Rozhovor Malackých pohľadov s výtvarníčkou Lenkou Ballekovou

Jej spontánnu, živelnú energiu možno cítiť aj z jej tvorby. Lenka Balleková (1977) vyštudovala na Vysokej škole výtvarných umení odbor maľby, ale na strednej škole sa venovala aj kameňosochárstvu. Zúčastnila sa viacerých výtvarných sympózií doma i v zahraničí a svoju tvorbu predstavila na súborných i samostatných výstavách napríklad v Bratislave, Banskej Štiavnici či na Záhorí. Od 12. apríla 2017 si budete môcť v Mestskom centre kultúry v Malackách pozrieť jej najnovšiu výstavu nazvanú B.®.O.D.Y.

Po narodení najmladšieho syna ste mali určitú prestávku, no teraz sa opätovne predstavíte verejnosti samostatnou výstavou B.®.O.D.Y. Aké diela na nej predstavíte?

Vystavujem svoje najnovšie maľby inšpirované ľudským, konkrétne mužským telom. Sú to akrylové maľby s malým zásahom olejových farieb. Ide o ucelenú sériu, ktorou by som rada vzdala hold komplexnosti človeka. Okrem malieb tu budú vystavené aj sadrové odliatky, tie sú naopak poňaté časozberne, keďže ide o momentky zachytávajúce rast mojich detí. Chcela som uchovať ich detstvo v dokonalej trojrozmernej podobe, hoci viem, že to nie je reálne. Je to opäť len jeden z pokusov tvorcu zachytiť okamih. Fenomén nepolapiteľnosti momentu spracovávam vo všetkých podobách mojej výtvarnej práce.

Pred časom ste participovali v Slovenskom národnom divadle na predstavení Faust, kde ste dej akoby ilustrovali pieskovou animáciou, čo je vlastne kreslenie obrazov do piesku a ich pretváranie ďalším, čo len jediným ťahom. Dá sa aj vo vašom novom cykle obrazov s fragmentmi ľudského tela vidieť paralela premeny a nadobúdania nových významov?

Zamýšľam sa nad tým, či je vôbec možné aj v celkom inom umeleckom výstupe chápať a vnímať podstatu tvorby odlišne. Asi nie. Aj keď výstupy sú celkom iné, základ je podobný. Zachytiť čas, krásu, okamih, náladu, farbu, vôňu. Ide o premeny a pokus o transformáciu hodnôt do viditeľnej podoby.

Výtvarníčka Lenka Balleková predstaví svoju novú tvorbu výstavou B.®.O.D.Y. v MCK Malacky od 12. apríla 2017 do 13. mája 2017. (Foto: archív L. B.)

Nedá mi sa nespýtať ‒ používali ste na tieto pieskové animácie záhorské piesky?

Ach, tak rada by som, žiaľ tento piesok neprešiel sitom výberu. Pracujem so špeciálnym pieskom, je jemnejší, má inú farbu a štruktúru. Ale pri prvých pokusoch som použila a skúšala aj náš piesok zo záhrady, a aj detskú krupicu a soľ, a tiež hrubú múku. Nakoniec som ten svoj ideálny našla, ale viac už neprezradím. ☺

Ako by ste charakterizovali ústredný motív vašej tvorby? Čo vás ako umelkyňu dokáže inšpirovať?

Nekonečnou inšpiráciou je pre mňa človek, jeho rôzne podoby, dokonalosť organizmu, tela, fascinácia jeho usporiadaním a funkciami. Nekonečné možnosti transformácie mysle. Som posadnutá tým, ako môže niečo také ako človek existovať, ako sa môže meniť vplyvom prostredia, podnetov, času, obmedzení, ako rýchlo sa dokáže adaptovať. Vidím nekonečné možnosti a mám chuť skúmať človeka ako krajinu. Čím dlhšie spoznávate, tým viac zisťujete, že ešte to či ono treba preskúmať. Ako fungujú zmysly? Ako funguje myseľ, keď je nejaký zmysel slabší, alebo naopak silnejší? Ako funguje telo ako nástroj vzniku? Ako funguje rodič ako hlavný činiteľ pri výchove? Mám pocit, že v človeku sa dá zablúdiť, túlať sa, oddychovať, brodiť. Možno ho ovoniavať, dotýkať sa ho, ovplyvňovať ho a, v neposlednom rade, komunikovať s ním.

Na výstave budú môcť diváci vidieť aj jeden obraz vášho manžela, divadelného režiséra Rastislava Balleka. Čím je tento obraz výnimočný?

Keď vidím, ako sa môj muž pripravuje na svoje inscenácie, som fascinovaná jeho prístupom. Kreslí, lepí, premaľúva, transformuje, píše, prelepuje a opäť to mení. Keby ste videli jeho poznámky a diár, zbadali by ste, ako komplikovane uvažuje. A je to mimoriadne fotogenické, vizuálne zaujímavé. Taký je aj jeho obraz. Som manželovým oddaným fanúšikom. Keďže ma pozýva na svoje premiéry, snažila som sa mu pozvanie aspoň takto vrátiť. Ale ten obraz by nevznikol bez môjho pričinenia, lebo rám, plátno a aj podkladový šeps som mu prichystala ja.

Umelkyňa so svojimi deťmi – vpredu Bruno (4), za ním Martin (15) a Samuel (13), mama Lenka a pred ňou dcéra Magdaléna (17). (Foto: archív L. B.)

Pochádzate z Liptovského Hrádku, váš manžel vyrastal v Bratislave, no napokon ste sa pred takmer trinástimi rokmi usadili vo Veľkých Levároch. Ako ste si zvykli a ako sa vám páči byť Záhorákmi?

Býva sa nám tu výborne. Našli sme tu domov pre naše deti aj pre seba. Celá krajina je prívetivá, dostupná vo všetkých možných významoch, a takí sú aj jej ľudia. Ešte aj počasie je tu mierne, teda oproti Liptovu. Navyše môj manžel mal k Záhoriu vybudovaný vzťah už predtým, jeho rodičia mali v Studienke chalupu, takže obrazy záhorskej krajiny ho sprevádzajú už od detstva. Jediné, čo mi chýba, sú kopce, takže občas musím ísť aspoň do Karpát, lebo prechádzka bez stúpania je pre mňa zvláštna. A prekáža mi špina v okolí mojich, resp. našich Levár. Kamkoľvek sa vyberieme poza dedinu, prechádzame popri smetiach. Nerozumiem tej neúcte k okoliu, veď ak idem do lesa a nesiem si tam plechovku s nápojom, prečo by som ju nevzala prázdnu späť?

Fotografia z obdobia, keď sa Lenka Balleková venovala aj kameňosochárstvu. (Foto: archív L. B.)

Venujete sa svojim štyrom deťom, teda rodine, tiež voľnej tvorbe, ale učíte aj na Základnej umeleckej škole v Malackách. Čím je pre vás táto práca podnetná?

Je to práca mojich snov, mám tam možnosť stretávať sa so skvelými a talentovanými deťmi. Majú svoj krúžok rady, sú nadšené tvorbou, berú ju ako hru. A milujú všetky druhy výtvarných súťaží a každú možnosť prezentovať sa. V tomto druhu pedagogiky je pomerne rýchla odozva od prvotného momentu, výzvy učiteľa, až po hotové dielo. A radosť je to obojstranná!