Moja starenka

Moja starenka sa narodila v roku 1890 v časoch Rakúsko-Uhorska. V Malackách vládli Pálffyovci a starenkin otec bol kočiš u Mikuláša XIII.  Vraj to bol dobrý „panovník“ a starenka mi spomínala, ako ho stretla v zámockom parku, keď bola ešte malé dievčatko. Pohladkal ju po hlave, spýtal sa, čia je, a dal jej zlatku.

Bývali pri kaštieli na Rádku. Zámocký park musel byť vtedy nádherný. Vydala sa v roku 1908 za Moraváka, ktorý mal zvláštne krstné meno – Jilji. Moraváci sú dobráci od kosti a takým vraj bol aj môj stareček. Narodilo sa im deväť detí, ale veľa šťastia si neužili. Pár rokov po svadbe vypukla prvá svetová vojna, stareček išiel na front a starenka prežila vojnu pri starostiach s malými deťmi.

Môj otec sa narodil ako posledný už po vojne. Vznikla Československá republika a zdalo sa, že mojim starým rodičom svitá na lepšie časy.  Otvorili si obchod a užívali si radosti slobodného Československa. Pálffyovci z Malaciek odišli, kaštieľ po dohode pripadol františkánom a ten sa stal sídlom internátu miestneho gymnázia. Starenka na toto obdobie spomínala vždy v dobrom.

Šťastie však v tých rokoch netrvalo nikdy dlho. Schyľovalo sa k druhej svetovej vojne, vznikol samostatný Slovenský štát a k moci sa dostali gardisti. Stareček ako Moravák sa stal zrazu cudzincom, hoci sa narodil v Moutnicích, čo je dedinka u Brna. Babka spomínala, ako sa triasli od strachu, keď im pod oknami dupali hordy gardistov a kričali heslá ako Maďar, Čech a Žid, všetkých treba biť.  Rozbíjali výklady a keď prišli k starečkovmu obchodu a chceli sa dobyť dovnútra, jeden zakričal: „Teho nechte, to je náš spolkár!“ a odtiahli ďalej.

Starenka donútila starečka, aby sa vzdal českého občianstva a vzal si slovenské, čo zo strachu urobil, aby mohol ostať s rodinou.  Potom to vraj oplakával, že zaprel svoju rodnú hruď.

Počas  druhej svetovej vojny bol stareček už starý na to, aby narukoval, ale do vojny mu zobrali synov. Otec narukoval do slovenskej armády, z tej v roku 1944 utiekol k partizánom. Tam ho zajali Nemci a odviedli do vojenského lágra do Nemecka. Keď skončila vojna, mal 38 kíl! Ale vrátil sa domov na svoj Rádek a tešil sa na svetlé zajtrajšky.  

Tešili sa aj starí rodičia, že začnú znova so svojím obchodíkom, ale chyba lávky. Prišli komunisti, obchodík im zrušili a nastali krušné časy pre rodinu už aj preto, že jedna zo starenkiných dcér bola vydatá za veliteľa Hlinkovej gardy okresu Malacky. Toho komunisti zavreli, môjho otca – úradníka – prepustili z práce, sadol za volant pekárskeho auta a krútil ním až do dôchodku. 

Kaštieľ pustol, všetko, čo bolo cenné a čo si nestihli zobrať Pálffyovci, sa rozkradlo. Starenka spomínala, ako sa Ráčané nahrnuli do kaštieľa s kárami a brali všetko, čo sa dalo. Ostali len holé steny.  Z nádherného malackého kaštieľa spravili komunisti najprv kasárne a potom nemocnicu. Z kaštieľa sa stala zanedbaná a neudržiavaná budova, z ktorej sa vytratil všetok glanc a park tiež strácal zo svojej krásy.     

Rádek, Malacky
Foto: archív V. Handla

Nádej na obnovu možno svitla v roku 1968, ale trvala len krátko. Starenka mala už 78 rokov a nemyslím, že by ju Pražská jar nejako nadchla. Svoje si užila a to ju optimistkou rozhodne nespravilo.

Ja som prežil detstvo tiež na Rádku, ale kaštieľ a park som vnímal  očami, ktoré boli nainfikované výchovou komunistickej školy. Pre mňa to bola stará nemocnica, v ktorej útrobách boli haldy papierov a pre nás, deti, bolo dobrodružstvom tieto priestory skúmať. A park bol miestom, kde sa dalo dobre hrať. Staré časy pripomínali len zvyšky fontány na lúke, dom Blechovcov, vykradnutá kaplnka Panny  Márie alebo chátrajúci domček pri  Čiernej bráne.

Starenka mi občas pred spaním hovorila príhody z jej mladosti, ktoré sa spájali s týmto nádherným kútom Malaciek, pre mňa to však bolo niečo nepredstaviteľné. Nevedel som pochopiť, že to, o čom mi starenka rozprávala, by sa mohlo diať v tej pochmúrnej nemocnici, kde mi vytrhli pri veľkých bolestiach môj prvý zub. To už nebol môj svet. Ten rez, ktorý komunisti spravili za minulosťou, sa im teda sakramentsky vydaril. 

Starenka zomrela v roku 1987 na svojom Rádku, kde prežila tri režimy, grófov, demokratov, gardistov, komunistov, Rusov. Vedela plynule maďarsky, nemecky a záhorácky, len tá slovenčina ju nejako obišla. A doteraz ľutujem, že keď mi, ako malému chlapcovi, po večeroch rozprávala svoje príbehy, tak som to bral ako rozprávky a neprikladal som tomu význam. A neskôr, keď som začal chápať súvislosti, už nebolo tej osôbky, ktorá by mi povedala, ako to vtedy na tom svete bolo. A teraz by som to sakramentsky počúval rád. 

0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.