Vypálené nebo I. (fragmenty príbehov z vojnových Malaciek)

„Stojím na prahu môjho života a je preto pre mňa priam životnou otázkou, aby som nebol považovaný za Žida,“ píše v septembri 1940 mladý, dvadsaťjedenročný obyvateľ Malaciek K. L. „Ustanovenie (…) podľa ktorého aj ja som považovaný za žida, dotýka sa ma mimoriadne tvrdo, nakoľko ani mojich rodičov a ani mňa nikto nepovažuje za židov, keďže je známe, že som sa narodil už ako rímskokatolík a môj otec už od roku 1919 je tiež rímskokatolíkom.“ Vďaka archiváliám môžeme aj po dlhých desaťročiach rekonštruovať príbehy ľudí, pod ktoré sa podpísal režim vojnovej Slovenskej republiky.

Odvlečené malacké rodiny

Prv, než necháme prehovoriť autentické dokumenty, pripomeňme si niekoľko faktov o židovskej komunite v Malackách a tiež zákonodarstve, ktoré vyústilo do tragédie židovského obyvateľstva na Slovensku. Vráťme sa do medzivojnového obdobia, keď sa pri sčítaní ľudu v roku 1930 hlásilo v Malackách k židovskej národnosti 2,1% obyvateľov[1], čo predstavovalo 311 ľudí. Pred vyhlásením autonómie Slovenska v októbri 1938 bol tento počet vyšší asi o štyri desiatky obyvateľov. Ako je známe, prvé represálie namierené proti židovskému obyvateľstvu boli zaznamenané hneď po vyhlásení autonómie. Tak napríklad z okresu Malacky bolo odvlečených 28 židovských rodín, ktoré nemali tzv. domovskú príslušnosť v obci, do okolia Dunajskej Stredy, teritória odstúpeného Maďarsku v rámci Viedenskej arbitráže. Títo ľudia trávili niekoľko dlhých týždňov v beznádeji a otrasných podmienkach takpovediac na území nikoho. Ich pôvodné domácnosti boli zapečatené a financie či cennosti zaistené. Maďarská vláda týchto odvlečených ľudí začala privážať späť k slovenským hraniciam, no tu ich odmietali prijať. Napokon vznikli dva provizórne tábory – v Miloslavove a Veľkom Kýre a začiatkom decembra 1938 sa uzavrela zmluva o medzištátnej výmene týchto osôb, i keď  (vtedy ešte) československé úrady si mali prevziať iba tých, čo mali slovenskú štátnu príslušnosť.

Koho považovať za žida

Koncom roka 1938 bola rozpustená Židovská strana i židovská telovýchovná jednota, neskôr boli zakázané všetky židovské spolky a združenia (okrem náboženskej obce) a ich majetku sa zmocnili nežidovské inštitúcie.

V spoločnosti bujnel otvorený antisemitizmus. Množili sa protižidovské prejavy politikov, protižidovské akcie, silnela propaganda v médiách. Všetky tieto javy sa po vzniku samostatného slovenského štátu 14. marca 1939 stupňovali. Hneď v apríli vydáva vláda nariadenie č. 63/1939 Sl. z., podľa ktorého sa za žida považuje každá osoba izraelitského vierovyznania, a to aj taká, ktorá prestúpila na inú vieru, pokiaľ tak neučinila pred 30. októbrom 1918. Tiež človek bez konfesie, ktorého aspoň jeden rodič mal takéto vierovyznanie, prípadne kto uzavrel po dni účinnosti tohto nariadenia manželstvo s osobou považovanou za žida alebo s ňou žije „v mimomanželskom spoločenstve“[2]. Ďalšia časť tohto nariadenia obmedzovala pôsobenie židov v povolaniach akými boli advokát, verejný notár, redaktor. (Neskôr k nim pribudli aj ďalšie profesie, napríklad lekári, lekárnici, inžinieri, veterinári a tiež úradníci štátnej správy.) Niekoľko vládnych nariadení, i keď sa v nich nehovorilo priamo o židoch, bolo zasa namierených proti výčapníckym a hostinským živnostiam. Umožňovali odoberať živnostenské koncesie či dávať podnik pod nútenú správu. Bol to vlastne začiatok arizácií, i keď spočiatku k nim dochádzalo ešte akoby na báze zdanlivej dobrovoľnosti, keď židovský majiteľ musel pred notárom upísať na nového nežidovského majiteľa väčšinový podiel. Zvyčajne mohol svoj podnik viesť ďalej, akurát musel novému spolumajiteľovi vyplácať podiel zo zisku. Išlo teda – dnes by sme povedali – o formu výpalného posväteného štátom. Arizačným zákonom z apríla 1940 sa zakazovalo židom podnikať a Ústredný hospodársky úrad, ktorý vznikol v tom istom roku v septembri, mal urýchliť arizáciu, a to už nie dobrovoľnú, ale úplnú alebo čiastočnú, a bez účasti pôvodného vlastníka. V Malackách zlikvidovali minimálne 59 a arizovali 14 podnikov, avšak arizácia sa týkala aj pôdy, domov a bytov, z ktorých boli ich pôvodní majitelia vyhnaní.

Dnes neexistujúca malacká ulica, ktorá viedla k synagóge. (Foto: archív MCK Malacky)

Ulice pre vyvolených

Prenasledovanie židov a ich ďalšie vylučovanie z politického, hospodárskeho, sociálneho či kultúrneho života sa ešte viac zostrilo po rokovaniach predstaviteľov slovenského štátu na čele s Tisom s pohlavármi nacistického Nemecka v Salzburgu v roku 1940. Hitler a Ribbentrop (minister zahraničných vecí) vyjadrili totiž nespokojnosť s vývojom na Slovensku a výsledkom boli potom nielen zmeny v slovenskom vládnom kabinete, ale aj radikálny postup v riešení židovskej otázky.

Najprv to boli rôzne vyhlášky a nariadenia ministerstva vnútra, na základe ktorých odnímali židom poľovnícke a rybárske lístky, prípadne zbrane. Takisto im zakazovali viesť motorové vozidlá, prechádzať sa v parkoch, bývať na námestiach a uliciach, ktoré niesli mená Andreja Hlinku a Adolfa Hitlera, mať okná s výhľadom na hlavnú ulicu, sťahovať sa, cestovať do iných miest, slobodne nakupovať v ktoromkoľvek čase, vlastniť kožušiny, rozhlasové prijímače, fotoaparáty, ďalekohľady, gramofónové platne s národnými piesňami[3] atď., pričom priamo úmerne narastalo aj špicľovanie, domové prehliadky, razie a udavačstvo. Tieto obmedzenia sa často týkali domácnosti už vtedy, ak v nej žil čo len jeden človek, ktorý podľa vtedajších rasových noriem spadal do prenasledovanej skupiny obyvateľstva. Mimoriadne diskriminačné bolo aj nariadenie č. 208/1940 Sl. z., ktoré židovským žiakom a študentom zamedzovalo prístup do všetkých druhov škôl s výnimkou škôl ľudových, v ktorých však museli byť separovaní v zvláštnych triedach.

Slovenský štát ďakuje

V septembri 1941 vydala vláda nariadenie 198, neslávne známy tzv. Židovský kódex, ktorý v 270 paragrafoch definitívne deklasoval židovských občanov v každej oblasti života, pričom tiež nanovo definoval „pojem Žid“ (tento raz už s veľkým písmenom Ž, čím sa kládol dôraz na príslušnosť k  národu, nie k vierovyznaniu). Toto nariadenie o „právnom postavení Židov“ zasahovalo do najintímnejších sfér človeka – zakazovalo napríklad uzatvárať „miešané“ manželstvá, mať pohlavný styk s „árijcami“ (a keď to obrátime, tak obmedzoval aj árijcov, ktorí si tým pádom tiež nemohli slobodne vybrať partnera). Židia sa nesmeli venovať umeleckej činnosti, publikovať, tvoriť, obmedzilo sa ich listové tajomstvo, voľnosť pobytu, slobodného nakladania s vlastným majetkom. Ustanovila sa pracovná povinnosť, právo na osobné a domové prehliadky. Židom sa zakazovalo navštevovať nežidovské domácnosti a Nežidia zasa nesmeli chodiť na návštevu k Židom. Noviny a časopisy boli plné antisemitských článkov, karikatúr, „vtipov“ a na všetko dohliadala bedlivá Hlinkova garda.

V ďalších mesiacoch sa zákazy pre židovské obyvateľstvo rozšírili napríklad aj na vlastnenie bicyklov, telefónov a prsteňov s nápisom Slovenský štát ďakuje (tieto železné prstene sa dávali ako symbolická odmena tým, čo prispeli  mincami alebo šperkami na Zlatý poklad republiky).

Ľudí, ktorí stratili živobytie a dostali sa na okraj záujmu väčšiny, začala propaganda prezentovať ako parazitov, a kvázi správnym riešením sa podľa vtedajšej moci javilo ich zaraďovanie do pracovných skupín a na nútené práce.

Železný prsteň s nápisom SLOVENSKÝ ŠTÁT ĎAKUJE, ktorý ako symbolickú odmenu dostával každý darca mincí alebo šperkov na Zlatý poklad republiky. Židia ho vlastniť nesmeli. (Foto: archív D. F.)

Smutné povojnové počty

Napokon sa vedenie vojnovej Slovenskej republiky rozhodlo pre nemeckou stranou ponúknuté „najefektívnejšie“ riešenie: deportáciu deklasovaných občanov do údajných pracovných táborov mimo republiku. Pred deportáciami sa v obciach konali súpisy židov a podľa toho malackého tu  v roku 1942 žilo 291 židovských občanov. Ich odsun z mestečka sa začal 26. marca 1942, kedy odvliekli 45 mladých žien do zberného tábora na bratislavskej Patrónke a o dva dni nato ich deportovali do vyhladzovacieho tábora Osvienčim. Počas sústredenia ušlo z Malaciek asi osem dievčat, ktoré okresný náčelník vyhlásil za dezertérky. Uplynulo len niekoľko dní a z okresu Malacky putovali zasa desiatky mladých mužov cez zberný tábor v Novákoch do koncentračného tábora Majdanek v obsadenom Poľsku. Koncom apríla 1942 sa z Malaciek a okolia začali deportácie celých rodín. Väčšina mala medzizastávku v zberných táboroch v Seredi, Novákoch a na Patrónke a následne ich deportovali do vyhladzovacích táborov a provizórnych get v Poľsku. Tieto okamihy sprevádzali násilnosti na obetiach a taktiež rozkrádačky ich majetku či jeho rozpredávanie na dražbách. Celkovo v roku 1942 deportovali z okresu Malacky takmer osemdesiat percent židovských občanov.

Po prerušení deportácií v októbri 1942 zostalo v okrese asi 115 židov dočasne chránených výnimkami, v toho v Malackách asi päťdesiat. Po Povstaní začali mesto okupovať nemecké bezpečnostné zložky, ktoré odvliekli mnoho ďalších židov do koncentračného tábora v Seredi. Niekoľko rodín sa údajne pred príchodom Nemcov ukrylo. Po oslobodení sa do Malaciek vrátili asi štyri desiatky židovských občanov, ktorí sa snažili obnoviť náboženskú obec či opraviť jej objekty. V nasledujúcich rokoch sa k nim pridalo zopár rodín z priľahlých obcí, ale väčšina sa v roku 1949 vysťahovala do Izraela. Zvyšní členovia náboženskej obce sa síce usilovali udržiavať ju pri živote, ale aj vzhľadom na politickú situáciu za socializmu táto komunita v priebehu desaťročí prakticky zanikla.

Listy plné poníženia

Pochopiteľne, toto je iba stručný a značne zjednodušený pohľad na problematiku, avšak inak by sme iba ťažko porozumeli archívnym dokumentom, do ktorých teraz nahliadneme. Ide o listy, v ktorých pisatelia žiadajú o vyňatie spod pojmu žid, teda o svoju personálnu arizáciu. Listy sú datované rokmi 1939 až 1941, čiže títo ľudia ich píšu „iba“ preto, aby mohli ďalej vykonávať svoje povolanie, svoju prax alebo aby ich deti mohli navštevovať zvolenú školu. Činia tak bez znalosti nadchádzajúceho behu dejín, teda zatiaľ bez vedomia toho, že ich osud bude v drvivej väčšine spečatený v niektorom koncentračnom tábore. Za týmito listami plnými poníženia a vynúteného zapierania vlastnej identity i minulosti možno zahliadnuť tieseň doby, ktorá si tento poddanský a ustráchaný tón vyžadovala.

Zvyčajne o svoju záchranu nebojoval iba jedinec, ale celá rodina, a tak to bolo aj v prípade mladíka citovaného v úvode tohto článku. Prvý z rodiny sa totiž vo veci vyňatia spod pojmu žid odhodlal napísať jeho otec, štyridsaťpäťročný obchodník so smaltovaným tovarom, ktorého rodičia pochádzali zo Šaštína, ale on sa už narodil v Malackách.

„Po vypuknutí svetovej války[4] nastúpil som činnú vojenskú službu u bývalého pešieho pluku 72, u ktorého som statočne bojoval ako jednoročiak a neskoršie ako dôstojník na ruskom a talianskom bojišti. Počas války som sa nikdy neprevinil proti vojakom slovenskej národnosti a v páde potreby môžem na dokázanie tejto okolnosti uviesť svedkov, vojakov a dôstojníkov slovenskej národnosti. “ Pisateľ ďalej spomína, že ešte za vojny sa zoznámil so svojou manželkou a 14. decembra 1914 sa s ňou zosobášil. „Nakoľko manželka moja pochádzala z rodiny rímskokatolíckej a už v prvom roku nášho manželstva narodilo sa nám dieťa, pre zosilnenie rodinného šťastia, jednotného náboženského vychovávania dieťaťa a prípadne ešte narodiť sa majúcich ďalších detí, prestúpil som dňa 19. sept. 1919 na rímskokatolícku vieru a dal som sa v obci Györrévfalu dňa 19. sept. 1919 aj pokrstiť.“

Dane som platil

A práve v dátume jeho krstu sa skrývala pasca, pretože, ako sme už spomínali, spod pojmu žid bol vyňatý iba ten, kto prijal krst pred 30. októbrom 1918. Manželom sa narodili dve deti, okrem staršieho syna K. (1919) aj dcéra M. (1922). „Obe deti sa narodili vo viere rímskokatolíckej a, samozrejme, boli ihneď aj pokrstené. (…) Syn môj vychodil a tohto roku aj maturoval na miestnom verejnom gymnáziu rádu sv. Františka. Jeho rádoví profesori a všetci predstavení boli vždy úplne spokojní s jeho náboženskou výchovou. To isté môžem smelo tvrdiť aj o výchove mojej dcéry, ktorá je spolu aj s jej matkou, ako je všeobecne známe, horlivá katolíčka. Nakoľko sám som už dvadsať rokov rímskokatolíkom a mám manželku rodenú rímskokatolíčku a dve deti, rodené a vychovávané ako rímskokatolícke, veľmi bolestne sa ma dotýka, že tak ja, ako aj moje deti sme v zmysle citovaného vládneho nariadenia považovaní za židov.“ Otec rodiny v súlade s dobou zdôrazňuje: „Proti slovenskému národu alebo jednotlivým jeho členom som sa nikdy nepriateľsky nechoval a neprevinil, ba považoval som za moju povinnosť prispôsobiť sa vždy čo najdokonalejšie miestnym pomerom. Vediem od samého počiatku tichý, ba môžem povedať, rodinný život vzorný. Pohyboval som sa aj pred dňom 6. októbra 1938 výlučne v kruhoch slovenských, platil som riadne a statočne predpísané mi dane a nezavdal som nikdy príčiny k tomu, aby akýkoľvek úrad alebo súd proti mne zakročil. Z horeuvedených príčin úctivo a snažne prosím, ráčte mojej žiadosti láskavo vyhovieť a žiadanú výnimku tak mne ako aj mojim deťom láskavo a dobrotivo priznať.“ (15. júna 1939 v Malackách)

Zničené okolie synagógy. (Foto: archív MCK Malacky)

Prosby katolíckej matky

Za svojho manžela a deti prosí v liste adresovanému „slávnemu predsedníctvu vlády“ v júli 1941 aj jeho manželka, ktorá zdôrazňuje: „Deti boli od počiatku mnou vychovávané v prísnom katolíckom duchu a katolíckom svetonázore. Preto syn (…) študoval na Františkánskom gymnáziu v Malackách a dcéra (…) navštevovala ľudovú školu u Sestričiek  v Malackách a obchodnú školu v kláštore Notre Dame v Bratislave. 1. X. 1940 nastúpil syn (…) prezenčnú vojenskú službu a toho času nachádza sa so slovenskou armádou v poli.“ Manželka a matka ďalej konštatuje, že „viedli sme rodinný život v prísnom kresťanskom duchu bez ohľadu na to, že sme u tohto života nemali žiadnu materiálnu výhodu alebo zisk. Naopak bol môj manžel svojou rodinou pre toto prestúpenie prezieraný a jeho rodičia ostatné deti na jeho úkor protežovali. V čase uzavretia nášho sňatku neboli kladené žiadne prekážky manželstvám árijca s neárijcom. Preto tým trpkejší je pre mňa stav, že podľa vládneho nariadenia  čís. 63/39 Sl. z. je považovaný jak manžel tak aj moje deti, ktoré boli ihneď po narodení pokrstené, za neárijcov.“ V Slovenskom národnom archíve sa nachádza aj žiadosť ich syna, z ktorej sme citovali v úvode. Každý spis však okrem žiadosti, urgencií (keďže ich vybavovanie sa značne naťahovalo) a dokladov žiadateľa, obsahoval aj rôzne dobrozdania iných osôb, predovšetkým z cirkevných kruhov, ktoré mali podporiť kladné vybavenie žiadosti. Takisto tu však možno nájsť posudky na dotyčného z notárstiev, okresných úradov, Ústredne Štátnej bezpečnosti, z policajných úradov. Nachádzajú sa aj v spise rodiny L.

Zamestnancov neukracuje a syn je tichý

Posudok na K. L., ktorý putuje z okresného úradu v Malackách na predsedníctvo vlády do Bratislavy, je datovaný 8. decembrom 1939. Konštatuje sa v ňom, že „nehnuteľného majetku nemá“, ale vyratúvajú sa nehnuteľnosti jeho manželky a detí, ako i odhad hodnoty obchodu, jeho zariadenia a tovaru. „Žiadateľ je členom Slovenskej muzeálnej spoločnosti v Turč. Sv. Martine, spolku vyslúžilých vojakov gen. M. R. Štefánika v Malackách a loveckého ochranného spolku, odbočky v Malackách. Vo svojej domácnosti hovorí výlučne len slovensky, lebo jeho deti ovládajú úplne len slovenčinu. V súkromnom a spoločenskom styku používa mimo slovenčiny aj nemčinu podľa potreby. Pri sčítaní ľudu jak on, tak aj jeho rodina prihlásili sa za Slovákov a svoje deti vychováva v duchu slovenskom a kresťanskom.“ Tiež sa tu spomína jeho krst a kvituje sa, že vo svojom podniku „zamestnáva výlučne kresťanské sily, ktorým vypláca tunajšie obvyklé mzdy a platy prevyšujúce, takže svoje zamestnanectvo neukracuje a dosiaľ zo strany jeho zamestnancov nevyskytli sa proti nemu žiadne ponosy.“ Zdá sa, že nemenej dôležité je, že „k Slovenskému národu a štátu choval sa a chová sa statočne a lojálne. Na hospodársku obrodu Slovenska upísal prostredníctvom Živnostenského úverného ústavu v Malackách 5.000,- Ks.“ A keďže je tiež „spoľahlivý, bezúhonnej minulosti a vedie príkladný rodinný život“ a navyše ho  k podaniu žiadosti viedlo, že „manželku má katolíčku, deti sú vychované v katolíckom duchu a on sám pohybuje sa v spoločnosti slovenskej a katolíckej“, okresný úrad mu navrhuje udeliť výnimku.

V podobne zhovievavom duchu sa nesie posudok náčelník a okresného úradu v Malackách na žiadateľa o výnimku K. L. mladšieho a aj keď  „nemal ešte príležitosti dokázať činmi jeho lojalitu k slovenskému národu, je však všeobecne známe jeho tiché, slušné, pracovité zmýšľanie a dá sa právom predpokladať , že bude dobrým a osožným synom slovenského národa a štátu“.

Na pokraji zúfalstva

Ďalším obyvateľom Malaciek, ktorý sa obracia „na slávne predsedníctvo slovenskej vlády“, aby „nebol pokladaný za príslušníka židovského náboženstva a národnosti“, je obchodník A. F. Ako dôvod uvádza krst „podľa obradov ev. a. v. cirkvi“ v januári 1939 a následné prijatie za riadneho člena tejto cirkvi. Okrem následnej svadby s chudobným kresťanským dievčaťom ako poľahčujúcu okolnosť (uvážme však, v akej absurdnej záležitosti!) uvádza: „Už od mojej mladosti som mal vždy len kresťanských kamarátov a medzi židov som vôbec nechodil, ani neskorej. Vždy som sa hlásil k slovenskej národnosti, politicky alebo ináč nikdy som slovenskému národnému snaženiu neškodil, neprekážal, ale ho dľa možnosti podporoval.“ Ďalej uvádza príspevky na dobročinné zbierky aj Zimnú pomoc či členstvo v Miestnom odbore Matice slovenskej, ktoré dokladá osobitným osvedčením podpísaným aj dr. Lepáčkom, vtedajším predsedom miestneho odboru Matice slovenskej v Malackách.

Osvedčenie Matice slovenskej, že pán A. F. je jej členom. Takéto dobrozdania mali prispieť ku kladnému vybaveniu žiadosti človeka, ktorý sa usiloval uniknúť protižidovským zákonom a nariadeniam. (Zdroj: Slovenský národný archív.)

Píše matka bábätka

Oroduje zaňho aj jeho manželka ‒ evanjelička, matka len niekoľkomesačného dieťaťa. Jej list je ďalším dôkazom, že spolu so židmi trpeli v štáte, ktorý si ako propagandistickú nálepku zvolil slogan – Usmievavé Slovensko, aj ľudia iných konfesií: „Slovutný pán predseda vlády! Podpísaná dovoľujem si obrátiť sa s nasledujúcou úctivou prosbou. Môj manžel si podal dňa 28. febr. 1940 žiadosť na tamojší úrad o to, aby bol uznaný za kresťana a keďže miesto kladného vyriešenia tejto veci bolo nariadené Ústredným hospodárskym úradom v Bratislave pod číslom (…) likvidovanie jeho živnosti, obchodu to s hospodárskymi plodinami, zostávame takto celá rodina bezradne na okraji zúfalstva.“ Nešťastná manželka ďalej opakuje, že jej manžel bol v roku 1939 pokrstený a prijatý za riadneho člena evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. V auguste 1940 sa manželom narodil syn, takisto evanjelik. Od narodenia syna, píše, je stále chorá „a skoro stále pod lekárskym dozorom“. Jej manžel sa stal samostatným obchodníkom v roku 1935, „vždy a všade statočne jednal a za tento čas nenazhromaždil si žiaden majetok, takže nemáme z čoho žiť“. Ďalej uvádza, že s nimi žije jej nemajetná šesťdesiatročná matka, ktorá „je odkázaná na náš zárobok“. Strach a neistotu rodiny, ktorá sa ocitla v existenčnej núdzi, možno badať v každom slove ponižujúcej sa ženy: „Prosím slovutného pána predsedu vlády, nech sa ráči zľutovať nad naším ťažkým a zúfalým položením a nech nám ponechaním našej živnosti vráti nádej k životu a rozradostní srdcia nás a tých, ktorí sú svojou výživou na nás odkázaní. (…) V očakávaní Vášho šľachetného rozhodnutia v náš prospech podpisujem sa ako manželka. V Malackách, dňa 10. marca 1941.“ Nasleduje podpis pisateľky s presnou adresou domu na Legionárskej ulici.

Ad acta – spis vybavený!

Okresný úrad v Malackách už 14. apríla 1940 reportuje o dotyčnom obchodníkovi A. F. v bodoch: „1. Žiadateľ nemá na území obce Malacky žiadneho movitého alebo nemovitého majetku, mimo bytového zariadenia. 2. Žiadateľ nie je členom žiadneho spolku, bol však členom Matice slovenskej v Malackách. 3. Žiadateľ hovorí v jeho domácnosti slovensky a nemecky. 4. Žiadateľ pri poslednom sčítaní ľudu hlásil sa k národnosti slovenskej. 5. Žiadateľ je obchodníkom s hospodárskymi produktmi v menšom rozsahu. 6. Žiadateľ pripojuje dodatočne jeho sobášny list a krstný list jeho manželky.“ Okresný náčelník napokon navrhuje kladné vybavenie jeho žiadosti, „keďže vyskytujú sa okolnosti mimoriadneho zreteľa hodné“ a „ žiadateľ sa ani za trvania Č-SR proti záujmom slovenského národa neprevinil a nebol nikdy politicky exponovaný alebo nápadnejšie činný“. Ťažko však povedať, či bola žiadosť naozaj vybavená kladne. Na posudku z okresného úradu je rukou dopísané, podobne ako na stovkách ďalších žiadostí, detto na spise rodiny obchodníka so smaltovaným tovarom, len strohé: „bezpredmetné, a/a“. Prihliadnuc na dátumy pri týchto poznámkach, ktoré sú väčšinou z decembra 1942, čiže po prvej vlne deportácií, je veľmi pravdepodobné, že tieto žiadosti boli odložené ad acta preto, že pisateľ skončil v niektorom transporte do koncentračného tábora.

Centrum Malaciek okolo roku 1940. (Foto: archív MCK Malacky)

Samovražda lesmajstrovej ženy

Nariadenia či zákony nemôžu obsiahnuť každý variant života, a tak to bolo aj v prípade štyridsaťtriročného malackého inžiniera P. E., lesmajstra vojenských lesných podnikov, prednostu vojenskej lesnej správy a zároveň aj otca maloletých synov – štrnásťročného a deväťročného. Tento príbeh je markantným príkladom toho, ako ten, kto seje vietor, žne napokon búrku. V liste, ktorý píše na jeseň 1940, konštatuje, že 30. augusta 1922 sa oženil s „dievčaťom izraelitského vierovyznania“. Ihneď však dodáva, že už „ako dieťa dedinského roľníka – bárs židovského náboženstva – stýkala sa iba s deťmi ostatných roľníkov a bola vychovaná v kresťansko-katolíckom duchu čisto v kresťanskom prostredí v Banskej Štiavnici v kláštore mníšok a prestúpila z hlboko precíteného náboženského presvedčenia dňa 26. marca 1926 na rím. kat. vieru“. V tento deň, spomína lesmajster, prijala katolícky krst a vzápätí sa s ním zosobášila aj v rímskokatolíckom kostole. Následne sa im, už obom katolíkom, narodil v júli toho istého roku prvý syn a v roku 1931 druhý. Obaja chlapci „boli po ich narodení v riadnom čase v rím. kat. viere pokrstení a pravdaže v prísnom náboženskom katolíckom duchu vychovávaní a o tom, že ich matka bola kedysi podľa vierovyznania židovka, ani dodnes tušenia nemajú“. Osud však rodinu nešetril už pred vojnou: „Dňa 29. júna 1938 v Malackách zomrela moja manželka. (…) bezprostredná pohnútka jej tragickej smrti bolo to, že sme za českého režimu boli trvale prenasledovaní a gniavení morálne a hmotne pre našu vernosť a oddanosť slovenskej národnej myšlienke. Toto stále útočenie, napätie a zúrivosť bývalých českých mocipánov, obzvlášť počas Európskych udalostí v roku 1938 zničili nervy mojej neb. manželky, uvrhli ju do zúfalstva, zrútili náš manželský pokoj, zapríčinili jej šialený duševný stav, v ktorom si samovražednou rukou vzala svoj život opustiac v sirotstve našich dvoch maloletých synov, naše jediné deti.“

Potvrdenie miestneho veliteľstva Hlinkovej gardy v Malackách, že žiadateľ je jej členom. (Zdroj: Slovenský národný archív.)

Synovia bez židovského kazu

Inžinier ďalej zdôrazňuje: „príčinou našej rodinnej tragédie, nášho prenasledovania, bolo to, že som od samého začiatku bol prívržencom slovenského a autonomistického hnutia, stúpencom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. (…) Od samého počiatku som členom miestnej organizácie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Hlinkovej gardy v Malackách, vo zväzku ktorých som vždy svedomite vykonával a vykonávam svoje povinnosti. Moji rodičia a rodičia mojich rodičov, ako aj ich predkovia, boli rímskokatolíckeho vyznania. Moje nevinné deti tragickým spôsobom stratili matku, majú fanatickú kresťansko-katolícku výchovu a od narodenia do ich sŕdc vštepenú nepoškvrnenú kresťanskú morálku – ako verný dobrý katolík sám som ich v tomto duchu vo svojej domácnosti vychovával. (…) Doterajšia a budúca výchova mojich maloletých synov absolútne vylučuje domnienku, že by ich mentalita len čo v najmenšom mohla byť teraz alebo kedykoľvek dotknutá židovským kazom. Keby ale moje deti – Pánboh chráň – mali byť považované za židov, stihne ich v najcitlivejšom veku života druhá, takmer ešte krutejšia tragédia, netušený, nezavinený a nezaslúžený duševný otras – trest za to, že sa narodili – stratia i otca – náš pokrvný rodinný zväzok sa zrúti a boli by sme oni i ja – morálne, duševne a hmotne zničení – moja ťažko vybojovaná reputácia znovu pošliapaná, lebo moje úradné spoločenské postavenie bez rozlúčenia sa s milovanými deťmi nemohlo by zniesť budúce konflikty, ktoré by vznikli z toho, že budú za židov pokladané.“ Nevedno, čo mal tento otec na mysli pod tým, že by ho synovia stratili, každopádne tón a fakty z tohto listu poskytujú aj podnet k úvahám, či bola jeho manželka naozaj zúfalá iba z toho, že ju gniavili „českí mocipáni“. K žiadosti pripojil pisateľ potvrdenie o členstve z miestneho veliteľstva Hlinkovej gardy a takisto potvrdenie z miestnej organizácie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v Malackách.

Statočný Slovák

V tomto spise sa takisto nachádza posudok náčelníka okresného úradu v Malackách: „V domácnosti hovorí rečou slovenskou, hlási sa k národnosti slovenskej, deti vychováva v duchu slovenskom a kresťanskom. U žiadateľa sa vyskytujú mimoriadneho zreteľa hodné okolnosti tie, že je dlhoročným štátnym zamestnancom – odborníkom, pochádza sám z rodiny r. kat. a je členom HG a HSĽS. K slovenskému národu sa chová ako statočný muž a Slovák. Je poctivým štátnym zamestnancom, všeobecne obľúbeným a váženým. (…) Rodina bola považovaná za rodinu kresťanskú. Žiadateľovo občianske povolanie, ako aj maloleté deti, ktoré ani doteraz nevedia, že nie sú nežidia, nútia ho o podanie pripojenej žiadosti.“

Budova sokolovne sa stala sídlom Hlinkovej gardy. (Foto: archív MCK Malacky)

Toto sú tri príbehy malackých občanov, ktorých fragmenty sa zachovali spolu so stovkami iných z celého územia Slovenska v archíve. S temnejšou stránkou histórie Malaciek sa však spája ešte jeden osud, ktorý možno zrekonštruovať vďaka vari najobjemnejšiemu spisu, aký sa v archívnych kartónoch s touto tematikou nachádza. Ide o strhujúcu drámu, ktorá hýbala mestečkom nielen preto, že sa rozhodovalo o osude prominentného občana. Odkrývali sa v nej aj charaktery ľudí, ktorí o ňom mohli a mali rozhodnúť. Bližšie podrobnosti prinesieme čitateľom Malackých pohľadov už čoskoro.

Zdroje:

BARKÁNY, Eugen – DOJČ, Ľudovít. Židovské náboženské obce na Slovensku. Vesna, Bratislava 1991.

BÜCHLER, Róbert J: Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku. 2. zväzok L – R. Edícia JUDAICA SLOVACA zväzok č. 91, vydalo SNM – Múzeum židovskej kultúry v spolupráci s múzeom Yad Vashem. Bratislava 2010.

FIAMOVÁ, Martina: Židia na Slovensku v rokoch 1938 – 1945 s prihliadnutím na situáciu v Malackách. In: Malacky a okolie 5. História 2012. Mestské centrum kultúry Malacky, Malacky 2012, s. 41 – 53.

KAMENEC, Ivan: Problém násilného hľadania (vnucovania) národnej, občianskej a náboženskej lojality na príklade židovského obyvateľstva na Slovensku v čase holokaustu. In: Kilánová, Gabriela – Kowalská, Eva – Krekovičová, Eva (ed): My a tí druhí v modernej spoločnosti. Veda, Bratislava 2009, s. 439 – 452.

MACEJKA, Martin: Malacky v dejinách. Záhorácke kruhy, Malacky 2015.

NIŽŇANSKÝ, Eduard: Nacizmus, holokaust, slovenský štát. Kalligram, Bratislava 2010.

Slovenský národný archív, arch. fond ÚPV, škatule 20/A, 21, 23.

Poznámky:

[1] Podľa ENCYKLOPÉDIA židovských náboženských obcí na Slovensku.

[2] http://www.holokaust.sk/vladne-nariadenie-c-631939-sl-z-o-vymedzeni-pojmu-zida-a-usmerneni-poctu-zidov-v-niektorych-slobodnych-povolaniach

[3] Niektoré z týchto zákazov boli oficiálne zahrnuté až v tzv. Židovskom kódexe z roku 1941.

[4] Pri citovaní archívnych dokumentov sme opravovali iba základnú gramatiku, inak sme v nich ponechali aj nespisovné slová pre zachovanie dobového rázu a autenticity. V tomto konkrétnom prípade má autor pod „válkou“ na mysli prvú svetovú vojnu.