Atlétka Hladíková o singapurskej olympiáde: „To publikum by som dopriala každému!“

Zažila historicky prvé Olympijské hry mládeže a vraví, že to bol silný zážitok. Hoci nenaplnila svoje sny, získala skúsenosti, ktoré i podľa vlastných slov bude môcť využiť v budúcnosti pri ďalšej konfrontácii so svetovými skokankami. Atlétka AC Malacky, ktorá sa špecializuje na prekážky a skok do diaľky, býva v Borskom Svätom Jure a študuje na Gymnáziu v Malackách – CLAUDIA HLADÍKOVÁ.

Aký máte pocit zo svojho výkonu, ktorý ste predviedli v Singapure? Váš tréner Vladimír Handl vravel, že ste skákali technicky pekné pokusy.
Celkové umiestnenie sa mi nepáči, chcela som podať lepší výkon a umiestniť sa vyššie. Pred kvalifikáciou som túžila postúpiť do A finále. Mala som však nemalé problémy na doske, keď som už trafila, bol to dlhý pokus, ale s prešľapom.

Najdlhší meraný pokus 561 cm ste skočili v poslednej sérii počas kvalifikácie. Váš tréner Handl vravel, že ste skákali na istotu a ak by ste zariskovali, možno by ste postúpili do A finále.
Neskákala som na istotu. Jednoznačne som pomýšľala na A finále a vedela som, že musím skočiť osobný rekord. No nevyšlo to, hoci bol z toho najdlhší pokus.

Prečo to nevyšlo?
Niekedy sa nedarí. Verila som, že to príde aspoň v B finále.

Tam ste striedali prešľapy s nedošľapmi. Ani raz vám nevyšiel dobre rozbeh – poznáte príčinu?
Rozbeh mi poriadne nevychádzal ani v kvalifikácii, v B finále sa navyše točil vietor, raz fúklo do chrbta, inokedy proti. To sa podpísalo pod fakt, že mi nevychádzal rozbeh. Že som striedala nedošľap s prešľapom, mi akosi uniklo.

Späť k technike – pred odletom vám boli vyčítané najmä technické nedostatky. Po olympiáde vyhlásil Vladimír Handl, že ste na tom technicky tak dobre, že by nemal byť problém, aby ste v budúcnosti neatakovali medaily na majstrovstvách sveta alebo Európy… Ako to, že ste sa tak úspešne vyrovnali s technikou?
Myslím, že po toľkých tréningoch strávených v skokanských sektoroch bolo už konečne načase, aby som skákala dobre. A prišlo to v Singapure, chvalabohu. Stále sú tam nejaké medzery, ale to sa tréningom odstráni. Teraz treba pokračovať v rozbehnutej práci, aby sa výsledky v budúcnosti naozaj dostavili.

Vraj ste boli počas kvalifikácie nervózna a najviac to bolo vidieť v prvom pokuse v kvalifikácii.
Nemyslím si to, hoci tréner tvrdí opak. Ten prvý pokus bol, ako by som povedala, zahrievací. Nepociťovala som nervozitu, dokonca aj v zvolávacej miestnosti som sedela na zadku a čučala. Ak by som bola nervózna, pobehovala by som dokola, to už poznám.

Čo vám dali skúsenosti zo Singapuru?
Ten pobyt bol výnimočný po všetkých stránkach. Bola to prvá olympiáda mládeže, pre mňa aj pre ostatných členov výpravy veľký zážitok. Získala som penzum športových skúseností, najmä vrúcne publikum, ktoré podporovalo všetkých športovcov a hnalo ich k výkonom.

Na štadióne ste si pred pokusmi roztlieskali tribúny. Prečo niečo podobné nerobíte na Slovensku?
Práve pre spomínané publikum. To v Singapure bolo diametrálne iné, ako u nás. Domáce súťaže sú akoby bez záujmu, díva sa na vás len hŕstka ľudí. Bojím sa, že ak začnem tlieskať, pridá sa len minimum divákov na tribúne a efekt žiadny.

Po finálovej sobote ste ochoreli a zvyšok olympiády ste preležali v posteli. Napriek tomu, aké boli najsilnejšie dojmy z olympiády?
Skvelá bola prehliadka na otvorenom dvojposchodovom autobuse. Samotné mesto je úžasné, navštívili sme aj známy mrakodrap, ktorý má strechu v tvare lode. A už spomínané súťaže s výbornými domácimi fanúšikmi.

Oplatí sa obetovať svoj voľný čas, aby ste sa dostali na podujatia takého rangu, aké bolo v Singapure?
Určite! To, čo sme zažili my, nezažije niekedy človek za celý život. Stojí to množstvo tréningov a driny, ale má to svoje plody. Dúfam, že sa mi podarí postúpiť aj na seniorskú olympiádu.

Foto: -TK AC- a Martin Macejka