Rozhovor Malackých pohľadov s Jakubom Valachovičom

Porozprávali sme sa s atlétom, trénerom a novinárom Jakubom Valachovičom. O Malackách a Malačanoch, o atletike – úspechoch i problémoch AC Malacky. Ale aj o diskutovanom zimnom štadióne v Malackách a iných témach. Jakub istý čas pravidelne písal aj pre Malacké pohľady, dodnes príležitostne uverejňujeme jeho články.

Aké máš spomienky na detstvo?

Rôzne. Som presvedčený, že moji rodičia i starí rodičia urobili maximum pre to, aby som bol spokojné a šťastné dieťa, vštepili mi radosť k pohybu, prísny sociálny rozmer (aj keď tento termín je už teraz skôr nadávka, keďže ho používa Róbert Fico), lásku k prírode a k rodnému kraju. A predsa by som netvrdil, že som prežil harmonické detstvo a radostnú mladosť. Teraz ako tréner oceňujem, že všetci pretekári, ktorých koučujem, žijú v ucelenej rodine s oboma rodičmi a sú šťastní. Ja som z rozvedeného manželstva a konfliktami prechádzam celý život. Dosť ma to možno poznamenalo a preto som aj taký spurný človek.

Kde (v ktorej štvrti) si vyrastal?

Ani na svoju rodnú štvrť nemám zrovna harmonické spomienky. Dokonca si ani nepamätám, že by som sa nejako často hrával pod vysokými a obludnými panelákmi na Záhoráckej. Skôr som trávil detstvo u starých rodičov na Bernolákovej, teda v časti mesta, ktorá sa nazýva občas ľudovo Domky. Myslím, že detstvo niekde na dedine by som dnes, s odstupom času, bral všetkými desiatimi. Občas behávam pri Studienke alebo Lakšároch a vravím si, že okolie týchto dedín je môjmu srdcu zasľúbené.

Jakub v Borskom Svätom Jure v júli 2017. (Foto: Martin Macejka)

Zmenilo sa odvtedy mesto? V čom? Ako?

Významne. Často sa so mnou ľudia vadia, že si vymýšľam a nemôžem si pamätať detaily z ranného detstva. To sa však vadia so mnou starší o dvadsať rokov, ktorým to už asi z mysle vyprchalo. Ako malý som mal dve mimoriadne záľuby. Keď pršalo, muselo sa ísť so mnou von, aby som videl, ako z jednotlivých odkvapových rúr triešti voda. Z niektorých viac, z iných menej (vtedy som to nechápal). Alebo sme chodili po tme od lampy k lampe a počúval som, ako ktorá „vrčí“. Pritom som si však všímal okolie. Obludnosti typu diaľničný privádzač a slimák tu boli už vtedy, žiaľ, od tej doby ich len málo ubudlo, skôr pribudli. Dúfam, že raz zmizne Slotov dvojkríž z parku SNP a z celého tohto miesta sa stane odpočinkové a pohybové centrum pre občanov.

Ako vnímaš Malacky? Ako vnímaš Malačanov?

Máme v meste dobrého primátora. Vďaka nemu a ľuďom v jeho okolí sa veľa vecí mení k lepšiemu. Nemá to jednoduché. Vďaka Malackým pohľadom sa môžeme občas pozrieť, ako vyzerali Malacky pred sedemdesiatimi rokmi. Bohužiaľ, ja o Malackách nemôžem rozhodne povedať, že by boli pekné. Nechcem ich porovnávať so Skalicou, to je neporovnateľné. Ale neobstoja ani v porovnaní s Modrou, dokonca i Pezinok sa mi zdá byť krajší. Ale teraz sa v meste vo veľkom robí a pracuje sa na tom, aby mali charakter mesta. To je veľmi dobre.

Ťažko odpovedať na otázku, ako vnímam Malačanov. Myslím, že vďaka našej polohe, že máme blízko do hlavného mesta a minimálne do dvoch susedných krajín (Moravu už beriem ako keby patrila k Záhoriu alebo Záhorie patrilo k nej), sú Malačania otvorení novým možnostiam, berú ako samozrejmosť, že tu žijú s nami ľudia z iných končín republiky, ale i zo zahraničia. Robím plavčíka na kúpalisku a najmä tu si často uvedomujem, že Malačania majú temparemanentnú náturu, ale v sebe zakódovanú akúsi slušnosť, vzťah k poriadku, pravidlám a spravodlivosti. Keď k nám niekto príde, sprvu môže byť zaskočený, ale časom zistí, že v našom meste žijú najmä pohodoví ľudia so svojským naturelom.

Aký máš vzťah k mestu?

Vo veľkej miere som na túto otázku odpovedal v predošlej časti, avšak spomenul by som dve veci. V prvom rade – slogan dobré mesto pre život u mňa celkom isto obstojí. V Malackách sú príležitosti uplatniť sa. A napríklad moji atletickí priatelia zo Slovenska i spoza Moravy nám často závidia (v dobrom pravdaže) podmienky na šport. My bežci tu máme skoro všetko – krásne borovicové lesy na skvelom mäkkom podklade, množstvo jazier a potokov s čistou vodou (treba len vedieť, kam sa má ísť), ak chceme behať a v zime bežkovať, sú tu na skok Malé Karpaty, v ktorých máme v malom azda všetko zaujímavé, čo sa dá vidieť (rôzne typy lesa, skaly, hrady, zámky a iné historické pamiatky, jaskyne…).

Navyše je u nás vcelku mierna zima a často sa mi stáva, že v nížine je v zime pár stupňov nad nulou, ale ak si chcem zabehať na lyžiach, vyveziem sa len kúsok na Babu, kde už je mínus a skvelé snehové podmienky. A ak odbočím od prírody, oceňujem aj fakt, že nadšenci nerezignujú na to, ako sa za posledné roky trestuhodne pristupovalo ku kultúrnym a historickým pamiatkam, ale organizujú potulky po meste a pripomínajú tunajšieho genia loci. História je môj koníček, nuž to oceňujem. Môj vzťah k mestu je vrúcny a ak som v minulosti nebol, tak teraz už sa zo mňa stáva lokálpatriot.

Beh Kamzík – Baba – Kamzík (52 km), ktorý Jakub vyhral v roku 2017 (Foto: ekipa.sk)

Dlhodobo sa venuješ športu, najmä atletike. Aké sú podľa teba podmienky pre športovcov v meste v porovnaní s obdobím, keď si začínal s atletikou? Aké rezervy vidíš, resp. v čom vidíš priestor na zlepšenie?

Ako atléti máme skoro všetko, čo potrebujeme – tartanovú dráhu, školu na Záhoráckej, ktorá nám vychádza ako atlétom v ústrety a máme tam telocvičňu, posilňovňu a iné priestory vrátane rehabilitačnej linky, športovú halu Malina s výbornou plavárňou a vynikajúcim welness centrom a najmä jestvujú vízie, ako tento stav pre športovcov ešte skvalitniť.

Ako to majú ostatní športovci, sa môžem len domnievať na základe pozorovania a ich vlastných dojmov. Domnievam sa, že fakt, že jestvuje v našom meste toľko rôznych športových odvetví a rôznych krúžkov, svedčí o tom, že tieto aktivity sa majú aj kde vykonávať.

Myslím, že Malacky sú jedinečné tým obrovským záberom športov. Primátor a vedenie zdedili športové mesto – je to výhoda, ale aj mnoho práce. Zatiaľ to zvládajú veľmi dobre. Od kráľovnej športu atletiky cez loptové hry, úpolové a bojové športy k alternatívnym tu je  dostatok možností a mesto tie najlepšie športy podporuje príkladne. Mne tu vždy trochu chýbal oddiel gymnastiky a plávania, ale už aj tieto športy tu korenia.

Možno mi chýba oddiel cyklistiky. Nie však cykloturistiky, ale klub organizovaného cyklistického športu – na Záhorí máme super podmienky na cestnú i horskú cyklistiku. Ako atlét bicykel používam len ako dopravný prostriedok, ako alternatíva k behu je krajne nevhodný. Ale začínal som ako cyklista a dodnes ma žerie, že v ére Petra Sagana sa v Bratislave zrušil cyklistický velodrom na to, aby sa postavil nejaký hotel, ktorého vlastníci sa údaje pohybujú okolo istej najsilnejšej vládnej strany.

Jakub  vysvetľuje Andrejke Mrázovej, osemročnej veľkej bežeckej nádeji, kade pobeží. Vedľa nej je talentovaná Laura Holická (10 rokov). Vnorovy 2018 (Foto: ekipa.sk)

Aktuálne sa diskutuje o potrebe zimného štadióna v meste, hovorí sa aj o novej atletickej dráhy či novej športovej hale. Aký je tvoj názor?

A sme pri tom. Bratislava je ideálny príklad, ako vládou dotované a podporované športy pohlcujú tie menšie. Jasné, že Škrteľ sa vyjadrí pochvalne na podporu Fica. Byť kopačkárom, aj ja volím Smer s jeho oligarchami, lebo futbalu a hokeju sa ako jedinému športu v tejto republike ozaj nadštandardne pomáha. V Senici dominujú mestu hokej a futbal, ale svojho času tu hrali výborné volejbalistky, ktoré sa bili o ligové tituly so Sláviou UK. To je minulosť. Podobné problémy má Skalica, načo im je tartanová dráha na štadióne, na ktorom sa rozťahujú druholigoví štuckári a atléti aby sa doprosovali vstupu na štadión?

Malacky sú iné. Malackám vládne najmä hádzaná, je to tradícia a patrí sem. Aj stolný tenis sem patrí, tunajší tréner Jaro Truksa je dokonca reprezentačným kormidelníkom. O atletike asi budem hovoriť neskôr. Fungujú tu dva boxerské kluby, v oboch sa robí evidentne skvelá robota. Prezidentom Slovenského zväzu florbalu je Malačan Oto Divinský, ktorý tomuto športu zasvätil x rokov. Malackých trénerov s reprezentačnými skúsenosťami by sme našli vo volejbale, basketbale, spomínanom boxe a azda sa nik neurazí, ak si nespomeniem na ďalších.

Ja nechcem strašiť, ale prípadná výstavba hokejovej haly tu mnohým športovcom skomplikuje život. A skomplikuje život aj vedeniu mesta. Lebo opakujem, v Malackách je už tak či onak obrovský dopyt po športe a umelo tu vytvárať športové odvetvie, ale že obrovské, nie nejaké malé na štýl lukostreľby napríklad (bez urážky), je riziko.

Som absolútne presvedčený, že mesto urobí najlepšie, ak podporí to úžasné spektrum športov, ktoré tu jestvuje. Pri súčasnom vedení som optimista a verím, že tu bude stáť jedného dňa nová skvelá hala pre loptové hry, ale aj pre gymnastov, zápasníkov… Že tu bude oficiálny atletický ovál a všetky sektory a malackí atléti budú súťažiť na majstrovstvách Slovenska doma, v zámockom parku. To by bola vec!

A v zime bude občanom k dispozícii ľadová plocha, ako dosiaľ. Viem, že sa nájde dosť ľudí, ktorým by hokejová hala vyhovovala. A viete čo? Ja by som chcel just ten chýbajúci bratislavský velodrom v Malackách. A k tomu atletickú halu, aby sme už nemuseli chodiť do toho nešťastného Elánu v Bratislave. Ale som realista, domnievam sa, že treba v prvom rade podporiť športy, ktoré tu majú svoju tradíciu a zázemie.

Dobeh Silvestrovského behu v Senici, kde Jakub drží traťový rekord (Foto: ekipa.sk)

Malackí atléti patria medzi slovenskú špičku, pritom atletika tu nemá také silné korene ako iné športy. Vďaka čomu sa dostala tak vysoko?

Áno, to je dobrá otázka. Viete, ja som asi najväčší kritik malackej atletiky. Zámerne – lebo sa domnievam, že uspokojiť sa so svojou prácou je prvý krok do prázdna. Osobne sa domnievam, že vôbec nie sme až takí dobrí, to skôr atletika na Slovensku je taká príšerne slabá. Šikovnejší jedinec príde, pár mesiacov aktívne trénuje a už môže byť majster Slovenska.

Treba však povedať aj ostatné. Tristná športová úroveň sa netýka len atletiky, ale väčšiny športov na Slovensku, keďže chýbajú financie, ale najmä systém, ako robiť efektívne s mládežou. Za toto veľmi hlasno kritizujem Slovenský atletický zväz, ktorý si neprávom privlastňuje viaceré individuálne úspechy mládežníckych i seniorských atlétov.

Myslím si, že malacká atletika má jedno šťastie. Iba blázon ide do atletiky za vidinou nejakého kariérneho rastu alebo zbohatnutia. Takže 90 percent trénerskej populácie sú fanatici. My sme fanatici, ako ostatní. Od mnohých iných klubov na Slovensku však aspoň vieme, ako sa má k mladým atlétom pristupovať. Kým v žiackych a dorasteneckých súťažiach nám najmä športové gymnáziá v plnej paráde predvádzajú, ako predčasne špecializovať atlétov na výsledky, minimálne ja a kolega Vlado Handl sa snažíme viesť našich pretekárov k všestrannosti, prísnej technickej vyspelosti daného pohybu, zodpovedajúcej silovej a kondičnej príprave a nepovyšovať výsledok nad systematický progres.

Veľa robia aj podmienky, aké som spomínal. Už nám chýbajú len dve veci – aby sme mali atletickú halu (vízia niekoľko desiatok rokov) a aby Malacky boli v subtropickom pásme s morským pobrežím. Pri súčasnom globálnom otepľovaní ustupujem od svojich predošlých výpočtov, že sa toho dočkáme zhruba za milión rokov a som optimistický, zhruba za pár tisíc rokov tu budeme mať subtrópy a more 🙂

V kruhu najmenšej skupiny v zime 2017 (Foto: Martin Macejka)

V uplynulých rokoch mnohí úspešní malackí atléti ešte pred dovŕšením dospelosti prestúpili do iných klubov. Čo si o tom myslíš? Rátaš, že tento trend bude pokračovať?

Mám na to svoj vlastný názor a ten nemožno publikovať bez toho, aby som sa nedotkol, prípadne neurazil svojich trénerských kolegov. Ale na otázky sa má odpovedať na rovinu – myslím, že každý, kto z AC Malacky prestúpil do iného klubu, mal na to závažný a racionálny dôvod. Nie vždy to bolo fér a nie vždy som to chápal a rozhodne sa nedá povedať, že by to vo väčšine prípadov splnilo účel. Skôr naopak. Avšak áno, predpokladám, že tento trend bude pokračovať, v niektorých prípadoch si myslím, že to bude dokonca aj prospešné. A teraz si pílim konár pod sebou, na svoje veľkohubé reči totiž môžem do budúcna doplatiť aj ja, keďže v mojej bežeckej skupine je pár zaujímavých mien. A tie môžu ísť inde, taký je život… Je len na mne, aby som sa snažil nedať im dôvody, aby museli hľadať pomoc v iných kluboch. Mám veľkú výhodu v tom, že behy na stredné a dlhé trate sú na Slovensku najslabšia oblasť a trénujú ich vo väčšine prípadov značne starší a žiaľ aj „vyhoretejší“ tréneri, ako som ja.

Začínal si ako asistent trénera, teraz máš svoje tréningové skupiny. Aké najväčšie úspechy dosiahli tvoji zverenci?

Najprv k tomu asistentovi, neskromne si privlastňujem veľkú časť úspechov, ktoré dosiahli dievčatá (lebo to boli samé baby), ktoré trénoval so mnou Vlado Handl. Tam som uplatňoval svoj prísny režim, ktorý nie je vždy obľúbený. Rád tvrdím, že tréner, ktorý príde na tréning odmerať pár úsekov a potom ide domov, je skôr časomerač, nie tréner. Ja som vyžadoval a vyžadujem, aby pretekári, ktorí so mnou trénujú, mali dostatok spánku, dostatočný pitný režim, aby boli pravidelne vyšetrení u kardiológa, aby mali po tréningu dostatok regenerácie, aby veľa plávali, aby sa zdravo stravovali, aby kompenzovali svoje pohybové aktivity inými pohybovými aktivitami. Toto chce väčšina trénerov, lež väčšina o tom iba hovorí a necháva na pretekároch, aby sami tieto činnosti robili. To ide u skúsených profesionálov, ktorí vedia, čo a ako majú robiť.

Jakub Valachovič (v strede) s Vladimírom Handlom (vľavo) a Petrom Ondrušom v roku 2010 (Foto: Martin Macejka)

Deti a mládež treba k mnohým veciam dokopať. A vôbec to nie je o tom, že oni nemajú záujem, ale skôr sa obávajú neznámeho. Dobrý príklad je plávanie – viacerí moji bežci spočiatku ani nechceli plávať, radšej sa šli len vyhrievať do detského bazénika. To som rázne zatrhol, to nebola lenivosť, oni nevedeli totiž plávať správne technicky. Uspokojili sa s daným stavom. Vyjsť z komfortnej zóny je hlavný predikát progresu. Dnes moji bežci po tréningu plávajú pekne kraulom päťstovky v Maline alebo na kúpalisku. A nie je to len regenerácia, je to pohybová kompenzácia za atletický tréning.

Nebudem to tu rozpisovať, ale toto nadšenie a disciplína bežcov, ktoré často nechápu ani ich vlastní rodičia, je možno z dlhodobejšej perspektívy môj najväčší úspech. Môj dobrý kamarát, tréner basketbalu Peťo Ondruš mi vždy na toto súhlasne pritakáva s oným porekadlom – „čo sa v mladi naučíš, v dospelosti ako keby si našiel.“

Som človek, ktorý má vlastnú predstavu, ale ovplyvňujú ma aj ľudia v mojom okolí, ktorí sú tiež takí fanatici do športu – okrem spomínaného Vlada Handla a Peťa Ondruša by som spomenul aj Milana Hradňanského, s ktorým som dva roky robil kurzy plávania, ale aj iní tréneri, ktorých tréningové postupy som buď videl na vlastné oči alebo o nich čítal.

V skupine sú tento rok štyria majstri Slovenska – chlapci Jakub Kopiar a Marek Onrovič majú dokonca za tento rok po tri zlaté kovy a to ich ešte čakajú dva šampionáty v cezpoľnom behu, majsterka Slovenska je aj Zuzka Švejdová v prekážkovom behu na tri kilometre, pričom jej paradoxne vôbec nevyšla sezóna a úžasný talent je Miška Salayová, ktorá vyhrala 600 m na šampionáte mladších žiačok. Staršia žiačka Timejka Morávková si už tento rok zvykla na štvrté miesta zo šampionátov, ale o rok jej odíde mnoho súperiek do dorastu a ona je taká pracovitá a usilovná, že čochvíľa aj ona bude jednotka. A už sa derú do skupiny aj mladšie ročníky.

Víťazné štafety na nedávnych pretekoch v Marianke. Zľava hore Marek Ondrovič, Jakub Valachovič, Jakub Kopiar. Zľava dole Timea Morávková, Michaela Salayová, Zuzana Švejdová (Foto: Michal Kostka)

Prevádzkuješ vlastnú webstránku ekipa.sk, ktorá je venovaná najmä tvojim zverencom. Skús stručne charakterizovať svoje tréningové skupiny.

Áno, tu si musím nasypať popol na hlavu, ten web dosť zanedbávam. Z nejakého dôvodu som rezignoval na svoju schopnosť myšlienky prenášať do písomnej podoby, ale bude to zrejme iba lenivosť a časom sa polepším. Chcem na webe predstaviť aj deti z projektu Spoznaj kráľovnú. Ide o detské skupiny, kam chodia deti v predškolskom veku a prevažne na prvom stupni základných škôl.

Začínal som s tým, že budem trénovať hravou formou s pár deťmi a teraz mám dve veľké skupiny detí, je ich niekoľko desiatok. Našťastie, u nich sa nedá hovoriť o systematickom atletickom tréningu, takže aj keď ich mám na jednom tréningu aj cez dvadsať, tak to neprekáža. Vo všeobecnosti mám dve skupiny, jedna je staršia, jedna mladšia. Obe trénujú dva razy do týždňa a vďaka veľkej podpore zo Základnej školy Dr. J. Dérera máme podmienky na tieto detské tréningy. Všeobecne sa stretávam pri tejto práci, ktorá mi je zároveň koníčkom, s veľkou ústretovosťou i nadšením a opäť tvrdím, že robiť šport v Malackách je radosť.

Štart pretekov v Hlbokom na jar 2018 (Foto: Martin Macejka)

Aké sú tvoje vízie v tejto oblasti? Ako vidíš budúcnosť malackej atletiky?

Už som spomínal, že u detí neprekáža, ak ich je veľa na jednom tréningu. Ale trénovať takú elitnú skupinu, akú mám teraz a mať miesto osem atlétov, ktorí sa pripravujú na republikové vrcholy, dvadsať ľudí, si radšej ani nechcem predstavovať. To by šla kvantita jednoznačne na úkor kvality. Trénovať jedného tiež nie je ideál, lebo aj v atletike, predovšetkým v behoch, je potrebná skupina, ktorá vám pomôže a ideálne, ak vás v ťažkých časoch podrží.

Keď sa dívam na tie detské skupiny, všímam si pár úžasných talentov, ktoré navyše atletiku „konzumujú na raňajky“. A v tomto vidím určitú obavu, paradoxne. Máme v Malackách málo trénerov. Fakt, že nám odišlo dosť mládežníckych atlétov do iných klubov, je zhubný v tom, že títo atléti, ak už nesúťažia, tak robia trénerov v iných kluboch. To je problém, rád by som videl deti zo skupín Spoznaj kráľovnú v budúcnosti v rukách podobne zapálených mladých ľudí, ako som ja.

Jakub Valachovič s mladými atlétmi počas jesenného Behu zdravia v Malackách v roku 2018 (Foto: ekipa.sk)

Mám veľmi obmedzený diapazón osobností, ktoré by sa im mohli venovať. V týchto skupinách vidím aj potenciálnych bežcov na stredné a dlhé trate, tí by časom šli ku mne. Ale sú tam deti, ktoré majú veľmi rýchle členky a evidentné predpoklady k výbušnosti a skokom. A keďže tvrdím, že najviac si treba dávať pozor na trénerov, ktorí trénujú všetko a rozumejú všetkému, tak zatiaľ nevidím adekvátnu budúcnosť pre tieto decká. Zháňať trénerov do klubu je jedna z mojich priorít. Verím, že časom pomôžu aj samotní ekipáci, lenže aj oni sú ešte mládežníci a nim sa venujem momentálne zo všetkých najviac.

Ak však vravím, že je mnoho detí a málo trénerov, treba v tom vidieť aj nutnú pozitívnu stránku veci. Často totiž počúvam, že deťom sa nechce športovať, že sú lenivé a za vrchol demagógie považujem to, že za to môžu moderné technológie. To sú výhovorky tých, ktorí nevedia deti zaujať. Moderné technológie, mobily, laptopy, sú skvelá vec a je len super, že deti pri nich trávia svoj čas. Ak sú decká lenivé, vzdorovité, za to môžu vždy len ich rodičia, ktorí sa im nevenovali. O tomto fenoméne nejdem rozprávať, stačí, ak sa obmedzím na to, že pri tréningoch detí vidím, že situácia zďaleka nie je taká smutná a sú stovky detí, ktoré túžia po športovej aktivite. Ak sa nám napriek tomu nedarí, vinní sme my, ktorí im máme k úspechu pomôcť, nie ony.

Jakub ako reportér Malackých pohľadov v roku 2008 (Foto: Martin Macejka)

Vyštudoval si žurnalistiku, pred niekoľkými rokmi si bol aktívnym redaktorom Malackých pohľadov. Ako vnímaš Malacké pohľady?

Už som spomenul, že vďaka Malackým pohľadom môže človek porovnávať predovšetkým mesto s mestom, v ktorom žili predošlé generácie. Môže za to asi fakt, že web založil človek, pre ktorého sú dejiny srdcovou záležitosťou. Pre milovníkov histórie sú pohľady dar z nebies, lebo predovšetkým lokálna história, by mala byť pre nás zaujímavá. Míľniky z predošlého storočia – zánik monarchie, svetové vojny, vznik Československa, hospodárska kríza,  Slovenský štát, za ktorý by sme sa mali hanbiť, nie byť naň hrdí, prekliatych štyridsať rokov boľševika a bratská pomoc červených zločincov v roku 1968, novembrové dni a časom možno aj neľahké deväťdesiate roky s novodobým otcom národa – to všetko sa týkalo aj Malaciek a pre mňa je bytostne zaujímavé dozvedať sa o týchto detailoch. Na to sú tu Malacké pohľady. Možno by mohol tento web viac referovať aktívne dianie v meste, lenže to by sa ľahko stal terčom tých, ktorí by ho škatuľkovali v prospech jednej alebo druhej strany. Pred štyrmi rokmi som veľmi pozitívne vnímal, keď jeho tvorcovia pripravili debatu kandidátov na post primátora mesta.

S Timejkou Morávkovou (vľavo) a Miškou Salayovou (Foto: ekipa.sk)

Fenoménom nášho regiónu je záhoráčtina. Niektorí ju  odsudzujú, iní obľubujú. Aký k nej máš vzťah?

To je krásna téma 🙂 Ja osobne som mal v rodine, ak teda berieme starých rodičov, len jedného Záhoráka, dedo pochádzal z Gbiel. Babky sú z Moravy a druhý dedo z Topoľčian. Záhoráčtina u nás veľmi nešla. Najsilnejšie som to vnímal v škôlke, moji súkmeňovci ma dokonca odsudzovali za to, že nevyprávjám. Tak som začal a časom, keď som začínal mať vlastné názory, som zase prestal. Teraz je to so mnou ťažké, prirodzený je mi spisovný jazyk, ale často nemäkčím, čím som v podozrení, že som Blavák. Záhoráčtina sem patrí, hoci iná je v Malackách a iná v Skalici. Zvykol som si na ňu a podobne rozprávajú aj na Morave. Rád tvrdím, že Hodonín, Břeclav, Uherské Hradiště, Kyjov atď. sú nám Záhorákom jazykovo a azda aj ľudsky bližšie, ako nejaká Žilina, Námestovo, Považská Bystrica alebo Kysak. Ale prísne používanie nárečia v iných končinách Slovenska považujem už za prejav obmedzenosti, nie za lokálpatriotizmus. Nech mi je odpustené…

Foto: Martin Macejka

Jakub Valachovič  sa narodil v roku 1985 v Malackách. Študoval v tomto meste na Základnej škole Dr. Jozefa Dérera a neskôr na Gymnáziu Malacky, má vyštudovanú žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Verejnosť ho pozná najmä ako zapáleného športovca, je päťnásobným majstrom Slovenska v behu na 3000 metrov prekážok. Momentálne vedie v Malackách silnú skupinu mládežníckych bežcov a bežkýň, v ktorej  štyria členovia sú majstri Slovenska a reprezentanti. Zaujíma sa o všeobecné dianie, najmä však o novodobú históriu. Krátko pôsobil aj ako redaktor mestských médií v rokoch 2005 a 2006.