Rodina Spustovcov zo Zohoru
Zmapovali sme životné cesty súrodencov Valentína a Alojza Spustovcov zo Zohoru, ktorí žili v USA a Francúzsku, a ich potomkov. Zaujímavý je najmä príbeh Valentínovho zaťa Gastona Gambiera počas druhej svetovej vojny.
Rodina Valentína Spustu a cesta do Ameriky
Valentín Spusta sa narodil 11.9. 1882 v Zohore v dome č. 297 domkárovi Martinovi Spustovi a Kataríne Ožvoldovej. Krstné meno dostal po kmotrovi roľníkovi Valentínovi Ščasnom. Rodičia oslávili svadbu v Zohore v novembri 1876. Valentín mal súrodencov Magdalénu, ktorá zomrela nedlho po narodení v roku 1877, a Alojza, ktorý prišiel na svet 26.5. 1886.
Alojz odišiel za prácou do USA ako sedemnásťročný. Bol vedený medzi pasažiermi, ktorí sa koncom októbra 1903 vo francúzskom prístave Le Havre nalodili na parník La Champagne do New Yorku. Prešiel registračným strediskom pre imigrantov na ostrove Ellis Island pri New Yorku a ďalej pokračoval do Hamiltonu v Ohiu, kde býval jeho známy Anton Puškáč na adrese 115 Hanover Street.
Valentín brata o pár rokov neskôr do Ameriky nasledoval. V prístave holandského Rotterdamu nastúpil na parník Statendam, ktorý 9. 3. 1907 vyplával na cestu do New Yorku. Ako cieľ cesty uviedol mesto Hamilton, kde žil brat Alojz na adrese 143 Chestnut Street. Parníkom cestovalo viac Záhorákov: Michal Antal zo Zohoru, Dorena a Jozef Hrickovci z Kuchyne, Ján Ledník z Lozorna, Ján Müller z Gajár a z Lábu boli František Čermák, Karol Záhradník, Ľudovít Pollák či Celestín Danihel.
Z Valentínovho opisu vyplýva, že bol vysoký 5 stôp 7 palcov, mal svetlú pleť, hnedé vlasy a oči a deformáciu na tele (podľa nie úplne čitateľného záznamu išlo zrejme o hrudník). V Hamiltone sa na začiatku 20. storočia vytvorila už komunita Zohorčanov, pracovali tu napríklad Michal Fumač, Martin Stríbrenský, Ján Mifkovič, Vendelín Kovár, Ján Kovár, Jakub Kučera, Jakub Pavlásek, Ondrej Pavlásek, Štefan Ribár, Štefan Švajdlenka, Ján Ščasný, Michal Tomášek, Jakub Vachálek, Fabián Zálesňák a ďalší.
Návrat domov, sobáše v Zohore a narodenie detí
Alojz nastúpil v New Yorku na konci januára 1908 na zaoceánsku loď Baltic do Liverpoolu, kam dorazil 1.2. 1908 a odtiaľ pokračoval ďalej na Slovensko. Oženil sa 31.1. 1910 s Evou Valentovou (* 4.12. 1893), dcérou Karola a Márie Valentovcov. Narodila sa im dcéra Anastázia (*1.1. 1911 Zohor) a v roku 1911 Alojz opäť odišiel za prácou do Hamiltonu. Valentín sa z Ameriky vrátil do Zohoru v roku 1909. V rodnej obci si vzal za ženu Evu Vicenovú (*17.12. 1884 Zohor), dcéru domkára Urbana Vicena (*1851) a Jozefy Bertovičovej (*1851).
V roku 1910 Valentín zanechal tehotnú ženu doma a vyrazil do francúzskeho prístavu Le Havre spolu s rodákom Valentínom Matlovičom. V prístave sa nalodili na parník Chicago, ktorý vyplával 29.3. 1910. Cieľom Valentínovej cesty bolo opäť mesto Hamilton a kontaktná osoba tam žijúci príbuzný Štefan Vrtalík. Mal pri sebe 40 dolárov. Valentínovi však ešte na lodi diagnostikovali trachóm a umiestnili do kajuty pre nemocných.
Lekári označovali chorobu ako egyptský zápal spojiviek, pretože sa do Európy rozšíril po Napoleonovej výprave do Egypta. Medzi imigrantami kontrolovanými v imigračnom stredisku Ellis Island sa z nákazlivých chorôb popri tuberkulóze objavoval trachóm najčastejšie. V prvej fáze sa u chorých objavuje piesok pod viečkami, zo žliaz pri okraji viečka neskôr začne vytekať hlien a v konečnej etape môže pacient oslepnúť. Američania všetkých týchto cudzincov deportovali späť. To bol aj osud Valentína. Po príchode do New Yorku bol umiestnený do nemocnice a zakrátko deportovaný parníkom La Savoie do francúzskeho prístavu Le Havre. Pravdepodobne sa vrátil domov. Dňa 10.10. 1910 sa Valentínovej žene narodila v Zohore dcéra Tereza a syn Jozef prišiel na svet 10.3. 1912.
V polovici februára 1913 sa mal Valentín v Brémach spolu s rodákom Martinom Matlovičom nalodiť na parník Prinz Friedrich Wilhelm do New Yorku a ako cieľ cesty bol znova uvedený Hamilton v Ohiu. Obaja však boli vyškrtnutí zo zoznamu pasažierov a v marci 1913 sa Valentín nachádzal v rodnej obci. Dcéra Róza sa narodila v Zohore 30.12. 1913. Vypuknutíe vojny zastihlo Valentína v Zohore. Tam sa mu narodil syn Ján (*1917).
Alojz Spusta a jeho rodina v USA
Brat Alojz žil počas 1. svetovej vojny v USA a zomrel 23.10. 1918 v Hamiltone pravdepodobne v dôsledku pandémie španielskej chrípky. Pochovali ho na miestnom cintoríne Saint Stephen Cemetery. Alojzov osobný majetok v USA bol ohodnotený na 1200 dolárov. Jeho manželka Eva a dcéra žili v tej dobe v Zohore, no napokon sa usadili v USA.
Rodina Valentína Spustu vo Francúzsku
Valentín po prvej veľkej vojne zostal natrvalo aj so svojou rodinou vo francúzskej obci Cramoisy v Pikardii (departement Oise). Cez túto obec zrejme prechádzal počas cestovania do prístavu Le Havre a späť. Cestovanie do USA sa po roku 1921 skomplikovalo zavedením presných kvót pre cudzincov, koľko migrantov je krajina ochotná prijať a Valentín mal navyše negatívne skúsenosti aj kvôli svojmu zdravotnému stavu.
V Cramoisy vznikla už v roku 1899 továreň na výrobu porcelánových elektrických izolátorov a Valentína tu naverbovali do práce. Bol tu vedený s rodinou ako trvalý obyvateľ pri sčítaní obyvateľstva v roku 1931 a býval na adrese Grande Rue 29 (francúzske občianstvo získal v marci 1936) a aj ženu a deti zamestnala miestna továreň. Medzi zamestnancov továrne patril aj Arnold Stríbrenský (*1902 Zohor) a Alois Havran (*17.7. 1905 Viedeň), syn Zohorčana Jakuba Havrana (*1880) a Paulíny Jurovychovej (*1880 Lozorno).
Alois Havran sa oženil s Terezou Spustovou a v januári 1938 dostali obaja dekrét o francúzskom občianstve. Druhá Valentínova dcéra Róza (Rose) sa vydala za miestneho továrenského robotníka Gastona Gambiera (* 29.9. 1912).
Ján (Jean) Spusta býval v roku 1939 na adrese Cramoisy 60. V meste Beauvais ho odviedli do francúzskeho 91. pešieho motorizovaného pluku (91e Régiment d’infanterie Motorisée) založeného v roku 1939 a zúčastnil sa v základnej hodnosti vojaka proti nemeckej armáde bojov pri Sedane, kde bol 1.6. 1940 zabitý v boji (na pamätníku v Cramoisy venovanom padlým rodákom pribudlo po druhej svetovej vojne aj Spustovo meno). Jeho telo rodičia pochovali do rodinnej hrobky na cintoríne v Cramoisy.
Príbeh Gastona Gambiera
Gaston bol členom teritoriálnej gardy z Cramoisy. Francúzska armáda zriadila teritoriálnu gardu – išlo o ozbrojených civilistov, ktorí mali zasahovať počas vojny proti prípadným parašutistickým výsadkom nepriateľa. V konečnom dôsledku to viedlo z nemeckej strany k tvrdým odvetným opatreniam v obciach, kde boli títo členovia gardy aktívni. Gaston sa zúčastnil 26.5. 1940 spolu s Henri Heurteurom, René Levequeom, Léonom Prosperom, Léonom Thilom, Lucienom Thilom, Mary Jucquinom, Florentinom Godartom, Georgesom Destreesom a Henrim Delaplaceom na zajatí troch nemeckých letcov, ktorí zoskočili padákom potom, čo ich lietadlo bolo zostrelené.
Herteur mal jedného z letcov zraniť svojou puškou a Delaplace mal zraneného biť kameňom. To malo svoju dohru, keď si pre Gastona prišli 11.1. 1941 nemeckí policajti a po vypočúvaní ho uväznili vo väznici Fresnes, ktorá sa nachádza na južnom parížskom predmestí. Väznicu vybudovali ešte v roku 1898 podľa novátorského návrhu architekta Poussina, za 2. svetovej vojny ju nacisti vo veľkom využívali na väznenie, mučenie a popravy odbojárov a nepohodlných ľudí, po vojne tu zas boli držaní kolaboranti a v súčasnosti je to druhá najväčšia väznica vo Francúzsku.
Veterán z 1. svetovej vojny, Henri Delaplace bol Nemcami zatknutý až 9.3. 1941, keď ho manželky zvyšných už zatknutých členov z teritoriálnej gardy (medzi nimi Roza, rodená Spustová) udali, že sa chválil bitím zraneného nemeckého letca. Gastona Gambiera prepustili z väznice 15.8. 1941. Spolu s manželkou Rózou boli 30.10. 1941 predvolaní pred berlínsky vojenský súd v Paríži ako svedkovia v procese s Heurteurom a Delaplaceom. Heurteur bol odsúdený na trest smrti, v novembri 1941 mu bola udelená milosť, ale deportovali ho do väzníc v Nemecku, kde zomrel v marci 1943 v Saarbrückene. Po skončení vojny pomenovali po ňom jednu z ulíc v Cramoisy. Delaplace dostal 10 rokov väzenia v Nemecku a po vojne sa vrátil do Francúzska, kde ho vo februári 1959 vyznamenali vojenskou medailou.
Jozef (Joseph) Spusta bol nasadený na nútených prácach v Nemecku. Od 26.7. 1943 pracoval v zbrojárskom závode Annahütte v bavorskej obci Hammerau (Ainring), od augusta 1943 bol vedený v Traunsteine a neskôr v internačnom tábore Laufen (Salzach). Po vojne sa vrátil do departementu Oise.
Valentín Spusta zomrel 24.2. 1948 v obci Cramoisy, kde ho jeho žena Eva pochovala vedľa syna Jána. Joseph sa pominul koncom augusta 1993 v susednej obci Creil. Gaston Gambier skonal v Cramoisy 20.7. 1990, jeho žena Róza (Rose) zomrela 21.6. 2001 v obci Labruyere (asi 19 km severne od Cramoisy).
Zdroje:
- familysearch.org
- statueofliberty.org
- myheritage.com
- gallica.bnf.fr
- memorialgenweb.org
- cartorum.fr
- arolsen-archives.org