Región Záhoria má špecifickú polohu na pomedzí troch krajín – leží v Slovenskej republike, v susedstve s Českou republikou a Rakúskom. V minulosti bolo prepojené s viacerými štátnymi útvarmi, bol tu citeľný vplyv mnohých národov. Tieto skutočnosti ovplyvnili jazyk, nárečie, ktoré používajú obyvatelia Záhoria v komunikácii medzi sebou navzájom. Nazýva sa záhoráčtina.

Ak by sme ju chceli niekam zaradiť, nachádza sa medzi spisovnou slovenčinou a češtinou. Najbližšie jej je dialektom niektorých oblastí južnej Moravy. V záhoráčtine bol zvlášť v minulosti cítiť silný nemecký vplyv (slová ako cólštok, fajermúr, fjertoch, hastrman, vercajch, šnicla, zrichtovat a mnoho ďalších).

Záhoráčtina nie je uzavretý, nemenný jazyk alebo dialekt. Vyvíja sa v čase, mení sa v závislosti od mesta, dediny. Za všetky uvedieme jeden príklad – slovo zemiaky má v záhoráčtine v súčasnosti minimálne štyri rôzne podoby (grumbír, erteple, krumpole a zemáky).

Pre návštevníka Malaciek, ale vôbec regiónu Záhorie je zaujímavé porozprávať sa s domácimi obyvateľmi v ich nárečí.

 

 

Napriek tomu, že ovládanie spisovného jazyka patrí k základnému vzdelaniu a prejavu kultúrnosti človeka, z hľadiska identity obyvateľstva regiónu je dôležité zachovanie záhoráčtiny. Pozoruhodne to vyjadril obyvateľ Malaciek: „„Sám po záhorácky nehovorím, keďže väčšinu svojho života som prežil mimo túto nárečovú oblasť. … Jednou z mojich nočných mor je i tá, že sa záhoráčtina vytratí a stane sa mŕtvym jazykom. Táto udalosť by pre mňa korešpondovala s koncom sveta.“

Na ukážku záhoráčtiny uvádzame úryvok zo spomienok roľníka Michala Čermáka, zachytených okolo roku 1940 a publikovaných v štúdii P. Dezidera Dubaya, OFM v Sborníku záhorských akademikov v roku 1942 (s. 94):

„Ná, prv to tak nebívauo jak fčiléki. Já sem sa narodziu, no, biuo to tak volajak, ufám po Michale, ked sa hnoje vozili, jak moja neboška maci, Pámbu im odpusci a daj lachké nebje, ríkavali. Kerého roku to konc biou, nevím a keksne ťi to  netrúfam povidat, ale, že než Prajz došeu. Nač bi sem si také kalabise pamatau, beztak je to v matrice našrajbované. Fčiléki, jak mi to pán notárus povidali, Pámbu ich osláv, mám devjet desin a ešče tri nové leta k temu. Éj, za tú dobu sem moc vistáu a zažiu. Na šecko sa už konc aňi nepamatám, lebo sa mi to za tích moc rokú z huavi viluftovauo.“