Keď sme sa mali ešte radi

Ako malé dievča si pamätám rozprávanie mojej starenky o časoch jej služby v Rakúsku. Rozprávala o návšteve kolotočov v Prátri a o tom, ako pri oberaní čerešní museli spievať, aby nejedli. Veľa Gajaranov sa usadilo u našich susedov a nejeden malý Rakúšan si pamätá slovenčinu, lebo sa o neho starala gajarská “óperka”. Boli časy, kedy sme sa ako národy mali viac radi.

Záhoráčtina je plná nemeckých slov ako dôkaz prepojenia oboch brehov Moravy. Medzi brehmi neputovali len slová, ale aj tovar a delikatesy. Gajarania vyrábali najlepšie “hakáčové šteky”, podpery pre rakúsky vinič. V dielňach (“verštatoch”) sa chlapi venovali robote na “štípaní” agátového dreva. “V regáloch, pod nízkýma plagónama z rákosá sa ukuádauu zboží, keré sa voziuo cez most ven.”

Ale nešlo len o jednosmerný tranzit dreva k vínu, ale aj vína k nám. Gajarania si na rakúskej strane murovali malé vínne sklepy a tam si dobré rakúske víno uskladňovali. A keď potom šli na koštovku, zobrali loďku a hajde na rakúsku stranu.

Každá rodina mala aj v Gajaroch “búdu” z hrozna a robila si svoj dalmacín “dalásek” červené víno či siroťák – biele víno. Pre strýcú a súsedú mali to známe záhorácke “trojchuapové”, “gajarský scenolez” či orechové. Orechové je také víno, ktorým keď zalejete korene orechu, tak sa zatrasie a orechy hneď opadajú.

Ale aj siroťák je podľa príbehu tiež transport z Rakúska. “To išéu strác Sirota z Rakúska domú a moséu prejít cez most v Krúte okolo financú. Aby mu nezabavili štuky hrozna, hodziu ich do Moravy. Jeho kamarádzi ich potom uovili na vodze a kričali: siroťáky puávú. Odvtedy sa darí bíuému vínu siroťáku, co nese méno po strýcovi od Sirotú.”

Gajary boli známe aj svojimi skladmi a obchodmi, boli tu slovenskí a židovskí obchodníci. Dedina rozkvitala preto, že bola obchodným uzlom. Preto si mohli Gajarania dovoliť veľký kostol a veľkú synagógu. “Ešte aj fčííl sa Gajary rozkuádajú okolo dvoch obchodných tahú: od Rakúska smjerem na Leváre a od mútnej vody smjerem na Mauacky.”