavieb.

Váš starý otec Ján Terebessy postavil v meste synagógu a ďalšie dodnes stojace budovy. Aké máte pocity, keď prechádzate okolo nich?

Najmä som rád, že tieto budovy ,,prežili“ búracie obdobie, keď sa likvidovali mnohé stavby, ktoré boli súčasťou života obyvateľov mesta. Pamätám si, že v budove synagógy bol sklad, porozhadzované veci, neporiadok. Ako deti sme sa tam vedeli dostať. Dnes slúži kultúre a vzdelávaniu, to je dobré. Vďaka tým, ktorí dokázali budovu zachrániť pred likvidáciou. Mám dobrý pocit z toho, že budovy žijú a tvoria súčasť života mesta. Mnohí ľudia však nevedia, kto bol tvorcom týchto budov.

Bolo by snáď dobré, ak by pamätná tabuľa pripomenula obyvateľom mesta aj návštevníkom meno toho, kto bol tvorcom budov. Mnohé mestá si takto pripomínajú významné osobnosti minulosti.

Ako ste vnímali rozhodnutie zbúrať budovu niekdajšieho obecného úradu a súdu, ktorú staval Terebessy a jeho svokor August Kummer?

Ako zásah do urbanizmu a architektúry mesta, myslím si, že zásah negatívny. Ale to bolo aj v iných mestách. Ako rodákovi z Bratislavy je nepochopiteľné, ako sa necitlivo zbúralo podhradie, historická časť mesta, nenávratne zmizli časti mesta.

Rovnako to bolo aj v Malackách. Minulosť nám zostala iba na fotografiách, obrazoch a v spomienkach. Stratili sa takto nielen stavby, ktoré staval starý otec, ale aj mnohé iné. Neviem, či je to daň civilizácii, potrebe niečo nové postaviť, možno aj neznalosť, či neúcta k človeku a jeho činnosti. S tým už v súčasnosti nič neurobíme, usilujme sa však o to, aby sa to už v budúcnosti neopakovalo, aby sme budúce generácie neochudobňovali o významné hodnoty, aj keď hovoríme iba o budovách, ktoré sa brániť nevedia, preto ich musí brániť človek – kultúrny, kultivovaný, odborník s dušou záchrancu.

Odvtedy sa vystriedalo niekoľko režimov. Ako podľa vás na Malacky tieto režimy a zmeny vplývali?

V podstate ako na každé mesto. Podrobnejšie sa k týmto premenám asi vyjadriť neviem, pretože som ich vnímal ako divák. Po maturite som odišiel, čo bolo v roku 1956, teda už 60 rokov vlastne chodím iba na návštevy, najprv domov k rodičom, neskôr k príbuzným, časom ich však ubúdalo, potom na stretnutia s bývalými spolužiakmi a kamarátmi. Určite každá doba poznačila charakter mesta, ako, to najlepšie vedia tí, ktorí v ňom žijú. Ja som iba návštevník.

V predchádzajúcom režime sa mnoho postavilo, urobilo, no aj mnoho zdevastovalo. Nie iba v hmotnej podobe, ale aj v duchovných hodnotách. Napáchalo sa mnoho krívd, z ktorých sa budeme liečiť niekoľko generácií. Bližšie sa o tom nechcem zmieňovať, pretože sú to veci príliš osobné, týkajú sa rodičov, brata, príbuzných.

Niektoré veci som naznačil v predchádzajúcich riadkoch, najviac mi v hlave zostalo asi búranie častí mesta, podmienky a možnosti slobodného štúdia, voľby školy, uniformita života, oplotenie krajiny, ktoré som týždenne vnímal cestou vlakom z Malaciek do Bratislavy, problém hraničného pásma, pretože nebolo tak ľahké navštíviť spolužiakov, či známych v niektorých dedinách.

Postupne renovujeme náš život, opravujeme to, čo bolo pokazené. Vznikajú mnohé spoločenstvá, združenia, ktoré sa vracajú k hodnotám, ktoré si ctili aj naši rodičia a starí rodičia. Aj v Malackách vidím tieto snahy, konkrétne, hmatateľné, za čo veľká vďaka.

Každá doba priniesla niečo nové. Každý z nás to hodnotí zo svojho uhla pohľadu. A to je dobré. Stále je však čo naprávať.

Július Morávek v Múzeu Michala Tillnera v Malackách

Hoci ste pred mnohými rokmi z Malaciek odišli, často sa sem vraciate. Ako vnímate Malacky? Čo vás v tomto meste najviac teší a čo hnevá?

Ja som z Malaciek nikdy neodišiel, iba niekde inde bývam. V Malackách som doma, pretože som tam žil, mám tam pochovaných rodičov, brata, príbuzných, chodím na stretávky, mám tam priateľov, známych, z takého prostredia sa nedá odísť, dá sa iba inde žiť. Je pravda, často sa tam vraciam. Nie iba na sviatky, príležitostne, často iba tak, doplniť batérie, prejsť sa po známych miestach, pokochať sa zámockým parkom, jeho postupnou renováciou, tých vyváľaných stromov je škoda, sledovať postupnú obnovu kaštieľa, sledovať zmeny, pretože tie sa stále dejú. Priniesť nejakú staronovú fotografiu, sledovať webovú stránku mesta, no najmä stretnúť ľudí, porozprávať sa o tom, ako žijeme, čo robia deti, vnúčatá, kade sa vo svete túlajú, pretože pre ne už nie je problém dostať sa do sveta.

Sledujem dynamiku mesta, jeho premeny, opravy, obchádzky, uzavreté cesty, prečítam plagáty, oznamy, informácie, proste sledujem aj takto dianie v meste. Atmosféra mesta sa mení, vždy objavím niečo nové, nie iba v meste, ale aj v jeho okolí, v priľahlých dedinách, pretože aj tie boli súčasťou nášho detstva a dospievania. A že by niečo hnevalo, tak to ani neviem, snáď iba to, že nejakí vandali poškodili hrob starých rodičov. Ukradli jeho bronzový reliéf, vyrobený v Budapešti, poškodili kamenné oplotenie. Náhrobný pomník prežil bez ujmy niekoľko režimov, neprežil však vandalov a zlodejov 21. storočia. Aj to však priniesla doba.

Pôsobili ste v školstve, v komunálnej politike, venujete sa publikovaniu kníh s podobnými témami, akými sa zaoberajú Malacké pohľady. Čo to dalo a dáva vám osobne a ako to zmenilo váš pohľad ne svet?

Po skončení vysokej školy v Bratislave v roku 1960 som nastúpil v Šali ako pedagóg na vtedajšej SVŠ-ke. Pôvodne som chcel študovať letecké motory na technike v Brne, no z kádrových dôvodov som sa nedostal ani na prijímacie skúšky, takže som vyštudoval pedagogický smer a dostal som sa do Šale. Aj vlastne náhodou. V tých rokoch platil umiestnenkový systém, v Šali bolo voľné miesto a mama mi hovorí, aby som to miesto prijal, pretože zo Šale pochádzal významný konštruktér János Feketeházy a môj starý otec Terebessy sa s ním poznal. Tak som sa ocitol v Šali a žijem tu dodnes. Pôsobil som v školstve vyše 30 rokov v riadiacej funkcii, prešiel som gymnázium, v roku 1976 som založil chemickú priemyslovku, v roku 1992 ďalšiu priemyslovku so zameraním na elektrotechniku i 8-ročné gymnázium, k tomu aj Inštitút vzdelávania Duslo a.s. V roku 1994 som sa stal primátorom mesta a dve funkčné obdobia som bol jeho štatutárom. Ďalej som už nekandidoval, po dlhšej odmlke som sa vrátil ako poslanec zastupiteľstva a to už druhé funkčné obdobie.

Venujem sa regionálnej histórii, som autorom a spoluautorom viacerých obrazovo-textových publikácií o meste a regióne, venujem sa skúmaniu osudov viacerých významných osobností pochádzajúcich zo Šale, mojím koníčkom je poriadanie výstav, tvorba nástenných kalendárov a iné kultúrne aktivity. Táto činnosť ma nesmierne obohacuje, spoznávam fakty a skutočnosti, osudy ľudí, ktorí svojou činnosťou ovplyvňovali dianie nielen v meste, ale presiahli hranice regiónu a krajiny. Je to činnosť nesmierne zaujímavá, príťažlivá, obohacujúca človeka. Snažím sa priblížiť osudy ľudí, o ktorých vieme málo, vo svojej dobe mali významné postavenie a usilujem sa o to, aby sme na ich osudy nezabudli. Týka sa to nie iba ľudí, ale aj udalostí a mnohých faktov, ktoré desaťročia boli zaznávané i tabuizované.

Július Morávek s prezidentom SR Rudolfom Schusterom

Fenoménom nášho regiónu je záhoráčtina. Niektorí ju odsudzujú, iní obľubujú. Aký k nej máte vzťah?

Záhoráčtina je určite fenoménom, nie však iba na území Záhoria. V tomto nárečí sa hovorí nielen množstvo vtipov, historiek, je to nárečie spájajúce krajanov, je osobité, svojrázne, neopakovateľné. Poznáme ho v ústnej podobe, ale preniklo aj do literatúry, poznáme ho z filmov, televíznych inscenácií.

Pamätám si ešte zo školských čias v Malackách, na vyučovacích hodinách sme hovorili spisovnou slovenčinou, aspoň sme sa snažili, no už prestávky boli naplnené nárečím. To platilo pre študentov, ale aj pre mnohých učiteľov, s ktorými sme mimo hodím hovorili nárečím, samozrejmé to bolo aj pre kantorov. S týmto jazykom sme rástli, ani sme si neuvedomili, že je osobitým, proste bol súčasťou nášho života.

Dnes ho v komunikácii používam pri stretnutí so spolužiakmi, aj to nie plynule, skôr iba niektoré lexikálne výrazy, či frazeologizmy. Na súvislý prejav by som si už netrúfol. Mám priateľov v Malackách, pre ktorých je používanie záhoráčtiny najmä v ústnom prejave samozrejmosťou. Som však priaznivcom tohto nárečia a neviem si predstaviť, že by neexistovalo.

Väčšiu časť života ste prežili bez internetu. Dnes ho aktívne používate. Ako vnímate vplyv internetu na spoločnosť, ako ju zmenil?

Informačné technológie radikálne zmenili celú spoločnosť, každého človeka. Ak siahnem do histórie, takým zásahom bol aj vynález knihtlače.

IT zrýchlili náš život, nevieme si svet už bez nich predstaviť, už deti v materských školách nemajú problém s počítačom, vzdelávanie, práca, komunikácia, to všetko dnes ovplyvňuje internet i ostatné formy IT. Spájajú sa osudy ľudí, fungujú sociálne siete, vývoj ide míľovými krokmi, prekonáva kontinenty, nepozná vzdialenosti, kontakt je vecou okamihu.

Len ide o to, aby bol iba prostriedkom, nie cieľom. Je pravda, že ho používam, lebo mi pomáha v komunikácii, mne ale nemôže nahradiť osobnú komunikáciu alebo aspoň hovorené slovo. Rád sa porozprávam, sledujem hovor človeka, jeho bezprostrednú reakciu, jeho úsmev, výraz tváre, reakciu tela, to všetko poskytuje osobné stretnutie, nikdy ho nenahradí mail, ani smska, ani sociálna sieť, hoci mnohí využívajú IT v značnom rozsahu.

Pre mňa je pomocníkom, nie pánom.

Július Morávek pri podpisovaní sľubu po zvolení za primátora Šale

Mgr. Július Morávek. Narodil som sa v Bratislave (1938), kde som žil s rodičmi a bratom do roku 1945, po 2. svetovej vojne sme sa presťahovali do Malaciek, kde som začal chodiť do školy. Po maturite (1956) som v Bratislave ukončil vysokoškolské štúdium a nastúpil som ako pedagóg na SVŠ v Šali (1960). Pôsobil som najprv ako učiteľ, neskôr riaditeľ školy, v roku 1976 som zakladal SPŠ chemickú, kde som ako riaditeľ pôsobil až do roku 1992, potom som v priestoroch SOUch zakladal ďalšiu priemyslovku a 8-ročné gymnázium,vytvoril som Inštitút vzdelávania DUSLO, a.s.
V roku 1994 som bol z vôle občanov zvolený za primátora mesta a štatutárom mesta som bol dve volebné obdobia.V roku 2002 som už nekandidoval, ale od roku 2010 som poslancom mestského zastupiteľstva. Druhé volebné obdobie som predsedom komisie kultúry a cestovného ruchu, členom komisie školstva a predsedom ZPOZu.Od roku 2000 som čestným občanom mesta Oroszlány v Maďarsku a od roku 2012 aj mesta Šaľa.

Venujem sa tvorbe publikácií,som autor i spoluautor viacerých kníh o Šali, venujem sa regionálnej histórii,tvorbe obrazových kalendárov, poriadam výstavy, dlhé roky som bol športovým funkcionárom v hádzanárskom klube.

Som ženatý, manželka tiež pôsobila v školstve, syn je chemický inžinier a pracuje v podnikateľskej sfére, máme dve vnúčatá, študujú na zahraničných univerzitách.

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.