Druhé, ale aj posledné vydanie záhorského zborníka

Objemný knižný zväzok so staťami záhorských akademikov, ktorý vyšiel vo vojnovom roku 1942, je dnes už v podstate raritnou bibliofíliou. Pre jeho kontroverzný obsah boli mnohé jeho výtlačky po vojne istotne zošrotované, no v malackom Múzeu Michala Tillnera sa predsa len jeden nachádza. Poďme doň spoločne nazrieť a povedzme si viac o jeho obsahu, autoroch i následnom zabudnutí.

Spolok záhorských akademikov sa stal hneď od svojho vzniku v marci 1932 hybným prvkom kultúrno-spoločenského života nielen v Malackách, ale na celom Záhorí. Vyvrcholením jeho snáh etablovať sa v širšom kontexte slovenského akademického prostredia bolo vydanie prvého Almanachu v septembri 1938. Podľa názvu je zrejmé, že malo ísť o ročenku, ale okolnosti nepriali tejto ambicióznej pravidelnosti a ďalší zväzok vyšiel až v roku 1942 pod názvom Sborník Spolku záhorských akademikov so sídlom v Malackách, 1932 – 1942 a podtitulom Výskum Záhoria.

Druhý knižný zväzok Spolku záhorských akademikov sa od prvého odlišoval objemnejším rozsahom, ale vyšiel aj v dvojnásobnom počte výtlačkov. Kým prvý zväzok vyšiel v náklade 500 kusov, Sborník mal ambíciu osloviť 1000 záujemcov.

 

Naši milí čitatelia – Na stráž!

Vydanie avizoval už v januári 1942 denník Slovák: „Čoskoro vyjde druhý sväzok Sborníka Spolku záhorských akademikov v Malackách. (…) Spolok touto edíciou dobre plní svoje poslanie a robí záslužnú prácu.“ [1] Rovnako v tých istých novinách sa koncom februára v správe o pravidelných prednáškach Miestnej osvetovej komisie v Malackách objavuje, že „Spolok záhorských akademikov chystá vydanie Sborníka, ktorého veľká časť bude venovaná Záhoriu“.[2]

Hneď v úvode samotného Sborníka však vyslovuje univerzitný profesor, vtedajší dekan právnickej fakulty Dr. Ľudovít Knappek, a zároveň vedúci slovenského vysokoškolského študentstva, pochybnosť, či sa Spolok záhorských akademikov (ďalej SZA) ako krajský spolok udrží, keďže v spoločnosti už rezonovali snahy o vytvorenie jednotnej celoštudentskej organizácie. Autor však zároveň vyzdvihuje regionálnu prácu a veľmi kulantne formuluje túžbu, aby činnosť SZA pokračovala, i keď už možno tušil, že márne. Nasleduje text redaktorov zborníka, v ktorom bilancujú doterajšie úspechy (najmä vydanie prvého „almanachového“ zväzku) a vytyčujú si svoj cieľ – „napomáhať vedecký výskum Záhoria“.[3] V praxi to podľa redakcie malo značiť slovom a obrazom zmapovať pamiatky, dejiny ochotníckych spolkov, spracovať nárečia, národopis a geografiu Záhoria, dáta o kultúrnom, hospodárskom a sociálnom živote. Redakcia tiež deklarovala, že víta aj poetické a beletristické príspevky, takže zborníky „chcú byť nielen monografiami Záhoria, ale zároveň aj akýmsi kolektívnym dielom učených Záhorákov“.[4] Redaktori vysvetľovali aj trojročný interval, ktorý uplynul od vydania prvého zväzku. „Stalo sa tak nie našou vinou. Zavinili to jednako vojnové pomery a okrem toho Spolok vnútorne prekonával a ešte prekonáva ťažkú krízu“.[5] V tomto resumé sa tiež spomína obmena autorov, keďže mnohí z tých, čo prispeli do prvého zväzku, vstúpili do politiky a nemali už na tento druh práce čas.

 

Avízo na vyjdenie Sborníka Spolku záhorských akademikov v dobových novinách Slovák.

 

Objavujú sa teda nové mená, ale aj nové členenie jednotlivých príspevkov podľa tematických okruhov. A dobový pozdrav na konci redakčnej kapitoly – Na stráž!. Ustavične totiž treba mať na zreteli, že táto publikácia vznikla v mimoriadne pohnutom vojnovom roku slovenského štátu. Nielenže trvala vojenská účasť Slovenska po boku nemeckej armády na ruskom fronte, ale začala sa aj temná kapitola deportácií židovského obyvateľstva. O dobovej propagande svedčí redakčná kapitola Z kroniky Spolku. V informatívnom novinovom článku o vyjdení Sborníka sa o tejto kapitole píše: „dočítame sa (…), ako sa záhorskí akademici zapojili do práce pri rodení sa slovenského štátu, ako sa dobrovoľne prihlásili do služieb národného výboru, ako organizovali Hlinkovu gardu, vydali manifest, ktorým sľúbili vernosť slovenskej vláde, pracovali v miestnom odbore HSĽS, atď.“[6]

Netreba si teda zastierať, napriek všetkým zásluhám SZA pri šírení vzdelanosti a rozvíjaní poznatkov o regióne, sa ani tento spolok nevedel (a vari ani nechcel) vymaniť zo súradníc vtedajšej politiky.

Krátky príhovor má v úvodnej časti aj Július V. Trebišovský, predseda SZA, ktorý hodnotí činnosť Spolku a mierne kriticky sa stavia k nevšímavosti mladšej generácie, ktorá nechala jeho činnosť upadať. Pritom, zdôrazňuje Trebišovský, SZA akademikov (má na mysli hlavne študentov) nielen spájal, ale im zároveň ponúkal možnosť prezentovať sa, prípadne im zariaďovať študentské štipendiá a podpory. Jeho slová preto apelujú, aby sa všetci opäť zapojili do spoločnej práce. „Udržte si a zveľaďujte svoj spolok, veď by bolo škoda, keby po desaťročnom úspešnom účinkovaní zanikol.“[7]

Čierny kláštor Malacky

Malacký františkánsky kláštor, s ktorým je spätých viacero kapitol z dejín mesta.

Z dejín Malaciek i Holíča

Július V. Trebišovský uverejnil v Sborníku aj nekrológ za mladým tajomníkom SZA Štefanom Drahošom a tiež dve state súvisiace s dramatickou a prekladovou tvorbou Pavla Orságha Hviezdoslava, ako aj úvahu o divadelnom umení a dramatickom texte. Historických tém sa zhostil františkánsky historik Vševlad J. Gajdoš, ktorý prispel aj do prvého zväzku. Tentokrát sa prezentuje staťou Memorandum a františkáni v Malackách. Ide o memorandum z júna 1861, známe ako Memorandum národa slovenského, ktoré bolo prijaté v Turčianskom Svätom Martine. Gajdoš zdôrazňuje, že aj na Záhorí našlo podporu, a to najmä medzi národoveckým duchovenstvom, ktoré sa spoločne zišlo v roku 1862 v malackom františkánskom kláštore, čím si proti sebe obrátilo patróna kláštora. O udalostiach sa píše hlavne vo františkánskej kronike, z ktorej autor hojne cituje a menuje tiež najznámejších národovcov tohto obdobia a regiónu.

Pomerne obsiahly článok o dejinách Holíča priniesol holíčsky rodák, kňaz Oto Holúsek. Malacké dejiny boli zasa parketou už spomínaného J. M. Trebišovského.

 

O vševedúcej žene, aké iste možno nájsť aj dnes, porozprával zapisovateľovi – učiteľovi Pavlovi Jurkáčekovi sedemdesiatročný Štefan Jurica. Ukážku priniesol vo svojom príspevku jazykovedec, bibliograf a kňaz Anton D. Dubay, ktorý istý čas pôsobil aj na malackom františkánskom gymnáziu.

 

Povídaus ňeco?

Ďalšia skupina textov bola venovaná jazykovede. Možno tu nájsť rozsiahlu jazykovednú charakteristiku Kiripolca aj s malebnými nárečovými textami – autentickými rozprávaniami postarších Kiripolčanov, tak ako ich zachytili jednotliví zapisovatelia (autorom je jazykovedec, bibliograf a kňaz Anton D. Dubay), ale aj stať o vzniku, delení a význame slovenských nárečí s ukážkou nárečového slovníka od jazykovedca Jozefa Orlovského. Veľmi živo o západoslovenských, konkrétne záhorských nárečiach píše aj dramatik, prekladateľ a bibliograf L. M. Jánsky (občianskym menom Ladislav Kiss, rodák z Kútov), ktorý rozoberá jazykové špecifiká jednotlivých záhorských miest a obcí a takisto prináša množstvo neraz vtipných autentických príkladov.

 

Túto detskú knihu mala v poličke hlavne generácia detí vyrastajúcich po vojne (jej vročenie spadá do roku 1947 a vyšla v Nakladateľstve Obzor v Bytči). Autorom Čarovného klobúčika bol Marián Malík, čo bol pseudonym Ladislava Kissa Jánskeho[8], rodáka z Kútov, ktorý do Sborníka prispel článkom o záhorských nárečiach.

 

Blaha, Veselý, Škarnicel a… Medlen

V oddieli Ostatné články (o Záhorí) dominujú texty venované rozmanitým osobnostiam Záhoria – profesor MUDr. Konštantín Čársky uverejnil úsmevnú črtu, v ktorej si pod názvom Seminarista uctil pamiatku Pavla Blaha, „najušľachtilejšieho Záhoráka, kaplána holíčskeho, farára dojčianskeho, brodčianskeho a gbelského, kanonika bratislavského, ktorý sa narodil v Skalici roku 1944 a zomrel v Bratislave roku 1938 v 94. roku svojho veku“[9]. Vševlad J. Gajdoš píše o malackom maliarovi Alojzovi Veselom a tiež o františkánskej tradícii v rodine Franza Liszta a Malackách (najzaujímavejším sa javí fakt, že otec slávneho hudobného skladateľa Adam Liszt bol istý čas klerikom vo františkánskej reholi v Malackách). Anton Szomolányi sa vo svojom texte venuje spisovateľovi a nakladateľovi Jánovi Bežovi a faktograficky bohatý je Pohľad na literárnu tradíciu Skalice od skalického historika Floriána Damboráka, v ktorom sa zameriava hlavne na kníhtlačiareň rodiny Škarniclovcov a ich záslužnú vydavateľskú činnosť. Článkom z odboru sídelnej geografie o obytných domoch na záhorskej nížine a materiáloch, z ktorých sú postavené, prispel historik František Bokes. Doktor Čársky má v tejto časti Sborníka aj článok o záhorskej nafte, presnejšie príbeh o jej objaviteľovi, spolurodákovi z Gbelov, chudobnom sedliakovi Jánovi Medlenovi i legende o jej samotnom objavení.

 

Portrét Jozefa Škarnicla, majiteľa slávnej skalickej tlačiarne.

 

Ušľachtilé témy v neušľachtilej dobe

Ďalšiu časť Sborníka tvorí pestrá škála tém, ktoré sa už netýkajú priamo Záhoria, ale majú spoločného menovateľa v tom, že ich autori patrili k členom alebo spolupracovníkom SZA. Vedec a spisovateľ Štefan Janšák, rodák zo záhorskej obce Osuské, sa zamyslel nad povahou národa, ktorú odrážajú príslovia. Autor vychádzal hlavne zo Zátureckého knihy prísloví (Adolf Peter Záturecký:
Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia), ktoré dodnes nestratili na svojej aktuálnosti. Už spomínaný Anton D. Dubay uverejnil v Sborníku aj ďalší jazykovedný článok, v ktorom skúma štyri písomné pamiatky zo 16. storočia, ktoré v čase svojho vzniku patrili k súdnym spisom a autor ich objavil v mestskom archíve v Kremnici. Meno významného muzikológa Františka Zagibu sa objavilo aj v prvom zborníku-almanachu SZA, v druhom uverejňuje rozsiahlu štúdiu o ľudovej piesni a nástrojoch. Opätovne sa k autorskému kruhu Sborníka pripojil aj historik a bibliograf, profesor Imrich Kotvan, aby čitateľom predložil svoju rozpravu o slovenskom humanistovi, polyhistorovi a lekárovi Jánovi Benediktovi Sambockom (zvanom aj Sambucus), rodákovi z Trnavy.

Kým v predchádzajúcich článkoch, okrem tých úvodných, nebolo ani stopy po aktuálnom politickom dianí, v texte Antona Virsika o národnosocialistických hospodárskych zásadách môžeme nájsť jasný príklon k vtedajšiemu nemeckému politickému kurzu…

Nasledujú tri pomerne rozsiahle state z pera kňazov – Teodorik Jozef Zúbek načrtol Zásahy osvietenstva do štúdia uhorských františkánov (v podtitule stojí, že so zreteľom na tých slovenských), už spomínaný Vševlad J. Gajdoš píše o počiatkoch trnavskej kapituly podľa františkánskej kroniky a Fr. Vlad. Buchta sa venuje prekladu modlitieb východnej liturgie z konca 12. storočia.

V publikácii ďalej nájdeme esej o pravde od V. Štepanovského.

 

Básne a beletria

Kým v prvom knižnom zväzku SZA boli básne a beletria zaradené pomedzi vedecké príspevky, v druhom tvoria samostatnú záverečnú kapitolu. Otvárajú ju básne podnes známeho básnika Svetloslava Veigla. Ako básnik i prozaik sa prezentuje aj J. M. Nový, ktorý sa v nasledujúcej dekáde podieľal na vzniku biografických kníh. Básne tu tiež uverejnili Ján Vojt, Elena Klenovecká a Milo T. Dar, ktorý tu má aj dva prozaické texty – išlo však o pseudonym J. M. Trebišovského[10]. Prózu tiež reprezentuje Ján Zakarpatský.

 

Svetloslav Veigl

Z dnešného pohľadu najprestížnejším umelcom, ktorý prispel do Sborníka, bol bezpochyby vtedy ešte len 27-ročný básnik a františkán Svetloslav Veigl.

 

Reflexie Sborníka

O vyjdení zborníka informuje perom jedného zo spoluautorov Sborníka denník Slovák[11], takže sa niet čo diviť, že recenzia je napospol pozitívna. O čosi kritickejší je autor M. Martinov v Gardistovi[12], ktorý spochybňuje vedeckú hodnotu niektorých príspevkov, inde zasa kritizuje príliš odborný štýl alebo rozvláčnosť, ale v podstate ho hodnotí kladne ako splnenie povinnosti inteligencie voči rodákom.

No napriek pozitívnej odozve na túto knižnú publikáciu bol SZA podľa zákona č. 78/1942 Sl. z. o Združení vysokoškolského študentstva a jeho paragrafu 8 o rozpustení všetkých spolkov takisto zrušený. Majetok SZA prešiel pod Združenie vysokoškolského študentstva v Bratislave, ktoré spadalo – ako inak — pod HSĽS.

A na záver už len kuriozita — v marci 1943 noviny Slovák i Gardista informovali, že v Malackách sa uskutočnili okresné divadelné preteky a víťazi druhého miesta dostali ako cenu práve Sborník SZA.

 

Zdroje:

DORŠICOVÁ, Miroslava: Spolkový a kultúrny život v malom meste na Záhorí v medzivojnovom období (bakalárska diplomová práca).  Masarykova univerzita, Filozofická fakulta, Historický ústav, Brno 2011, 55 s.  Dostupné na internete: https://is.muni.cz/th/341838/ff_b/final.pdf

HABOVÁ, Pavlína: Spolok záhorských akademikov v Malackách. In: Malacky a okolie 6. Mestské centrum kultúry Malacky Múzeum Michala Tillnera, Malacky 2013, s.115 – 130.

KORMÚTH, Dezider: Slovník slovenských pseudonymov 1919 – 1944. Matica slovenská, Martin 1974, s. 36.

Sborník Spolku záhorských akademikov so sídlom v Malackách, 1932 – 1942. G. A. Bežo, Trnava 1942

ŠÍP, Vladimír: Zabudnutí učení Záhoráci. K 65. výročiu Spolku záhorských akademikov. In: Naše Záhorie. Skalica, január 1997, s. 23 -27.

 

Poznámky:

[1] Sborník pre vedecký výskum Záhoria. In: Slovák, 1942, roč. XXIV., č. 11, 15. januára, s. 8.

[2] M., J.: Kultúrna činnosť v Malackách a výskum Záhoria. In: Slovák, 1942, roč. XXIV., č. 48, 27. februára, s. 7.

[3] Sborník Spolku záhorských akademikov so sídlom v Malackách, 1932 – 1942 (Ďalej len Sborník). G. A. Bežo, Trnava 1942, s. 6.

[4] Sborník, s. 7.

[5] Sborník, s. 8.

[6] JÁNSKY, L. M.: Súbor vedeckých prác o Záhorí. In: Slovák, 1942, roč. XXIV., č. 100, 2. mája, s. 10.

[7] TREBIŠOVSKÝ, Július V.: Slovo k akademikom. In: Sborník, s. 10.

[8] Podľa http://www.litcentrum.sk/slovenski-spisovatelia/ladislav-kiss-jansky

[9] ČÁRSKY, K.: Seminarista. In: Sborník, s. 136.

[10] Podľa KORMÚTH, Dezider: Slovník slovenských pseudonymov 1919 – 1944. Matica slovenská, Martin 1974, s. 36.

[11] Jánsky, L. M.: Súbor vedeckých prác o Záhorí. In: Slovák, tamže.

[12] Martinov, M.: Sborník Spolku záhorských akademikov. In: Gardista, Turíce 1942, roč. IV., č. 116, s. 11.

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.