Mosty, ktoré spájali dva svety

Terén formuje nielen krajinu, ale vraví sa, že aj ľudí. Gajary sa nachádzajú pri rieke Morave a Gajarania boli odjakživa s touto krásnou mohutnou riekou spätí. Jantárová cesta popri meandrujúcej rieke, brody, strážne stanoviská, niekoľkotisícročná história plná príbehov. Ako to ale bolo s našimi mostami?

Ako to bolo s cestami do Rakúska? Spomínam si na rozprávanie mojej starenky. Začala som pátrať po informáciách. V Múzeu Michala Tillnera v Malackách som objavila Zborník príspevkov zo seminára Záhorskej vlastivednej spoločnosti z roku 1994. Článok PhDr. Sone Kovačevičovej „Mosty a prievozy cez rieku Moravu“ spomínal aj gajarský most.

Mosty cez rieku Moravu začali naberať na dôležitosti počas tureckých vojen v 17. storočí. V 18. storočí bola potrebná komunikácia medzi cisárskymi majetkami na oboch stranách rieky. Najväčší počet mostov sa vybudoval v 19. storočí a v prvých dvoch desaťročiach storočia 20. Tento nárast súvisel s kapitalizáciou a nárastom priemyslu v Dolnom Rakúsku a prebytkom pracovných miest na Záhorí.

Okrem poľnohospodárstva Gajarania zastávali pracovné pozície i v továrňach, mlynoch, pílach i cukrovaroch. Mladí ľudia chodili často „do služby“ a učili sa po nemecy. Ale i rakúske rodiny posielali svoje deti na slovenskú stranu, aby sa naučili po slovensky. Medzikultúrna výmena prebiehala čulo na mnohých frontoch Menil sa odev, z garbiarní sa na naše územie dostávali farebné priadze a nite, pracovníci si prinášali nové plodiny ako naturálie, ale aj technológie. Dokonca náš „šmykľavý šalát“ je import zo sedliackych rakúskych rodín.

Z mnohých tovární uvádzam len výber: v Strassendorfe sa vyrábali cestoviny, v Angerne bola pálenica, v Dürnkrute, Hohenau a Leopoldsdorfe boli cukrovary. V týchto curkovaroch spracovávali repu pestovanú na Záhorí. Píla bola okrem iných lokalít aj v Marcheggu. Jedna z mnohých tehelní bola v Zistersdorfe aj v Dürnkrute. Okrem piesku sa u našich susedov ťažila aj ropa. Od roku 1939 sa hranice uzatvárali a v roku 1945 Záhoráci stratili pracovné príležitosti úplne.

Cez rieku Moravu bolo od Moravského Jána až po Bratislavu dvanásť mostov. Prevoz ľudí a tovaru loďkami bol spočiatku najrušnejší medzi Gajarmi a Dürnkrutom.

Čoskoro loďky nahradila kompa. Na rakúskej strane sa platilo mýto, neskôr clo. „R. 1867 vlastník panstva v okolí Malaciek dal postaviť drevený most, cez ktorý sa prepravovalo aj drevo zo záhorských lesov na pílu do Dürnkrutu. Prechod bol aj preto vyhľadávaný, lebo umožňoval na rakúskej strane vlakové spojenie,“ presne uvádza PhDr. Soňa Kovačevičová. Z rozprávania starších generácií však vieme, že tento most sa používal aj ak tranzitná trasa pre tovary, ktoré smerovať na rakúske trhy. Dokonca sa gajarské kvalitné potraviny dostávali až do Viedne.