Držím sa česko-slovenskej koncepcie festivalu!

Rozhovor s Vladom Zetkom o divadle, festivale Zejdeme sa na hambálku, kine a budúcnosti tejto kultúrnej akcie…

Po festivale Zejdeme sa na hambálku sme donútili Vlada Zetka (hlavný organizátor a režisér Divadla na hambálku) ku krátkemu rozhovoru, ktorý napokon trval asi hodinu. Z toho množstva informácií bolo asi 60 percent dojmov, ktoré sme zaňho zhrnuli v jednom odstavci. Dozvedeli sme sa však niektoré zaujímavé informácie, ktoré radi posunieme do éteru.

Ste unavený?
Iste, boli to štyri hektické dni, počas ktorých som musel s ostatnými členmi Divadla na hambálku znášať organizačné starosti. Záležalo na tom, aby sa dobre cítili herci i diváci a nebolo to vôbec jednoduché. Myslím však, že sa nám akcia vydarila. S manželkou som niekoľko dní pred festivalom odcestoval na oneskorenú dovolenku a kolektív okolo mňa musel zvládnuť množstvo povinností. A mal som radosť, že po návrate späť bolo všetko pripravené na prvý ročník.

Aké pocity si odnášali herci, ktorí tu za tie štyri dni vystúpili?
Tak, všetci mi poďakovali za pozvanie a vraveli, že to bola fajn akcia a radi na ňu prišli. To však zo slušnosti vraví každý. Je len na mne, či z ich slov vycítim úprimnosť alebo nie. A ja som z ich vyhlásení radosť a spokojnosť vycítil, čo sa týka atmosféry, zázemia, organizácie… S každým som stihol po predstavení prehodiť pár slov a všetci vraveli, že to je pekná akcia a boli radi, že mohli prísť.

Čo diváci?
To je zrejme môj najlepší pocit z celého festivalu. Nechcem vravieť, že sme dosiahli vynikajúce výsledky, lebo vždy je čo zlepšovať, ale ani vo sne som nečakal, že v sobotu o jedenástej večer bude na Túlavé divadlo plná sála. To ma dostalo. Začal som mať pocit, že ľudí v Malackách ozaj divadlo zaujíma. A to je pre mňa skvelá správa a motivácia robiť tento festival ďalej.

Foyer bol počas divadelného víkendu stále plný

Čo vravíte na zrekonštruované kino alias Kultúrni domeček?
Všetci naňho spievajú chválospevy. No ja mám možnosť vidieť veci i z druhej strany. Stále nám tu niečo „blbne“. Raz sú to problémy s elektrinou, inokedy nám sústavne preteká na záchodoch voda. Keď tu boli Radošinci tak tesne pred predstavením vytriskla voda z kohútika a jeden z hercov dostal sprchu. Prišiel úplne mokrý, čo bol trapas, lebo za okamih mal vystupovať. Takéto situácie vyvolávajú stresy najmä nám, organizátorom. Predstavte si, že pozvete napr. tých Radošincov, keď už o nich hovoríme. Nie je to vôbec lacná záležitosť, robíte to s vedomím, že chcete, aby ich vystúpenie bolo vydarené a v polke predstavenia vám vypadne elektrina alebo ja neviem čo. A je po predstavení… Nechcem „kydať“ na kino, ja mám toto prostredie rád, ale mám silný pocit, že niektoré veci neboli celkom dotiahnuté do konca.

 Po predstavení sa sála vyprázdnila…

…a nastúpili organizátori  z Divadla na hambálku, aby dali do poriadku hľadisko…

…aj javisko

Vy ste vraveli, že po úspechu nultého ročníka festivalu chcete pripraviť podobný program i k prvému. Opäť to vyšlo, ale čo teraz? Čo nabudúci rok? Chcete pripraviť niečo originálne?
Som federalista, chcem sa držať česko-slovenskej koncepcie. V oboch krajinách je množstvo ďalších divadiel, ktoré môžeme pozvať do Malaciek a vždy vytvoria zaujímavý a bohatý program. Originálne nápady v hlave mám, ale nechcem o nich ešte teraz nejako hovoriť, musím si to premyslieť. Jedno však spomenúť môžem. Osobitou kategóriou divadiel sú divadlá, ktoré nevystupujú v sálach, ale defacto pod holým nebom. Jedným z nich je napr. slovenské Teatro Tatro, ktoré robí predstavenia pod akýmsi cirkusovým šapitó. Keby sme rozšírili festival aj mimo Spoločenský dom a kino, bolo by to pekné. Ale zatiaľ nechcem nič zakríknuť.

Spoločenský dom MCK je kapitola sama o sebe. Myslíte, že priestory tejto budovy sú na predstavenia vyhovujúce?
Nie sú. Je to stará budova, okná sú nezmyselne situované smerom na juh. V lete tam praží celý deň slnko, v zime je tam chladno, priestory sú stiesnené. To je realita. Nesmieme však mať veľké oči, buďme radšej radi, že tu ten Spoločenský dom máme, lebo môžeme prizvať viac divadiel a obohatiť tak program. Nie je totiž možné, aby sa takéto podujatie robilo len v jednej budove.

Z tejto malej miestnosti za hľadiskom sa riadili svetlá aj zvuk

Prečo?
Chceli sme, aby bol program načrtnutý tak, že prestávka medzi jedným a druhým predstavením bude trvať najviac hodinu. Ak by sme spravili festival len v kine, neboli by sme schopní to dodržať. Príprava jedného predstavenia zaberie minimálne dve hodiny. V hre je osvetlenie, ozvučenie, príprava kulís a množstvo ďalších vecí, ktoré sa musia robiť s citom a precíznosťou. Nie je to, ako robiť rockový koncert, kde si pozapájate nástroje, zvukár vás nazvučí a idete do toho. Divadlo je omnoho citlivejšia kategória. V programe sa striedali predstavenia v Spoločenskom dome a kine. A fungovalo to. Chvalabohu!

My radi píšeme o negatívach, je to taká naša úchylka. Vyskytli sa ešte nejaké negatíva počas festivalu, ktorých by ste sa v budúcnosti vyvarovali?
Vždy sa nejaké nájdu. Spomínal som obligátne problémy vnútri v kine. Osobitým problémom, ktorý vnímam, je nezáujem sponzorov o túto akciu. Keď mi niekto povie, že prispeje burčiakom a klobáskami, tak ja budem rád, ale zásadne finančne mi to nemá ako pomôcť. Musím poďakovať mestu, že pomáha a podporuje festival. Máme však na Záhorí mnoho ďalších, ktorí by mohli priložiť ruku k dielu a nikto sa toho nechytí.

Možno sa veci zmenia po pár ročníkoch festivalu…
Možno, ale v tejto veci ostávam skeptický…

Redaktor Malackých pohľadov Jakub Valachovič (vpravo) v rozhovore s Ferom Hladkým z Divadla na hambálku po jednom z predstavení v Spoločenskom dome

Text: Jakub Valachovič
Foto: Martin Macejka