Rodina Zinsenheimovcov z Malaciek

Zhrnuli sme osudy rodiny Zinsenheimovcov na Slovensku a v zahraničí od 19. storočia do začiatku 21. storočia. V Malackách žili takmer štyri desaťročia.

Zinsenheimovci pred príchodom do Malaciek

Príchod židovskej rodiny Zinsenheimovcov do Malaciek je spätý s osobou Šimona Zinsenheima. Narodil sa 10.5. 1860 v obci Švajnsbach (Viničné) Jakobovi Zinsenheimovi (*1834, †1908) a Fani rodenej Wertheimerovej (*1831, †1909), ktorým sa narodilo minimálne ďalších päť detí (Rosalia, Regina, Alexander, Moritz, Ludwig). Neskôr sa rodina usadila v Prešporku (Bratislava), kde Šimon pracoval ako pekár.

Šimonovej sestre Regine (* 1858 † 1918) sa v Prešporku narodili nemanželské dcéry Betti (* 1886), Leni (* 1890), Ilona (* 1892), ale všetky zomreli ešte v detskom veku.

Šimon sa 18.8. 1886 oženil s Franciskou Ungarovou rodenou Gestettnerovou (* 18.1. 1860 Szany, Maďarsko) a bývali na Židovskej ulici (Vártelek utca) č. 59. Franciska Gestettner sa pôvodne zosobášila s obchodníkom Moritzom Ungarom (* 1856) v maďarskej Pápe 21.2. 1882, no nakoniec sa s ním rozviedla a odišla do Prešporku, kde sa narodili Šimonove deti Elsa (*19.7. 1887), Kamila (*21.11. 1888), Selma (*19.1. 1890), Olga (*21.2. 1891 † 30.9. 1891), Eugen (* 28.9. 1892).

Rodina Zinsenheimovcov na Záhorí

Po roku 1892 sa Šimonova rodina premiestnila do Stupavy, kde bývala neďaleko miestnej synagógy.  Dcéra Blanka sa narodila 3.4. 1895 (zomrela zrejme ešte v detskom veku) a syn Ignác prišiel na svet v Stupave 28.6. 1896. Zo Stupavy odišli do Malaciek v roku 1904 (tak je to aspoň uvedené pri neskoršom sčítaní obyvateľstva), kde Šimon ďalej viedol pekárstvo minimálne do roku 1936.

V roku 1930 býval Šimon so ženou a dcérou Elsou na Rádku dom č. 468 a ďalšími spolubývajúcimi boli pekárski učni Štefan Štifter (*24.1. 1912 Šamorín) a Štefan Palffy (*7.11. 1912 Prešporok), ktorí sa hlásili k maďarskej národnosti a k rímsko-katolíckemu vierovyznaniu. Ubytovaný tu bol ako nocľažník vojenský gážista nadporučík František Umlauf (* 3.10. 1903 Suché Vrbné) slúžiaci v 54. delostreleckom pluku v Malackách.

Eugen sa vyučil u otca pekárskemu remeslu a založil si samostatné pekárstvo. Počas 1. svetovej vojny narukoval Eugen do 14. pluku poľného delostrelectva (Feldkanonenregiment Nr. 14) dislokovanému v Prešporku. Pluk pôsobil v Haliči a na Piave. Za svoju činnosť na fronte bol Eugen vyznamenaný vojenským záslužným krížom i striebornou medailou za statočnosť a dosiahol hodnosť čatár (Zugsführer).

Ďalšia generácia rodiny

Po vojne sa vrátil do Malaciek a oženil sa v júli 1919 s Ráchel Rózou Winterovou (*24.8. 1895 Rohožník), dcérou Ignáca Wintera (*1860 Jablonica). V Malackách sa mu narodili synovia Karol (*10.11. 1920), Leopold (*15.1. 1923) a Erwin (*4.8. 1926). Deti navštevovali miestnu štátnu ľudovú školu. Rodina bývala v Malackách na Masarykovej ulici č. 8, kde Eugen viedol aj svoje pekárstvo.

Eugenova sestra Selma porodila 23.6. 1913 na Margaretenplatz 7 vo Viedni nemanželskú dcéru Blanku. V roku 1928 bola vedená bydliskom v Malackách a povolaním predavačka. Dňa 25.3. 1928 v stupavskej synagóge vydala za ovdovelého podomového obchodníka Adolfa Kohna (*8.12. 1873 Urmín /Mojmírovce/), syna Izáka Kohna a Hani Sonnenscheinovej. Po svadbe sa usadili v Urmíne, kde žili v miestnom dome č. 91. Spolu ďalšie deti nemali.

Sestra Kamila sa usadila v Budapešti, kde porodila v roku 1923 dcéru Evu a 6.5. 1938 sa tam zosobášila s Arminom Hugom Gombosom (*11.8. 1869).

Po tom, čo Ignác Winter ovdovel, presťahoval sa trvalo do rodiny svojej dcéry Rózy a žil z výnosu Eugenovho pekárstva.

Zinsenheimovci sa hlásili k židovskej národnosti a viere. Od roku 1930 boli v dome Eugena ako pekárski učni vedení František Hodaň (* 1911) a Jozef Brkal (* 1909), rodáci z Borského Mikuláša. Od augusta 1930 pracovala v domácnosti ako slúžka Hedvika Rybáriková (* 1914) z Rohožníka. Pekárskymi učňami u otca boli aj Karol a Leopold. Leopold sa učil remeslu v rokoch 1937 – 1939, Karol v rokoch 1939 – 1941. Ďalšími pekárskymi učňami spomínanými u Eugena Zinsenheima boli Ján Žvach (* 1920 Gajary) v rokoch 1937 – 1940 a Ján Halla (* 1919 Gajary) v roku 1940.

Eugenov brat Ignác tiež žil trvalo v Malackách. Oženil sa 15.8. 1922 so Sidóniou (*17.10. 1900 Pustý Fedýmeš /Pusté Úľany/), s ktorou mal dcéry Eriku (*11.11. 1923 Malacky) a Katarínu (*24.8. 1929 Malacky), ktoré navštevovali miestnu štátnu ľudovú školu .

V Malackách viedol autodopravu (hlavne dopravu tovaru a predával tu napr. pneumatiky Pirelli) a v roku 1930 bol vedený v meste ako majiteľ domov na Masarykovej ulici č. 9 a na Rádku č. 468. Začiatkom roka 1930 sa na svadbe roľníka Daniela v Uhorskej (Záhorskej) Vsi dopustili gajarskí mládenci na čele s Bernardom Nehybom násilností, pričom rozbili sklo osobného auta Ignáca Zinsenheima a črepinami skla tak zranili Ignácovho šoféra. Celú vec napokon riešil krajský súd v Bratislave.

V 30-tych rokoch 20. storočia mali v Ignácovej rodine ako slúžku Johanu Štanglerovú (*1909 Malacky) a ako nocľažník tu žil Ignácov zamestnanec, šofér Jozef Kohn (*1905 Borský Mikuláš).

Perzekúcie v 40. rokoch

Zinsenheimovci sa za Slovenského štátu nevyhli perzekúciám. Brat Ignác prišiel o svoju živnosť v roku 1942 a v tom istom roku bol so svojou rodinou deportovaný do vyhladzovacieho tábora Osvienčim, kde mal väzenské číslo 40073. Ignác zahynul v Osvienčime 23.7. 1942. Jeho žena zomrela v Osvienčime v roku 1943 a dcéra Erika tiež neprežila rok 1943. Podobný osud postihol aj jeho dcéru Katarínu, ktorá mala zomrieť v Osvienčime v roku 1944. Elsa a Selma zahynuli v roku 1942.

Selmina dcéra Blanka holokaust prežila a po vojne bývala u tety Kamily v Budapešti. Kamile vydatej Gombos zomrel manžel v roku 1942. Žila v Budapešti na adrese Vörösmarty utca 25 a v roku 1944 bola aj s dcérou Evou vlakom transportovaná do koncentračného tábora, no obe prežili a vrátili sa do hlavného mesta Maďarska. Kamila tam zomrela na infarkt myokardu v apríli 1976.

Prevádzkovanie pekárstva bolo Eugenovi odobrané ešte v roku 1941 a spolu so ženou a synmi Leopoldom a Erwinom boli v roku 1942 z Malaciek dopravení  do pracovného tábora v Seredi, pričom si mohli vziať len zopár kusov šatstva. Karol odišiel z Malaciek v roku 1941 a pravdepodobne ani nebol v zbernom tábore v Seredi. Róza sa neskôr ocitla v prvom transporte zo Serede (transportné čislo 422) do koncentračného tábora v pevnosti Terezín. Išlo o transport XXVI/1., ktorý vyrazil zo Serede 19.12. 1944 a dorazil do Terezína o štyri dni neskôr. Eugen (transportné číslo 353), Leopold (transportné číslo 354) a Erwin (transportné číslo 352) boli zaradení do štvrtého železničného transportu s rovnakým cieľom , ktorý opustil Sereď 31.3. 1945 a dorazil do cieľovej stanice 7.4. 1945. Až do oslobodenia v máji 1945 prežili pobyt v Terezíne aj tam rozšírenú epidémiu škvrnitého týfusu.

Návrat časti rodiny do Malaciek a emigrácia

Vrátili sa do Malaciek, kde Eugen vo svojom dome znovu obnovil prevádzku svojho pekárstva a 23.10. 1948 mu v novinách Pravda vyšla reklama, kde „Ku Dňu slobody (vznik ČSR 28.10. 1918) srdečne pozdravuje svojich zákazníkov“.

Erwin sa rozhodol emigrovať a v júni 1947 odcestoval do Palestíny, ktorá bola vtedy pod britskou mandátnou správou. V roku 1948 bol zaradený do vojenských zložiek  ilegálnej židovskej organizácie Hagana, ktorej cieľom bolo chrániť židovské obyvateľstvo v Palestíne pred arabskými útokmi. Značné straty v bojoch primäli vedenie organizácie robiť veľké nábory medzi židovskými prisťahovalcami. Erwin bol zaradený do Palmachu, čo mali byť elitné židovské úderné jednotky Hagany. Ako nováčik  prešiel tzv. „absorpčným táborom“, kde absolvoval vojenský výcvik a zrejme aj kurzy hebrejčiny (veľa židovských prisťahovalcov neovládalo hebrejčinu a v rodine Erwina Zinsenheima sa používal skôr jazyk jidiš). Život v táboroch bol náročný. Imigranti bývali v stanoch, plechových búdach či drevených chatrčiach v púštnych oblastiach. Býval tu nedostatok vody aj elektriny.

Erwinova rodina a Izraeli a USA

Zrejme až v Izraeli sa Erwin zoznámil so svojou ženou Anne Secile (* 22.12. 1919) a narodil sa im tam syn Lloyd (* 1948).

V rámci 10. brigády Harel sa Erwin zúčastnil v roku 1948 bojov na prístupoch k Jeruzalemu. Začiatkom apríla 1948 počas operácie Nachšon bol nasadený pri dobývaní arabskej osady al-Kastal na vyvýšenine, z ktorej arabskí ozbrojenci útočili na židovské konvoje smerujúce do Jeruzalema. Židia porazili arabských obrancov podporených kontingentom irackých bojovníkov a obsadili osadu. V boji padol miestny palestínsky revolucionár Abd al-Kádir al-Husajní. V dňoch 27. až 29.4. 1948 sa Erwin zúčastnil bojov v južnej časti Jeruzalema v štvrti Katamon. Izraelci tu dobyli vrch s kláštorom Svätého Šimona. Obsadenie kláštora Izraelcami ukončilo arabské osídlenie Katamonu. Palmach bol formálne zrušený v novembri 1948, čo niektorých bývalých členov odradilo od ďalšej služby v izraelskej armáde.  Erwin ukončil svoje pôsobenie v armáde v roku 1949.

Zrejme v tomto roku sa za Ervinom presťahovali do Izraela aj rodičia Rosa, Eugen a brat Leopold. V Izraeli sa usadil aj Karol, ktorý bol známy pod židovským krstným menom Akiva. Oženil sa s Lenou(?) Sesslerovou z Hlohovca, dcérou židovského obchodníka so železom Viléma Sesslera (*1904 † 1974) a Olgy Grunovej (*1907 † 1999) a mali minimálne dve deti. Leopold zvaný „Poldi“ si v Izraeli zmenil meno na Haim Zidon.

Erwin sa presťahoval do USA v 50-tych rokoch. Bol vedený medzi cestujúcimi v turistickej triede na lodi Theodor Herzl , ktorá plávala z Haify do New Yorku, kam dorazila 19.3. 1958. Mal izraelský pas s číslom 84308. Erwin so ženou a synom našiel nový domov v Bostone v americkom štáte Massachusetts, kde sa mu narodila dcéra Kerri.

Rosa zomrela 21.5. 1956 a otec Eugen 24.1. 1967. Posledný odpočinok  našli na cintoríne Netsakh Cemetery v izraelskom meste Ramat Ha-Šaron v okrese Tel Aviv.

V roku 1959 býval Erwin v Bostone na adrese 18 Deering Road, no zakrátko zmenil bydlisko na 365 Corey  Street v bostonskej štvrti West Roxbury. V tomto roku si zrejme zmenil meno na Ervin S (Samuel) Zane. Pracoval na súčiastkach pre americký vesmírny program.

V septembri 1963 si v Bostone podal žiadosť o americké občianstvo, no napokon sa v roku 1969 s rodinou presťahoval do okresu Orange County v Kalifornii.  V Stantone si otvoril železiarstvo. Odtiaľ presídlil na sever do susedného mesta Anaheim, kde sa usadil na adrese 2262 Colchester Drive.  Na číslach 2258 až 2262 Colchester Drive mal so ženou vedenú firmu s názvom Col-Brook Apartments. Brat Leopold, ktorý sa oženil s Ráchel Adlerovou (* 1929 † 2000), zomrel 4.4. 1978 v Jeruzaleme a pochovali ho na miestnom cintoríne na Olivovej hore (Mount Olive Cemetery).

Ervin Zinsenheim alias Zane zomrel v Anaheime 27.4. 2007 a pochovali ho na cintoríne Harbor Lawn-Mount Olive Memorial Park v Costa Mesa (Kalifornia). Na náhrobnej doske má napísané „Greatest Husband, Best Dad, Loving Zayde“. V jidiš označuje slovo Zayde dedka. Brat Karol prežil aj Ervina, skonal 23.4. 2010 a je pochovaný v izraelskom meste Petach Tikva na miestnom cintoríne Yarkon Cemetery. 

Zdroje:

• VRABLEC, Pavol (ed.): Malacky a okolie 9. Malacky, MCK Malacky, 2016, s. 202
• ancestry.com
• findagrave.com
• billiongraves.com
• oldnews.com
• ushmm.org,
• familysearch.org
• palmach.org.il
• slovakiana.sk
• myheritage.sk