Rozhovor Malackých pohľadov s Miroslavom Tedlom

Miroslav Tedla je lekár, rodák z Malaciek, ktorý pôsobí ako prednosta na Klinike otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku v Bratislave. V roku 2025 bol menovaný za univerzitného profesora. Rozprávali sme sa o detstve, Malackách, malackom zámku, medicíne i o tom, čo ho teší a trápi.

Aké máš spomienky na detstvo?

Vyrastal som v Malackách 80. rokov v rodinnom dome na Jánošíkovej ulici. Najviac voľného času som trávil s Jarom Bičanom, s ktorým sme boli susedia, priatelia a boli sme spolu prakticky každý deň od ranného detstva až po odchod na vysoké školy. Čas sme trávili u nich alebo u nás vo vnútri, v pivniciach, na povale, na dvoroch, na ulici, vzadu na Jánošíkovej „pri kanáli“. Za kanálom bolo pole a za ním les, ten bol našou hranicou, pokiaľ sme sa odvážili zájsť. Na bicykloch sme často chodili pri kanáli po Vinohrádek, zriedka smerom na Jakubovské rybníky.

Na Jánošíkovej boli tzv. átriáky na pravej strane ulice, postavené začiatkom 80-tych rokov, za poslednými z nich bola vľavo akási poloopustená fabrika, myslím, že to bola paneláreň na výrobu panelov pre malacké paneláky, pred ňou roky hrdzavel vrak starého auta. Za tým areálom si ešte pamätám „Marakan“ – areál s futbalovým ihriskom a ďalšími športoviskami. V časoch, o ktorých píšem – začiatok až polovica 80. tych rokov, bol tento areál už značne schátraný, stála len jedna futbalová brána, tam, kde boli v minulosti čiary futbalového ihriska, prežívalo ešte zopár drevených lavičiek. Z ihrísk bola použiteľná len asfaltová plocha, na ktorej sme hrávali tenis alebo v zime „hokej“.

 Samozrejme, vyrastali sme s kopou ďalších chalanov zo susedstva. S niektorými sme jazdili na bicykli, s ďalšími sme hrávali tenis. Vzadu na Marakane, pri ZŤS-ke či pri Káblovke boli asfaltové plochy so stĺpikmi, kde sme si zavesili volejbalovú sieť a pinkali si cez ňu. Išli sme bicyklom, mali sme vždy cca 3-4 loptičky, pre ktoré sme stále chodili – plocha na tenis nemala okolo seba žiadnu ohradu, išlo o voľnú plochu. Tenis som často hrával s Jarom, Mirom Zobokom, Danom Masarovičom, Maťom Veltschmidom alebo Vladom Greifom. Vo väčšej partii z ulice 8-10 chalanov sme hrávali „hokej“ – čo bol vlastne hokejbal s drevenými hokejkami a tenisovou loptičkou na podomácky vyrobené bránky. Často sme ich mali postavené na normálnej ceste na Jánošíčke niekde pred odbočkou doľava na ulicu, čo sa teraz volá Vševlada Gajdoša. Hrávali sme v zimných mesiacoch poobede alebo podvečer, doprava sa s tou dnešnou nedá porovnať. Keď išlo auto, museli sme na chvíľu prestať hrať a bránky odtiahnuť nabok, aby mohlo auto prejsť. Stalo sa to možno 5, maximálne tak 10 krát za hodinu. 

Neexistovali mobily, avšak asi od roku 1987 sme s Jarom mali mikropočítače Sinclair ZX Spectrum, na ktorých sme sa hrávali hry ako Manic Miner, Jet Set a podobné. 

Veľa som sa bicykloval najmä po Malackách. Mal som na bicykli pri oske predného kolesa namontovaný malý mechanický počítač kilometrov, ktorý bol na tie časy celkom dobrou vychytávkou. Až v neskoršom veku 12-13 rokov som mal na riadidlách plastovú krabičku, ktorá okrem mechanického počítania prejdených kilometrov ukazovala aktuálnu rýchlosť. Akčný rádius na bicykli bol po Plavecký Štvrtok po ceste okolo Vinohrádku, pri kanáli po Jakubovské rybníky, iné trasy viedli po normálnych cestách do Kostolišťa, Jakubova, Veľkých a Malých Levár, prípadne po prechod cez diaľnicu smerom na Studienku.

Aké to bolo byť synom známeho lekára? Skús porovnať svoje detstvo s detstvom svojich detí.

Som synom dvoch lekárov, otec bol špecialista pre krčno-nosovo-ušné choroby (ORL), v rokoch 1979 až 1990 pracoval ako riaditeľ nemocnice v Malackách. V tom čase bola nemocnica nazývaná Okresný ústav národného zdravia, preto sa ľudovo aj hovorilo, že sa ide „na ústav“. Organizačne bola nemocnica spolu s nemocnicou Milosrdní bratia v Bratislave určená ako lôžkové zariadenie pre obyvateľov vtedajšieho okresu Bratislava-vidiek. Niektoré oddelenia neboli v nemocnici u Milosrdných, čiže napríklad na ORL chodili ležať aj pacienti spoza Malých Karpát – z Modry, Pezinka a až z Kalinkova či Hamuliakova. Otec svoju kariéru lekára ukončil v decembri 1999, ja som začal v septembri 1999, vidím v tom peknú symboliku.  

Mama bola jednou z prvých detských lekárok na Záhorí, ako detská lekárka pôsobila alebo zakladala ambulancie a poradne pre deti vo viacerých záhoráckych obciach – vo Veľkých a Malých Levároch, Moravskom Sv. Jáne, Borskom Sv. Jure, Lakšárskej Novej Vsi, Bílkových Humenciach, Mikulášove, Gajaroch, Jakubove, Kostolišti, Rohožníku, Sološnici, Plaveckom Mikuláši, Plaveckom Podhradí, Plaveckom Petre a na malackom sídlisku Juh. V čase môjho detstva pôsobila ako detská lekárka a riaditeľka v detskom domove v Malackách. Išlo o detský domov pre deti od 1- 3 rokov veku, no boli tam aj staršie deti, pamätám si aj deti vo veku okolo 10- 12 rokov, ktoré však boli veľmi fyzicky aj psychicky choré (v tých časoch sa hovorilo poškodené).

V neskorších rokoch – po nežnej revolúcii sa otvorila možnosť adoptovať si deti do zahraničia – do detského domova prišlo niekoľko párov zo Švédska, ktorí si z malackého detského domova adoptovali deti z rómskeho etnika. Pred pár rokmi o takýchto adoptovaných chlapcoch, no z iného slovenského detského domova, vznikol aj film – Švédi z osady.

Rodičia ako lekári v malom meste mali samozrejme príslušný sociálny status, avšak počas totality neboli viditeľné zásadnejšie triedne alebo ekonomické rozdiely, teda nemám spomienku, že by moje detstvo bolo vzhľadom na povolanie mojich rodičov zásadne iné ako detstvo mojich rovesníkov. 

Ako si spomínaš na Malacky svojho detstva?

Chodil som na druhú zédéšku, Námestie Červenej armády č. 13 (dnes je tam cirkevná základná škola na Kláštornom námestí). Keďže som bol z Jánošíkovej, dávalo by zmysel, keby som chodil na prvú zédéšku (ZŠ Dr. J. Dérera), ale nakoľko prvákov na dvojke učila pani Bašovská, čerstvá svokra môjho brata Luba, naši ma zapísali tam a chodil som do jej triedy. 

Moja cesta do a zo školy bola od nás po Jánošíkovej, popred „lihovarnícký činžák“, odtiaľ po chodníku popred Mestský národný výbor a za ním cez priechod pri bašte do školy. Smerom naspäť to isté, niekedy som cestu domov modifikoval tým, že som išiel po chodníku, ktorý je popri domoch nalepených na kláštorný múr a cestu som prebehol až pri prvej zédéške. Na začiatku Jánošíkovej vľavo, kde je teraz malý parčík, bolo voľné neupravené priestranstvo a prvý dom na Jánošíkovej vľavo bola pomerne špinavá prevádzka – „vulkanizér“. Multifunkčný objekt, ktorý je dnes prvým domom na západnej strane Jánošíkovej ulice, vtedy neexistoval, bola tam chalúpka, v ktorej bývala pani Gašparová, niekedy zvykla varovať moju neter Elenku. S vnučkou pani Gašparovej Luciou sme sa ako malí hrávali.

Po ceste do školy som po ľavej strane míňal tri 8-poschodové paneláky, v prírode okolo nich bolo umelecké dielo, ktoré viacerým pripomínalo obhorenú sovietsku zástavu, to sa však vtedy samozrejme nemohlo nahlas povedať. Po chodníku kúsok ďalej bola zvláštna autobusová zastávka, ktorá bola prerobená z bývalej benzínovej pumpy.

Cestou do školy vedľa „národného výboru“ pri chodníku bolo niečo, čo mi dlhé roky vŕtalo v hlave. Bol tam umiestnený mierne hrdzavý plechový poster s portrétom Vladimíra Iljiča Lenina a letopočtami 1870- 1924. Pod tým bol nápis „Lenin večne živý“. Nešla mi do hlavy diskrepancia, že zomrel v 1924 a napriek tomu je večne živý. 

Centrum Malaciek v 80. rokoch 20 storočia nebolo vábne. Budovu Bersónu si pamätám už len veľmi matne, Bersón bol zbúraný, keď som mal 5 rokov. Čo si však dobre pamätám, bola výstavba „červeného“ obchodného domu. Trvala dlho, ako v tom čase každá výstavba. Jeho fasáda bola pokrytá štvorčekmi z červenej mozaiky, ktoré boli pre chalanov veľkou cennosťou. V čase obkladania budovy sme sa tmolili pri obchodňáku a zbierali sme tieto malé sklené červené kocky, ktoré boli pre nás cenné. Niektorý z chalanov sa raz objavil s celým blokom týchto kociek, cca 50×50 cm, bolo na ňom stovky malých kociek vedľa seba prichytených na sieťke – celý tento blok sa používal pri obklade fasády. Predpokladám, že tento chalan mal niekoho, kto robil na stavbe obchodňáku a tieto kocky mu doniesol.

Križovatka s nadjazdom boli bezútešné v porovnaní s obrazom Malaciek zo 60. rokov, ktorý visel v našom dome. Na ňom bola križovatka omnoho menšia a vyložená kamennými kockami. Na obraze v strede stál Severínek a pri ňom bolo jednoduché bieločervené zábradlie.

Postupne sa búrala stará Záhorácka ulica smerom od dolného kostola ku križovatke a nahrádzala sa panelákmi rozširujúcimi ulicu. Zmizla stará fara a dolná drogéria s domami vedľa nej v blízkosti dnešného Daňového úradu, oproti zmizla „stará športka“. Táto sa nahradila športkou novou oproti cez cestu. Nová športka na začiatku slúžila na to čo predtým stará – bola zafajčeným pajzlom, do ktorého chodili štamgasti a po tréningoch a večeroch partie športovcov – hádzanári, futbalisti a tak. V neskoršej dobe budova slúžila na rôzne iné účely – múzeum, klub pre mládež, výstavná sieň či kultúrne centrum.

Búranie postihlo aj detský domov, pracovisko mojej mamy, ktorý bol umiestnený v prístavbe budovy, v ktorej dnes sídli Základná umelecká škola. Táto budova, v ktorej bola škola (tretia zédeška), nejakým zázrakom – síce schátraná – prežila asanáciu ulice z 80. rokov 20. storočia. Búranie pokračovalo až po budovu, kde dnes sídli VUB, na druhej strane po takzvaný komunál a budovu historickej lekárne. V 80. a 90. rokoch sa tu uličná čiara doplnila budovami architektúry, ktorá bola poplatná dobe ich vzniku. Ešte v 80. rokoch dolná drogéria, neskôr so zlatníctvom a reštauráciou Korzo a tzv. AFK, ktoré sa začala stavať už v 80. rokoch ako tzv. nový komunál a po nežnej revolúcii dostalo modernejší sklený vzhľad.

Malé námestie získalo dnešnú podobu až v hodine dvanástej. Jeho prvé budovy, ktoré sú postavené panelovou technológiou, mali byť 8-poschodovými panelákmi 80-tych rokov, našťastie sa ich podoba po revolúcii zmenila a budovy Malého námestia dostali krajšiu podobu.   

V prvej polovici 90. rokov sme s priateľmi trávili veľa času vo vtedajších podnikoch ako Zlatá Ruža, u Papouška, u Horsta, Bašta, Modrý dom, Zelený dom, na diskotékach U Fabiána, v Tatre, na kúpalisku v Erektuse či v legendárnom Enem klube.

Aké sú tvoje obľúbené miesta v Malackách? 

Rád chodím dozadu na Jánošíčke „ke kanálu„, odtiaľ na Vinohrádek. Rád sa prejdem cez mesto a vnímam majestát Čierneho kláštora. Mám rád bašty opevnenia kláštornej záhrady, najmä tú s ateliérom pani Čtverákovej. No a ďalšie moje obľúbené miesta sú spojené s obľúbenými ľuďmi.

Aké máš spomienky na zámok?

Slovo „zámok“ bol v časoch môjho detstva širším pojmom pre zámocký park. Hovorilo sa „idem do zámku“, tým sa myslelo, že idem do parku ako takého. Pre budovu zámku sa používalo slovo kaštiel (zámerne ho píšem bez mäkkého „ľ“), preto sa rozpíšem o oboch. Zámocký park bol v pomerne zanedbanom stave. Vstup do parku cez dolnú bránu bol taký ako je dnes – pred samotnou bránou je vo výške poschodia betónová cesta s podchodom pre peších, ktorá celú krásnu bránu prakticky zakrýva. Z mesta sa išlo po „slimáku“ tak ako dnes, v časoch môjho raného detstva tam ešte svietili v zábradlí svetlá, no ako šarvanec si už pamätám svetlá len rozbité s trčiacimi káblami. Často sa chodilo aj cez koľaje, tu i tam sa spomenula historka že tam niekoho zabilo a nemáme tade chodiť, ale ako chalani sme si z toho veľa nerobili. Po vstupe cez dolnú bránu, ktorá bola v dosť schátranom stave sa človek dostal „do zámku“, viedla ním alej platanov tak ako doteraz, no cesta nebola dláždená betónovými kockami ako dnes, ale bola tvorená zvyškami starého asfaltu a ujazdenou hlinou. Po pravej strane boli ohradené športoviská zeleným plechovým plotom s bránou na futbalové ihrisko, spoza ktorého vytŕčala výsledková tabuľa s mechanizmom hodín, ktoré odpočítavali 45 minút futbalového polčasu. Na tabuľu sa dalo vyliezť, bola tam taká platforma, kde stál ten šťastlivec, ktorý mal za úlohu manuálne meniť skóre pri majstrovskom futbalovom zápase. Zelený plot obkružoval celý futbalový areál aj s tribúnami a škvarovou atletickou dráhou, avšak na viacerých miestach bol porušený a dalo sa cez diery bez platenia vliezť dovnútra.

Spomienky na dráhu mám také, že v niektorom ročníku základnej školy sa testovalo, akú vzdialenosť odbehneme za 12 minút – viem že sme to behali na škvarovej dráhe v zámku.

Povyše boli areály pre hádzanárov, volejbalistov a tenistov, ktoré boli rozlohou také isté, ako sú teraz. Zázemie ihrísk však bolo v dosť schátranom stave, mal som možnosť využívať šatne ako hádzanár (na druhom stupni základnej školy) či volejbalista (počas gymnaziálnych štúdií).

Celý park bol zarastený neudržiavanými kríkmi, v ktorých boli schované aj samotné ihriská. Keď sa cez hrdzavé pletivo za hádzanárskymi bránkami prestrelila lopta, bolo problémom ju v lese nájsť. Ako volejbalisti sme chodievali znožmo skákať schody na tribúnu futbalového ihriska, na tú, ktorá je oproti krytej tribúne.

Ako jedinú lúku nezarastenú kríkmi a lesom si pamätám tú pri kaštieli, ostatné priestory, ktoré sú dnes udržiavané ako trávnaté plochy, boli zarastené nízkym porastom kríkov a malinčia.

Fontána na lúke pri kaštieli bola roky nefunkčná. V zámku sa dalo behať po lesných chodníkoch, toto sme pri tréningoch hojne využívali, v zámku bolo viacero okruhov, kúsok chodníka „pri panenke Márii“ bol aj do kopca, tam sme trénovali krátke šprinty do kopca. Dnes je v tom mieste Lurdská jaskynka aj so sochou Panny Márie, vtedy tam bolo len torzo tejto kaplnky bez sochy, ale meno toho miesta bolo zachované.

Z iných ako športových spomienok si spomínam, ako sme išli do zámku v posledný školský deň školského roka 1988- 1989 ako takmer celá trieda 8. A, ktorá bola spolu vtedy posledný deň. Rado Hodek mal červený dvojkazeťák, a s vysvedčkami sme v zámku na lavičkách strávili niekoľko hodín nášho posledného dňa na základnej škole. Hitmi tých dní boli pesnička od Tublatanky Láska drž ma nad hladinou prípadne Final Countdown od skupiny Europe.

Do zámku sa chodili tiež prechádzať zaľúbené páriky.

Na kaštieľ mám kopec osobných spomienok, otec v ňom pracoval, čiže som sa nám dosť často chodil. V čase keď otec viedol nemocnicu ako jej riaditeľ, zrekonštruovala sa fasáda kaštieľa a možno aj jeho strešná krytina, to si už detailne nepamätám. V tom čase sa do zámku dalo dostať autom, brána do kaštiela bola otvorená a na pravej strane dvora vždy parkovalo niekoľko áut, najmä primári oddelení, ktorí pracovali v starej (kaštiel) alebo novej nemocnici. Primári Krajči, Hegyi, Tedla a iní. Pamätám si že raz, myslím že už v 90-tych rokoch, odpadol veľký kus komína a spadol na alebo tesne vedľa auta primára Krajčiho. Takisto si pamätám, že niekomu z auta v noci zmizli všetky štyri kolesá a auto ostalo stáť na tehlách.

V strede nádvoria boli drevené lavičky a upravený parčík, kde sa dalo posedieť, tento stred bol obkrúžený asfaltovou cestičkou, teda auto ktoré vošlo do nádvoria ho obišlo a potom mohlo cez bránu vyjsť von. Fascinujúce boli slnečné hodiny a množstvo komínov, presne tak, ako to je dnes.

V časoch môjho detstva bolo v kaštieli viacero nemocničných oddelení, tzv. stará nemocnica. Na poschodí bolo krčno-nosno-ušné a interné oddelenie, na prízemí kožné a geriatrické, neskôr Výskumný ústav gerontologický. V časti zámku pod slnečnými hodinami bolo takzvané kasíno – priestor, kde sa dali usporiadať a aj sa usporadúvali oslavy. Kuchárom v nemocnici bol pán Kujan, ktorý vedel pripravovať výborné obložené misy a ďalšie dobroty. Na Mikuláša sa tam zvykol robiť program pre deti zamestnancov, kde deti stretli čerta a Mikuláša a dostali mikulášsky balíček. Počas jednej oslavy Mikuláša došlo k neplánovanému cennému darčeku. Bolo to v čase, keď boli na výslní tzv. céčka. Išlo o veľký poklad, každý ich chcel, vymieňali sa, hralo sa s nimi. Robili sme si z nich retiazky a porovnávali si, kto má akú dlhú. Céčka boli rôznych farieb, aj bublinkové či fosforeskujúce. Neskôr boli aj iné písmenká, géčka, áčka, paragrafy a ďalšie. No a v čase najväčšieho céčkového ošiaľu bola oslava Mikuláša v nemocničnom „kasíne“, do ktorého sa išlo schodmi do pivnice. Po zídení dole sme sa dostali do miestnosti, kde prebiehal samotný program, no a táto miestnosť bola v ten deň oddelená závesom z céčiek. Neviem, či to bolo zámerom organizátorov (skôr nie), no deti od toho závesu nemohli oči odtrhnúť. Pamätám si, že domov som sa vrátil okrem balíčka s peknou retiazkou céčiek, ktoré som spolu s ďalšími deťmi od organizátorov dostal.      

Aký máš vzťah k mestu? Čo sa ti na súčasných Malackách páči a čo nepáči?

Mesto Malacky mám veľmi rád, som a vždy budem malacký lokálpatriot. Síce už v Malackách roky nebývam, ale minimálne 1-2 x do mesiaca do nich zavítam. Kým žili rodičia, tak som bol v Malackách možno 1-2x týždenne. V rokoch 2006-2008 som na malý úväzok dokonca v malackej nemocnici pracoval. V Malackých som ako chalan poznal každú ulicu, skoro každé zákutie. Veľa času som trávil na bicykli, objavoval každý kút mestečka. Teraz som už tento blízky kontakt stratil, keď mi brácho Vlado povie, že to je pri VIPke, tak už pravdu povediac veľmi neviem, kde to je. Keď mám trocha času, snažím sa prejsť sa po meste, dokonca navštíviť nové ulice, ktoré vznikli v poslednom období.

Malacky vo svetle historického vývoja treba vidieť kriticky. Sám som už nezažil staré Domky, ani úplne pôvodnú Záhorácku či Zámockú ulicu, ale vnímam že Malackám sa urbanisticky veľmi ublížilo. Vodný tok idúci centrom mesta je zakopaný v rúre, mesto pretína veľká železnica, ohyzdný cestný nadjazd v strede mesta. V časoch mojej mladosti bola hlavná križovatka veľká plocha s lesom stožiarov a hojnosťou asfaltu. Kultúrny dom ako taký tu doposiaľ nikdy nebol, aj keď skoro všetky dediny v okolí ten svoj mali. Alej stromov spájajúca zámockú alej s kláštorom ostala už len ako názov ulice, takisto ako tá na brehu Maliny… Jedna z najstarších civilných budov s ohromným príbehom – Bersón – bola asanovaná v 80. rokoch. Pálffyovský kaštielik, v ktorom boli za mojej mladosti hudobná a osobitná škola, zmizol v chamtivosti porevolučných 90. rokov. No a zvyšný náznak ulice pri židovskej synagóge ustúpil nevzhľadnému plechovému supermarketu začiatkom 21. storočia.

Avšak to, čo v Malackých pozorujem ostatných 10 rokov, si zaslúži absolutórium. Ten obrat, ktorý nastal, bol potrebný. Bolo treba oplakať to, čo zmizlo alebo sa pokazilo a začať budovať moderné mesto pre život.

Možno existujú na Slovensku mestá, v ktorých vidieť taký progres ako v Malackách, ale iste ich nebude veľa. V osobe primátora Říhu vidno rukopis schopného manažéra, ktorý vie zaistiť zdroje a obklopiť sa vhodným tímom, a zdá sa, že to robí veľmi profesionálne a s citom. A nie len vo veciach ktoré prinášajú prvoplánové PR body. Sú zrekonštruované školské jedálne a záchody, školské dvory, dvory pri obytných domoch. Komplexne sú zrekonštruované niektoré ulice, ich cesty, chodníky, prebehla masívna výsadba kríkov, stromov a kvetov. Hustá ciest cyklociest, dopravné úpravy so zjednosmernením ulíc a parkovaním.

Čo ma ale najviac teší, sú vízie. Vízia prvého „purpose built“ kultúrneho domu v Malackách, ktorý pošle do minulosti aj nevzhľadnú budovu bývalej Nafty. Vízia mestského dopravného okruhu, ktorá snáď vyrieši zápchy, ktoré sú súčasťou malackej každodennosti. Vízia že sa možno niekedy podarí aspoň čiastočne dostať Malinu na povrch, vízia že sa možno zjemní dopad nadjazdu na urbanizmus mesta. Vízia obnovenia aleje na Zámockej ulici či vízia novej mestskej štvrte za diaľnicou smerom na Rohožník…

Ako vnímaš Malačanov?

Ťažko mi odpovedať, veď som jedným z nich. Sú to v zásade srdeční ľudia. Medzi Malačanmi mám väčšinu svojej rodiny aj mnoho najbližších priateľov. Malačania a Záhoráci „majú častokrát svoju hlavu“, čo sa v mojej lekárskej praxi občas prejaví ľahko náročnejšou komunikáciou či (ne)rešpektovaním odbornej autority.

Aký máš vzťah k záhoráčtine?

Je to moja rodná reč, rád ju počúvam a rád ňou hovorím.

Ako lekár máš rovnakú špecializáciu ako tvoj otec. Ako k tomu prišlo? A v čom je dnes tento odbor iný ako kedysi?

Rozhodnutie, že sa budem venovať medicíne, som spravil asi v 17 rokoch života. Druhou možnosťou bola ekonomika či obchod. Aj keď v 11 rokoch som bol s rodičmi na autobusovom zájazde vo východnom Nemecku a vtedy sa mi zapáčil aj život dvoch vodičov autobusu, ktorí nás viezli. Odviezli nás pohodlným autobusom, v práci sa striedali, boli s nami 10 dní na výlete pri mori. Prepašovali do Nemecka nejaký tam nedostatkový tovar ktorý so ziskom predali a naspäť zas doviezli to, čo sa dalo predať u nás. A navyše to mali zaplatené. Ale trvalo mi to len niekoľko mesiacov, pokiaľ mi to moja triedna pani učiteľka Königsteinová „nevytĺkla“ z hlavy. 

Keď som končil medicínu, mal som tri ponuky na prácu. Ponúkali mi prácu v detskej fakultnej nemocnici na oddelení invazívnej kardiológie, ďalšiu možnosť som mal v IKEM Praha robiť anesteziológiu, no nakoniec prevládla rodinná tradícia a stal sa zo mňa ORL špecialista. Zrejme som to mal doma dosť na očiach, že som inklinoval práve k tomuto odboru. Po rokoch môžem povedať, že som sa rozhodol veľmi dobre. Ide o zaujímavý a rozmanitý odbor, ktorý je v západnom svete jeden z najvyhľadávanejších. Veľa ľudí nás vyhľadáva a veľkému počtu z nich vieme účinne pomôcť.

Avšak musím povedať, že som bol ohromený, keď som nastúpil na klinike v Bratislave. Oproti tomu, čo robil otec v nemocnici v Malackách, tak spektrum výkonov, čo sa robilo v Bratislave, bolo neporovnateľne väčšie. No a progres v diagnostike a liečbe, čo sa udial za 25 rokov, čo som v praxi, je pozoruhodný. 

Nedávno si bol zaradený medzi najväčšie lekárske osobnosti a zároveň si bol menovaný za profesora. Čo pre teba tieto úspechy znamenajú? 

Ide síce o ocenenie mojej práce, ale najmä o ocenenie vplyvu mojich najbližších. Bez lásky a podpory mojich rodičov, manželky, syna, dcéry, bratov a ich rodín, ďalšej rodiny, priateľov a viery by toto v žiadnom prípade nebolo možné.  

Tu treba spomenúť aj mojich učiteľov zo základnej a strednej školy – pani učiteľky Bašovskú a Lopčiansku z prvého stupňa, triednu učiteľku na druhom stupni pani Margitu Königsteinovú, ktorá s nami spolu s manželom Dr. Konigsteinom vo voľnom čase robili aj turistické aktivity. Na strednej škole sme mali triednu pani profesorku Grmanovú, rád spomínam aj na učiteľku biológie pani profesorku Novákovú. Najdôležitejší formatívny efekt však na mňa mala moja učiteľka angličtiny v 4. triede gymnázia a neskôr naša rodinná priateľka pani Anne Matheson.

Aké máš plány a ambície v profesionálnej oblasti do budúcnosti? 

Napĺňa ma lekárska prax ako taká. V poslednej dobe mám však ešte väčšiu radosť z toho, ak niekomu z mladších kolegov odovzdám časť mojich vedomostí alebo skúseností. Som toho názoru, že každý z kolegov by sa mal každý deň niečo nové naučiť. Toto bude v konečnom dôsledku na prospech našich pacientov.

Mojou ambíciou je pokračovať v budovaní prvej scény slovenskej otorinolaryngológie – Kliniky otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku Lekárskej fakulty UK a Univerzitnej nemocnice Bratislava, ktorú v súčasnosti vediem ako prednosta. Mojou ambíciou je etablovať ju ako rešpektované komplexné európske ORL pracovisko a vytvoriť správne podmienky na jej dlhodobý zdravý rozvoj.

Z vedeckovýskumnej stránky sa snažím posunúť hranice poznania a prispieť k svetovému písomníctvu originálnymi dátami – mojimi vedecko-výskumnými témami sú najmä témy týkajúce sa hlasu, prehĺtania, operácií štítnej žľazy či rakoviny hlavy a krku.

V neposlednom rade pôsobím na európskej úrovni, kde sa nám s kolegami darí tvarovať náš odbor, tak aby sme poskytli čo najširšiemu množstvu európskych ORL špecialistov tie najlepšie podmienky na svoje vzdelávanie a vzájomnú výmenu odborných skúseností.

Veľa sa diskutuje o situácii slovenského zdravotníctva. Čo by pri riešení problémov pomohlo najviac? Vidíš svetlo na konci tunela?

Toto je komplexný problém, ktorý výrazne presahuje možnosti takéhoto časopiseckého rozhovoru. Snáď len toľko, že zdravotný systém u nás nie je až taký zlý, ako by si niekto mohol myslieť, avšak do veľkej miery závisí od entuziazmu a osobného nasadenia jednotlivcov. Taktiež je v procese pomerne živelnej prestavby, ktorá nie vždy ide správnym smerom.

Taktiež možno v dobrom závidieť Českej republike, ktorá má v súčasnosti jeden z najlepších a najvyladenejších zdravotných systémov sveta. Pred tridsiatimi piatimi rokmi sme mali podobnú štartovaciu čiaru, žiaľ nožnice sa vývojom výrazne roztvorili v náš neprospech.

Na Slovensku sa veľa súčastí zdravotného sektora presunulo do súkromných rúk, čo síce niektoré konkrétne prevádzky vylepšilo a vybavilo modernou technológiou, no na druhej strane rozbilo fungujúci systém a spôsobilo odliv kapitálu mimo samotné zdravotníctvo, čím prehĺbilo chátranie štátneho zdravotníctva. Je možné tiež vnímať zhoršenú dostupnosť niektorých súčastí zdravotníckej starostlivosti, či dofinancovávanie zdravotníctva platbami od pacientov.

Čomu sa venuješ vo voľnom čase?

Radosť mi robí stretnutie s rodinou a priateľmi, športovanie. Som bývalý výkonnostný volejbalista, na základnej škole som hral hádzanú a bol som aktívny v turistickom klube, všetko v Strojári Malacky. V súčasnosti už roky chodím na tréningy plávania, pravidelne hrávam florbal a hokejbal, bicyklujem, lyžujem, splavujem Dunaj. Rád sa starám o záhradu, kosím trávu, strihám kríky. Nakoľko mám náročné povolanie, snažím sa pestovať koníčky, ktoré sú skôr pokojnejšie.  

Čo ťa v súčasnosti najviac trápi a čo teší?

Samozrejme ma trápi dianie v našej krajine a celkovo vývoj vo svete. Od novembra 1989 sme žili neľahké roky, ale naplnené viac či menej konštruktívnou prácou. S krokmi mnohých politikov u nás a v zahraničí je veľmi ťažké sa stotožniť a rozumieť im. Veľa času trávim v zahraničí, pri porovnaní s inými krajinami je u nás vinou verejne činných osôb veľká nervozita a polarizácia spoločnosti, vedúca k množstvu negatívnych javov. Som človek, ktorý si ctí pravdu a ideály medzivojnového Československa či nežnej revolúcie. Európsku úniu považujem na projekt, ktorý našej krajine mimoriadne ekonomicky pomohol a bez akýchkoľvek pochybností z tohto obdobia spravil to najúspešnejšie v histórii našej krajiny.

Je smutné sledovať, ako veľa ľudí, ktorí to dokonca na vlastnej koži zažili, zabúda na to, ktorá krajina nás ešte prednedávnom desaťročia vojensky okupovala a teraz k tejto krajine z mne neznámeho dôvodu vzhliadajú. Táto okupácia viedla k neuveriteľnému zaostávaniu a občianskej neslobode. Stačí si v malackom regióne pripomenúť hraničné pásmo s ostrou hranicou a elektrickými drôtmi, či celkový ekonomický a morálny úpadok. Prázdne obchody, tropické ovocie 2x ročne po dobu jedného týždňa, nechutné „kubánske“ pomaranče, heslo „kto nekradne, okráda svoju rodinu“. Každý si mohol po revolúcii porovnať, ako vyzerali rakúske mestečká a dediny oproti našim, prípadne spomenúť na emóciu, s ktorou sme pred 1989-tym sledovali rakúsku televíziu. Nehovoriac o slobode vierovyznania – viacero cirkevných sviatostí som aj ja osobne musel prijať tajne. 

Samozrejme je množstvo vecí, ktoré ma tešia. Teší ma v mnohom pokračujúci progres a v mnohých oblastiach pokrok v technológiách, medicíne, ochrane prírody. Mám rád kultúru, spoznávanie nových miest. Teším sa z výborných rodinných vzťahov a z vybudovaných priateľstiev, tešia ma úspechy mojich detí a aj to, že sa mnohým ľuďom v mojom okolí darí žiť naplnený život.

Profesor MUDr. Miroslav Tedla, PhD, MPH sa narodil v roku 1975 v Malackách, je ženatý, s manželkou Evou, tiež lekárkou, majú syna a dcéru. Miro Tedla vyrástol v Malackách, absolvoval malacké gymnázium a následne Lekársku fakultu UK v Bratislave. Celú kariéru pôsobí ako lekár a vysokoškolský učiteľ na Klinike otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku v Bratislave, ktorú od roku 2024 vedie ako jej prednosta. Opakovane absolvoval dlhodobý študijný pobyt v Pittsburghu, USA, v rokoch 2009- 2015 pôsobil ako lekár v Univerzitnej nemocnici Coventry vo Veľkej Británii. Venuje sa otorinolaryngológii v celej jej šírke, špecializuje sa na onkologickú chirurgiu hlavy a krku, chirurgiu štítnej žľazy, slinných žliaz, hlasiviek a na poruchy prehĺtania. V roku 2025 bol prezidentom republiky inaugurovaný za profesora otorinolaryngológie. Profesor Tedla zastával viacero vedúcich pozícií v štruktúrach európskej otorinolaryngológie, v súčasnosti je generálnym sekretárom európskej ORL spoločnosti – www.ceorlhns.org.