Rozhovor Malackých pohľadov s Denisou Olexa Bogdalíkovou

Porozprávali sme sa s výtvarníčkou Denisou Olexa Bogdalíkovou. Najmä o výtvarnou umení a vlastnej tvorbe, ktorú bude prezentovať od 17. mája na výstave v galérii MCK. Ale tiež o Bruseli, Záhorí, mládeži a vzdelávaní. 

Aktuálna výstava mapuje tvoje diela za posledné roky. Skús výstavu bližšie predstaviť.

Výstava v Malackách je reinštalácia výstavy spred roka, ktorú som mala vo výstavných priestoroch Slovenskej výtvarnej únie – Galérii Umelka v Bratislave. Práve preto má tak priliehavý názov „Rok po“ . Z tejto veľkej kolekcie som vybrala diela, ktoré som realizovala v rokoch 2016 a 2017. Návštevníci uvidia maľby a sochy. Pomôžem si slovami kurátorky výstavy Veroniky Markovičovej: „S energickou farebnosťou, bez realistickej popisnosti, Olexa Bogdalíková zobrazuje nezastaviteľný pohyb možností a rezignácií, túžob, spomienok, strachu a odhodlania. Vytvárajúc symbolický priestor pulzovania života, kondenzuje našu skúsenosť do anonymných nahých figúr. Naznačuje kolobeh emócií, citov a vášní ľudského trasoviska, kde sa paralelne odohráva náš vlastný i spoločný príbeh. Zhmotňuje napätie medzi našim potenciálom a aktuálnym stavom v neustálom dotyku fyzického a nehmotného sveta, v ktorom si uprostred nekonečna vytvárame neexistujúce hranice. Denisa Olexa Bogdalíková týmto spôsobom nielen že tvorí masu ľudských tiel, ale niektoré diela pomocou masy ľudí aj vytvára – človek je jej témou i nástrojom.“

 

Čo je charakteristické pre tvoje najnovšie diela?

Pokračujem v téme človeka, spoločnosti a štruktúr, ale za posledný polrok som sa obrazne povedané ponorila hlbšie, viac do vnútra. Tvorím teraz rozsiahli cyklus „Človek – terra incognita“. Maľujem akrylom, robím koláže s maľbou, ale aj sochy. Formálne sa v dielach objavujú akoby fotografie pevniny videnej z výšky. Snažím sa vyjadriť človeka začleneného či vymedzujúceho sa zo štruktúr života v makro či mikrosvete. Tak môže divák rozlíšiť svet buniek či mikroštruktúr, ale súčasne akoby ostrovy, pevniny a voľný priestor.

Denisa Olexa Bogdalíková

Denisa Olexa Bogdalíková

Aktuálne žiješ a tvoríš v Bruseli. Ako ťa ovplyvňuje prostredie? Niekam ťa posunulo?

Posunulo ma to určite. Tvorím každý deň, mám dostatok priestoru na premýšľanie, ticho a samotu na ponorenie sa do stavu, kedy prebývam vo svojom svete a tvorím svet tak, ako ho vnímam. Je to taký sen každého umelca, venovať sa partnerovi a tvorbe. Rovnako ma nesmierne zasiahol fakt, že môžem vidieť originály diel svetových tvorcov, ktorých si vážim a inšpirujú ma. Dve a pol hodiny to mám do Paríža, tri hodinky do Amsterdamu, hodinku do Gentu alebo Brugg. Je to fascinujúce odskočiť si do Louvru, kde mám inak vstup zadarmo, alebo stáť pred gentským oltárom, či bruggskou Madonou od Michelangela a neponáhľať sa. Veď to mám iba na skok! Analyzovať si hodiny diela Hieronyma Boscha a ísť od galérie ku galérii, od mesta k mestu, lebo každá má len jedno či dve jeho diela. Tento fakt je pre mňa stále ešte nepochopiteľný! Môj manžel tiež zbožňuje umenie a tak ma, myslím, rád ohuruje tým, že chodíme na výlety za umením.

 

Čo ťa v Bruseli najviac prekvapilo?

Nie som dušou cestovateľ ani dobrodruh. Brusel ako celok, ale aj naša štvrť Evere je plná zelene. Tvoria ju nie len parčíky, parky a lesopark, ale tu je príroda na každom voľnom mieste. Popri cestách sa tiahnu stromy a ak je málo miesta, tak aspoň ozdobné trávy. Ľudia dbajú o dekoratívnu zeleň okolo domov, hortenzie, magnólie, azalky a tisíce kvetov. Všade sú tu krásne udržiavané stromy. Kráľovská rodina dokonca pred storočím a viac zakladala po celom meste verejné parky, aby mali kde obyvatelia relaxovať. Keď sa stavia alebo rekonštruuje, tak staré stromy sa ponechávajú, aby bola novostavba po dokončení hneď začlenená do priestoru. Je to úplne iný koncept životného priestoru ako u nás. Zeleň v Bruseli a sochy v nej je témou na jeden samostatný a rozsiahly článok.

Okrem veľa zelene ma prekvapila medzinárodná zostava obyvateľov Bruselu. Žijú tu ľudia všetkých národností a kultúr. Prvýkrát v živote zdieľam životný priestor s budhistami aj moslimami. Je to poučná skúsenosť.

 

Chystáš nejakú výstavu aj v Bruseli?

Áno, v júni by som mala mať výstavu na našom Stálom zastúpení, práve s novou kolekciou, ktorú Brusel jednoznačne ovplyvnil. Dostala som možnosť rozprávať sa s pánom veľvyslancom Petrom Javorčíkom a pani veľvyslankyňou Petrou Vargovou. Tým sa moje diela páčili a dokonca našli aj spoločné tematické prepojenie ich a mojej práce, ním je človek, komunikácia a spoločnosť. A tak som dostala možnosť realizovať výstavu „ Človek – terra incognita“, čo je v preklade človek – krajina neznáma. Je to pre mňa cťou aj výzvou, ešte stále pracujem na maľbách a sochách pre túto výstavu.

 

Vyštudovala si sochárstvo, venuješ sa aj maľbe. Čo ti je bližšie?

Už od stredoškolských čias som neznášala toto klišé: „Treba si vybrať, čo máš radšej, čo ti je bližšie?“ Neakceptujem toto nahliadanie na tvorbu ani život. Každá téma vyžaduje svoje médium. Môj profesor Jozef Jankovič nám vždy vravel, že urobiť čisto sochársku výstavu trvá roky, preto by sme mali tvoriť aj maľby, kresby či grafiky. Ak sa naučíme o témach premýšľať aj v iných médiách, môžeme robiť výstavy každý rok. Držím sa tejto rady. Spracúvam tému v rôznych médiách, ponáram sa do nej a tvorím. Milujem proces tvorby a rada používam všetky médiá. Opäť ma láka znova sa vrátiť ku klasickej grafike, ktorú som tiež paralelne pri soche na vysokej škole študovala. A verím, že raz vo mne prepukne opäť túžba spracovať nejakú tému vo forme dokumentárneho filmu, ktorý mám tiež vyštudovaný. Okrem toho rada píšem krátke prózy a rozprávky. Myslím, že teraz každý chápe, že sa mi nedá vybrať moje obľúbené médium. Uzavriem to tak, že zbožňujem slobodu tvorby a slobodu, ktorú mi umožňuje znalosť mnohých vyjadrovacích médií.

Denisa Olexa Bogdalíková

Denisa Olexa Bogdalíková

 

Prednedávnom si niekoľko rokov učila v jednej z malackých škôl. Ako vnímaš túto etapu z odstupu? Čo ti dala?

Vždy som rada učila, robila som kurzy, akčné maľby, tréningy prakticky celý život. Učenie v každej jeho podobe sa mi páči, mám ho ako poslanie a koníček. Zažať niečo v mladom človeku, podporiť jeho originalitu, či nadchnúť ho pre nejaký predmet, to je pre mňa dôležité. Nemyslím si, že deti či mládež musia byť výborné vo všetkom, ale mali by sa snažiť získať čo najkomplexnejší obraz o svete, cez dejiny, jazyky, ale i matematiku či ručné práce. A to im poskytuje škola. Tá by nemala vytvárať v žiakoch bloky a nenávisti k oblastiam poznania.

Snažila som sa byť vždy priama a spravodlivá, žiakom som vysvetlila, prečo by sa mali predmet učiť. A potom som sa snažila ich zaujať, nadchnúť a podať im logické modely, s ktorými sa mohli identifikovať. Pri dejepise ma to nesmierne bavilo, hrali sme sa na antických bohov, napodobňovali postup spartských vojenských jednotiek. Myslím, že každý, ktorého som učila, vám vie popísať fungovanie rímskych záchodov a spôsob bežného života v Ríme. ☺ Mladí ľudia sú naším zrkadlom, len nám vracajú to, čo sme do nich vložili, ale aj nevložili. Mám veľa kamarátov medzi mojimi študentmi a žiakmi a udržujem s mnohými stále kontakt. Ja totiž verím, že ich budúcnosť bude náročnejšia ako naša a my ich musíme pripraviť na jej zvládnutie.

 

Ako fungujú interakcie učiteľ-umelec – žiak-umelec, príp. žiak-neumelec?

Nikdy som nebola klasický učiteľ. To, že som umelec, mi dáva možnosť nekonvenčného prístupu, otvorenejšieho pohľadu na učenie. Môžete žiaka donútiť sa učivo naučiť, alebo mu ho priblížiť tak, že rozumie princípom a logike faktov. Ľudia sa nemenia už tisíce rokov, ich pohnútky sú rovnaké, tak to treba využiť, vcítiť sa do dejov alebo osobností. Takto nadobudnutá informácia zostane v pamäti nastálo, nadrvená len pár hodín po písomke. Verím tiež, že osobné postoje a názory učiteľa môžu byť vzorom pre deti a mládež, verím v osobné vzory.

A čo sa týka tvorivosti detí. U mňa mal na výtvarnej každý, kto sa snažil, jednotku. Verím, že každý z nás ma svojské vnímanie farieb, tvarov a dejov. Takže má podklad, aby mohol tieto veci vyjadrovať. Nebudem hodnotiť predsa mieru talentu u detí! Ale to, či do zadania idú. A myslím, že vzniklo veľa prekvapivo pekných vecí od detí, do ktorých by to nikto nepovedal. Nevhodný prístup ku kreativite žiakov a študentov spôsobuje blokovanie ich prejavu a to si nesú aj do dospelosti. Moje celoživotné snaženie je – tieto bloky získané zlým prístupov v škole aj u dospelých rúcať. Veď každý z nás vie vytvoriť farebné škvrnky či nakresliť čiarky, plôšky a podobne, podstatná je radosť z tvorenia. Práve preto mám bližší vzťah k žiakom – neumelcom ako ku žiakom, či študentom umelcom. Aj preto som odmietla učiť na umelecky zameraných školách. Ja verím, že každý má schopnosť tvoriť, samozrejme podľa vlastných možností. Ale tá radosť z dobrodružstva, keď mení svoje prostredie, je nám vlastná, a to je základ mojej práce s ľuďmi, ktoré volám „akčné maľby“.

Ako vnímaš dnešnú mládež?

Hodnotenie sa deje vždy na základe porovnania. Takže je dnešná mládež iná ako naša generácia, keď bola mládežou? V niečom je si každá generácia podobná, ale v mnohom sa aj líši. Dnešní mladí ľudia, tak ako som ich mala možnosť spoznať na gymnáziu, majú nesmierne veľa možností, neobsiahnuteľné more slobody. Musia si vybrať. Ale ako povedal profesor Rudo Sikora, sloboda vie paralyzovať. Keď mate pár možnosti, a medzi nimi pár takých, ktoré sú jednoznačne zlé, výber je jednoduchý. Ale keď si musíte na základe poznania, vyhodnotenia a vlastného naladenia vybrať ten správny kokteil bodov na ceste, môže vás to ohromiť a znefunkčniť. To ale stojí pred dnešnou mládežou a tá to viac či menej zvláda.

Ja som bola poctená, keď sa so mnou gymnazisti rozprávali o svojich životoch a o potrebe volieb krokov, ktoré ich čakali. Šli na to dobre, mňa tešilo, že chceli počuť môj názor. Tempo dneška je rýchle, už jedna či dve generácie nazad ani nemajú šancu pochopiť, v akom ataku sa mládež nachádza. Jednoznačne sa nedajú opakovať vzorce z obdobia spred 40 rokov. Musíme sa skrátka vrátiť k hodnotám a pravdám, ktoré pretrvali stáročia. Slušnosť, pracovitosť, nadšenie pre život a poznávanie, zodpovednosť za vlastné konanie či prijatie následkov za zlé rozhodnutia, to je platné v každej dobe. A ja skutočne verím, že narastá počet mladých ľudí, ktorí túto pravdu začínajú objavovať.

Denisa Olexa Bogdalíková

Kde sa cítiš doma? V Bratislave? V Malackách? V Gajaroch? V Bruseli?

Moje korene sú a vždy budú v Gajaroch, som srdcom aj dušou Záhoráčka a vždy som sa k tomu hrdo hlásila. Milujem Záhorie, rovinu a vlniace sa polia, keď praží slnko, topole pri cestách, piesočné duny a vôňu borovíc. Listnaté stromy pri rieke Morave, vôňu mokrej zeme po daždi, spev divokých vtákov. Vždy, keď sa vraciam domov, pohľadom čakám, keď sa vysoká veža gajarského kostola objaví na horizonte medzi topoľmi, keď sa otvorí obzor borovicového lesa na dune. Na Záhorí cítim históriu a odkaz všetkých ľudí, ktorí tam žili a žijú.

V Bratislave som študovala a žila pätnásť rokov, je to hlavné mesto našej krajiny a mám toto mesto rada. Som, myslím, lokálpatriot a človek hrdý na to, že je Slovák. Áno, nemáme ideálnu krajinu, (ktorá ideálna je?), ale aspoň je čo zlepšovať, o čo sa osobne snažiť.

Brusel je príležitosť, je trenažérom i experimentom, aby som si vytvorila nové modely a preverila staré. Je to čas a priestor na dozrievanie a identifikáciu vlastného vnútra a duše. Je tu čo objavovať a zažiť, môžem vidieť veci, ktoré sa na Slovensku nevidia. Myslím, že Brusel mi umožnil ešte viac milovať svoju rodinu a Záhorie.

 

Aké  plány máš na najbližšie obdobie? Kedy sa vrátiš na Slovensko?

Ešte dva a pol roka budem s manželom v Bruseli a potom máme v pláne vrátiť sa na Slovensko. Boh už zariadil, čo budem mať od septembra v pláne . Budem robiť umenie a starať sa o svoju rodinku, pomáhať v spoznávaní sveta nášmu synovi Arturovi, ktorý sa k nám pridá v septembri. 

Denisa Olexa Bogdalíková

Foto: archív Denisy Olexa Bogdalíkovej

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.