Vypálené nebo II. (ešte jeden fragment príbehu z vojnových Malaciek)

Po prvej svetovej vojne sa do Malaciek navracia dr. A. S., aby si tu otvoril advokátsku kanceláriu. Rodák z Veľkých Levár, ktorý žil pred vojnou aj v Nemecku a Francúzsku. Takže na tie časy svetobežník a úspešný človek. A práve jeho meno sa stalo neskôr v Malackách rozbuškou pre vypäté emócie. Advokátov archívny spis je mimoriadne objemný, tak ako doň pribúdali likvidátorské odsudky a udania, avšak aj dobrozdania, ktoré ho naopak mali zachrániť.

 

Vieme, že si zmenil meno!

Najstarší dátum v hrubej zložke kontroverznej korešpondencie pochádza z marca 1939 a je to osvedčenie, alebo skôr posudok z obecného úradu v Malackách, ktorý podpísali notársky tajomník a vládny komisár. „Obecný úrad v Malackách dľa[1] prevedeného vyšetrovania hodnoverne dosvedčuje, že dňa 21. mája 1884 roku vo Veľkých Levároch narodený (…), pravotár, odo dňa 1. augusta 1887 obyvateľ v Malackách, jak mravne tak aj politicky je bezvadného chovania, v evidencii trestaných sa nenachádza. Ďalej dosvedčujeme, že tunajší úrad nemá vedomosti o tom, že by býval bol verejne činným v niektorej protištátnej politickej strane.“

Dr. S. si v tom čase zmenil židovské priezvisko na slovenské (jeho iniciála sa ale nezmenila), k čomu ho s najväčšou pravdepodobnosťou viedli obavy zo silnejúcej vlny antisemitizmu. Túto skutočnosť rozoberá v celoštátnych novinách Gardista nepodpísaný, zato krajne nenávistný autor (A.):  „Krajinský úrad v Bratislave povolil v minulých dňoch advokátovi v Malackách (…) zmenu mena. (…) …, ktoré vzbudzuje na slovenskom Záhorí hrôzu. Dr. (…) je prekrsteným židom. A ako nevedela sv. voda zničiť označenie žida-muža, tak nezmenila ani jeho dušu. Dr. (…) ostal podnes mazaným židovským fiškálom, ako to povestný Talmud prikazuje. Išlo mu len o kšeft a groše. Preto správa o tom, že si podal žiadosť o zmenu mena, pôsobila ako bomba. Miestna Hlinkova garda, Hlinkova slovenská ľudová strana a ostatní verejní činitelia nasadili všetky páky, aby túto (…) žiadosť prekazili. Meno dr. (…) je totiž vizitkou. Každý vie, že je to meno židovské. Keď sa však presťahuje napríklad do Banskej Bystrice alebo do Turč. Sv. Martina (…), tam nikto nevie, o koho ide.- Každý si pomyslí: kresťan a Slovák. A tu to máme! Meno (…) je dobrou maskou, pod ktorou bude môcť nositeľ ďalej bohatnúť na úkor úbohého slovenského človeka. (…) HG[2] musí stáť na stráži, aby Židia takýmto rafinovaným spôsobom nemizli v slovenskom mori bez stopy a mohli potom ďalej cicať slovenskú krv. Musíme si zistiť mená všetkých tzv. vplyvných ľudí, ktorí v (…) prípade intervenovali a všetkých budeme verejne pranierovať.“[3]

Poschodový dom malackého advokáta (v strede obrázku). (Foto: Archív MCK Malacky)

 

Luteránom o tri mesiace neskôr

Žiadosť advokáta A. S. o vyňatie spod pojmu žid bola na úrade vlády oficiálne zaevidovaná 25. apríla 1939. Odôvodňuje ju tým, že „som už v decembri 1909 vystúpil z cirkvi izraelitskej“ a podotýka, že „v roku 1909 v bývalom rakúsko-maďarskom štáte žil taký veľký a vplyvný rad židov v prominentom sociálnom postavení, že príslušnosť do izraelitskej cirkvi vôbec nebola ponižujúcim alebo nepríjemným zjavom, ba možno tvrdiť, že vystúpenie žida z izraelitskej cirkvi a týmto opustenie židovského náboženstva bol v roku 1909 veľmi zriedkavým, súčasne ale všeobecnú pozornosť vzbudzujúcim prípadom“. Ďalej rozoberá, ako sa už v detstve priatelil skôr s kresťanskými chlapcami a mal v podstate kresťanskú výchovu. „V posledných rokoch pred svetovou válkou žijúc v Nemecku a vo Francii – už vtedy pochopiteľná sympatia ku kresťanským kruhom priviedla ma výlučne do kresťanskej spoločnosti – po svetovej válke, odkiaľ som sa iba v decembri 1918 vrátil, prišiel som opäť do Malaciek (…), že si otvorím advokátsku kanceláriu. Dňa 8. februára 1919 (…) vstúpil som do reform. kresťanskej cirkvi.“ Uvádza tiež sobáš s rímskokatolíčkou, „s ktorou žijem dodnes v šťastlivom manželstve“. Manželom sa tri roky po svadbe narodila dcéra, tiež rímskokatolíckeho vyznania. „Napriek tomu, že som už v roku 1909 vystúpil z cirkvi izraelitskej, dotýka sa mňa, úctivo podpísaného 55 ročného človeka, advokáta, ktorý živí manželku pôvodu árijského a dcéru rodom rímskokatolíckeho, opravdu katastrofálne, lebo v mojom staršom veku som zbavený môjho povolania, a to z dôvodov tej jedinej nešťastlivej náhody, že som iba o 3 mesiace a 8 dní neskorej vstúpil do reform. kresťanskej cirkvi.“ Správne tiež uvádza, že „medzi mentalitou človeka zo dňa 30. októbra 1918 a mentalitou zo dňa 8. februára 1919 nemohol byť žiadny rozdiel“. V závere žiadosti advokát úctivo prosí o priznanie výnimky aj s ohľadom na svoju manželku a sedemnásťročnú dcéru.

 

Vzbudzuje hrôzu

Zhodou okolností, rovnako 25. apríla 1939, spísali list na okresnom veliteľstve Hlinkovej gardy v Malackách, kde pod pečiatkami DôvernéTajné jej veliteľ  protestuje a žiada adresáta – bratislavský generálny sekretariát Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (ďalej HSĽS), aby znemožnil tomuto advokátovi pokračovať v povolaní: „…je advokátom v Malackách. Asi pred mesiacom Krajinský úrad mu povolil zmenu mena (…) – vzdor tomu, že Hlinkova garda /Oblastné, okresné a miestne veliteľstvo/ a miestna organizácia Hlinkovej ľudovej strany sa najrozhodnejšie proti tomu postavila. Hodnoverne sme zistili, že návrh Okresného úradu tiež bol proti zmene. Vzdor tomu, dľa zdelenia p. krajinského prezidenta – na rôzne intervencie zmena bola povolená. Teraz vydané bolo vládne nariadenie o židovských advokátoch. Dr. (…) je dľa tohto vl. nariadenia Židom. Žiadame, aby za žiadnych okolností nebolo dovolené menovanému prevádzanie pravotárskej praxe.“ A tu pisateľ či pisatelia nastoľujú svoje dôvody: „Nositeľ mena Dr. (…) vzbudzuje na slovenskom Záhorí hrôzu. Jeho využívanie dôvery ľudu celého okresu je dostatočne známe, figliarskym spôsobom lákal od nášho roľníckeho ľudu peniaze, nechávajúc si vopred podpisovať prázdnu expenznotu, a takto zinkasoval až dvakrát v tej istej veci honorár, ačkoľvek vo veci okrem pravotárskeho listu nič právnického neurobil (…). Náš slovenský ľud mal v ňom cynického, bezcitného vykorisťovateľa, ktorému nezáležalo na právnom zastupovaní, ale čiste len na ožobračovaní stránok, ktoré sa utiekali pod jeho ,ochranu´. Slovák bol preňho len objektom sľubujúcim snadný zárobok, nepovažoval náš ľud vôbec za taký a videl v ňom vždy čosi menejcenného, čo nezasluhuje ani trocha citu a povšimnutia. Preto je v záujme našej slovenskej verejnosti a nášho ľudu vôbec, aby menovaný bol čo najskôr vytretý zo zoznamu advokátov, ktorých stav svojou osobou iba znevažoval a svojim jednaním urobil stavom nenávideným. Na stráž!

Dôverné. Tajné. List z miestneho veliteľstva Hlinkovej gardy v Malackách, rok 1939. (Zdroj: Slovenský národný archív.)

O dva dni na to sa do veci vkladá oblastný veliteľ Hlinkovej gardy a okresný predseda HSĽS dr. K. D.: „…prosím Vás, aby ste ihneď zakročili v tejto veci na ministerstve spravodlivosti a advokátskej komory v Bratislave, lebo som dostal dôverné správy, podľa ktorých Dr. (…) veľmi usilovne zháňa protekcie a zaiste nebude ľutovať ani peňazí , a to väčších obnosov na to, aby našiel ľudí na to, aby bol ponechaný v advokátskom stave. Menovaný je nenávidenou osobou v celom okrese a o našich ľuďoch sa vyjadroval vždy veľmi opovržlive a videl v nich len prostriedok ťaženia pre svoj vačok a v tom prípade, keby bol ponechaný v advokátskom stave, v celom okrese, ba aj u židov, ktorí ho tiež nenávidia, by to vzbudilo absolútnu nedôveru voči našim úradom a mohlo by to viesť k podlomeniu štátnej autority.“

 

List Tida J. Gašpara

V máji 1939 píše Tido J. Gašpar, v tom čase vedúci tlačového odboru Predsedníctva vlády, v priateľskom tóne prezidiálnemu šéfovi ministerstva vnútra: „V prílohe dovoľujem si Ti predložiť dva listy slovinskej novinárky (…) z Ljubljany, ktorá tu bola a v časopise Jutro priaznivo písala o Slovensku. Prihovára sa za svojho ujca dr. (…), pravotára v Malackách, ktorý má jej matkinu sestru, kresťanku, za ženu a má u nás podanú žiadosť o priznanie mu charakteru nežida.“ Ku Gašparovmu listu sú pripojené dve prílohy, listy zmienenej novinárky, jeden v nemčine a druhý v slovinčine.

A nedlho nato putuje aj z okresného úradu v Malackách na predsedníctvo vlády do Bratislavy vcelku priaznivý posudok. Okrem jeho vystúpenia z izraelitskej cirkvi sa spomína aj vstup do reformátorskej cirkvi, sobáš s kresťankou a tiež: „Menovaný sa chová k slovenskému národu a štátu lojálne. Po stránke mravnej a politickej je spoľahlivý, je bezúhonnej minulosti, vedie tichý, usporiadaný život. (…) Vo svojej domácnosti hovorí rečou slovinskou, lebo jeho manželka je juhoslovankou a v spoločenskom styku rozpráva slovensky a dľa potreby nemecky.“ Ďalej je tu reč o jeho nehnuteľnosti, ktorú má zaťaženú dlžobou v banke a spláca ju s ťažkosťami, keďže v „pravotárskej praxi“ sa mu nateraz veľmi nedarí. Zhruba v rovnakom čase zasiela správu takmer totožného znenia aj notársky úrad v Malackách.

List Tida J. Gašpara z mája 1939, ktorým sa prihovoril za malackého advokáta u prezidiálneho šéfa ministerstva vnútra. (Zdroj: Slovenský národný archív.)

 

Dobrý človek

Dr. S. kontakty očividne mal. A disponoval tiež energiou bojovať o svoje živobytie zo všetkých síl. Nič predsa nespáchal – iba sa narodil do nesprávnej doby. V júni 1939 zaňho stratí slovko v liste adresovanom predsedníctvu vlády, aby mu bola ponechaná advokátska prax, Štefan z Gajár (s nečitateľným priezviskom), organizovaný člen HSĽS – „nakoľko ho poznám ako dobrého a svedomitého advokáta.“ Na predsedníctve vlády zaevidujú aj kostrbaté riadky roľníka zo Šajdíkových Humeniec, ktorý tiež dosvedčuje, že „celá obec pozná pána advokáta (…) v Malackách, že je 100% a dobrým kresťanom, (…) dobrým človekom, (…) a preto prosíme, aby bol (…) ponechaný v Malackách za advokáta“.

 

Reči pred hotelom Tatra

Avšak medzitým to už v Malackách vrie. Koncom júna zasadá výbor HSĽS, na ktorom sa dvanásť členov jednohlasne zhodne, že dr. A. S. „nemá byť považovaný za kresťana“. Na tejto schôdzi sa tiež ustanoví dvojčlenná komisia, ktorá je poverená vyšetrovaním v záležitosti zaslúžilého hlinkovca J. J. Nie je celkom zrejmé, prečo sa do spisu malackého advokáta priplietli aj zápisnice z kauzy, ktorá svedčí o tom, že ani vnútri vtedajšej najmocnejšej strany nepanovala predostieraná idyla, sú to však zaujímavé dokumenty, ktoré ilustrujú nielen dobu, ale najmä ľudskú povahu. Napríklad 27. júna 1939 bola na obecnom úrade v Hasprunke (dnes Studienka) spísaná zápisnica za prítomnosti starostu obce a spomínaných dvoch členov komisie, ktorí vyšetrovali záležitosť J. J. Môžeme sa len domnievať, že asi šlo o negatívne vyjadrenia starého straníka J. J. na adresu vlády a niektorých funkcionárov HSĽS v Malackách. V zápisnici chýba meno vypovedajúceho, ale vypovedal naozaj detailne: „Bolo to dňa 20. júna predpol. medzi 8. a 9. hod. pred hotelom Tatra v Malackách stretol som sa s (…) býv. starostom Malaciek a terajším členom Okresného výboru za HSĽS, pričom som sa ho pýtal, čo je nového v Malackách, na to mi odpovedal nasledovne: ,idem na Gen. sekretariát HSĽS do Bratislavy, lebo D.[4] kúpili cukrovar v Piešťanoch za 30.000.000,- Ks a že to majú vyplácať v anglickej valute. Kdežto ako okresný predseda by mal zvolávať schôdze strany, aby boli členovia o všetkom informovaní, ale on schôdze nezvoláva, takže on vie všetko a iní nemajú známosť o ničom. Na konci použil paradoxnej odpovede, že vraj to Slovensko by sa nemalo volať Slovenský štát, ale D(…)vské Slovensko.´ V tomto som rozumel to, že ten cukrovar v Piešťanoch zakúpený bol nielen Dr. D., ale aj p. poslancom D. a jeho bratom Martinom. Ďalej hovoril, že Dr. D. favorizuje stále len B. R. a že ho strká do popredia, (…) miesto toho [mal byť] už dávno inde /mysliac tým koncentračný tábor/, lebo vraj nosil svojho času komunistickú zástavu, štval a nadával“.

 

Námestie pred hotelom Tatra (Foto: archív MCK Malacky)

Pokánie pána farára

Iba o deň neskôr sa spisovala ďalšia zápisnica v Rárboku (dnes Rohožník). „Vo veci vydania svedectva Dr. S.“ vypovedal „na svoju obranu a omluvu“ istý rímskokatolícky farár: „Niekedy v prvej polovici júna tohto roku dostavil sa ku mne Dr. S., advokát v Malackách, ktorý udával mne nasledovné: Začal mne rozprávať celý postup jeho kresťanstva a povedal mne, že on je kresťanom už od roku 1909, kedy ho krstil reformátny biskup Balogh v Bratislave a udával tiež mne aj svedkov, z ktorých ešte jeden žije. (…) Po krste sa ďalej o to nezaujímal, až v roku 1919, kedy sa mal ženiť, išiel si zadovážiť krstný list a biskup Balogh dal mu skutočne svedectvo o tom, že bol pokrstený. (…) …vraj [si] nepovšimnul, že s akým dátumom mu bolo svedectvo vydané, nakoľko mu o dátum ani nešlo, len o to, aby mal doklad, ktorý potreboval k uzavretiu sňatku. Keď však (…) potreboval svedectvo o tom, že sa dal pokrstiť ešte v roku 1909, išiel opätovne na faru, kde už biskup Balogh nežil, ale tam prítomný kaplán na fare hľadal v roku 1909 zápis do matriky krstených, avšak tohto tam nenašiel, ale našiel zápis v matrike až v roku 1919, a to z toho dátumu, kedy (…) bol si pre svedectvo, kedy sa mal ženiť. Teda (…) vraj bol pravdepodobne omylom p. biskupom z matriky vynechaný a potom len dodatočne bol zamatrikovaný. Nato mne ďalej prehlásil, že má manželku rím. kat. a tiež že jeho dcéra bola pokrstená a po katolícky vychovaná.“ Farár ďalej uvádza, že na základe týchto údajov malackému advokátovi uveril a „svedectvo (…) som mu vydal len a len na základe mojich vlastných skúseností, z ktorých som [ho] poznal (…) ako advokáta a tiež z pojednávania pri súde, kde som ja mal náhodou spor a ja som zastupoval Družstvo a Dr. (…) zastupoval protistranu, a tam som spoznal, že so mnou veľmi vľúdne zaobchádzal a bol skutočne akýmsi veľmi slušným advokátom. Keď som uvažoval nad týmito okolnosťami, ktoré mne predniesol (…) a tiež z vlastnej skúsenosti, nuž cítil som najmä s jeho rodinou, t. j.  s manželkou a dieťaťom a na základe toho som mu svedectvo vydal. Nakoniec mne potom Dr. (…) chcel aj ruku pobozkať a odišiel preč. Ku koncu ešte uvádzam, že keď prišiel Dr. (…) ku mne, spomínal, že sú niektorí ľudia v Malackách, ktorí sú zaujatí voči nemu aj z hľadiska konkurenčnej ako advokát a tiež aj z náboženského hľadiska a pri tom spomenul meno p. Dr. D., ktorý vraj mu nepraje, aby mohol byť uznaný za kresťana a aby mohol tiež prevádzať advokátsku prax. Prehlasujem, že veľmi ľutujem, že som také svedectvo vydal, stalo sa tak len na základe informácie, ktorú mne sám Dr. (…) podal. Neskôr som sa dozvedel, že vraj Dr. (…) s ľuďmi nezachádzal slušne, ale že bol na ľudí grobian a tiež že nikdy nebol z neho dobrý kresťan.“

 

Nahluchlý a podvedený

Ešte v ten istý deň prebehlo v Rárboku aj hlasovanie výboru HSĽS, či by mal byť dr. A. S. uznaný za kresťana, aby mohol vykonávať svoju advokátsku prax a výsledok hlasovania bol – jednohlasné „nie“. Predchádzajúci pozitívny posudok farára bol zmetený zo stola: „Výbor (…) prehlasuje, že pán farár (…) ako človek, ktorý je trocha nahluchlý, nemá so stránkami a s občanmi takmer žiadnych stykov, takže keď dal p. farár svedectvo o Dr. (…), že jeho advokátska prax bola kresťanského rázu bezvadná, mohol ho vydať len na základe mylnej informácie. Vieme, že pán farár si svoje povinnosti (…) vykonáva svedomite a plne, a preto mohlo sa tak stať iba tým, že Dr. (…) pána farára podviedol. Rím. kat. farár (…) pred celým výborom verejne prehlasuje, že veľmo ľutuje toho, že vydal svedectvo (…), ktoré vzbudilo verejné pohoršenie“.

Miestny veliteľ HG a predseda miestnej organizácie HSĽS v Hasprunke  (a aj jej starosta) vo svojom prehlásení píše: „Dr. (…), pravotár v Malackách, má v tunajšej obci veľmi špatnú povesť z jeho pravotárskej praxi, a preto nedoporučujeme a zásadne sme proti tomu, aby bol uznaný ako kresťan a bolo mu na základe toho povolené ďalej prevádzať pravotársku prax. Menovaného poznajú tu veľmi dobre ako žida S., a nie ako kresťana S. Verejná mienka v tunajšej obci je tá, že keď sa niektorý občan dostal k nemu ako klient, že toho úplne vykoristil a majetkove zničil, pričom tiež s klientmi veľmi surovo zachádzal. Ak sa niekto opovážil domáhať sa viac, pravda, Dr. (…) chytil nášho občana a vyhodil ho zo svojej kancelárie.“

Hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Karol Sidor (v strede pri mikrofóne) a ďalší gardisti na verejnom zhromaždení pred Čiernym kláštorom v Malackách v novembri 1938. (Foto: archív MCK Malacky)

 

Ďalší, čo naletel?

Zápisniciam zďaleka nebolo konca. Ďalšia sa zakrátko spisovala priamo v súkromnom byte starostu obce Plavecký sv. Peter (dnes Plavecký Peter). Prítomný bol aj zástupca z Malaciek (z ustanovenej dvojčlennej komisie). Vypovedal istý roľník: „Bolo to niekedy v prvej polovici júna 1939, keď do môjho domu dostavil sa Dr. (…), ktorý ma žiadal, aby som mu dal osvedčenie, že bol dobrým kresťanským advokátom, (…) osvedčenie potrebuje (…), aby mohol aj ďalej prevádzať svoju advokátsku prax. Udával ďalej, že on je kresťanom už od roku 1909 a že jeho manželka je katolíčka a tiež že má dcéru katolíčku a tiež že aj pomáhal nášmu záhorskému slovenskému ľudu. Z mojej vlastnej skúsenosti viem len toľko, že keď som sa ženil a mal som sobáš v Malackách, prepožičal mne auto zdarma. Ďalej zastupoval ma v jednej majetkovej veci pred súdom a môžem povedať, že spor som aj skutočne vyhral, takže voči mne (…) sa nijako hrubo alebo grobiansky nechoval. Inak (…) som počul, že vraj urbárska obec si spomína na neho v zlom. Ja bližšie Dr. (…) nepoznám a nakoľko bývam od (…) Malaciek (…) asi 30 km, (…) ani som toho pána nemohol lepšie poznať, a zvlášť nie to, či sa (…) choval kresťansky alebo nie, alebo či s ľudom dobre zaobchádzal alebo surovo.“

Roľník ďalej spomína osvedčenie, kde mu napísal, že ho pozná „ako dobrého kresťanského advokáta, ktorý svoje stránky svedomito zastupuje a tiež ľudu hodne pomáha“.

Vzápätí však v zápisnici dodáva: „Keď som takéhoto znenia osvedčenia vydal žiadateľovi, nevidel som v tom niečo, čo by sa bolo dotklo zákonných medzí, ak však predsa, veľmi toho ľutujem, lebo potom som naletel advokátskemu švindľu.“

Tým istým dňom je datovaná aj zápisnica s výpoveďou starostu tejto obce a predsedu miestnej HSĽS, ktorý si spomína na list od dr. A. S., „aby som jemu dal osvedčenie, že on je dobrým kresťanským advokátom“ a „ja som mu na to odpísal, že také prehlásenia ani osvedčenia Hlinkova slovenská ľudová strana v Plav. Sv. Petri nikomu nedáva, ani svojim členom a tým menej nečlenom“.

 

List slovinskej novinárky z Ľubľany, ktorej teta bola manželkou malackého advokáta.

Jeden je žid a ďalší isto cigán

Ďalším „svedkom“ bol Ľ. B., obyvateľ Malaciek, ktorý vypovedal začiatkom júla toho istého roku (1939). Ale tentokrát nie v kauze malackého advokáta, ale v kauze ohováračiek starého hlinkovca J. J.: „Bolo to dňa 17. júna t. r.,“ spomína Malačan Ľ. B., „keď som bol u menovaného na exekučnom výkone ako berný vykonávateľ, kde v rozhovore s menovaným mi tento medzi rečou povedal toto: Dokedy má zaplatiť dlžné dane. Povedal som mu termín, načo menovaný odpovedal ,tá vláda to tiež nerobí dobre. U nás roľníkov by sa mali dane vymáhať až na jeseň, a pritom slovenská vláda ešte nebola ani jak sa patrí nastolená, ale už kňazskú kongruu zvýšili. Mám dvoch synov, ktorí si podali žiadosti na miesta do štátnych služieb a ešte doteraz im nedošlo vybavenie. Ja viem, to druhý nerobí (nehatí), len Dr. D. a spol.´ Pri tejto príležitosti som menovanému povedal: ,(…) veď vy ste mali možnosť na valnom zhromaždení miest. org. akúkoľvek funkciu prijať, preto zbytočne kritizujete a krivdíte Dr. D., poťažne jeho spolupracovníkom´. On mi na to odpovedal, že nebolo také, jak sa to tam ukazovalo, že už on svojich ľudí mal tam navlečených, takých, ktorí mu dievčatá vodia. ,Ja nie som na také veci, ja to robiť nebudem. Ja starý zaslúžilý ľudák, ktorý som trpel za ľudovú stranu ešte za Maďarska, mňa žandári honili, prečo ja mám byť takým D. odstrkovaný´. Potom sa pýtal, že ako to, že Dr. D. je akcionárom Slov. liehového priemyslu v Malackách a všetci D. kúpili cukrovar v Seredi, a začo? Že čo nevieme, čo sú D. – to sú cigáni. (…) Podozrieval tiež i osoby, ktoré boli vládnym nariadením určení po židovských obchodoch a podnikoch ako vládni dôverníci, že vraj to by bol čert, aby títo nejakú tú korunu od toho židovského obchodníka alebo podnikateľa nedostali (mysliac tým úplatky). S menovaným som sa viackrát rozprával a pri tom vždy kritizoval a nadával na terajšie zloženie strany, zvlášť na osobu predsedu Dr. D.“

 

Videl som ich!

Vyšetrovanie zdarne pokračovalo. Zdá sa, že o tých, čo ochotne vypovedali, núdza nebola. 5. júla 1939 vznikla v miestnosti miestnej organizácie HG ďalšia zápisnica, tento raz o spoločnom „výlete“ advokáta A. S. a starého hlinkovca J. J. Vypovedal roľník, už spomínaný favorit oblastného veliteľa Hlinkovej gardy a okresného predsedu HSĽS dr. K. D.: „Dňa 20. júna t. r. ráno asi o 9. hod. chodil sviatočne oblečený po meste a o pol desiatej išiel do dvora Dr. S. O 3/4 10. hod. vyšli (…) v jeho aute a jeli smerom k Bratislave. Náhodou som cestoval do Bratislavy tiež autom a o ¾ 2. hod. som bol u fy Vichterle a Kovařík naproti Gen. sekretariátu. Vyšli odtiaľ (…) ešte s jednou dámou, ktorú som nepoznal, pobavili sa pri aute a o chvíľu odjeli, medzi tým, čo ja som išiel do Plzenského dvora, po mne za 5 minút došli do tejto reštaurácie horemenovaní, kde dr. S. objednal všetkým obedy i pitie. Platiť som ho nevidel, ale on vždy rozkazoval“. V tomto duchu dotyčný opisuje, ako sa o nejaký čas spoločnosť zdvihla a odišla a ako videl večer dr. S. priviezť J. J. až k jeho domu. Podobný zážitok mal aj o týždeň neskôr, keď čakal v Slovenskej ľudovej banke v Malackách a „tu som videl cez oblok, že jel Dr. S. s Iszerovým vozom, vedľa neho sedel p. J. a vzadu 2 osoby, tie som nepoznal. Jeli pravdepodobne do Bratislavy. Toto som hneď zatelefonoval Dr. D. a upozornil som tiež na to aj miestneho veliteľa HG…“ Svedok usudzuje, že A. S. si požičal od Izsera auto, pretože bolo nenápadnejšie než jeho vlastné. Záujmovou osobou je však v tomto prípade skôr hlinkovec J. J., na margo ktorého horlivý svedok udáva: „Počul som jednak na vlastné uši, jednak od iných, že štval v hostincoch, menovite v Kat. kruhu na Dr. D. a na všetkých funkcionárov HSĽS, nadával do sopľošov mladým funkcionárom miestnej organizácie. Keď bolo valné zhromaždenie miestnej organizácie v novembri minulého roku, na ktorom rečnili Dr. D. a Dr. K., na druhý deň (…) stretol sa p. J. v poli s roľníkom J. Z., ktorý sa ho pýtal jako starého ľudáka: ,No Jožko, jak sa Ti tá reč ľúbila´. Jeho odpoveď na to bola, že: ,Kto by také hovädo surové počúval, jak je D.´ Z. to zarazilo a prestali debatovať.“ Inokedy zasa tento svedok zahliadol z obloka banky debatovať J. J. so starostom Hasprunky a ešte jedným človekom. Keď sa debatný krúžok rozišiel, išiel svedok za starostom Hasprunky, aby sa ho opýtal, čo vravel J. J. Vraj „zle je na D., že vraj (…) kúpili v Trebišove cukrovar aj s T. a podelili sa s tým, čo tá slovenská vláda je len pre D. (…), vraj tá slovenská vláda slúži len jednotlivcom a na nás starých ľudákov zabudla a voľakedy sme boli dobrí“. Na záver svedok dodal: „Môj názor o hneve a rozčuľovaní J., býv. predsedu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v Malackách spočíva jedine v osobných a hmotných záujmoch ako sú: vládne komisárstvo alebo funkcie dobre honorované a tiež že on sám nebol prijatý do štátnej služby a že z politického života v Malackách bol odstránený voľbou predsedníctva Dr. D.“

Tu sa natíska otázka, kúpa ktorého cukrovaru vzbudila toľko emócií? Piešťanského, seredského alebo trebišovského? (V Piešťanoch sa však cukrovar nenachádzal, jedine mlyn, kde sa vyrábali aj cukrovinky.)

 

Byrokracia par exellence

Je až neuveriteľné, koľko nezmyselnej administratívnej agendy sa navŕšilo vo veci jedného malackého právnika. Príval posudkov so zduplikovanými formuláciami neustával, o čom svedčí aj list vládnemu radcovi dr. Jánovi Novákovi na hlavičkovom papieri HSĽS a jej generálneho sekretariátu. S podčiarknutým nadpisom Dôverné a tajné! a dátumom 5. septembra 1939 si vládny radca mohol okrem iného prečítať: „generálny sekretariát rozhodne sa stavia proti tomu, aby dr. A. S. výnimka udelená bola. Je to človek nenávidený v okolí, lebo on svojou advokátskou činnosťou mnohým našim ľuďom podlomil existenciu v okrese. S prejavom úcty – Na stráž!“. A ešte jeden list toho istého dátumu podpísaný už viackrát spomínaným Dr. K. D. a adresovaný predsedníctvu vlády. V hlavičke stojí: „Vec: Arizácia – Dr. S.-S[5].“ Tentokrát sa myslí nie arizácia majetku, ale arizácia človeka, teda jeho vyňatie spod pojmu žid. „Dnes sa má rozhodovať o arizácii židov. Medzi žiadosťami o arizáciu sa nachádza aj žiadosť (…) advokáta z Malaciek. Ohľadom jeho arizácie ako oblastný veliteľ HG v Malackách vyžiadal som si prehlásenia od predsedov strany a miestnych veliteľov HG celého okresu Malacky. Tieto prehlásenia nachádzajú sa na generálnom sekretariáte HSĽS. Obsah každého prehlásenia je ten, že všetci predsedovia miestnych organizácií HSĽS a velitelia HG sa stavajú zásadne[6] proti arizácii menovaného.“

List malackého gardistu dr. K. D., v ktorom sa zasadzuje za to, aby advokát nedostal nijakú výnimku. (Zdroj: Slovenský národný archív.)

 

Kedy s ním už zatočíte?!

Administratívny pingpong medzi úradmi pokračuje aj v rokoch 1940 a 1941. Z listu datovaného 12. februárom 1941 je zrejmé, že dr. S. si svoj profesijný status ubránil. Na hlavné veliteľstvo HG v Bratislave totiž prichádza list z okresného veliteľstva HG v Malackách tohto znenia: „V Malackách žije advokát dr. A. S., ktorý si nechal v roku 1939 poslovenčiť meno (…) a tiež v tomže roku žiadal, aby mu bolo cestou administratívneho pokračovania priznané kresťanstvo. Toto bolo pojednávané u okresného úradu v Malackách pod číslom 1489/1939 a hoci krstného listu nemá, a ani matričnými dokladmi to nemohol dokázať, ale len labilnými svedkami, kresťanstvo mu bolo priznané a spisy postúpené na župný úrad v Bratislave. Župný úrad nariadil nové dokazovanie (…). Žid (…) prevádza pekne advokátsku prax a robí naoko kresťana. Keďže toto bola najväčšia pijavica nášho ľudu v našom okrese, ba vohnal ľuďom na dražbu i poslednú pôžičku, žiadam úctive, aby HVHG[7] v tejto veci zakročilo na patričnom mieste, aby žid ostal židom a to ešte taký, pri ktorého mene sa každý roľník z celého okresu zachvel.“

Len týždeň nato, 20. februára 1941, putuje v prípade malackého advokáta päťstranový list zo župného úradu v Bratislave predsedníctvu vlády. Hovorí sa v ňom o tom, že „pokrstenie skutočne sa stalo dňa 10. I. 1914, a nie 8. II. 1919 a že deň skutočného pokrstenia omylom nebol zaznačený v matrike pokrstených ihneď po pokrstení, ale až 8. II. 1919, keď žiadateľ potreboval potvrdenie o tom, že je členom evanj. helv. kresť. cirkvi“. Podľa spisu to dosvedčili „najváženejší občania Malaciek“, dokonca pod prísahou. Od dr. A. S. tiež požadovali, aby priniesol dôkaz o tom, že v decembri 1909 vystúpil zo židovskej náboženskej  obce. On síce dostal takýto doklad od matrikára židovskej náboženskej obce v Moravskom Sv. Jáne, ale ten sa kvôli presťahovaniu matriky do Stupavy a poprevratových rabovačkách v r. 1918/1919 stratil. Dr. A. S. po zložitom dokazovaní svojej kresťanskej minulosti a toho, že „nebol považovaný za žida“ napokon dosiahol verdikt, že rozhodnutie okresného úradu bolo správne. Iba päť dní nato posiela župný úrad v Bratislave proti nemu ďalší štvavý list a 24. marca 1941 posiela generálny sekretariát HSĽS na predsedníctvo vlády list s označením „dôverné“, kde sa píše: „sme proti tomu, aby v prospech menovaného bolo použité vl. n. č. 63/39 – §2. Ako sa dozvedáme, menovanému boli poskytnuté výhody, ktoré pripúšťa tento §. Sme znovu proti tomu a prosíme Vašu láskavú správu. Kvôli informácii uvádzame, že o vec sa znovu zaujíma Hlavné veliteľstvo HG.“ Podpísaný generálny tajomník.

Hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Karol Sidor (celkom vpravo) a ďalší gardisti na verejnom zhromaždení pred Čiernym kláštorom v Malackách v novembri 1938. (Foto: STK, Slovenský národný archív)

 

Koniec dobrý – všetko dobré?

Napokon sa advokátovi neprajníci dočkali satisfakcie (i keď očividne by ho boli najradšej videli v niektorom transporte do koncentračného tábora), aj keď to bolo až na sklonku vojny. V denníku Gardista[8] sa objavil menoslov advokátov vymazaných zo stavovského zoznamu a medzi nimi je aj jeho meno.

Zdá sa, že menné zoznamy boli špecialitou agendy vojnového štátu. Jeho meno figurovalo aj na nedatovanom zozname „pokrstených Židov, ktorým bola vydaná žltá legitimácia“, čo značilo priznanie tzv. výnimky a rovnako sa objavilo na obecnom, teda malackom zozname „osôb, na ktoré sa vzťahuje § 2 ods. 1 písm. a zák. č. 68/1942“, čo takisto znamenalo výnimku pred odsunom z územia Slovenskej republiky. Tak sa dr. A. S. vyhol deportácii a prečkal až do inkriminovaného roku 1945, kedy mu vzali advokátsku prax.

O tom, že prežil druhú svetovú vojnu, svedčí aj jeho list z 1. 3. 1957 na rímskokatolícky úrad v Malackách, aby bol prijatý do rímskokatolíckej cirkvi. „Svoju prosbu dovoľujem si odôvodniť tým,“ píše v čase budovania socializmu už sedemdesiattriročný muž, „že celá moja rodina je rímskokatolíckeho náboženstva a od narodenia mojej dcéry (…), snažil som sa túto v rímskokatolíckom duchu vychovávať, pričom som sa už dávno zaoberal k tejto viere prestúpiť. Avšak následkom mimoriadnych životných ťažkostí bol som stále starosťami preťažený a odpútaný natoľko, že som tak dodnes neučinil. Počas mojej choroby uvedomil som si to a je dnes mojím posledným prianím venovať sa posmrtnému životu, aby som po mojej smrti spolu s mojou rodinou aj ja mohol byť zúčastnený Milosti Božej.“[9]

Toto prianie sa mu však s najväčšou pravdepodobnosťou nevyplnilo, lebo smrť si ho našla hneď na ďalší deň.

Každého si totiž nájde. A každému by malo byť dopriate dožiť do prirodzeného konca svojich dní…

 

Zdroje:

Archív MCK Malacky – Múzeum Michala Tillnera.

Slovenský národný archív, arch. fond ÚPV, škatuľa 26.

Slovenský národný archív, fascikel Malacky, archívne škatule 249, 569.

 

Poznámky:

[1] Pri citovaní archívnych dokumentov sme opravovali iba základnú gramatiku, inak sme v nich ponechali aj nespisovné slová pre zachovanie dobového rázu a autenticity.

[2] Hlinkova garda.

[3] In: Gardista, roč. 1, č. 12, 22. apríla 1939, s. 10.

[4] Priezvisko v dokumente je skrátené, ide o rodinu oblastného veliteľa Hlinkovej gardy a okresného predsedu HSĽS. Takisto sú krátené aj ďalšie mená a priezviská v citátoch z archiválií, pri ktorých uvádzame iba iniciály. V origináloch je plné znenie mien i priezvisk.

[5] Uvádzajú sa tu obe jeho mená, predchádzajúce, i nové.

[6] Toto slovo je v spise podčiarknuté.

[7] Skratka pre hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy .

[8]Advokáti vymazaní zo zoznamu. In: Gardista, roč. VII, č. 58, 13. marca 1945, s. 3.

[9] Kópia listu sa nachádza v archíve Mestského centra kultúry Malacky — Múzea Michala Tillnera.

 

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.