Andrej Wsól opísal príbeh malackých rodákov Mórica a Roberta Pisskovcov, ktorí pochádzali z dnešnej Záhoráckej ulice (ich dom stál vedľa dnešnej banky VÚB). Pred nacistami odišli do Ameriky. Jeden z nich sa po vojne vrátil do Európy, druhý v USA zomrel.
Čítať ďalej →
Po prvej svetovej vojne sa do Malaciek navracia dr. A. S., aby si tu otvoril advokátsku kanceláriu. Rodák z Veľkých Levár, ktorý žil pred vojnou aj v Nemecku a Francúzsku. Takže na tie časy svetobežník a úspešný človek. A práve jeho meno sa stalo neskôr v Malackách rozbuškou pre vypäté emócie. Advokátov archívny spis je mimoriadne objemný, tak ako doň pribúdali likvidátorské odsudky a udania, avšak aj dobrozdania, ktoré ho naopak mali zachrániť. Čítať ďalej →
„Stojím na prahu môjho života a je preto pre mňa priam životnou otázkou, aby som nebol považovaný za Žida,“ píše v septembri 1940 mladý, dvadsaťjedenročný obyvateľ Malaciek K. L. „Ustanovenie (…) podľa ktorého aj ja som považovaný za žida, dotýka sa ma mimoriadne tvrdo, nakoľko ani mojich rodičov a ani mňa nikto nepovažuje za židov, keďže je známe, že som sa narodil už ako rímskokatolík a môj otec už od roku 1919 je tiež rímskokatolíkom.“ Vďaka archiváliám môžeme aj po dlhých desaťročiach rekonštruovať príbehy ľudí, pod ktoré sa podpísal režim vojnovej Slovenskej republiky. Čítať ďalej →
Malacká synagóga je jedným z najobdivovanejších historických objektov v meste. Snáď každý Malačan vie o histórii tejto budovy povedať dve-tri vety. Pozrieme sa bližšie na okolnosti jej vzniku a na prvé roky jej existencie.
Čítať ďalej →
Malacky dokázateľne existovali v stredoveku, lokalita dnešného mesta bola osídlená boli už v praveku. Mestom sa stali v 17. storočí. O storočie neskôr mali menej ako 2 000 obyvateľov. Do konca 19. storočia sa počet obyvateľov približne zdvojnásobil. V období 20. a 30. rokov 20. storočia mali Malacky vyše 5 000 obyvateľov. V 70. rokoch 20. storočia bol ich počet viac ako dvojnásobný. Od 80. rokov 20. storočia sa počet obyvateľov pohybuje medzi 17 000 a 19 000.
Obyvateľov Malaciek v minulosti môžeme rozdeliť na domácich (pôvodných obyvateľov) a „cudzincov“. Tých ďalej môžeme rozdeliť na zemepánov (šľachtu) a ich úradníkov a služobníkov, štátnych úradníkov, židov, habánov. Špecifické postavenie mali od 17. storočia františkáni.
Domáce obyvateľstvo
Malačania boli prevažne Slováci, katolíci (v dobách reformácie evanjelici). Venovali sa najmä poľnohopodárstvu, čiastočne remeslám. Bývali v prízemných domoch popri hlavnej ceste (dnes Družstevná a Záhorácka ulica), väčšinou aj niekoľko rodín v jednom dvore. Najbohatší sa označovali sedliaci, vlastnili väčšie domy, hospodárske zvieratá, veľké pozemky v meste a okolí. Chudobnejší boli domkári a želiari. Obývali najmä časti mesta, nazývané Dolňí konec, Mjestečko, Domky.
Zemepáni
Územie okolo Malaciek vlastnilo v priebehu stredoveku a na začiatku novoveku niekoľko šľachticov. Od konca 16. storočia to boli Balassovci (Balašovci), ktorí z Malaciek spravili mestečko.
Od roku 1622 sa na takmer 300 rokov stali Malacky mestom Pálffyovcov, centrom ich panstva. Pálffyovci si tu postavili zámok, ktorý sa stal rodovým sídlom. Mesto sa neskôr stalo administratívnym centrom pálffyovských panstiev. Primerane tomu sa začalo rozvíjať.
Gróf Pavol IV. Pálffy (žil v 17. storočí) bol uhorským palatínom a prvým malackým zemepánom z pálffyovského rodu. V roku 1653 tu založil Čierny kláštor františkánov, pripisuje sa mu tiež postavenie zámku. Jeho srdce bolo uložené v kryptách pod kláštorom.
Ďalším významným členom rodu bol Mikuláš V. Pálffy, ktorý žil na prelome 17. a 18. storočia. Bol tiež uhorským palatínom. Zaslúžil sa o dotvorenie interiéru Čierneho kláštora, kde je pochovaný.
Na začiatku 19. storočia bol na čele pálffyovského rodu Karol IV. Pálffy, ktorý získal pre hlavu rodu kniežací titul a pre Malacky rozšírenie práv.
Posledný malacký Pálffy Mikuláš XIII. sa po prevrate 1918 presťahoval do rakúskeho Marcheggu, kde zomrel bez potomkov.
Pálffyovci držali počas celej svojej éry nad mestom svoju ochrannú ruku. Určovali charakter mesta a jeho smerovanie, čo malo dobré aj zlé stránky.
Františkáni
Františkáni sa v Malackách objavili v polovici 17. storočia. V roku 1653 bol založený Čierny kláštor, ktorý pre nich nechal z pôvodného zámku prestavať a pripraviť zemepán Pavol IV. Pálffy.
Medzi hlavné činnosti františkánov patrilo šírenie viery a vzdelanosti. V 17. storočí pomáhali pri rekatolizácii mesta a okolia. Okrem toho kláštor poskytoval vzdelanie, istý čas tu bol slovenský noviciát. V kláštore počas celého jeho trvania zneli aj slovenské kázne, v 19. storočí sa niektorí františkáni zapájali do národného hnutia.
Malacký kláštor existoval takmer 300 rokov a zvlášť v posledných desaťročiach jeho pôsobenia patril medzi najväčšie a najvýznamnejšie na slovenskom území. Pôsobilo tu mnoho františkánskych osobností – hudobníkov, literátov, výtvarníkov, vedcov. Školy, ktoré v kláštore v rôznych dobách existovali, svojou úrovňou presahovali hranice regiónu. Kláštorná knižnica bola svojou zbierkou 5 000 kníh, vrátane niekoľkých prvotlačí z 15. storočia, unikátna.
14. apríla v roku 1950 bola činnosť kláštora násilne ukončená v rámci tzv. Akcie K. Príslušníci komunistickej moci ráno pred svitaním prepadli kláštor. Rehoľníci boli odvezení. Neskôr sa veľká časť z nich dostala do väzenia alebo do pracovných táborov. Kláštor bol zrušený. Slávna knižnica bola zlikvidovaná. Stopy po františkánoch boli ničené. Doteraz kláštor v Malackách nebol obnovený.
Cudzí úradníci
V meste žila skupina cudzincov, ktorí pracovali najmä v službách zemepánov a, neskôr aj v službách štátu. Pochádzali z Čiech, Rakúska, Nemecka, Talianska, Anglicka, Rumunska. Tí vyššie postavení v hierarchii pálffyovských zamestnancov pochádzali nezriedka z radov nižšej šľachty. Tvorili dlhý čas relatívne uzavretú skupinu, jej členovia väčšinou uzatvárali manželstvá medzi sebou. Bývali väčšinou na Rádku, neďaleko zámku. Ich väzby na mesto neboli vo všeobecnosti veľmi silné a po odchode Pálffyovcov z Malaciek ich tu zostala len časť.
Židia
Prvé zmienky o židoch v Malackách máme z prvej polovice 18. storočia, vtedy tu boli dve rodiny. Ich počet sa do konca storočia zvýšil len mierne. Náboženská obec vznikla v roku 1823, zakrátko mali aj modlitebňu a cintorín. V polovici 19. storočia mali vlastného rabína a náboženská obec sa výrazne rozvíjala, rástla. Na konci 19. storočia mala 400 členov. Medzitým si postavili v roku 1887 novú synagógu, mali aj vlastnú školu. Židia sa venovali najmä obchodu, vlastnili domy prevažne na dnešnej Záhoráckej ulici a v okolí synagógy. Počas druhej svetovej vojny zahynula väčšina malackých židov v koncentračných táboroch, prežili len niekoľkí. Postupne tunajšia židovská náboženská obec zanikla, dnes sa v Malackách k židovskému náboženstvu, resp. národnosti nehlási nikto.
Habáni
V 16. storočí začali na naše územie prenikať zo západnej Európy členovia sekty novokrstencov-habánov. Vytvárali si vlastné komunity, mali vlastné pravidlá a spôsob života. Venovali sa najmä remeselnej výrobe, predovšetkým typickej habánskej keramiky – označovali sa ako džbánkari. Usadili sa aj v Malackách, hoci tu nevytvorili vlastnú komunitu. V mestečku sa usádzali najmä tí, ktorí sa stali katolíkmi. Najstaršia zmienka o ich prítomnosti v Malackách je z konca 17. storočia. Svoju identitu si habáni uchovali až do 20. storočia. Už v priebehu predchádzajúcich storočí konvertovali na katolícku vieru a postupne splynuli s domácim obyvateľstvom. V Malackách bývali na Rádku a v Domkoch.