Stará Športka
Ak by sme sa preniesli takých 50 rokov dozadu a vybrali sa na prechádzku v Malackách od kláštora v centre po kostol na Dolnom konci, tak by sme sa určite zastavili na pivo v starej Športke. A ak by bolo pekné letné počasie, sadli by sme si vzadu von na čerstvý vzduch.
Športka patrila medzi top šenky a to nielen pre výhodnú polohu, ale aj pre svoj genius loci. Jednoducho mala čaro a preto na ňu veľa Malačanov nedalo dopustiť. Stála tam, kde dnes stojí AFK. Vedľa bol obchod u Jurdáka, do ktorého ste vošli po schodkoch, a bol to už taký predchodca dnešnej samoobsluhy, pretože z regálu ste si mohli zobrať tovar a zaplatili ste ho pri pokladni u pani Jurdákovej. Kúsok odtiaľ bol komunál, oproti cukráreň, partiová predajňa a veľa iných obchodov. Takže miesto ako stvorené na posedenie.
Ale poďme od začiatku.
Tento dom pred druhou svetovou vojnou vlastnila rodina Reiszovcov a slúžil ako hostinec. Reiszovci však boli židovského pôvodu a samozrejme počas Slovenského štátu ich neobišla arizácia. Hostinec im zobrali a bol pridelený Malačanovi bielej rasy. To sa tak vtedy robilo. Židom sa brali majetky a delili si ich tí, ktorí na to mali žalúdok.
Ak si niekto nevie predstaviť tú dobu, odporúčame film Obchod na korze. Ako sa tieto udalosti dotkli Reiszovcov, píše ich pravnučka, spisovateľka Denisa Fulmeková aj na Malackých pohľadoch. Nuž a po vojne a po nástupe komunistov si samozrejme zobral tento hostinec pod svoje krídla štát.
Hostinec sa stal šenkom s názvom Športka a Malačania si naň celkom dobre zvykli. Ono to nebol iba taký klasický šenk s výčapom, ale mal aj kuchyňu a miestnosť, kde sa dalo dobre najesť. Vzadu vonku bolo tiež posedenie so strieškou proti dažďu. Starší Malačania dodnes nedajú dopustiť na tatarák, ktorý tam pripravovali excelentne.
Dlhé roky Športke šéfoval vedúci Zúbek. Pivo čapoval šenkér Mucha a Zúbek vraj stál rozkročený za ním a v šedom saku ostrým zrakom sledoval dianie vo výčape. Nafajčené tam bolo tak, že by sa dym dal krájať a v zadnom pravom rohu bola na vyvýšenom mieste televízia. Tá tam však bola skôr ako ozdoba, pretože pre hluk nebolo počuť ani slovo.
Štamgasti tam mali svoje miesta a nemôžem nespomenúť jednu príhodu, ktorá sa v Malackách traduje. A vraj je pravdivá. Štamgastom zomrel kamarát. Tí zapíjali žiaľ a keď už mali dosť, tak sa rozhodli, že idú pre nebožtíka, aby sa s ním v Športke poslednýkrát rozlúčili. Mŕtvy ležal v kaplnke pri cintoríne, ako bolo vtedy zvykom. Chlapi sa tam vybrali, zobrali ho pod pazuchy a odtiahli do Športky, kde ho posadili vedľa seba. Keď si ostatní všimli, že jeden z bujarej partie je nejako podozrivo bledý, nepije a nehýbe sa, tak spozorneli a prúser bol na svete. Bol z toho riadny škandál, ale nejako sa to ututlalo, pretože tí kamaráti boli vtedajšia malacká honorácia, mäsiar, šenkér, jednoducho vážení občania, ktorí boli vtedy pri peniazoch.
Tradovali sa aj iné príhody. Napríkad ako zverili starečkovi vnučku v kočiari, ten sa s ňou išiel hrdo prejsť na pivo do Športky, tam dal pár kúskov, išiel na WC a šup ho domov, samozrejme bez kočíka. Žena a dcéra sa hneď rozbehli do Športky a malé si tam na dvore pokojne spinkalo. Ešte dlho bol dotyčný terčom posmechu v Malackách. A také drobnosti, že niekto išiel do šenku s kolom a späť bez, to ani netreba spomínať. Buď mu ho ukradli alebo naň v lepšom prípade zabudol.
Do Športky chodili aj generácie gymnazistov, ktorí to mali zo školy skratkou kúsok. A neraz aj cez vyučovanie, ak bola voľná hodina. Bol to v tej dobe risk, ale ukľudniť si nervy z profesorov malackého gymnázia, bolo niekedy sakramentsky potrebné. Neraz išli okolo profesori Bičan či Bajo, či už na pivo alebo len prechádzali a študenti sediaci v záhrade sa rozpŕchli jedna radosť. To bola doba, keď mali ešte profesori u študentov autoritu alebo možno bol skôr na príčine strach.
V 80. rokoch sa Malackami začali šíriť fámy, že tieto budovy, Športku a vedľajší obchod zbúrajú a postavia tam polyfunkčný dom. Fámy sa ukázali pravdivé a prišlo k tomu smutnému okamžiku, keď Športka padla kvôli vidine miestnych mocipánov budovať pre občanov objekty, ktorými by velebili slávu socialistickej vlasti.
Takže tam vyrástlo nepodarené, presklené AFK, ktoré medzi domami pôsobilo ako päsť na oko. Ak sa na toto dielko pozrieme v kontexte malackej výstavby, tak to až taká tragédia nebola, pretože všetko vôkol sa búralo rýchlym tempom a malebné malacké domčeky boli nahrádzané činžiakmi. Tragédia bola v tom, že sme si zbúrali našu históriu a nahradili ju nevkusnými králikárňami. A to priamo v centre mesta. Máloktoré mesto zvolilo podobný štýl výstavby a preto aj Malacky dnes vyzerajú tak, ako vyzerajú. Ale to je iná kapitola.
My ostaňme u smútiacich športkárov. Tí dostali ako náplasť novú Športku, ktorú postavili cez ulicu o nejaký ten kus ďalej. Samozrejme už nemala to čaro, ale nedá sa ani povedať, že sa neujala. Chlapi si na ňu zvykli a spoločenský život sa preniesol cez ulicu.
Sláva novej Športky však nemala dlhé trvanie, pretože Malačania zistili, že im chýba kultúrny dom. Nuž a usúdili, že z tohto objektu, ak sa pristaví sála, by sa niečo podobné dalo vytvoriť. Z plánov však zišlo, pretože to už sa písali roky po 89- tom a peniaze došli. Ale šenk sa aj tak zrušil a dnes je tam sídlo Mestského centa kultúry.
Tak to bol tretí z príbehov o malackých šenkoch. Príbeh o zašlej sláve starej Športky. Keď niekedy pôjdete okolo AFK, spomeňte si, že na tomto mieste Malačania dlhé roky posedávali pri pivečku, či pojedávali chutný tatarák a tešili sa zo života, ktorý napriek tomu, že šarapatil socializmus, nebol zase až tak zlý.
Mohli by sme spomínať na tajných, ktorí sedávali aj v Športke a udávali kamarátov za protištátne reči, spomínať na policajtov, ktorí neboli k ľuďom najvľúdnejší, ale prečo si kaziť spomienky na mladosť, ktoré sa každému vryjú do srdca a na ktoré všetci s nostalgickou radosťou tak často spomíname. A Športka patrila neodmysliteľne k mladosti nás starších. A aj keď už dávno padla za vlasť, predsa len v našich spomienkach žije. A to je dobre.
Ďakujem Tiborovi Grígelovi, ktorý mi pomohol svojimi spomienkami.
Pekný článok, zaspomínala som si. Je pravda, že pôvodnú Športku si pamätám (bývali sme neďaleko), ale nechodila som do nej pre nízky vek. Jurdákovú, kde sme si kupovali lentilky a cukráreň si pamätám. Spomínam si tiež, že oproti bola opravovňa siloniek. Ak sa mame roztrhali silonky, tak som jej ich tam nosila. To už by dnešné ženy asi neverili, že také niečo existovalo.