Plavecké panstvo a Malacky za Pálffyovcov do roku 1848

Pavol IV. Pálffy prevzal panstvo po smrti Petra Balašu, v roku 1622. Malacky už boli v tom čase zemepanským mestečkom patriacim do bratislavskej (prešporskej) župy. Rod Pálffyovcov získal uznanie a významné postavenie v Uhorsku vďaka zásluhám Pavlovho otca Mikuláša II. v boji proti Turkom. Mikulášova manželka Mária Magdaléna rozdelila po smrti manžela rodový majetok medzi svojich štyroch synov. Pavol IV. Pálffy získal panstvá na západnej strane Malých Karpát. Stal sa zakladateľom tzv. malackej línie rodu Pálffyovcov.

Veduta Malaciek z roku 1826

Gróf Pavol IV. Pálffy bol pravou rukou uhorského panovníka Ferdinanda III. Habsburského. Pred svojou smrťou vytvoril Pavol IV. z Plaveckého panstva a z ďalších panstiev, ktoré postupne získal do vlastníctva tzv. fideikomis, t. j. spoločne vlastnenú rodinnú dŕžavu, ktorú zdedil vždy najstarší mužský potomok rodu. V Malackách sa potom v roku 1735 vytvorila aj ústredná správa celého fideikomisu a tejto správe podliehali jednotlivé panstvá. Pálffyovci sa v uvedenom období postarali o rekatolizáciu svojho panstva, ktoré bolo v predchádzajúcom balašovskom období v duchu zásady cuius regio, eius religio (čie panstvo, toho náboženstvo) evanjelické. Povolali sem členov františkánskej rehole a pripravili pre nich kláštor s kostolom. Výrazne tak ovplyvnili ďalšie smerovanie Malaciek na nasledujúce tri storočia.

Plavecký hrad, dlho bol sídlom vlastníkov a centrom Plaveckého panstva

Malacky boli, ako sme už uviedli, zemepanským mestečkom a hoci mali vlastnú samosprávu na čele s richtárom, dominantnú úlohu v rozvoji mesta vo všetkých oblastiach, zvlášť do roku 1848, nemala obecná samospráva, ale pálffyovská administratíva. Rovnako súdna moc patrila do tohto obdobia zemepanskej vrchnosti. Jej výkon zabezpečovali prostredníctvom tzv. sídelných alebo poddanských súdov. V ústrednom archíve pálffyovských panstiev v Malackách sa našli zviazané súdne protokoly pojednávaní, rozsudkov, uznesení a podobne. Richtára v tomto období zvyčajne navrhoval zemepán, ostatných členov obecnej správy volili obyvatelia. Richtár a jeho pomocníci vo všeobecnosti zodpovedali za včasné dodávky naturálnej a peňažnej renty zemepánovi a za stanovené robotné povinnosti poddaných. Medzi povinnosti obecnej správy patrila zodpovednosť za obecný majetok, za udržiavanie obecných ciest a mostov, nahlásenie slúžnemu vyskytujúce sa epidémie u ľudí aj u zvierat, starosť o majetok sirôt, zodpovednosť za ekonomické zabezpečenie školy. K povinnostiam richtára patrili aj vojenské záležitosti. Richtár udržiaval poriadok v obci a vykonával v obci aj štátnu správu.

Zápisnica zo zasadania zemepanskej stolice v malackom kaštieli zo dňa 15. apríla 1761. Vľavo hore podpis grófa Karola Pálffyho

Podobne ako v prípade richtára sa postupovalo aj v prípade farára. Nevolili ho obyvatelia, ale zvyčajne ho biskupovi navrhoval zemepán. V tomto období boli malackými zemepánmi Karol IV. Pálffy (nositeľom rodovej moci bol v rokoch 1773-1816), Jozef III. Pálffy (1816-1827) a Anton Karol Pálffy (1827-1879). Z nich najvýznamnejší bol Karol IV., ktorý v roku 1807 získal pre seba a svojich nástupcov (vždy len pre prvorodeného mužského nositeľa moci) kniežací titul. V roku 1806 získali Malacky právo mýta, o rok neskôr bolo rozšírené trhové a jarmočné právo pre Malacky.

Vzťahy medzi zemepanským rodom a obyvateľmi panstva neboli vždy veľmi dobré. Svedčia o tom nepokoje poddaných na pálffyovskom panstve, ktoré prebiehali najmä v rokoch 1818 až 1820 a ktoré potláčalo vojsko. Dochovali sa listy poddaných z Malaciek a okolitých dedín, v ktorých sa sťažovali bratislavskej stolici, že zemepán im chce podvodom odobrať pozemky, ktoré im predtým predal, a tiež že chce od nich peniaze, pričom im nezostane ani na živobytie. Sťažovali sa tiež na neprimerane veľké pracovné povinnosti na panskom.

„Tak techdy sme prinuceni všetku našu lichvu popredat a všetky grunty podomne zanechat, nebo krem teho ništ sebe, len toliko na panstvo vždy pracovat mosime, nebo s pansku robotu tak preloženi sme, že jej nikdy konca neni, my možeme od polnoci do polnoci na ni byt, nikdy cely den sa nam neprejme.“ Preto sa občania uvedených obcí panstva obrátili na bratislavskú (prešporskú) stolicu, aby ich problém vyriešila. „Z ohledu toho, aby sa našemu nevymluvnemu trapeni a ukrivdeni, ktere my tak dluho už trpeslive sme znašali konec raz učinil, nebo nam už vicej zdržat možna neni, naš život nam už jest obtižny, až k zufanlivosti.“

Nezostalo len pri liste, podľa úradných svedectiev sa pripravovali aj ozbrojené povstania poddaných, ale v zárodku ich na žiadosť stolice zlikvidovalo cisárske vojsko. Zaujímavým prameňom, ktorý nám poskytuje svedectvo o tejto dobe a o tunajších pomeroch, konkrétne o vzťahoch medzi zemepánom a poddanými je list britského právnika a cestovateľa Jamesa Roberta Hope-Scotta z roku 1844, kedy navštívil v Malackách knieža Antona Karola Pálffyho.

Hope-Scott sa pozastavoval nad tým, že poplatky v tých časoch platili výlučne poddaní, kým šľachtici boli od poplatkov oslobodení. Predpokladal však, že v rámci reforiem v Uhorsku bude šľachta úplne zdanená. Predpokladané zmeny sa o niekoľko rokov neskôr naozaj uskutočnili – v priebehu revolučných udalostí rokov 1848-1849. Dovtedy neboli Malacky slobodné, ale závislé na pálffyovskej moci. Všetky hospodárske, kultúrne, politické, náboženské a ďalšie aktivity boli vždy podriadené záujmom Pálffyovcov.

Zdroje:

– Kotesová, Ľ.: Rohožník 1397-1997. Bratislava: PRESSKOP 1997

– Kropilák, M. a kol.: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku 2. Bratislava: Veda, 1977

– Gajdoš, V. J.: Františkáni na Záhorí. Črta k dejinám františkánskeho kláštora v Skalici a Malackách. In: Almanach Spolku záhorských akademikov so sídlom v Malackách. Malacky: SZA, 1938

– Horváth, P. (ed.): Listy poddaných z rokov 1538-1948. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1955

– Šíp, V. – Trebišovský, J. V.: Malacky. Kapitoly z dejín mesta. 2. časť. Malacky, 1996

– Tandlich, T.: Pálfyovci a Malacky v 17. až 20. storočí. In: 800-ročné Malacky. Zborník zo seminára. Malacky, 2006