Rozhovor Malackých pohľadov s herečkou Máriou Kráľovičovou

Herečku Máriu Kráľovičovú som spoznala ešte v detstve, keďže sa priatelila s mojou mamou. Predstavovať ju oficiálne ako výbornú herečku vari ani netreba, ale celkom neoficiálne môžem dodať, že je aj výbornou kamarátkou, s mamou sú totiž v kontakte doteraz. S pani Marínou, aj v najväčšej letnej horúčave sviežou a noblesnou, sme sa pre Malacké pohľady rozprávali najmä o jej detstve na Záhorí, ale reč prišla aj na iné témy.

Pani Marína, nedávno sa veľa písalo o vašom životnom jubileu, a tak azda môžem pripomenúť, že ste sa narodili pred deväťdesiatimi rokmi v záhoráckej obci Čáry. Ako sa v nej žilo vašej rodine, aké ste tam mali detstvo?

Otec bol maloroľník, pochádzal z deviatich detí, starý otec Kralovič, keďže máme chorvátsky pôvod a meno nám poslovenčili až za slovákštátu, nám hovorili Šprincle. Na Záhorí mal každý ešte druhé meno, lebo podľa Kráľovičov, ktorých bolo strašne veľa, by nás nerozoznali. Bývali sme v hlinenom domčeku, na zemi sme ani dosky nemali, iba riečny  piesok, ktorý sa v sobotu dopĺňal a robili sa na ňom vlnky a vzorčeky. Až neskôr naši postavili lepší dom z kvádrov, ale tie sme najprv po jednom pomáhali vyrábať aj my deti. Ibaže ten nový dom nebol o nič väčší.  Moji rodičia, Lojzek Kráľovič a Lojzka Kráľovičová, mali päť detí a ja som bola najstaršia. Mama ma porodila ako devätnásťročná; a po mne nasledovali sestry – starý Kráľovič sa stále pokúšal o syna – ale ten sa narodil až ako najmladší, piaty. Odmalička som musela pracovať a poznám všetky dedinské práce. Chodila som na zelinu, aby bolo pre kozy, na pýr pre husičky, neskôr, už ako najstaršia, teda veliteľ, som musela dozerať, aby bola sečka pre dobytok alebo narezaná repa pre svine do hrantu. Chodila som aj na roľu a nosila nôšky, jednu vzadu a druhú vpredu, aby ma neprekopŕclo. A mala som na starosti aj plákanie  prádla v Myjave. Horúce vyprané mi ho naložili na tragač a v zime mi pridali kanvičku horúcej vody, aby som si mohla otepliť ruky po máčaní v studenej vode. A tak sme si nažívali v jednej izbe ôsmi – rodičia, päť detí a starenka, lebo aj tá s nami bývala.

Mária Kráľovičová

Koláž s krajinkou a fotografiou rodiny. Na fotografii stoja rodičia Alojz a Alojzia Kráľovičovci, v strede sedí stará mama a okolo nej sú vnučky. Najstaršia Mária stojí vpravo a najmladší súrodenec, brat Peter, na snímke nie je, pretože ešte nebol na svete. Foto: archív Márie Kráľovičovej (M. K.).

 

Pomaly sa blíži nový školský rok. S akými pocitmi ste išli do prvej triedy vy?

Do školy som sa tešila a strašne som už chcela čítať. Pravda, veľa toho v domácej knižnici nebolo, nanajvýš náboženské knižky alebo svätovojtešské kalendáre.

 

A kde ste navštevovali meštianku?

Do meštianky som chodila do Šaštína, to bolo päť kilometrov, čiže každý deň tam i späť pešo, dokopy desať kilometrov. Do školy som sa ponáhľala, aby som neprišla neskoro a naspäť som zasa utekala, aby mi súrodenci nezožrali obed! Doteraz som teda zvyknutá sa ponáhľať – ako sa vraví, čo sa v mladosti naučíš…

 

Túžili ste byť už vtedy herečkou?

Sprvoti som chcela byť pani učiteľkou, potom mníškou! Keďže som chodila do kostolíčka, ale aj do Šaštína na procesie, strašne sa mi páčili sestričky s tými krásnymi čepcami.

 

Takže sa vám vlastne páčil – ak to nazveme divadelnou terminológiou – ich kostým?

Áno, a bolo mi tiež ľúto, že nie som chlapec a neminištrujem!

Mária Kráľovičová

Rok 1935: Prvé sväté prijímanie Márie Kráľovičovej. Foto: archív M. K.

 

Súčasťou detského sveta sú aj starí rodičia, akí boli tí vaši?

Starénka z maminej strany žila s nami. Ako mladá išla robiť do Viedne, tam jej v mliekarni padli na nohu plné kanvy, nemocenské poistenie vtedy nebolo, tak ostala ako trinásť-štrnásťročná mrzáčik. Na staré kolená dostala na starosť nás deti, keď boli rodičia na poli. Aby nás s tou nohou ustrážila, priviazala si nás na špagáty. A rozprávala nám prekrásne rozprávky.

Z otcovej strany si spomínam hlavne na starečka, toho Šprincla. Mama vždy vravela: „Ježišmária, ten ancikrist mi dzeci pokazí!“ Stareček mal aj brata a ten bol ešte horší od neho.

 

Ako vás kazili?

Napríklad keď som povedala: „Starečku, móžem si utrhnút hentam jabko?“, tak on nato: „Co si sprostá, co bys tu trhaua, tam do susedú dzi!“ A mama sa hnevala, že učí deti kradnúť. Alebo keď som povedala, že ma ktosi zbil, radil mi: „Ná, cos mu oko nevypichua!“ Ale my sme za starečkom veľmi radi chodili, lebo nám všetko dovolil.

 

Čoho dobrého okrem jabĺk ste sa v detstve najedli?

Boli sme polievkoví – fazuľová, hrachová, šošovicová, a v nedeľu, prípadne aj na hody a sviatky, kuracia, mäsová. Okrem toho sa piekli buchty, lokše, dolky, teda rôzne múčne jedlá, aj prívarky, ale neprejedali sme sa. A ešte šúľance! Tým sme u nás hovorili pánbožkove čuráčky. „A jaké scete, makové alebo orechové?“ Občas sa tatovi pošťastilo v žite kosou trafiť zajaca.

 

Mária Kráľovičová

Najlepšie kamarátky z detstva – vedľa Márie (vľavo) sú Anička a Albína. Foto: archív M. K.

 

Chodili ste v detstve do Malaciek?

Veľmi, veľmi málo. Naši nemali päťdesiat halérov, aby mi dali na lístek. Chodilo sa teda peši, napríklad keď som išla do Moravského Svätého Jána k tete na návštevu, tak pješky. Bol to výlet na celý deň! A nechodili sme po cestách, ba poriadne hradské ešte ani neboli. Vyzuli sme si topánky a šli sme. Aj cez Myjavu, cez bariny, bársako.

Ale rodičia okresné mesto, ktorým vtedy Malacky boli, navštevovali asi častejšie, nie?

Áno, oni tam chodili na jarmoky. Alebo aj do Břeclavi.

 

Nechceli ste ísť s nimi?

Ako, keď sme museli byť v škole? Najviac sme sa nachodili do Šaštína. Do školy, ale aj na tamojšie jarmoky i púte.

 

Na detstvo si spomínate v dobrom?

Dá sa povedať, že som sa narodila u fantastických ľudí! Moji rodičia sa mali veľmi radi.

 

Vaša mama vedela dobre šiť, však?

Rodičia jej kúpili starú singerku a potom bola čosi ako „čárska diorka“. Šila totiž dedinské kroje, aj dlhé sukne, ale sebe ich podstrihla, aby siahali iba pod kolená. Všetky teciny to tak potom nosili, ale zasa – neboli to nijaké mini.

 

Mária Kráľovičová

Pätnásťročná Mária sa musela zamestnať v Bratislave. Najprv pracovala ako holička, potom ako predavačka v obchode s odevmi, napokon si našla prácu v úrade. Foto: archív M. K.

 

Prezradím, že vašich rodičov som spoznala, keď ste ma raz s vaším manželom vzali ako päťnásťročnú do Čárov na rodinnú oslavu. Písal sa, ak sa nemýlim, rok 1982. Čo vtedy oslavovali?

A nevzali sme ťa náhodou na hody?

 

Nie. Vybavujem si, že v izbe bolo krásne prestreté a slávilo sa nejaké rodinné jubileum.

Bolo to v lete?

 

Áno.

Tak potom je to jasné, bolo Alojza! A to mal otec zároveň aj narodeniny. Všetky moje sestry boli?

 

To už neviem, ale vašich rodičov si vybavujem ako veľmi milých a pohostinných ľudí. Ako sa vlastne stavali k vašej hereckej kariére?

Minule mi sestra vravela: „Keď ti došiel ten list, že si prijatá do divadla, pamätáš, ako ťa mama zmlátila čepcom? Že – ty budeš kolotočárka a komediantka?!“ Naša teta, teda jej sestra, bola uvádzačka v Národnom divadle, ale mama do divadla nechodila. Preto si myslela, že budem komediantka a krútiť kľukou od ringlšpílu.

Mária Kráľovičová, Karol Machata

Častým hereckým partnerom Márie Kráľovičovej bol malacký rodák Karol Machata. Na otázku, ako si naňho spomína, pani Marína povedala: „Spoznali sme sa ešte na konzervatóriu. Bol úžasný herec, partner a vtipkár. Dalo sa naňho vždy a všade spoľahnúť. Dokonca ma odprevádzal, keď si ma vyhliadol akýsi úchyl, a potom ho zmlátil. A pri Shakespearovi sme si v zákulisí po záhorácky šepkali „Ná, Rómeo, proč si ty Rómeo?!“. Na snímke v predstavení Schillerových Zbojníkov v roku 1955. Foto: TASR/ČTK – Viliam Přibyl

Zvláštne, lebo kdesi som sa dočítala, že pred vaším narodením sa tiež venovala divadlu ako ochotníčka.

Hej, robila ochotnícke divadlo. Zrejme išlo najskôr o náboženské spektákle pri rozličných príležitostiach. Hrali po svojom, vyprávjali po čáransky.

 

A napriek tomu nemala pochopenie?

Nie, lebo poznala len kočovné spoločnosti. A to bol tvrdý chlebík, možno horší ako kolotočársky: vystupovanie v zadných miestnostiach krčiem, v malých obciach repertoár čo najpopulárnejší, chodenie od domu k domu, kde sa domáci upisovali na večer. Tak to chodilo v Mauackách, néé v Čárech

 

Vy ste však s recitáciami začínali tiež ešte v Čároch.

Už ako malá som obľubovala krátke riadky. Keď šli ženy  z kostola, ja som sa postavila na schodky a už som recitovala básničky, napríklad Vajanského: „Keď išiel tatko do sveta, / pri tomto kľakol buku, / na hlavu moju položil / tú svoju ťažkú ruku.“ Babky mi potom tlieskali a ja som bola šťastná.

 

Potlesku sa vám iste dostalo aj v Malackách, kde ste pred pár rokmi hrali s miestnymi v záhoráčtine Tajovského Ženský zákon. Čo pre vás znamenal takýto návrat k Záhoriu?

To som  si zahrala s divadlom na Hambálku a bola to – no paráda! Zas medzi svojimi. Kedysi som úlohou Aničky v Martine začínala. Ba získala som za ňu v roku 1946 na Divadelnej žatve v Prahe aj cenu ako talent roka. Odmenou bolo sprevádzanie Alicou Masarykovou po Pražskom hrade, čo mi naši v Čárech ani nesceli vjerit. No, a teraz som stvárnila v tej istej hre starú klebetnú Doru. Naštudovali sme to ale v Národnom v preklade Štefana Moravčíka do záhoráčtiny. A Malačania ma pozvali, nech si to aj s nimi zahrám. 

Záver predstavenia Divadla na Hambálku, s ktorým si Marína Kráľovičová zahrala v roku 2006 v záhoráčtine Tajovského Ženský zákon. Foto: Stanislav Osuský

 

Väčšinu života však žijete v Bratislave. Čo by ste povedali s odstupom času, jestvuje čosi ako záhorácka nátura?

Samozrejme.

 

Ako by ste ju charakterizovali?

Čo na srdci, to na jazyku! A často s humorom.

 

Ste človekom záhorskej roviny, alebo ste si v priebehu života obľúbili skôr hory?

Mojou prvou hereckou štáciou bol Martin, tak som z roviny prišla do krásnych hôr, ale dodnes uprednostňujem rovinu, pretože vidím doďaleka. 

 

Pani Marína, čo je podľa vás v živote najdôležitejšie?

Dobre sa narodiť. To značí u dobrých ľudí a stretnúť dobrých ľudí. Asi som mala šťastný život. Ako z červenej knižnice. Takto si ho spätne premietam, mám takú náturu, že si pamätám zo sveta i z ľudí len tie pekné veci. 

Mária Kráľovičová

Mária Kráľovičová. Foto: Ivona Orešková

Mária Kráľovičová sa narodila v roku 1927 v obci Čáry. Prvé herecké angažmán získala v Martine. Herectvo študovala na Štátnom konzervatóriu v Bratislave a ešte počas štúdia sa v roku 1948 stala herečkou Slovenského národného divadla, kde pôsobí ako riadna členka doteraz už sedemdesiat rokov. Stvárnila stovky divadelných, filmových či televíznych postáv (tu jej dokonca patrí prvenstvo, keďže sa v roku 1957 stala prvou slovenskou televíznou herečkou, keď spolu s Elom Romančíkom odohrali v priamom prenose inscenáciu Dovidenia, Luciene!). Jej manželom bol básnik a publicista Miro Procházka, s ktorým prežila vyše päťdesiat rokov až do roku 2005. Má s ním dcéru Janu a syna Miroslava. Vnúčatá ju oslovujú menom, pod ktorým je rozpoznateľná aj bez priezviska – pre všetkých je skrátka Marínou.

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.