Almanach, ktorý nezapadol prachom

Keď sa pred takmer osemdesiatimi rokmi podujali učení muži Záhoria vydať svoje umelecké, ale hlavne odborné texty v spoločnom almanachu, sotvakto tušil, že budú tak veľavravne zachytávať dobu i spoločnosť, v ktorej vznikli. Reč je o Almanachu Spolku záhorských akademikov, ktorého listovanie vzbudzuje chvíľami obdiv, inokedy údiv, raz úsmev a potom zasa mrazivé tušenie.

 

Študenti, čo nestáli o lumpovačky

V rokoch 1929 až 1939 bolo v Malackách iba desať až pätnásť vysokoškolákov[1]. Títo študenti dochádzali zväčša do Bratislavy, ale voľný čas trávili, pochopiteľne, aj v rodnom mestečku. No tu sa veľa podujatí, ktoré by zodpovedali nárokom študentskej mládeže, nekonalo. Prelomom sa stal dnes už povestný malacký „študentský deň“ v júni 1932, na ktorom sa striedali umelecký program so športovým a večer potom patril záhradnej slávnosti so zábavou. Zúčastnili sa ho aj študenti z iných miest a dedín, predovšetkým záhorských a okrem dobrého pocitu z podujatia sa tiež vyzbierali prostriedky, z ktorých sa podporila knižnica, Červený kríž a založil sa aj fond na postavenie sochy M. R. Štefánika v Malackách.

Dobu, ktorá predchádzala vzniku Spolku záhorských akademikov, pekne popisuje jeho prvý predseda, právnik Július Virsík (starší brat Karola Virsíka, neskôr významnej osobnosti slovenskej medicíny): „Keď roku 1932 hŕstka akademikov zo Záhoria zakladala náš spolok, bol život akademikov v centre Záhoria, v Malackách, neutešený. Bolo nás málo a neznamenali sme nič. Blízkosť hlavného mesta priťahovala tých, ktorých neuspokojovali malomestské pomery a nebolo nikoho, kto by sa bol odhodlal pôsobiť doma. Spolkov bolo dosť, občas aj účinkovali, ale iba prechodne, kým trvalo vzplanutie niekoľkých jednotlivcov a kým ich neznechutili intrigy malomestských kritikov, ohovárajúcich za každú cenu. Študentský život sa odbavoval vo vlakoch, v ktorých sme cestovali denne do Bratislavy, lebo nebolo ešte v Malackách gymnázia, aspoň nie s vyššími ročníkmi. My sme však chceli žiť voľným, svojským, študentským životom, chceli sme organizovať kultúrne, spoločenské a telovýchovné podniky , ktoré by nás zblížili s našimi rodákmi, aby v nás nevideli zvláštnu kastu a aby nepovažovali za povýšenosť, keď sme neboli ochotní dlhé noci prebdieť pri kartovačkách a nemiernych lumpovačkách, ktoré sú, bohužiaľ, tak charakteristické pre naše malomestské pomery.“ [2]

Almanach Spolku záhorských akademikov

Obálka Almanachu Spolku záhorských akademikov. (Foto: Martin Macejka)

Po úspešnom študentskom dni vyvstal nápad usporiadať aj akademický ples. Ten ale musel niekto zastrešovať, prevziať nad ním patronát, a tak sa študenti vybrali za vtedajším rektorom univerzity Komenského, profesorom dejín hudby, Dobroslavom Orelom. Ten dal impulz k tomu, aby si záhorskí študenti, „akademici“ (dnes sa slovo akademik spája skôr s členom akadémie vied, ale v minulosti to bolo aj bežné označenie študenta vysokej školy, akadémie), založili krajský spolok akademikov. Študenti dali na radu rektora a spoločne so svojimi mladšími kolegami z vyšších ročníkov gymnázií (skalického a malackého) založili 12. marca 1932 Spolok záhorských akademikov, ktorý sa stal tiež členom Sväzu slovenského študentstva v Bratislave.

 

Poézia i šlágre

Spolok záhorských akademikov (ďalej SZA) sa stal činorodým prvkom malackého kultúrno-spoločenského života, spojivom medzi gymnazistami, vysokoškolákmi, umelcami, vedcami i medzi prostredím menšieho mesta a univerzitným zázemím Bratislavy. Neboli to iba slávnostné akadémie, večierky, zábavy a športové podujatia, ktoré si získavali sympatie širokého publika, ale aj prednášky s pestrou škálou tém. SZA tiež vyvíjal sociálnu činnosť, a to hlavne v oblasti získavania študijných štipendií pre nemajetných členov. Spolku sa podarilo zriadiť si vlastnú čitáreň, ktorú zásobovali čerstvými výtlačkami svojich titulov redakcie ako Časopis muzeálnej slovenskej spoločnosti, Svoradov, Elán, Rozvoj a mnohé iné.

Napredovala aj spolupráca s inými kultúrnymi spolkami, hlavne s miestnym odborom Matice slovenskej. O jednom z takýchto podujatí informoval aj celoštátny denník Slovenský hlas: „…Spolok záhorských akademikov v Malackách vyvíja významnú kultúrnu činnosť. Vo februári usporiadal Spolok s miestnym odborom Matice slovenskej kultúrny a zábavný večierok, na ktorom prednášal a recitoval básnik Rudolf Dilong; v zábavnej časti hral známy skladateľ slovenských tanečných piesní Janko Pelikán najnovšie slovenské šlágre.“[3] Táto novinová správa obsahovala tiež avízo, že v „jubilejnom roku Československej republiky vydá Spolok almanach, ktorý vyjde najneskôr v júni. Almanach bude obsahovať okrem úvodnej časti krátku históriu Spolku, ďalej časť náukovú s článkami vedeckými a poučnými, potom časť beletristickú, poetickú a športovú. Spolku podarilo sa získať za prispievateľov význačných činiteľov vedeckého, literárneho i hospodárskeho života“.[4]

Almanach Spolku záhorských akademikov

Odtlačok pečiatky SZA s podpismi funkcionárov. (Foto: archív MCK – Múzea Michala Tillnera Malacky)

Pred zákrutou dejín

Almanach vyšiel napokon až v septembri 1938, ale jednako ešte pred jubileom vzniku Československej republiky (ČSR vznikla 28. októbra 1918). Aj v podtitule Almanachu stálo, že vychádza k dvadsaťročnému jubileu Československej republiky. Čo na tom, že za najbližšou prudkou kľučkou dejín, hneď v novembri toho istého roku, sa pod vplyvom Viedenskej arbitráže realizovali autonomistické zámery a v marci nasledujúceho roku sa Československá republika pod nátlakom hitlerovského Nemecka rozpadla.

Ostaňme však na sklonku leta 1938 v Malackách, kde v počte päťsto exemplárov (ani dnes by asi náklad nebol vyšší) vychádza prvý Almanach Spolku záhorských akademikov. Jeho texty možno rozdeliť na umelecké a neumelecké, pričom najmä tie druhé sú písané rôznymi štýlmi, od jednoduchého popularizačného až po vysoko odborný, ktorému pravdepodobne nemohli rozumieť ani samotní akademici, ak sa ich štúdium týkalo inej sféry.

Úvodník datovaný v Bratislave 25. júnom 1938 patrí už spomenutému univ. prof. Dobroslavovi Orelovi,  ktorý konštatuje: „Je pre mňa najmilejším zadosťučinením vidieť dnes, že Spolok záhorských akademikov, ku vzniku ktorého dal som podnet, koná svoje povinnosti národné aj akademické tak skvele. (…) …akademici, ktorí oslavujete 20. výročie trvanie našej drahej Československej republiky, pokračujte vo svojom započatom diele a držte sa hesla: pracovať a vydržať.“ [5] (Profesor Orel má v Almanachu ešte životopisnú črtu o Štefanovi Fajnorovi, ktorý pôsobil dlhé roky v Senici. Bol to právnik, ako koncipient u neho pracoval dokonca aj Hviezdoslav, ale takisto hudobník a národovec.)

Almanach Spolku záhorských akademikov

Dvojstrana vnútra Almanachu Spolku záhorských akademikov.

 

Naše milé Záhorie

V Almanachu má bohaté zastúpenie cirkevná problematika, pričom jeden z autorov, františkánsky historik Vševlad J. Gajdoš, si svoj obsiahly článok Františkáni na Záhorí (s podtitulom Črta k dejinám františkánskeho kláštora v Skalici a Malackách) vydal neskôr vlastným nákladom aj ako samostatnú publikáciu. Príbuznú tému – Kultúrne poslanie a osvetová práca rádu sv. Františka v Malackách – spracoval aj prof. dr. Celestín Lepáček. Venuje sa histórii františkánov na Slovensku, no všíma si predovšetkým vznik františkánskeho gymnázia a internátu v Malackách pri príležitosti 700. výročia smrti  sv. Františka, zakladateľa františkánskeho rádu. Vyzdvihuje zásluhu zosnulého provinciála rádu sv. Františka, P. Mansvéta Olšovského, rodáka z Plaveckého Sv. Petra. 

O gymnáziu píše takto: „Požiadavkám hygieny zodpovedajúca moderná budova gymnázia a veľký internát umiestnený v zámku bývalého kniežaťa M. Pálffyho uprostred rozsiahleho anglického parku, medzi starými košatými stromami, s rozsiahlymi hrišťami, už jedenásť rokov poskytuje katolíckym mladíkom z celého Slovenska všetko, čo ich duševná a telesná zdatnosť vyžaduje. Ústav je plný, verejnoprávny. Toho roku 1938, v II. výročí svojho trvania, má 648 žiakov. V tomže  roku konali sa na ňom už štvrté maturity, ktoré sa podarili výborne.[6]

S odborným článkom prispel aj P. Celestín Lepáček. (Foto: archív MCK – Múzea Michala Tillnera Malacky)

Docent dr. Ladislav Knappek, odborník na cirkevné právo, sa vo svojej stati Čo nám priniesla cirkumskripčná bulla? venuje cirkevno-politickým otázkam o ustálenosti hraníc cirkevných obvodov tak, aby sa zhodovali so štátnymi hranicami. Podobne úzko špecializovaný je aj príspevok františkánskeho kňaza, historika a prekladateľa Teodorika J. Zúbka Obnova skotizmu v rámci novoscholastiky.

Malačan Teodorik bol bratom známeho spisovateľa Ľuda Zúbka, ktorý do Almanachu prispel textom o hereckej práci v rozhlase. Zúbek v ňom horlí, že herec by nemal svoju rolu iba prečítať, ale priamo pred mikrofónom aj tvoriť, lebo inak tým „znevažuje sám seba a prehrešuje sa aj proti poslucháčovi, lebo nikde sa umelec tak rýchle neopotrebuje, ako práve v rozhlase.“[7] (Ešteže Zúbek v tom čase netušil, ako sa budú herci opotrebovávať v televízii!)

Nemožno obísť, že v Almanachu cítiť zápalistého národného ducha a aj lokálpatriotický tón. Ani predseda SZA Virsík sa nevie ubrániť pátosu chvíle, keď priam prevoláva: „…keď Prozreteľnosť umiestnila naše milé Záhorie na túto geografickú, historickú, národnostnú, kultúrnu a politickú križovatku Európy, keď nám dala domov pod Devínom, kde sa stýkajú tri rôzne národy a u Moravy, ktorá tvorí rozhranie medzi oboma národmi, ktorým náš štát v prvom rade patrí, musíte vziať na seba túto zodpovednosť pred Slovenskom a pred Európu. Buďte hrdí, že ste snáď na najdôležitejšom úseku nášho štátu a celej Strednej Európy!“ [8]

 

Biednosti o úbohom slovenskom ľude

Menej úsmevný je citát z textu Konštantína Čulena Strýčko Blaho. Črta sa zaoberá životom kanonika Pavla Blaha a na krátkom úryvku vidno, že aj v publikácii s ambíciou najvyššej kvality bolo v tom čase prijateľné prejaviť rasovú nenávisť. Čulen o Blahovi píše: „Bol kňazom, bol hospodárskym poradcom, zakladateľom pomocníc a družstiev, aby len podlomil hospodársku nadvládu židovstva, bol národohospodárom, poradcom aj sudcom slovenského ľudu.“[9] (Čulen, inak rodák z Brodského a absolvent skalického gymnázia, sa neskôr angažoval vo vládnych štruktúrach slovenského štátu.)

Podobné výpady možno čítať aj v inak celkom pútavých spomienkach Dr. Antona Štefánka na prísne pomery v levárskej ľudovej škole. V texte však mocne cítiť najmä všeobecnú nenávisť voči „maďarónom“, ale i židom a – paradoxne – inteligencii. „Každý, kto znal niečo maďarsky, bol považovaný za učeného, vzdelaného, za inteligenta. Notár, farár, učiteľ, lekár alebo advokát tvorili v obci akúsi výsadnú kastu, ktorá sa delila od prostého ľudu nielen jazykom, ale aj extra životom. V hostinci vysedávala len v extracimre, na prostý ľud sa dívala zhora a vyslovovala svoje opovrženie voči „buta parasztovi“ a „buta tótovi“ celkom zjavne a nahlas. A ľud, opustený kňazom i učiteľom, vysávaný židom-pavúkom, ktorý vlastne tiež patril medzi inteligenciu, tratil i posledné povedomie národnej hrdosti.“ [10]

 

Záhorák je typ svojský

Záhorie a jeho obyvateľov sa pokúša charakterizovať Dr. Štefan Ružička: „Záhorák nie je človekom pompy a okázalosti, je triezvy a otvorený. Je to typ svojský.“[11] Záhorie definuje ako roľnícky kraj, kde sa priemysel veľmi nerozvinul, resp. boli tu skôr prevádzky lokálneho významu, nakoľko suroviny zo Záhoria spracovávali fabriky v susednej Morave a Rakúsku. Autor vníma Záhorie ako reprezentanta slovenského národného hnutia, čoho dôkazom je, „že vyslalo na uhorský snem viac slovenských národných zástupcov, než ostatné Slovensko dohromady. Na Záhorí sa prejavil najintenzívnejšie odboj proti maďarskej ľubovláde; (…) Záhorie dominovalo v obrane Slovákov, či päsťou, či umom.“[12] Dr. Ružička, inak právnik a rodák z Gbelov, sa zasadzuje za bližšiu spoluprácu Záhoria a Slovácka: „V záujme zdravého lokálpatriotizmu a zdravého vývoja v štáte, je treba utvoriť predpoklady pre hospodárske a kultúrne splynutie Pomoravia“[13] ‒ píše v predvečer druhej svetovej vojny a odtrhnutia Slovenska od Čiech a Moravy.

Historickú hodnotu majú Rozpomienky na dra Jozefa Dérera od jeho syna Ivana Dérera. Doktor Jozef Dérer, právnik a národovec, pochádzal zo Slovenského Pravna, ale v Malackách prežil takmer štyridsať rokov a bol to „prvý slovenský inteligent v Malackách, ktorý vyvíjal vedomú a sústavnú politickú činnosť v zmysle slovenského uvedomenia národného“[14]. Syn Ivan ho na jednom mieste charakterizuje takto: „Otec nikdy nevyhľadával popularitu. Nebol človekom mnoho rečí. Vyjadroval svoje názory krátko a presne. (…) Dlhé reči nenávidel a hovorieval, že zakrývajú len lajdáctvo a nevedomosť. (…) Ľuďom povedal do očú vždy len to, čo uznával za pravdu a bolo mu ľahostajné, či sa im to ľúbi alebo nie. Nenávidel kverulantov a kto neprijal jeho radu, s tým zakončil dišputu veľmi rýchle a energicky. Kto sa na neho obrátil, činil vo vedomí, že svoje veci zveruje poctivému a svedomitému právnikovi.“[15]

Dr. Ivan Dérer. (Foto: archív MCK Malacky – Múzeum Michala Tillnera)

Ďalším zaujímavým menom v Almanachu je prof. dr. Imrich Karvaš, odborník na hospodárske právo, neskorší guvernér Slovenskej národnej banky a predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie, jeden z najdôležitejších mužov hospodárstva počas slovenského štátu. Avšak išlo o národohospodára, ktorý nebol až tak prepojený s vládnym ľudáckym režimom, čo sa neskôr odzrkadlilo aj v jeho zapojení sa do protifašistického odboja a pomoci povstalcom. Profesora Karvaša následne zatklo gestapo a bol internovaný do koncentračných táborov v Nemecku. Aj ďalší osud tohto muža bol pohnutý, ale ostaňme pri tom, že v roku 1938 uverejnil v Almanachu článok Zemedelstvo a priemysel na Záhorí, v ktorom vecne zhrnul hospodársku situáciu na Záhorí a doplnil ju tabuľkami s plochou pestovaných plodín v regióne, chovu hospodárskych zvierat, počtu živnostenských závodov ap. 

 

Išla devčina do cinterína…

Do Almanachu sa tiež dostalo niekoľko textov o slovenských dejateľoch. Profesor dr. Daniel Rapant, historik a archivár, rodák z Holíča, uverejnil stať o Novinách pre hospodárstvo, remeslo a domáci život Daniela Licharda, ktoré vyšli po prvý raz 5. apríla 1848 v Skalici. Lichard, slovenský spisovateľ a novinár, mal s vydávaním obrovské ťažkosti, keďže sa neprestajne stretával s politickou cenzúrou a inými prekážkami.

Literárny historik a bibliograf, profesor Imrich Kotvan, rodák z Trnovca a absolvent skalického gymnázia, sa zasa zameral na osobnosť Juraja Fándlyho, a to najmä na jeho zástoj v Slovenskom učenom tovarišstve, ktoré založil spoločne s Antonom Bernolákom.

O Kollárových Národných spievankách, ale nielen o nich, je stať prof. dr. Františka Zagibu, zakladateľa slovenskej muzikológie, nazvaná Ľudová pieseň Záhoria. Autor sa zmieňuje aj o niektorých cenzorských zásahoch v zborníkoch piesní, pokiaľ mohli vzbudiť pohoršenie. Uvádza tiež zopár príkladov, ktoré sa „zaoberali s láskou kňaza alebo s jeho súkromným životom“.[16] Pripojený je aj text dodnes známej piesne Išla Marína. Hoci táto pieseň prežíva v mnohých obmenách dodnes, možno si nezaškodí pripomenúť jednu z jej pôvodných verzií: „Issla děwčina, do Cynterýna, /Pán Páter za ňu z kolbičkú wjna. // Tu máš děwčina, napisa wjna, / Budeš čerwena, gako malina. // Nechcem Pán Páter, wasseho wjna, / Měla bych ceru, alebo syna. // Syna Marcyna, ceru Marinu, / Takú čerwenú, gako kalinu.“[17] 

Almanach Spolku záhorských akademikov

V archíve sa zachoval strojopis obsahu Almanachu. (Foto: MCK Malacky – Múzeum Michala Tillnera)

 

Bezočivá reklama

Popularizačno-osvetovú funkciu majú články so zdravotníckou tematikou. Jednak je to článok profesora MUDr. Konštantína Čárskeho Rakovina.  Známy lekár (rodák z Gbelov) vyvracia už vtedy vžitý názor, že rakovina je choroba, ktorú nemožno nijako liečiť.  Je to laickej verejnosti prístupne napísaný text o vzniku a liečbe novotvarov, ktorého hlavným posolstvom je – a nie inak by tomu bolo i dnes – dbať predovšetkým na prevenciu a včasnú diagnostiku.

Ďalej sa čitateľom, či skôr čitateľkám prihovára doc. dr. Samuel Kadlečík. Ženský lekár pod titulom Zodpovednosť za zdravé potomstvo vysvetľuje zásady životosprávy samodruhých žien. Pravda, pri dnešnej informovanosti znie jeho poúčanie možno naivne, ba až trocha kuriózne: „Poučením tehotných o životospráve, čistote a príprave k pôrodu sa dá predísť mnohému nebezpečiu. (…) V prípadoch komplikovaných nie je ani možný pôrod v domácnosti, ale rodičku treba poslať do ústavu zavčasu, kým nie je vyčerpaná, nemá horúčky, alebo ešte lepšie niekoľko dní pred pôrodom.“[18]

Z trochu iného súdka je kapitolka kňaza a profesora dr. Felixa Mikulu Mravnosť a štát. Autora rozhorčuje „nemravná doba dneška,[19]pokles pôrodnosti a že „sa deťom vyhýbajú práve vrstvy zámožné. (…) … väčšina manželov, žijúcich v nadbytku z peňazí štátu, sedí si v pohodlí doma lebo po kaviarňach. A ešte si robia posmešky z tých, ktorých deti budú musieť aj za nich bojovať, keď k niečomu príde.“[20] Kladie si aj rečnícku otázku: „Je teda nedostatok hlavnou príčinou vymierania? Nie, ale je to pokles ideálov, bezuzdné pôžitkárstvo všade, aj v pohlavnom živote.“[21] Burcuje proti tomu, čo podľa neho bráni rastu populačnej krivky: „Bude treba urobiť rázny krok proti nemravnej reklame (…),ktorá ponúka, ba vnucuje slovom a obrazom antikoncepčné prostriedky.“ [22]

 

Vlaky mladosť odvezú

Hoci sme nespomenuli všetky neliterárne príspevky, prejdime teraz k umeleckým textom, ktorých hodnota, aj keď nie vždy umelecká, zato literárno-historická určite, je nespochybniteľná. Samotný Almanach otvára báseň Andreja Žarnova (vlastným menom dr. Františka Šubíka, pôvodom zo záhoráckeho Kuklova). Ide o elégiu za „otcom“ Hlinkom ‒ „Žalostný august pod slovenským nebom. / Úsmev sa v srdci rozvrel na ranu. / Odišiel otec, čo nás kŕmil chlebom / a z prachu dvíhal, Slovač zaznanú.“[23] Žarnov má báseň aj za úvodníkom – prihovára sa krajine, personifikuje ju ako doráňanú bytosť, nad ktorou krákajú hladné vrany a supy, ale je tu „živá stráž“, ktorá „bdie odhodlaním“ a tiež je tu bojovné „bo viacej slúžiť nebudeme![24]

Do Almanachu prispeli aj autori, ktorí nepochádzali zo Záhoria, ale niečo ich s ním spájalo. Viacero básní (napríklad oslavnú o Devíne či básne Modlitba o oči, Ružový ker) tu publikoval Svetloslav Veigl a v počte uverejnených básní istotne vedie J. M. Terebessy. Rudolf Dilong pod názvom Dva verše študentské uverejňuje dve básne o mladíckom rozlete i nevedomosti a o strete s umením aj snením („a žiaci navždy navždy nevedia / kedy im vlaky s dymom mladosť odvezú“[25]). Do Almanachu prispel aj ďalší rodák z Trstenej, básnik Arnold Paldia, ktorý mal za sebou štúdium na malackom gymnáziu a aj svoju prvú (a poslednú) zbierku Prsty nad riekou (1937). Ďalej sú tu verše dnes už neznámeho Šaňa Rodana a poviedka B. Ľ. Randu Ľahkoverný, ako gazda naletí podvodníckemu sprostredkovateľovi práce.

Paldia a Dilong

Básnici, rodáci z Trstenej, ktorí však boli spätí aj s Malackami a prispeli tiež svojou poéziou do Almanachu – zľava Arnold Paldia a Rudolf Dilong. (Foto: archív D. F.)

Pohnuté osudy autorov Almanachu

V Almanachu, ktorý má vyše 250 strán, sa teda stretli príspevky o Záhorí s príspevkami rodákov zo Záhoria, i keď toto vymedzenie lokalitou nebolo ultimatívne. Plány boli veľkolepé – vydať obdobný almanach každý rok. Preto tu nechýba ani výzva k spolupráci: „Treba všetkých intelektuálov z celého Záhoria združiť, treba si vypracovať plán, čo a ako treba urobiť a o niekoľko rokov budeme mať celé Záhorie presne vedecky spracované. (…) Voláme k spolupráci všetkých učených Záhorákov a všetkých, ktorí našli miesto pôsobnosti na našom Záhorí.“[26] A spolu s poďakovaním spolupracovníkom tu nájdeme aj spokojnú konštatáciu, že „nebolo Záhoráka, na ktorého sa obracajúc, boli by sme sa stretli s neporozumením, alebo odmietnutím spolupráce. Na toto budeme vždy spomínať so záhoráckou hrdosťou a budeme si toho vždy vedomí.“[27]

Tento edičný počin vzbudil celoslovenský ohlas a hodnotili ho aj Slovenské pohľady: „Spolok záhorských akademikov vydaním Almanachu vykonal záslužný čin, treba si len želať, aby v začatej práci mohol pokračovať a aby ho nasledovali aj ostatné naše akademické spolky.“[28] Avšak zaznela aj určitá výhrada voči nehomogénnosti príspevkov a prílišnej stručnosti spracovania niektorých tém.

Napokon sa v roku 1942 podarilo vydať ešte jeden almanach, ale v tom istom roku bol Spolok podľa vtedajšej legislatívy rozpustený. Po vojne v roku 1945 sa ešte krátko uvažovalo o jeho vzkriesení, ale činnosť sa už oživiť nepodarilo.

Prvý Almanach Spolku záhorských akademikov je dodnes dôležitým svedectvom o politicko-spoločenských pomeroch, kultúre i ľuďoch. Viacerí autori jednotlivých príspevkov, a to aj umelci, sa iba krátko nato zaplietli s mocou ľudáckeho slovenského štátu a ich životy mali v nasledujúcej dekáde dramatický spád. Idea Spolku však bola chvályhodná a knižná publikácia svedčí o tom, že Malacky boli čulým centrom Záhoria. 

 

Súčasné publikácie o Malackách, ktoré vychádzajú pod záštitou Múzea Michala Tillnera či občianskeho združenia Malacké pohľady. Ich hodnota bude rokmi rásť, tak ako je to aj v prípade Almanachu Spolku záhorských akademikov. Spýtali sme sa znalca kníh Petra Uličného z bratislavského antikvariátu 13. komnata, akú hodnotu má tento almanach dnes. „Tento Almanach je skôr kuriozita, ale zberateľ čohokoľvek, čo súvisí s témou jeho obľúbených autorov, by zato, odhadujem, mohol dať od 50 do 100 eur.“   

Zdroje:

ALMANACH Spolku záhorských akademikov. Nákladom Spolku záhorských akademikov, Malacky 1938.

DORŠICOVÁ, Miroslava: Spolkový a kultúrny život v malom meste na Záhorí v medzivojnovom období (bakalárska diplomová práca).  Masarykova univerzita, Filozofická fakulta, Historický ústav, Brno 2011, 55 s.  Dostupné na internete: https://is.muni.cz/th/341838/ff_b/final.pdf

HABOVÁ, Pavlína: Spolok záhorských akademikov v Malackách. In: Malacky a okolie 6. Mestské centrum kultúry Malacky Múzeum Michala Tillnera, Malacky 2013, s.115 – 130.

R – r.: ALMANACH Spolku záhorských akademikov. In: Slovenské pohľady, roč. 54, 1938, č. 11 – 12, s. 653 – 655.

ŠÍP, Vladimír: Zabudnutí učení Záhoráci. K 65. výročiu Spolku záhorských akademikov. In: Naše Záhorie. Skalica, január 1997, s. 23 -27.

Poznámky:

[1] Podľa údajov v Almanachu Spolku záhorských akademikov (SZA), s. 12.

[2] Virsík, Julius: Akademikom zo Záhoria. In: Almanach SZA, s. 9.

[3] (t): Kultúrna činnosť Spolku záhorských akademikov v Malackách. In: Slovenský hlas, roč. I., Veľká noc 1938, č. 89, s. 29.

[4] (t): Kultúrna činnosť Spolku záhorských akademikov v Malackách. In: Tamže.

[5] Orel, Dobroslav. In: Almanach SZA. Tamže, s. 3.

[6] Lepáček, Celestín: Kultúrne poslanie a osvetová práca rádu sv. Františka v Malackách. In: Almanach SZA. Tamže, s. 188.

[7] Zúbek, Ľudovít: Herec v rozhlase. In: Almanach SZA. Tamže, s. 137.

[8] Virsík, Július: Akademikom zo Záhoria. In: Almanach SZA. Tamže, s. 11.

[9] Čulen, Konštantín: Strýčko Blaho. In: Almanach SZA. Tamže, s. 135.

[10] Štefánek, Anton: Moje spomienky na Veľké Leváre a slovenský západ. In: Almanach SZA. Tamže, s. 50.

[11] Ružička, Štefan: Záhorie (Časové črty). In: Almanach SZA. Tamže, s. 26.

[12] Ružička, Štefan: Tamže, s. 27 – 28.

[13] Ružička, Štefan: Tamže, s. 28.

[14] Dérer, Ivan: Rozpomienky na dra Jozefa Dérera. In: Almanach SZA. Tamže, s. 34.

[15] Dérer, Ivan: Tamže, s. 34.

[16] Zagiba, František: Ľudová pieseň Záhoria. In: Almanach SZA. Tamže, s. 147.

[17] Zagiba, František: Tamže.

[18] Kadlečík, Samuel: Zodpovednosť za zdravé potomstvo. In: Almanach SZA. Tamže, s. 212.

[19] Mikula, Felix: Mravnosť a štát. In: Almanach SZA. Tamže, s. 175.

[20] Mikula, Felix: Tamže, s. 176.

[21] Mikula, Felix: Tamže.

[22] Mikula, Felix: Tamže, s. 176 – 177.

[23] Žarnov, Andrej: Hlinka. In: Almanach SZA. Tamže, s. 1.

[24] Žarnov, Andrej: Slovensko. In: Almanach SZA. Tamže, s. 4.

[25] Dilong, Rudolf: Dva verše študentské. In: Almanach SZA. Tamže, s. 31.

[26] Spolok záhorských akademikov: K jubilejnému vydaniu nášho Almanachu.  In: Almanach SZA. Tamže, s. 7.

[27] Spolok záhorských akademikov: Tamže, s. 8.

[28] R – r.: ALMANACH Spolku záhorských akademikov. In: Slovenské pohľady, roč. 54, 1938, č. 11 – 12, s. 655.

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.