Čierny kláštor – bašty a múr
O objekte Čierneho kláštora sme už niekoľkokrát písali. Celý objekt je zapísaný aj v ústrednom zozname kultúrnych pamiatok. Nie ako celok, ale po častiach – zvlášť kostol, zvlášť múr obkolesujúci objekt, jednotlivo štyri bašty. Dnes sa podrobnejšie pozrieme na bašty. Pojem bašta podľa slovníka označuje typ predsunutého obranného prvku hradieb alebo násypu. V Malackách máme štyri bašty. Mali podobnú funkciu? Podľa všetkého áno.
Areál kláštora na katastrálnej mape z roku 1914. Bašty sú označené červenou farbou
Areál Čierneho kláštora vytvára štvoruholník, takmer pravidelný obdĺžnik. Vo všetkých rohoch sú bašty, pochádzajúce z čias pred založením kláštora, t.j. minimálne z prvej polovice 17. storočia, spred roku 1622.
Bašty majú štvorcový pôdorys a sú uzatvorené strechou v tvare ihlana. Sú postavené z pálených tehál, rovnako ako múr. Boli omietnuté, no v posledných desaťročiach chátrajú a omietka postupne opadáva. Na mnohých miestach sú odhalené tehly. Rovnako veľká časť múru je v súčasnosti neomietnutá.
Kláštor s baštami je častým motívom na keramike od Libuše Čtverákovej
Najmä na západnej strane, kde susedí s budovami Mierového námestia, je plot poškodený. Práve na tejto strane boli v minulosti umelo vytvorené otvory, ktoré boli potom dodatočne zamurované. Časť múru oproti okresnému súdu je na pohľad natoľko narušená, že vplyvom času a nepriaznivého počasia môže onedlho spadnúť. Na nádvorí pri kostole je múr pokrytý škridľami, na iných miestach nie.
Do objektu sa v minulosti vchádzalo tromi otvormi, bránami. Jedna bola z dnešného Mierového námestia, táto bola neskôr zamurovaná.
Pohľad na kláštor s baštou v tretej štvrtine 19. storočia. V tom čase ešte kláštor nebol obkolesený budovami
Ďalšie dve boli zo strany dnešného Kláštorného námestia a dodnes existujú. Jedna pri kostola, druhá pri banke. Tá druhá však už nie je v pôvodnej podobe – portál bol v polovici minulého storočia zbúraný a nahradený bránou. Dnes je tam kovová, mrežová brána. Vstup na nádvorie pred kostolom tvoril pôvodne jeden portál, zvyšné dva pribudli v prvej polovici 20. storočia.
Pohľad na námestie pred kláštorom v druhej polovici 19. storočia
Vráťme sa k baštám. Nemáme k dispozícii záznamy, ktoré by nám dali presnú informáciu o období ich vzniku a pôvodnom využívaní. Niektorí autori spomínajú existenciu stredovekého vodného hradu v priestore dnešného komplexu kláštora, teda medzi baštami.
Isté je, že tieto stavby pochádzajú z predpálffyovského obdobia, minimálne od čias zemepánov Balašovcov – teda spred roku 1622. Bašty boli súčasťou opevnenia ich loveckého zámku.
Kláštor na leteckom zábere z konca 30. rokov 20. storočia
Tento zámok nechal Pavol IV. Pálffy prestavať na kláštor, ale bašty zostali. Severozápadná bašta, najbližšia pri vchode do kostola, bola od roku 1680 morovou kaplnkou, zasvätenou sv. Rochovi, sv. Sebastiánovi a sv. Rozálii. V starších časoch sa tu slúžievali bohoslužby v nemeckom jazyku. Táto bašta bývala v minulosti označovaná tiež ako polnočná.
Tzv. polnočná bašta slúžila a stále slúži ako kaplnka
Pohľad na bašty a okolie od Severínka
V prvej polovici 20. storočia bola využívaná na vystavenie mŕtvych pred pohrebom. V období socializmu tu bol sklad. Pred niekoľkými rokmi v tomto priestore zriadili opäť kaplnku, zasvätenú Božiemu milosrdenstvu.
Pohľad na baštu z kostolnej veže
Zvyšné tri bašty boli využívané v čase existencie kláštora na hospodárske účely. V severovýchodnej (východnej) bašte, ktorá sa nachádza na Radlinského ulici, je dnes zberňa lotériovej spoločnosti Tipos.
Východná bašta na Radlinského ulici
Detailný pohľad na fasádu. Pod vrstvou omietky sa nachádza pôvodná omietka. Tiež má nárožné kvádrovanie, ale odlišné od toho súčasného. Pôvodná omietka nie je dokonale hladká, kopíruje nerovnosti povrchu
Juhozápadná (západná) bašta slúži už niekoľko desaťročí ako ateliér malackej výtvarníčky Libuše Čtverákovej.
Pohľad na juhozápadnú baštu v prvých rokoch 20. storočia
Súčasný pohľad na baštu
Pohľad na baštu z kláštorného areálu
Juhovýchodná bašta, označovaná v minulosti tiež ako poludňajšia, slúžila naposledy ako sklad náradia. Dlhé roky je prázdna a je v najhoršom stave.
Pri juhovýchodnej bašte stál na prelome 19. a 20. storočia malý domček
Pohľad na baštu a okolitý múr z kláštorného areálu
Na mnohých miestach je omietka opadaná a tehly odkryté
Záber z interiéru bašty
Bašty sú jednými z mála renesančných pamiatok mesta a napriek tomu, že nie sú v najlepšom stave, zaslúžia si pozornosť Malačanov aj návštevníkov mesta.
Foto: Martin Macejka a Jozef Ježek
Dobrý článok.
Len je škoda, že o pamiatkach v našom meste sa bežný Slovák ťažko dozvie. Napríklad cez stránky http://www.hrady.sk alebo http://www.zamky.sk sa do Malaciek neprekliká…
Už podľa Maďarských názvov vo vami publikovaných mapách, je jasné odkiaľ vlastne pochádza samotný názov mesta Malacky.Škoda že niektorí rádoby historici sa za maďarskú minulosť mesta hanbia a snažia sa v miestnych názvoch nájsť rôzne írske, keltské a iné nezmyselné spojenia. Je velice smutné, že ľudia na Slovensku sa viac nezaujímajú o minulosť a na Záhorí to platí dvojnásobne. Podľa toho aj vyzerajú všetky historické pamiatky, ktoré sa nepodarilo zlikvidovať tomuto málo kultúrnemu národu.
Milý Majo, Malacky nemajú a nikdy nemali maďarskú minulosť, mali a vždy budú mať uhorskú minulosť. Medzi Maďarskom a Uhorskom je obrovský rozdiel. Maďarsko vzniklo v roku 1918, dovtedy na tomto území cca. od 11. storočia bolo Uhorsko, v ktorom Maďari boli vládnucou menšinou. Malacky nikdy Maďarsku nepatrili. Maďarská terminológia na dokumentoch súvisí so snahou Maďarov v 19. storočí prerobiť Uhorsko na národný štát typu Nemecko alebo Taliansko. Dovtedy sa v Uhorsku úradovalo v latinčine…
Na tom nič nemení, že Slováci sú nekultúrny národ, ktorý systematicky likviduje všetko čo priamo nesúvisí s ich minulosťou. Čo je však velice smutné hlavne preto, že Slovenská história sa nepočíta na stáročia, ale na desaťročia. Napríklad na nábreží v Bratislave dnes stojí súsošie Ľ. Štúra, ktorý zostavil takzvaný slovenský pravopis. Je to viac ako 150 rokov a stále sa týmto jazykom nedohovoríš ani na jednej desatine dnešného Slovenska. Záhorák nerozumie východniarovi a východniar nerozumie Záhorákovi. Pritom na podstavci na ktorom dnes stojí tento bezvýznamný pán zo svojou skupinkou, predtým stála socha Márie Terézie, ktorá pre tento národ urobila podstatne viac. Lenže prišla skupinka tzv. národniarov, ktorá si povedala, že treba zničiť všetko Rakúsko-Uhorské a nádhernú pamiatku rozbila. A takýchto príkladov sa nájde aj viac. Myslím si, že určite aj v Malackách. A čo sa týka názvu Uhorsko, to je len slovenský ekvivalent názvu Magyarország. Samotní Maďari si nikdy nehovorili že sú Uhri, ale Maďari. Slovenský národ by si mal konečne uvedomiť, že žijeme všetci v Európe a že sme podstate všetci rovnaký a odlišujeme sa len jazykom ktorým hovoríme a prestať ničiť všetko Maďarské a České. Je to súčasť našej histórie a to nikto ani násilím nezmení.
Na tom nič nemení, že Slováci sú nekultúrny národ, ktorý systematicky likviduje všetko čo priamo nesúvisí s ich minulosťou. Čo je však velice smutné hlavne preto, že Slovenská história sa nepočíta na stáročia, ale na desaťročia. Napríklad na nábreží v Bratislave dnes stojí súsošie Ľ. Štúra, ktorý zostavil takzvaný slovenský pravopis. Je to viac ako 150 rokov a stále sa týmto jazykom nedohovoríš ani na jednej desatine dnešného Slovenska.Tým myslím že Záhorák nerozumie východniarovi a východniar nerozumie Záhorákovi. Pritom na podstavci na ktorom dnes stojí tento bezvýznamný pán zo svojou skupinkou, predtým stála socha Márie Terézie, ktorá pre tento národ urobila podstatne viac. Lenže prišla skupinka tzv. národniarov, ktorá si povedala, že treba zničiť všetko Rakúsko-Uhorské a nádhernú pamiatku rozbila. A takýchto príkladov sa nájde aj viac. Myslím si, že určite aj v Malackách. A čo sa týka názvu Uhorsko, to je len slovenský ekvivalent názvu Magyarország. Samotní Maďari si nikdy nehovorili že sú Uhri, ale Maďari. Slovenský národ by si mal konečne uvedomiť, že žijeme všetci v Európe a že sme podstate všetci rovnaký a odlišujeme sa len jazykom ktorým hovoríme a prestať ničiť všetko Maďarské a České. Je to súčasť našej histórie a to nikto ani násilím nezmení.
Pre tvoju informáciu – sochu Márie Terézie v Bratislave zničili českí legionári v roku 1921 potom, ako sa Karol Habsburgský, abdikovaný rakúsky cisár, pokúsil ujať vlády v Maďarsku ako kráľ, čo bolo porušenie mierových dohôd po 1. svetovej vojne.
viac na http://www.bos-bratislava.sk/susosie_marie_terezie.html
Inak s tebou súhlasím, nevieme si vážiť našu minulosť, „veľkoryso“ ju prenechávame iným a sami sa staviame do roly plebejcov. Asi to bude tým, že v duchu „národných“ názorov sa na ne pozeráme ako na maďarské a nie ako na uhorské a teda aj naše…
S tvojím názorom na Uhorsko nesúhlasím, ozvenu toho názvu nájdeš vo všetkých slovanských jazykoch, prípadne Nemci majú termín Ungarn, anglicky hovoriaci používajú slovo Hungary. Magyar bol názov jedného kmeňa, ktorý sem (niekde k Tise) na konci 9. storočia pustili naši predkovia, keď Maďari, ktorí po ňom prevzali svoje meno, dostali poriadny výprask od Pečenehov niekde v dnešnom Moldavsku.
Ešte k tej nešťastnej soche:
http://spravy.pravda.sk/mesto-zastonalo-ked-cisarovnu-strhli-z-kona-fm0-/sk_domace.asp?c=A101017_121614_sk_domace_p58
Ďakujem ti za super článok z PRAVDY. Takéto články si vždy s radosťou prečítam kedykoľvek. No čo sa týka Maďarsko-Slovenskej histórie sa asi nikdy nezhodneme. Hádať sa však s tebou nebudem. Určite si aj ty však uvedomuješ, že na Slovensku a dvojnásobne na Záhorí nemáme toľko hysterických pamiatok, aby sme sa ku ním správali ako barbari. Je smutné, že čo sa podarilo zachrániť z architektúry 19 storočia po vyčíňaní komunistov, dnes likviduje nedostatok peňazí v mestskej pokladni, alebo noví majitelia týchto stavieb. Neviem čo je horšie? Štát by mal majiteľov takýchto hysterických pamiatok jednoducho trestať. Cirkev nevynímaje. A to radikálne. Človek keď sa prejde po Malackách je mu až do plaču ako sa toto mesto mení. Paneláky sa zatepľujú, sú farebnejšie a krajšie, no hysterické pamiatky sa pomaly rozpadávajú. Keď to bude takto pokračovať ďalej, za pár rokov sa sem budú chodiť turisti pozerať na mesto bez minulosti.