Začiatkom 30. rokov 20. storočia vznikol plán pevnostného systému, tvoreného líniou bunkrov chrániacich štátnu hranicu. Bunkre boli železobetónové, v interiéri bola výzbroj. Ďalej tvorili súčasť pevnostného systému protipechotné zátarasy a protitankové zátarasy.
V polovici 30. rokov 20. storočia sa začala realizovať ich výstavba, ktorú zabezpečovalo Riaditeľstvo opevňovacích prác (ŘOP) – podľa toho sa tieto pevnosti zvykli prezývať řopíky.
Rozostupy medzi jednotlivými bunkrami boli 150-400 metrov. Keďže hranica je dlhá, postavilo sa niekoľkotisíc takýchto objektov. Rozdeľovali sa na ťažké objekty, tzv. zruby, a ľahké objekty, ktorých bolo neporovnateľne viac. Do výstavby boli zapojené civilné firmy. Bunkre nepochybne pomohli zvyšovať zamestnanosť obyvateľstva, ale na svoj účel nakoniec využité neboli, resp. len minimálne.
S využitím bunkrov sa počítalo aj po druhej svetovej vojne. Po vytvorení železnej opony však stratili reálny význam. Dnes ich môžeme brať ako technické pamiatky, ktoré spestrujú cyklistické výlety pri Morave.
