Rozhovor Malackých pohľadov s Milanom Valachovičom

Rozprávali sme sa s Milanom Valachovičom. O detstve, o Maline a panelákoch, o prírode na Záhorí, o divadle i komunálnej politike.

Aké máte spomienky na detstvo? Skúste porovnať svoje detstvo s detstvom vášho syna. Kde ste vyrastali?
Otázka zrejme smeruje k pobytu v Malackách. Bývali sme na Záhoráckej ulici v pálffyovskom dome Rendunk, čo bola baroková kúria na Záhoráckej ulici. Otec pracoval na lesnej správe a tam boli služobné byty. Ja si to samozrejme pamätám len matne, možno som si obraz toho dvora dotvoril až v čase, keď táto budova bola v osemdesiatych rokoch tesne pred likvidáciou. Bola to úžasná a pevná stavba a vojaci, ktorí ju búrali mali pár dní čo robiť. Po zbúraní bolo ešte dlho vidieť mohutné klenby pivníc. Dnes tam stojí zbytočný okresný úrad, pritom tam mohla byť napr. štýlová vináreň. Škoda. Môj syn, keď bol malý, taktiež vyrastal na Záhoráckej ulici. Avšak už v novom paneláku, na ihrisku, na preliezkach… To sa vôbec nedá porovnať s mojím detstvom, ktoré som si ja odkrútil hlavne v prírode, v borovicových lesoch okolo Rudavy.

Milan Valachovič

Ako si spomínate na Malacky svojho detstva?
Platí, čo som povedal vyššie, moje spomienky sú len matné, ale jeden moment si pamätám dodnes. Už som vedel chodiť a naša záhrada končila potokom Malina – tam som asi prvýkrát stál vo vode a pozoroval malé rybky. Bol to moment, znamenal ale vnem na celý život. Dodnes ma to fascinuje a v každej vode pátram po rybách, či už je to morské pobrežie, alebo mohutný tok Jeniseja. Ako chlapec som chcel študovať ichtyológiu a držalo ma to až po univerzitu.

Pamätáte si staré Malacky bez panelákov a nadjazdu, Malinu v pôvodnom koryte. Čo bolo príčinou toho, že sa mesto tak premenilo?
Pamätám. Hoci sme neskôr z Malaciek odišli bývať do Veľkých Levár, dochádzal som už ako školák každý týždeň vlakom do Ľudovej školy umenia v Malackách. Takže trasu zo stanice, cez uličky pri Srdiečku a okolo Maliny do Malého kaštieľa, kde ĽŠU vtedy sídlila, som mal nachodenú. Neskôr sme sa presunuli do synagógy. Učili ma akademickí maliari Milan Mravec a Ivan Dulanský a samozrejme keramiku sme mali Libušku Čtverákovú. Potom prišiel nešťastný nadjazd a všetky staré budovy v tej časti Malaciek postupne padali za obeť novej dobe, hotel Záhoran, „červený obchoďák“, Billa, Lidl.

Milan Valachovič

Pred pár rokmi ste na jednom úseku na Dolnom konci dnešnú Malinu zrevitalizovali. Projekt nemal dlhé trvanie. Čo je najväčším problémom potoka?
Tak projekt mal presne také trvanie, ako bolo v požiadavke. S pomocou pár dobrovoľníkov a financií z nadácie Ekopolis v rámci programu Zelené oázy sme oslovili mesto aj vodohospodárov z Povodia Moravy. Všade nám vyšli v ústrety. Osadili sme aj infotabuľu a raz alebo dvakrát ročne sme urobili brigádu a celý revitalizovaný úsek sme vyčistili. Ja som pred pár rokmi odovzdal celý projekt aj s dokumentáciou kamarátom. Teraz sa už musia o zeleň starať oni. Odsávanie bahna však vie vykonať iba Povodie pomocou stroja. Ale aj to treba objednať, dohodnúť. Keď sa chce, všetko ide!

Myslíte si, že by sa s dnešnou Malinou dalo niečo robiť? Niektorí volajú po tom, aby sa aspoň v niektorých úsekoch dostala na povrch…
Ja by som sa k tomu prikláňal. Mesto bez rieky je smutné mesto. Aké to bolo pekné, keď rieka tiekla okolo sokolovne, naproti rástli smutné vŕby. Určite by sa dali niektoré partie obnoviť, osadiť zeleňou, využiť ako pešie zóny. Nečakal by som ale iniciatívu od úradníkov, to musí urobiť nejaké občianske združenie, ktoré potom zabezpečí aj opakovanú údržbu. Bolo by to spojené s prekonávaním byrokratických prekážok a nezmyselných vyhlášok a nariadení, musel by sa napísať projekt, získať finančné prostriedky… Je to výzva!

Milan Valachovič

V minulosti ste boli poslancom mestského zastupiteľstva. Aká to bola pre vás skúsenosť?
Bol som dvakrát zvolený. Prvé roky som mal idealistické predstavy a energiu niečo meniť. Apeloval som hlavne na oblasť životného prostredia, argumentoval formou prezentácií, dokonca som podával podnety na inšpekciu a podobne. Nemalo to zmysel. Tlak developerov sa presadil aj cez vtedajšieho primátora, a tak sa vystavalo nielen golfové ihrisko, ale aj iné výruby v priemyselnom parku, ktoré ohrozili a v konečnom dôsledku silne narušili naturovské územie Marhecké rybníky. Protestoval som aj proti zastavaniu územia Olšiny pri Maline, proti výstavbe ďalšieho priemyselného parku na Táborisku, čo by si odskákali zasa Rakárenské rybníky. Bol som však zväčša prehlasovaný. V druhom volebnom období som už nemal žiadne ideály.

Už niekoľko rokov nebývate v Malackách. Nechýbajú vám?
Popravde nechýbajú. Chodím tam čas od času, veď mam v Malackách mamu, syna Jakuba, kamarátov z radov turistov, horolezcov a taktiež divadelníkov. Čiže som v kontakte s ľuďmi, s ktorými chcem. Výhodou miesta, kde bývam dnes, je dostupnosť do práce. Cestoval som vlakom trať Malacky-Bratislava od roku 1976, keď som nastúpil na vysokú školu, až do roku 2012. Celých 36 rokov, to je možno viac ako 7000-krát, hore-dolu je to 14 000-krát vo vlaku. Stačilo. Dnes, keď je pekne, prejdem do práce pešo cez Karpaty z Lamača na Patrónku, rozhýbem telo, nadýcham sa čerstvého luftu. Nie je nič lepšie.

mp-milan-valachovic09

Stále ste súčasťou súboru Divadla na hambálku. Prezraďte, ako k tomu prišlo a čo vám dáva divadlo?
Na začiatku bola stávka. S režisérom Vladom Zetkom a s pár členmi divadla DNH sme silvestrovali. Bavili sme sa aj o tréme a Vlado mi tvrdil, že vystúpiť na dosky, čo znamenajú svet, je vskutku náročný výkon a nápor na nervovú sústavu. Hrča v hrdle. Ja som mu vtedy nejako oponoval a on ma zaviazal si to vyskúšať. Dal mi malú rolu v hre Rajda Majda. A potom to pokračovalo ďalších desať rokov. Našťastie už som v z divadla na odchode. Nezvládal som to dochádzanie do Malaciek, v zime večer šoférovať dvakrát do týždňa v snehových fujaviciach. To nie je moje hobby. Mali by prísť ďalší mladí herci, nech si to vyskúšajú. Ja som stávku vyhral a dostal fľašu koňaku. No a skúsenosť to bola dobrá. Každému odporúčam. Vyjsť s kožou na trh. A trému som na rozdiel od väčšiny nemal nikdy. To naznačuje, že ako herec som vlastne sklamal.

Profesionálne sa venujete botanike a vo všeobecnosti máte rád prírodu. Aké sú vaše obľúbené miesta v okolí Malaciek?
Je toho viac. Ja mám rád tie extrémy, ktoré je možné vidieť v okolí Malaciek, alebo vôbec na Záhorí. Piesčité duny s riedkym borovicovým lesom, alebo s porastom kavyľov ako náhle prechádzajú do mokradí a jelšín v miestach, kde je rozdiel v nadmorskej výške len pár metrov. O pestrosti tu rozhoduje výška spodnej vody a jej dostupnosť pre rastlinstvo. Čiže všetky potoky a rybníky na nich alebo odlesnené vojenské strelnice. A mohutné duby, ktoré sa tu i tam ešte zachovali v borovicových monokultúrach. Je toho viac. Takýto typ prírody inde na Slovensku nenájdeme. Najbližšie až v Poľsku alebo v Nemecku. V národnom parku Bory Tucholskie , alebo vo Veluwe v Holandsku som si pripadal ako doma. Ale ja mám rád veľmi rôzne typy krajiny a vegetácie. Moja profesia ma zaviedla do tajgy aj tundry v Rusku, do polopúští v Čine a Mongolsku, do bohatých lesov na Kórejskom poloostrove, eukalyptových lesov v Západnej Austrálii… Nazbieralo sa toho dosť.

Milan Valachovič

Čo najviac ohrozuje prírodu v našich končinách? Čo sa dá robiť proti tomu?
Prírodu v našich ale aj v iných končinách ohrozuje iba človek. Inak by sa príroda vyvíjala a taktiež menila len pod vplyvom vonkajších zmien, čo by mohol byť proces pomalý a relatívne harmonický, ale aj dramatický, veď rôzne kataklizmatické udalosti sa tu stali dávno pred vznikom človeka. Dnešný vývoj reguluje človek a je iba na ňom, kam až zájde. Treba apelovať na rozum, ale obávam sa že to dopadne rovnako ako moja poslanecká skúsenosť. Len to merítko strát bude oveľa väčšie. Ale našťastie nové a nové generácie ľudí sa tomu úspešne vedia prispôsobiť. Možno budú nostalgicky spomínať na svoje krásne detstvo a paneláky na Záhoráckej, keď im ich budú búrať. Stále viac bude ľuďom stačiť virtuálna realita. Načo cestovať do autentickej tajgy alebo si omočiť nohy v reálnom potoku a sledovať ryby? To sa dá zažiť vo virtuálnom svete a jediné ryby budú pre nich mrazené pangasiusy v regáloch futuristického obchodného centra. Len dúfam, že mňa už vtedy zuby bolieť nebudú.

Patríte medzi autorov, ktorí píšu pre Malacké pohľady. Ako vnímate desaťročné pôsobenie tejto webstránky?
Skôr som patril medzi prispievateľov, teraz dosť absentujem. Musím písať úplne iné veci. Ako vedecký pracovník som hodnotený za karentované publikácie vo vedeckých časopisoch. Čaká ma jedna monografia o lesoch Slovenska, takže na ľahší žáner nieto času. Ani čítať, ani písať. Ale stále verím, že sa polepším. Každopádne myšlienka webstránky je skvelá a preto prajem MP ešte veľa úspešných rokov, nových autorov a priehrštie nových nápadov a samozrejme aj veľa čitateľov. Verím, že aj toto snaženie vyburcuje iniciatívu ľudí a ich občiansku statočnosť, aby vedome a cielene chceli veci a problémy vo svojom meste riešiť a naprávať.

Milan Valachovič

RNDr. Milan Valachovič, CSc. Narodil sa v roku 1956 v Skalici, podstatnú časť života strávil v Malackách (1971-2011). Vyštudovala Gymnázium v Malackách a Prírodovedeckú fakultu v Bratislave. Je vyštudovaný botanik, štúdium ukončil v roku 1981. Od roku 1984 až do dnes pracuje na Botanickom ústave SAV v Bratislave. V dvoch volebných obdobiach pôsobil ako poslanec Mestského zastupiteľstva, pracoval v Komisii pre územný rozvoj, dopravu a životné prostredie. Dlhé roky viedol v Malackách horolezecký klub James Malacky. Desať rokov je členom kolektívu Divadla na hambálku. Od roku 2011 žije v Bratislave-Lamači. Venuje sa všetkých formám turistiky, cestovaniu po ázijských krajinách a pravidelne sa zapája do aktivít spojených s ochranou životného prostredia na lokálnej aj nadnárodnej úrovni.

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.