Prvého augusta uplynie 115 rokov od narodenia slovenského básnika Rudolfa Dilonga. Keďže jeho osud ostane navždy spojený aj s Malackami, dovolím si pri príležitosti jeho nedožitého jubilea spomenúť niekoľko zaujímavých momentov z jeho malackého obdobia. Hádam mi čitatelia odpustia, že si ako vnučka tohto literáta dovolím byť aj trochu osobnejšia.
Prvotiny bývajú zväčša útle a nesú pečať určitých autorských rozpakov. To však rozhodne neplatí o publikácii Andrey Kellӧ Žačokovej, ktorá je parádnym lexikónom výnimočných žien našej histórie. Koniec koncov ono to vlastne nie je tak celkom prvá kniha autorky – na množstve publikácií už totiž spolupracovala ako knižná redaktorka.
Najnovší román Juraja Šebestu nesie meno maďarského kúpeľného mestečka Hévíz a odohráva sa v roku 2016 a zatiaľ v takmer nedohľadnom roku 2090. Priznám sa, že nie som veľkou fanúšičkou výletov do budúcnosti, ale Juraj je veľmi nápaditý a navyše aj vtipný rozprávač. O to viac ma teší, že príde svoj knižný Hévíz (s podtitulom Láska kedysi a dnes) predstaviť Malačanom 23. júla o 18.00 h na nádvorie malackého zámku. Mojou hosťkou však bude aj jeho sestra, známa moderátorka Katarína Brychtová.
„U roklín padlých do vody / trasie sa smrti podoba / Na nebi budú závody / Ach kto sa mi tam podobá“[1] – veršuje vo svojej zbierke dvadsaťtriročný Tóno Juriga Jarina netušiac, že tie závody v nebi zakúsi, žiaľ, už čoskoro. Talent tohto rodáka zo Záhoria sa možno ani nestihol naplno rozvinúť, no napriek tomu po ňom ostal síce len skromný, zato silný poetický odkaz.
Marianu Čengel Solčanskú som registrovala ako režisérku i autorku kníh, ale veľa som o nej nevedela. Až raz prišla moja mladšia dcéra zo škôlky s tým, že mama jej kamarátky tiež píše knižky. A tak nás vlastne zoznámili naše dcéry a ja som získala novú priateľku. No a musím sa priznať, že na ženy ako je Mariana – rozhodné, rázne a cieľavedomé hľadím s obdivom. Najmä keď sú zároveň citlivé a autentické. Preto som veľmi rada, že túto zaujímavú umelkyňu budem môcť 9. mája o 18.00 hod. predstaviť Malačanom v MCK na Záhoráckej ulici.
Keď sa manželia Ignatz a Sidónia Reiszovci sťahovali z Malaciek do Viedne, mali už troch synov. Štvrté dieťa, ďalší syn, sa im už narodil vo Viedni. Škoda, Malacky mohli mať slávneho rodáka. Ale aj keď sa tak nestalo, príbeh výtvarníka Alberta Reussa je natoľko silný a zaujímavý, že určite stojí zato, aby sme sa pri ňom pristavili.
Objemný knižný zväzok so staťami záhorských akademikov, ktorý vyšiel vo vojnovom roku 1942, je dnes už v podstate raritnou bibliofíliou. Pre jeho kontroverzný obsah boli mnohé jeho výtlačky po vojne istotne zošrotované, no v malackom Múzeu Michala Tillnera sa predsa len jeden nachádza. Poďme doň spoločne nazrieť a povedzme si viac o jeho obsahu, autoroch i následnom zabudnutí.
Herečku Máriu Kráľovičovú som spoznala ešte v detstve, keďže sa priatelila s mojou mamou. Predstavovať ju oficiálne ako výbornú herečku vari ani netreba, ale celkom neoficiálne môžem dodať, že je aj výbornou kamarátkou, s mamou sú totiž v kontakte doteraz. S pani Marínou, aj v najväčšej letnej horúčave sviežou a noblesnou, sme sa pre Malacké pohľady rozprávali najmä o jej detstve na Záhorí, ale reč prišla aj na iné témy.
Po prvej svetovej vojne sa do Malaciek navracia dr. A. S., aby si tu otvoril advokátsku kanceláriu. Rodák z Veľkých Levár, ktorý žil pred vojnou aj v Nemecku a Francúzsku. Takže na tie časy svetobežník a úspešný človek. A práve jeho meno sa stalo neskôr v Malackách rozbuškou pre vypäté emócie. Advokátov archívny spis je mimoriadne objemný, tak ako doň pribúdali likvidátorské odsudky či udania, avšak aj dobrozdania, ktoré ho naopak mali zachrániť.
„Stojím na prahu môjho života a je preto pre mňa priam životnou otázkou, aby som nebol považovaný za Žida,“ píše v septembri 1940 mladý, dvadsaťjedenročný obyvateľ Malaciek K. L. „Ustanovenie (…) podľa ktorého aj ja som považovaný za žida, dotýka sa ma mimoriadne tvrdo, nakoľko ani mojich rodičov a ani mňa nikto nepovažuje za židov, keďže je známe, že som sa narodil už ako rímskokatolík a môj otec už od roku 1919 je tiež rímskokatolíkom.“ Vďaka archiváliám môžeme aj po dlhých desaťročiach rekonštruovať príbehy ľudí, pod ktoré sa podpísal režim vojnovej Slovenskej republiky.