Rozhovor Malackých pohľadov so spisovateľkou Veronikou Šikulovou

Spisovateľke Veronike Šikulovej tykám odjakživa a nebude to inak ani v tomto rozhovore. Poznáme sa totiž od deviatich rokov; zoznámili sme sa na detskej oslave našej spoločnej kamarátky, jednej z vnučiek spisovateľa Ľuda Zúbka, mimochodom, rodáka z Malaciek. Naše priateľstvo s Veronikou pokračovalo aj počas spoločného vysokoškolského štúdia a cez ňu som spoznala i celú jej rodinu vrátane „tata Vinca“, ako ho vždy volala. Výstavu Aktovka Vincenta Šikulu, ktorú tvorí súbor fotografií z jeho rodinného i spisovateľského života, otvorí jeho dcéra Veronika 1. marca 2017 o 10. hod. v knižnici MCK Malacky.

Veronka, ako vlastne vznikol nápad urobiť výstavu fotografií, na ktorých je tvoj otec Vincent Šikula v rôznych obdobiach svojho života? Bolo tým impulzom minuloročné 80. výročie od jeho narodenia, alebo si o takej výstave uvažovala už aj skôr?

Tatko nebol nejaký krásavec, ani filmový herec, ak pravdaže nerátam jeho malé roly vo filmoch Ela Havettu. Mali sme doma veľa jeho fotografií z čias, keď spolupracoval na scenároch s Havettom, z obdobia, kedy publikoval svoje prvé knižky, ale aj všelijakých momentiek, rodinných záberov. Keď zomrel, dlho som si ich nemohla pozerať, vždy som sa rozplakala. Ten nápad, urobiť výstavu fotografií bol môj – zdalo sa mi, že niektoré fotografie budú zaujímavé aj v kontexte slovenskej literatúry, pre Modranov, Pezinčanov, Dubovanov, Ivančanov, no a teraz aj pre Malačanov, že oslovia aj otcových čitateľov.

Spisovateľka Veronika Šikulová otvorí výstavu Aktovka Vincenta Šikulu 1. marca 2017 o 10.00 hod. v MCK Malacky. Foto: Veronika Nouzová

V čom je podľa teba čaro tých fotografií?

Mne sa najviac páčia práve tie všedné fotografie zachytávajúce obyčajné chvíle u nás doma, v našom dome Hamrštíle. Vystavila som ich vedľa autorských fotografií od známych fotografov. Veľmi som chcela ukázať popri spisovateľovi aj zaujímavého človeka, muzikanta, včelára, rozprávača, otca… Tatko bol renesančný človek, hedonista, bol veľmi pracovitý aj nábožný, ale vedel sa zo života radovať vo všetkých ohľadoch, a to som chcela o ňom povedať. Dnes je čaro trebárs aj v tom, že to všetko bolo dávno a mnohí ľudia z tých fotografií už nežijú, že rodina sa scvrkla, my všetci sme „narástli“. Pre mňa je tá výstava príbehom, a takto sa na ňu pozerá viac ľudí, hovorili mi to.

Získala si pri príprave výstavy aj nejaké nové, pre vašu rodinu dosiaľ neznáme fotografie?

Ach, ešte stále mi ich ľudia posielajú. Možno tie najkrajšie som dostala až teraz od otcových priateliek z Ivanky pri Dunaji. Dve z nich si budú môcť pozrieť aj návštevníci výstavy tu v Malackách. Ostatné časom vyvoláme a možno pridáme k výstave.

Pre mňa je najvzácnejšia fotografia, na ktorej otec drží v náručí môjho vtedy ešte len dvojročného manžela Mareka Mihalkoviča a zhovára sa s jeho mamou, ktorá krátko na to zomrela. Ja som v tom čase nebola na svete a otec vlastne pestoval svojho zaťa. Fotografiu mi poslali mužovi príbuzní z Čiech.

Fotografia Vincenta Šikulu, ktorú síce na výstave neuvidíte, ale je to tiež jedna z tých, ktoré dcére Veronike pribudli vďaka jeho dávnym priateľom. Túto jej len pred niekoľkými týždňami poslala Šikulova kamarátka z mladosti, keď žil v Ivanke pri Dunaji. Foto: archív V. Š.

Viem, že nejde o autorskú výstavu fotografov, ale predsa – kto najviac fotil tvojho tata Vinca? Určite mal veľa kamarátov aj medzi fotografmi.

Samozrejme, v časoch keď otec pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a bol známy spisovateľ, neskôr aj predseda Spolku slovenských spisovateľov, objavoval sa na rôznych spoločenských akciách a z času na čas sa jeho fotografia či portrét objavili aj v tlači. V šesťdesiatych rokoch, keď vstúpil do literatúry, bola fotografia svojím spôsobom vzácnosť, a aj na fotografie pre tlač akoby sa kládol väčší dôraz, povedzme na ich kvalitu. Sú fotografi, ktorí mapujú slovenskú literatúru ako Peter Procházka. Sériu fotografií slovenských spisovateľov vytvoril aj Tibor Huszár. Otca fotili aj iní známi fotografi. V mladosti ho fotil brat maminej sestry, môj strýko Štefan. Vďaka nemu má naša rodina celkom slušný archív, fotil aj nás so sestrou ako deti, tiež našu mamu… Mnoho fotografií urobili otcovi kamaráti, ale viaceré sú vynikajúce a zaujímavé.

Páči sa mi, že výstava nezakrýva nijaký moment z jeho života – založil si druhú rodinu, je tu teda na fotografiách s tebou, tvojou sestrou Agátou a vašou mamou, ale na ďalších potom aj s mladšími deťmi a novou manželkou. Ako ste pristupovali k výberu vystavovaných fotografií, stretli ste sa všetci súrodenci, alebo si dramaturgiu robila len ty sama?

Niektoré fotografie som s rodinou konzultovala, a keďže som chcela ukázať jeho tvorivé aj životné zázemie, rodinným eskapádam vo fotografickej podobe som sa nevyhla. Napokon, otec sa tým, že sa rozviedol a druhýkrát oženil, netajil.

Spisovateľ Vincent Šikula bol aj zanieteným hudobníkom. Hral na dychové nástroje a predovšetkým na lesný roh. Foto: archív V. Š.

Po Modre, Pezinku, Dubovej a Ivanke pri Dunaji prichádza výstava aj do Malaciek. Aký mal tvoj otec vzťah k Záhoriu?

Na Záhorí mal viac kamarátov, v Jablonici žije otcova sestra Grétka Hološková so svojím manželom Ľudkom, známym výtvarníkom, takmer dvorným ilustrátorom všetkých otcových kníh. Otec mal Záhorie rád. Napísal knižku O múdrom kohútikovi. Jej hlavné postavy, dvaja Záhoráci, chodia po dedinách a predávajú hrušky – putrice. Knižka je pre deti, bola aj zdramatizovaná nitrianskym bábkovým divadlom, aj odvysielaná v slovenskom rozhlase v podobe večerníčkov. Na konci rozprávky si hlavné postavy chcú kúpiť kapustný sud! Otec mal rád Záhorie ako krajinu, kde je dobrá pôda a darí sa záhradám, zelenine aj ovociu, aj jeho rodičia celý život vlastne pracovali v prírode. Otec bol drevorubač, obaja aj s mamou mali vinohrady a záhradu. Moja babka chodila predávať víno, hrozno, ale aj huby na trh. Miestopis Záhoria otec veľmi dobre poznal, aj jeho nárečie, ktorému sa dvoril rovnako ako tomu „nášmu“ modranskému. Mal rád aj knieža záhoráckej literatúry Štefana Moravčíka.

Divadelný súbor Osvetovej besedy. Divadelná hra „Jej pastorkyňa“, 1961, réžia Alžbeta Tereštíková. Zľava: Dušan Mechura, Viliam Šikula, Štefan Letenay, Peter Pláteník, Vincent Šikula, Ján Krigler, František Štiglic, Štefan Slivon. Foto: archív V. Š.

Jedna z fotografií ťa zachytáva s otcom v Klube spisovateľov pred dvadsiatimi rokmi, kde si si preberala literárnu cenu Ivana Kraska za svoj debut Odtiene (ktorý, mimochodom, vychádza spolu s ďalšou tvojou prózou Z obloka v reedícii). Čo Ti vtedy otec hovoril, bol na Teba hrdý?

Bol na mňa pyšný, a myslím si, že bol prekvapený, koľkým ľuďom sa moja prvá knižka páčila. Ale to som bola aj ja.

A čo myslíš, čo by povedal na túto výstavu?

Viacerým fotografiám by sa určite potešil. Trebárs tým z hamrštílskej záhrady, kde nás je ako hadov. Všetci, čo šli okolo, sa vždy u nás zastavili na kus reči, na dve deci, alebo len tak, pozdraviť sa. Tie fotografie som získala od Fialovcov, s ktorými sa nám odjakživa v Modre krížili cesty. Jakub Fiala je dnes môj kolega v knižnici a Jano, inak amatérsky fotograf, výstavu spolu so mnou a Jakubom inštaloval. Podľa mňa by sa potešil aj tomu, že naše fialovsko-šikulovské cesty sa nerozišli.