Odviate časom

Dnes prinášame článok objasňujúci kúsok z histórie, ktorý nám poskytol pán Milan Dobrovodský.

Naše mesto sa nám mení pred očami. Stáva sa modernejším, kultúrnejším, vyspelejším. Slová ako tiché, útulnejšie a bezpečnejšie sa už ťažšie predierajú na papier. Pamätníci neznevažujú tento trend, no skĺbenie všetkých týchto pojmov na rovnakú úroveň dôležitosti považujú za rozumné a potrebné. Touto úvahou by som chcel prispieť k náprave jedného omylu mestských kronikárov. V kalendári mesta Malacky v roku 2006 medzi trinástimi peknými obrázkami zo starých Malaciek, môžeme vidieť i fotografiu labutieho jazierka z r. 1902 v Zámockom parku.

Bolo však naozaj tam?


Kto Zámocký park pozná, iste si ani nevie predstaviť, kde by ten náš gróf to jazierko vybudoval a ako by ho napájal tečúcou vodou. Celý park je situovaný na vyvýšenine a v dolnej časti tečúci potok bol mlynským náhonom na Himrov mlyn – teda tam to nebolo. Na druhej strane (dnešné škvarové ihrisko a zdravotné stredisko) bolo panské záhradníctvo s produkciou kvetov a zeleniny pre grófsku rodinu. Malá fontána na lúke pri kaštieli, umiestnená v 70 cm hlbokom betónovom bazéniku, bola napájaná zo zámockej studne – veže tak, aby bol v kaštieli zabezpečený tlak pitnej vody. Ani v záhrade, ani vo fontáne labute miesto nemali. Dostatok sústredených dôkazov nás však uisťuje, že pôvodné labutie jazierko a neskorší Jursov rybníček je jedna a tá istá vodná plocha. Do roku 1918 žil v kaštieli gróf Mikuláš XIII. Pálfi a labutie jazierko udržiaval vo výbornom stave. V tomto je fotografia z roku 1902 pravdivá. Na jazierku žila labutia rodinka a pod hladinou krásne farebné japonské kapre. Bolo súčasťou majetku grófa, avšak mimo areálu Zámockého parku. Jazierko sa nachádzalo pri železničnej trati, asi 150m vzdialené od hlavnej – Čiernej brány. Po vzniku 1.československej republiky a odchode zámockého panstva sa tieto majetky dostali do správy františkánskeho rádu. Keďže jazierko bolo na voľnom priestranstve a teda jeho živé tvory ohrozené, zrejme začalo chátrať. Časom sa zmenilo na nezaujímavú mokraď. Až o ďalších 20 rokov, v roku 1938 rodák z Malaciek pán Jozef Jursa, ktorý robil staviteľa v Prahe, kúpil po návrate z Protektorátu od františkánov stavebný pozemok i s touto preliačinou. Na brehu vybudoval menší rodinný dom a postupne upravil i bývalé jazierko na rybník, ktorý si už mnohí Malačania pamätajú. Dodatočne sa domček v rukách odborníka premenil na peknú vilku. V rybníčku majiteľ choval kapry – tiež pre potešenie okoloidúcich. Celý areál (dom, ovocná záhrada i rybník) si tak zachoval výstavný charakter. Ako deti idúce zo školy sme rybám hádzali kúsky z desiatej a sledovali sme špľachotanie húfov rýb bojujúcich o potravu. Manželia Jursovci mali päť dcér, z toho štyri žijú v Malackách. Pre úplnosť spomeniem ich mená: Šujanová Vlasta, Cigáňová Mária, Ábelová Emília a Balážová Stanka. Rodičia im o labuťom jazierku často rozprávali. Ich rodný dom s rybníčkom je vidieť na fotografii. Tento pamäť oživujúci obrázok nám pripomína dnes už zrušené objekty vrátane obytného činžiaku na Jesenského ulici. Všetko to však ustúpilo budúcemu nadjazdu nad železnicou a nadchodu pre chodcov. Pekne sa o minulosti územia pred zámockou bránou vyjadruje dnes už 95-ročná Fany Dobrovodská: „Od mladosti som žila v rodine JUDr. Prenoszila, grófskeho advokáta. Bývali sme v druhom dome od zámockej brány a prvý dom tam stojí ešte dnes. Neskôr medzi nimi vybudoval vilku lekárnik Fridrich. Na druhej strane cesty lemovanej stĺpikmi v grófskych farbách (bledomodro-žltá), bol pred našimi oknami detský domov a labutie jazierko. Ohradené nízkym ozdobným plotom v strede s domčekom, kde bývali labute, pútalo pozornosť okoloidúcich. Do jazierka pritekala voda popod cestu z potoka – mlynského náhona. Odtok bol upravený prepážkou do dolného potoka. V jazierku plávalo množstvo veľkých červených rýb. Na brehu bola lavička na posedenie a bolo nemysliteľné, aby toto pekné miesto niekto poškodil. Až neskôr po odchode panstva jazierko spustlo, čakajúc na svoje oživenie. Živú vodu do neho pustil až pán Jursa kúpou a úpravou okolia.“ Toľko pamätníčka. Pani Ábelová dodnes uchováva čestné uznanie za zveľadenie Malaciek, ktoré jej otec obdržal za renováciu rybníčka. Na záver sa núka ešte úvaha, že aj keby nadjazd neexistoval, rybníček by asi i tak neprežil, pretože bol závislý od potokov pretekajúcich mestom. Tieto toky udržiavali mlynári štyroch mlynov a táto oddelená časť sa s Malinou spájala až na Jakubovských rybníkoch. Zánikom mlynov zanikli i vodné toky a tak i prípadný požiar dnes hasíme pitnou vodou. Za vodný tok v potrubí pod Malackami dnes nik diplom nedostane. Nostalgia? Aj pri nutnej modernizácii mesta má svoje opodstatnenie.

Milan Dobrovodský

1 reply

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.