Dovidenia! Alebo ako ukázať mladým ľuďom, že si majú zbaliť kufre

Onedlho budem mať 21 rokov. Mal som šancu hlasovať v troch rôznych voľbách a zatiaľ nemám pocit, že by niekoho zaujímal. Som mladý človek, celý život mám pred sebou. Ovládam jazyky, mám možnosť cestovať do zahraničia, vo svete by som sa nestratil. No zo Slovenska neodchádzam, tak ako niekoľko tisíc mojich rovesníkov. Chcem byť naďalej Slovákom. A vďačný mi je určite každý minister financií – dávam mu totiž peniaze do peňaženky. No inak ich nezaujímam. Nikto si ma nectí. Nechce mi dávať sociálne istoty, 13. výplaty z brigády. Prepáčte, mám vlak zadarmo. Ten vlak, ktorý mi mešká alebo nepríde vôbec. Za ne Vám ďakujem pekne.

Táto poznámka má byť krátka, no toľko emócií a slov vo mne vrie, že bakalárska práca by mi bola prikrátka. Ťažko zhrnúť pocity do pár riadkov, obzvlášť, keď takýchto pocitov sú nie desiatky, nie stovky, možno stotisíce. Moja generácia má veľa čo ponúknuť. No niektorí to prehliadajú. Nedivím sa, že na stretávke po piatich rokoch viac ako polovica spolužiakov študuje a žije v zahraničí. Tam už majú svoje domovy. A my ostatní doma na nich čakáme ako verná Penelopa na svojho Oddysea. A že kedy sa tá mládež naša bude mať konečne k svetu aj u nás doma dobre.