Atlét Jakub Kopiar postúpil na majstrovstvá Európy

Cabaj-Čápor (29. 10. 2017). Junior Jakub Kopiar pretavil svoje snaženie do úspešného výsledku na kvalifikačných pretekoch na majstrovstvá Európy v krose. V lesíku pri Cabaji-Čápore nenašiel premožiteľa medzi súpermi, ale našťastie ani medzi inými faktormi, ako počasie, či klzká trať. Jeho decembrovú účasť na krosových majstrovstvách Európy možno bez ostychu považovať za doterajší najväčší Kubov úspech.

Náš junior nemal pred štartom rozhodne veľa dôvodov nejako vyskakovať alebo sršať sebavedomím. Pred pár dňami dostal lekciu vo finále školských krosových majstrovstiev Slovenska na slovensko-poľskom pomedzí pri Červenom Kláštore. Tam ho zdolali dvaja „nebežci“ a tiež Nitrančan Miroslav Borovka, Kubo obsadil iba štvrté miesto a ona náplasť v podobe majstrovského titulu v kategórii družstiev (spolu s ďalším ekipákom Marekom Ondrovičom vybojovali malackému gymnáziu zlato), bola pre nás iba slabou útechou.

AC Malacky

Kuba sme zapriahli do ostrého tréningu, trochu sme ho „podusili“ a vyzvali k tomu, aby sa zobudil a uvedomil si, že prípravné obdobie v Tatrách je minulosť a treba sa snažiť o rýchly návrat k bežeckej fazóne. Či sa to v nedeľu v Cabaji-Čápore podarilo, nevieme s istotou povedať, lebo konkurencia tu nebola akiste v najsilnejšom zoskupení. No s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou tvrdíme, že Kubo ešte vo forme nie je a o tri týždne v Šamoríne na majstrovstvách republiky, bude na tom lepšie.

V krásnom prostredí lesa pri Cabaji-Čápore však náš bežec podal v danej chvíli veľmi zodpovedný a takticky bezchybný výkon. Isto túžil po víťazstve viac ako inokedy, od začiatku prikúril pod kotlom a súperom ukazoval chrbát od úvodných metrov. Dvojica súperov Martin Bendík a Boris Obergries sa ho snažila držať, no Kubo si kontroloval strojové tempo. V druhom kole sa náš bežec otočil a zistil, že situácia sa zmenila, jeho doterajšie dva tiene sa poradím prepadli na nižšie priečky, naopak, na druhé miesto sa prepracoval Miro Borovka (ŠOG Nitra). Ten istý Miro, ktorý Kuba vyškolil v Červenom Kláštore pred pár dňami ako malého chlapca. Kubo však stále mal dosť síl a v druhom (a poslednom) kole nemienil rozhodne nič nechať na náhodu.

Do záverečného mierneho, ale tiahleho stúpania, pridal do kroku a začal s finišom. To bolo zhruba sedemsto metrov pred cieľom riskantné, ale Kubo je jednoznačne tempovo orientovanejší, než by sa mal spoliehať na rýchlosť v závere. Zhodnotil svoje sily a možnosti výborne, jeho taktika mu vyniesla vavríny a aj zhruba tristo metrov pred cieľom bolo zrejmé, že si beží po jasné prvenstvo.

My sme boli v tom, že polovica práce smerom k nominácii na majstrovstvá Európy je splnená a druhú polku ťarchy musí zniesť ešte o tri týždne na slovenskom šampionáte v Šamoríne. Martin Pupiš, hlavný manažér reprezentácie a Marcel Lopuchovský, vedúci bežeckej sekcie nás však prekvapili – v týchto nominačných pretekoch si víťaz zaisťuje automatickú kvalifikáciu na ME. To sme boli samozrejme radi, lebo Kubo si to nielen za celoročnú snahu, ale za tie posledné roky, ktoré venoval tomuto krásnemu športu, nepochybne zaslúži.

Pravda, trochu môžeme polemizovať, či nie je rozumnejšie s nomináciou u všetkých počkať až po druhom kole, ale zväz si stanovil takéto kritéria a nám v daný okamih vyhovovali. Kubo sa tak môže pripravovať na svoj hlavný vrchol sezóny – majstrovstvá Slovenska 19. novembra v Šamoríne, kde bude jeho morálna povinnosť potvrdiť, že si zaslúži miestenku na ME. Samotný európsky krosový šampionát sa uskutoční tiež v Šamoríne desiateho decembra.

AC Malacky

Spoločne s juniormi bežali dva lesné okruhy aj dorastenci, kde sme mali v hre Mareka Ondroviča. Ten si prežil na jeseň strastiplnú cestu. Po zranení členka vyzeral biedne, ako snáď ešte nikdy. Rýchlo si však jeho telo spomenulo na to, že ešte donedávna behávalo rýchlo a už v Tatrách na sústredení nabehal bez väčších problémov za dva týždne 231 kilometrov, strávil celé hodiny vo výške dvetisíc metrov a nazbieral 14 700 výškových metrov.

Výborne bežal aj pred pár dňami vo finále školského krosu, dobehol siedmy a spoločne s Kubom Kopiarom získal titul slovenského šampióna v družstvách. Aj teraz bežal veľmi slušne, ľahko a držal tempo so súpermi, na ktorých donedávna ešte výkonnostne nestačil. V záverečnom účtovaní predviedol nádherný, drvivý finiš. Marek sa nám páčil aj v cieli – sám si sypal popol na hlavu, že duo pred ním (Marko, Ursíny – zhodou okolností títo dvaja chalani boli pred ním aj v Červenom Kláštore na školskom krose) nepotrápil viac. Na Marka stratil tri sekundy, ešte menej na juniora Petra Ursínyho.

Marek tvrdil, že ak by začal skôr stupňovať, mohol minimálne Ursínyho zdolať. Nám je to celkom fuk, no oceňujeme konečne prísnu optiku smerom k vlastnému výkonu. Možno sa Marek postupne vyprofiluje v úžasného bojovníka a ostych nahradí sebavedomím. Veríme tomu. Náš chalanisko dobehol medzi dorastencami na tretej pozícii a boli sme spokojní. Aj uňho môže napokon jesenný slovenský šampionát v krose byť úspešným podnikom. Necháme sa prekvapiť, ako ešte vybrúsime formu v najbližších troch týždňoch.

Mužský bežec Jakub Valachovič sa postavil presne mesiac po posledných pretekoch, na štart mužských pretekov. Jakub rozhodne nešiel do súťaže s vedomím, že by mal prehovoriť významnejšie do konečného poradia, nieto sa uchádzať o miestenku na Európu. Ale chcel otestovať svoje momentálne sily. Ani Jakub rozhodne nie je vyladený a v lese pri Cabaji-Čápore to bolo znať. Bežal síce veľmi pekne, pri zbiehaniach z kopcov mu súperi unikali a na rovine a do kopca mu chýbal ťah. Možno únava, Jakub trénuje v niektorých dňoch aj dvakrát za deň, možno podobne ako u Kuba Kopiara dlhší čas na spamätanie sa z tatranského sústredenia.

Jakub sa v prvých dvoch kolách pohyboval medzi štvrtým a siedmym miestom a siedmy napokon aj dobehol, keď mu ušla trojica Jablokov, Pelikán a Csiba. Nebol to zlý výsledok, ale rozhodne to nebolo nič, čo by sa dalo považovať za úspech. Uvidíme, ako sa Jakub bude prezentovať o tri týždne v Šamoríne.

Potešili nás aj naše žiačky. Konkurencia, ktorá sa tu zišla, rozhodne nezniesla nejaké prísnejšie kritériá. Zuzka Švejdová mohla bojovať maximálne tak s Tadeášom Hiadlovským, jediným chalanom v štartovom poli žiackej kategórie. Zuzka má približne podobnú výkonnosť, ako tento bežec z Nového Mesta nad Váhom, nuž sme jej radili, aby sa držala s ním. To splnila na jedničku a de facto táto dvojica aj dobehla do cieľa na jednej úrovni – Hiadlovský v čase 9:31 min, Zuzka 9:32 (bežalo sa 2400 m). Aj u Zuzky platí, že sa musí ešte dostať do nejakej formy, lebo po tatranskom sústredení je u nej na čom pracovať. Ale jej výkon v nedeľu zniesol prísne kritériá, sme radi a gratulujeme.

Mladšia žiačka Miška Salayová finišovala krásnym spôsobom tretia časom 10:10 min, stratila päť sekúnd na Luciu Ondruškovú, o tri roky staršiu súperku z Kysuckého Nového Mesta. Myslíme si, že napriek výbornému behu, Miška by sa udržala tejto súperky a mohla ju zdolať, v závere naša žabka trielila do cieľa suverénnym spôsobom a nebolo na nej príliš badať únavu. Pred slovenským krosovým šampionátom sú to však práve takéto preteky, na ktorých by mali ekipáci kriticky hodnotiť svoje výkony a v deň D sa ich pokúsiť vyvarovať.

Všetci naši mládežníci sa v Cabaji-Čápore postavili na stupne pre víťazov, v bilancii klubov sme získali dve zlaté a dve bronzové medaily pre AC Malacky. A hoci na týchto pretekoch sa medailová bilancia nespracúvala, my sme si dovolili ju urobiť a zistili sme, že s touto bilanciou boli Malacky najúspešnejším klubom kvalifikácie. A síce to nemá žiadny význam, ale poteší to.

Ukazuje sa, že sme dobre zvolili termín tatranského sústredenia, prvé dva októbrové týždne priniesli vcelku ustálené počasie a najmä máme pohodlnú časovú rezervu na to, aby sme kopce a únavu vybehali do začiatku šamorínskeho, slovenského, krosového šampionátu. Ako sa tak dívame na tie zábery našich priateľov, ktorí teraz absolvujú sústredenie v Tatrách alebo na Skalke, tak sa len strasieme a sme radi, že sme tu, pekne v nížine a môžeme si užívať príjemné jesenné dni.

Na záver si tradične neodpustíme pár kritických poznámok. V prvom rade si myslíme, že kvalifikácia na majstrovstvá Európy v cezpoľnom behu by mala mať nejakú úroveň. Hoci sa organizačný štáb snažil, ako sa dalo, program nemeškal, ako zvykne na dráhových pretekoch, a aj trať bola veľmi pekná a bežať v tieni dubov, agátov a javorov bolo potechou pre dušu, pretekom chýbala atmosféra. Aj fakt, že sme sa v psom počasí, daždi, museli trepať do lesa cez bahenné role a bačoriny, nie je práve výstavný. Ďalší fakt je, že kros proste podľa nášho názoru nepatrí do lesa. Aspoň sme nevideli nikdy na vrcholnom krosovom podujatí, že by sa bežalo v lesoch, prípadne (a to už je ozaj vrchol) v horskom teréne s prudkými svahmi. Akosi ideme organizovať ME v krose, ale sami nevieme, čo je kros a všetko, čo je mimo dráhy a cesty, je pre nás kros.

V tento deň, keď de facto celú strednú Európu sužoval víchor na hranici orkánu, sa ukázalo, že to bola chyba ešte väčšia. V lese pri Cabaji-Čápore vetrisko lámal celé vrcholky stromov, ťažké konáre padali kúsok od miesta štartu, účasť na kvalifikácii ME bol doslova hazard so zdravím. Na voľnom priestranstve (kam kros patrí), by na nás nemalo nič padnúť, maximálne by preteky boli pre nás iba vrcholne nepríjemné, nie však nebezpečné. Počuli sme argumenty, že ak by sa nezorganizovali preteky v Cabaji-Čápore, tak by nebolo možné ich zorganizovať nikde inde. To je smiešne. Domnievame sa, že pokiaľ s pompou ideme organizovať majstrovstvá Európy, tak by sme mali na úrovni zorganizovať aj kvalifikáciu. A prípadne akékoľvek iné krosové preteky na oblastnej úrovni (nie ako v Bratislave, kde sa roky považuje za kros beh pri Malom Dunaji, kde sa väčšinou behá po asfalte). Nedokážeme.

Aby sme iba netárali do vetra – trénujeme občas pri Borskom Svätom Jure. Miestne okolie je ako stvorené na kros. Vedľa futbalového štadióna, kde najnovšie robí správcu otec Zuzky Švejdovej a kde nám bežcom futbalisti príkladne vychádzajú vždy v ústrety (pričom hrajú asi na podobnej úrovni ako Bystrica, Slovan alebo Žilina), sa nachádzajú bývalé ovocné sady. V súčasnosti je väčšina stromov (ide skôr o malé dreviny, jablone, slivky, navyše dosť staré a zakrpatené) preč a miesto nich je okolie podobné klasickej lúke s pieskovým podložím a terasovitým profilom. Sú tam aj kopce, ale nič divoké.

Dávame tento príklad ako tip do budúcna – na štadióne by sa dalo prezliecť, pripravovať občerstvenie, na futbalovom ihrisku by sa dalo rozcvičovať, je tu množstvo miest na parkovanie, štart a cieľ by mohol byť zhruba dvesto metrov od štadióna. Je tu možnosť zapojiť elektrinu a nemusíte sa „bahniť“ ako divé prasatá, kým sa dostanete na štart, kde na vás spadne strom. A kto to zorganizuje? Máme predsa bežeckú komisiu SAZu, dá sa očakávať, že by mali ľudia zaangažovaní v nej, takéto problémy riešiť.

A prečo sa preteky nekonali v Šamoríne? Tam by sme predsa čakali krosovú kvalifikáciu – na tej istej trati, kde sa pobežia majstrovstvá Slovenska, ako aj majstrovstvá Európy. Lenže tamojší areál X Bionic Sphere má obsadený na celý mesiac istá súkromná firma a tak majú atléti smolu. A to je ďalší dôvod domnievať sa, že naša atletika nikoho na Slovensku príliš nezaujíma. Veríme, že ME v Šamoríne budú skvelé a ukážeme sa, ako výborní organizátori. Ale pri tom všetkom lesku a pompe nezabudnime na to, v akých sparťanských podmienkach sa konajú iné krosy u nás a že v decembri tá veľká a krásna vila, ktorú SAZ postaví a ktorou sa bude pýšiť, je v skutočnosti iba pekne natretý chliev, do ktorého sa po decembri zrejme opäť vrátime.

Na majstrovstvách Európy sa samozrejme predstavia aj mnohí slovenskí bežci. Ako sme včera videli na kvalifikácii, nie je príliš o čo stáť. Sledovali sme kvalifikačné boje juniorských kategórií a je jasné, že naši juniori a juniorky nemôžu v Šamoríne pomýšľať na viac, ako len na výlet. Samozrejme, je asi žiaduce, aby na štarte ME bolo vidno aj slovenský dvojkríž na modrom trojvrší, ale z praktického hľadiska akosi netušíme prečo. Je totiž vylúčené, aby tí juniori, ktorí sa dnes v Cabaji-Čápore predstavili, mali čo i len elementárnu šancu v budúcnosti byť aspoň priemernými Európanmi v behoch.

Áno – platí to aj na nášho Kuba Kopiara a aj preto v jeho prípade hovoríme o tom, že jeho skutočný vrchol ho čaká na majstrovstvách republiky, nie na majstrovstvách Európy. Kubo má totiž tú smolu (alebo šťastie), že nemá proti sebe výrazne talentovanejších súperov, hoci sa nájdu aj dnes tréneri námesačníci, ktorí vám budú tvrdiť s vážnym výrazom v tvári opak.

Napriek tomu veríme, že aj na Slovensku sa nájdu v budúcnosti talentovaní bežci, len závisí od ich trénerov (a rodičov), či z nich, ako nám je obvyklé, nebudú robiť hviezdy v ich tínedžerskom veku. My sa domnievame, že tak činiť budú, lebo akosi k nám nezaznievajú jasné a kritické slová na súčasný stav prípravy mládežníckych bežcov a skôr sa strácame v mori demagógie. Máme však v našom malackom tíme pár šikovných jedincov, uvidíme, či sa nám podarí odlišným systémom prípravy docieliť výsledok. Držte nám v tom palce.

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.