Gajdár

Gajdár –  dom, ktorý tvoril časť histórie Malaciek a bez ktorého si ja osobne Malacky neviem predstaviť.  Bohužiaľ, budem si musieť zvykať. Gajdár odchádza do histórie a ostanú len spomienky. 

Gajdár bol vstupnou bránou na Rádek. Prešli ste cez rampy a boli ste na Rádku, ktorý vás privítal Gajdárom. Tam sa zhromažďovalo jadro ráčanských chlapov, tam sa písala história tejto svojráznej časti Malaciek. Nebolo to  v jeho strede, bolo to na začiatku, ale jednoznačne Gajdár patril Ráčanom.

Rádek môžeme rozdeliť na viacej častí. Od Gajdára po Zelinu to bol  nový Rádek, ďalej pokračoval klasický Rádek a pravoverní Ráčania tvrdia, že pravý Rádek je až za Kasínom. No a nesmieme zabúdať na Záhumňákov, ktorí  sa tak trocha odčleňujú od Ráčanov, ale jednoznačne sú jeho súčasťou a tvorili jeho históriu.

Záhumňáci sú obyvatelia Hurbanovej ulice. To je pomerne novšia ulica, ktorá vznikla tak, že si  Ráčané na konci svojich polí postavili pre svoje deti domy. Záhumňák Ivan Prášil spomínal, že oni síce boli s Ráčanmi na nože, ale keď prišli do „mjesta“ a mali v nejakom šenku problémy, Ráčania im okamžite vyštartovali na pomoc. Jednoznačný dôkaz, že Záhumňáci patria k Rádku.  Nuž a Gajdár ich všetkých spájal. 

Bol postavený v roku 1888. Teda ešte za čias Uhorska a postavili ho Pálffyovci v spolupráci s farárom Štefanom Čulenom.  Pôvodne to bola škola a moja starenka, ktorá sa narodila v roku 1890, tam dostala základy vzdelania, samozrejme v maďarčine.  Vždy mi spomínala, ako prišli do školy, privítal ich učiteľ, spustil na nich maďarčinu a všetci naňho pozerali s otvorenými ústami, pretože mu nerozumeli ani slovo. Ale  pomocou tvrdého bifľovania a neodmysliteľnej trsteničky sa deti naučili tomuto  ťažkému jazyku pomerne rýchlo. Jednoduchá, ale účinná metóda.

V roku 1929 sa škola zrušila a z tejto budovy sa stala na chvíľu, dalo by sa povedať telocvičňa, kde sa schádzali členovia spolku Sokol. Potom ju však kúpili Gajdárovci a zo školy sa stal šenk.  A treba povedať, že veľmi svojrázny a Ráčanmi obľúbený. Možno aj preto, že to bol jediný šenk na Rádku, pretože Kasíno sa postavilo až po roku 1970. Nuž a keď už aj stálo Kasíno, starší Ráčané stále chodili Gajdárovi, pretože zvyk je železná košeľa.

Gajdárovci v tom dome aj  bývali, bol tam taký dvorček, do ktorého sa vchádzalo zozadu. V šenku mal každý svoje miesto, dym sa tam dal krájať a chlapi sa okrem pitia venovali hlavne mariášu. Keď otec prišiel domov, mal plné kapsy drobákov, ktoré som mu s obľubou brával a odkladal do šporkasy.

Neskôr, keď Gajdárovci zomreli,  ostal tam bývať ich syn Cyril, ktorý bol správca futbalového štadióna. V denníku Šport s ním dokonca vyšiel rozhovor pod názvom Doktor Trávy a štadión pod jeho rukami prekvital.

Takže chlapi v nedeľu merali svoje kroky do kostola, odtiaľ na futbal a zakončenie bolo u Gajdára, kde sa dopodrobna všetko rozoberalo.  Otec ma vnútri nechcel ani vidieť, takže len občas som mu prišiel odovzdať nejaký odkaz od mamy, že je načase ísť domov, ale málokedy tieto slová padli na úrodnú pôdu.

Nuž a po roku 1989 sa táto budova vrátila do rúk Gajdárovcom, aj keď ju vlastne nikdy neopustili. Cyril zomrel a o šenk sa začali starať jeho synovci Peťo a Vlado.  Neskôr už len Peťo.

Samozrejme, že po roku 1989 sa začali stavať reštaurácie ako huby po daždi a Gajdár strácal na význame. Klasické šenky postupne zanikali a nahrádzali ich už modernejšie reštaurácie. Mne osobne tieto klasiky chýbajú, ale doba ide dopredu a pije sa kultúrnejšie. 

Tak nám postupne v Malackách zanikol Tabarín, Staničná, U koňa, Fabián, Športka. Kasíno síce ostalo, ale už nie ako šenk. To isté sa stalo s Koňom a ostali len Tatra a Gajdár. Nuž a teraz sme sa rozlúčili aj s Gajdárom, takže ak chcete zažiť atmosféru pravého šenku, tak ostáva len Tatra. Uvidíme, na ako dlho.  K Malackám tieto zariadenia neodmysliteľne patrili, dotvárali kolorit nášho mestečka, tak ako krčmy a kostoly patrili neodmysliteľne do každej slovenskej dediny a mesta.

Nová doba prichádza v novom šate a už len my pamätníci spomíname na to, ako sme chodili do zafajčených šenkov na pivo, tam, kde chodili naši otcovia a praotcovia. Tam sme riešili šport, hudbu, politiku, podobne ako naši otcovia.  Dnes sa tieto veci riešia na sociálnych sieťach a komunikácia z očí do očí sa pomaly, ale isto vytráca. A to je škoda. Nehovorím, že šenky sú zrovna na to ideálne miesto, ale svoje čaro to malo. Tak ako Gajdár.