Slovensko (asi) nevie byť moderné…

Vedia byť Slováci slušní? A vedia vôbec, čo je to slušnosť? Je to prepustiť niekomu svoje miesto v rade v obchode, ak má menší nákup alebo vedieť odpustiť niekomu? Na slušnosť sú individuálne pohľady, no mala by byť kolektívnou záležitosťou.

Pre mňa je slušnosť každodennou súčasťou života. Bol som totiž vychovávaný s myšlienkou, že neslušnosť medzi ľudí nepatrí a nesmiem bez nej čo by len vyjsť z domu. No keď dnes ako devätnásťročný chlapec vyjdem na ulicu, stretávam sa so samou neslušnosťou, neférovosťou a nespravodlivosťou. Mrzí ma to konštatovať, no Slováci nemajú v sebe častokrát ani základnú slušnosť. Nastanú situácie, kedy si dávam tvár do dlaní a nerozumiem, ako sa môže dospelý človek takto zachovať.

Spravil som vlastný experiment, aby som v sebe utvrdil, že slušnosť je stále dostatkovou komoditou a všímal som si, aký pocit vyvolá v Slovákovi to, že mu poprajem pekný deň. Mnoho z nich bolo zaskočených a nevedeli, ako na to zareagovať. Len málo z nich ako-tak dokázali niečo zamrmlať, no našli sa aj takí, ktorí mi vulgárne vynadali. A to nie len z toho máte nechuť potom žiť v krajine, kde ľudia odmietajú elementárnu slušnosť. Ako potom tí ľudia môžu byť schopní dosiahnuť vyššiu slušnosť? A to základná slušnosť by mala byť v každom z nás.

Všetko sa to potom prenáša do spoločnosti a my mladí ľudia sme znechutení. No čo na tom, keď vás dospelí neberú vážne a ste im na smiech. Berú vás ako neskúsených a tých, ktorí nevedia, o čom hovoria. Nedivím sa, že zo Slovenska odchádzajú mladí ľudia, ktorí túžia po normálnom svete a uchyľujú sa k tej najhoršej možnosti pre našu krajinu, ktorou je odchod často aj natrvalo. Nebyť cieľov, ktoré chcem v živote dosiahnuť a mám ich zadefinované, rovnako ako mnoho iných, mám dobre premyslené, kde v zahraničí chcem študovať a žiť.

A tá vulgárnosť s neslušnosťou sa odzrkadľujú aj „tam hore“. My občania volíme spomedzi nás 150 takých, o ktorých si myslíme, že sú najlepší. Pre mňa z toho vyplýva, že by mali byť aj najslušnejší. No opak je pravdou. Oni sú len naším zrkadlom a ukazujú, akými sme a aké sú naše hodnoty. Vravíme, že sme moderný štát, ktorý patrí na západ, patrí do Európskej únie. No ja to tak nevidím. Častokrát nám Slovákom unikajú podstatné veci, ak ide o modernosť a slušnosť. Nedokážeme rešpektovať inú rasu, iné náboženstvo, inú orientáciu a často aj iný, odlišný názor. A povedzme si každý sám pre seba, nebojíme sa povedať vlastný názor kvôli rodine, kamarátom či iným ľuďom z nášho okolia?

Keď som stál na námestí a počúval rečníkov pri protestoch v roku 2018, príliš som si tieto veci neuvedomoval. Nevedel som, čo sú pojmy korupcia alebo organizovaná zločinecká skupina. A tie majú od slušnosti ďaleko. Mal som vtedy 14 rokov. Možno by nie jeden povedal, ako môže štrnásťročný fagan niečo takému rozumieť. Nerozumel som. Ale začal som sa zaujímať, lebo som chcel. Učil som sa kritickému mysleniu a snažil sa rozlišovať čo dobré je a čo nie. V tej dobe som sa začal zaujímať o politiku a jej prostredie. Veľa mojich rovesníkov, ale aj dospelých nesleduje politiku aj keď by mali.

Odišiel som od pôvodnej témy. No verte mi, že to všetko, čo sa deje medzi nami bežnými občanmi Slovenska, sa odzrkadľuje aj v politike. Veď my chodíme každé štyri roky k volebným urnám. Dnes mám devätnásť rokov a prežívam svoje dospievanie. Namiesto toho, aby som robil to, čo je dnes moderné medzi mladými, čítam odbornú literatúru, sledujem politiku, píšem články a chodím na verejné diskusie. A pri nich sa často dostávam do konfliktu s dospelými. Povedia mi, že som mladý a že musím na svoj názor ešte dozrieť. A viete, ako mi to lezie krkom, že nás mladých nikto neberie vážne? Je to nanič.

A vraciam sa späť k tomu, že mladí odchádzajú. Už viete prečo? My nepotrebujeme, aby nás svet nebral vážne. My chceme byť súčasťou sveta. My chceme, máme snahu. Hovoria o nás ako o lenivých a neschopných. Tak to nie je. Sme motivovaní, sme schopní a sme pripravení.

Titulný obrázok: pixabay.com