Lucia

Malacky v čase mojej mladosti mali neopakovateľnú atmosféru, hlavne v čase Vianoc. Skoro sa zotmelo, takmer každý rok napadlo množstvo snehu a my deti sme cítili, že toto nie sú obyčajné dni, ale dni, keď sa každú chvíľu deje niečo zaujímavé a tajomné. Mikuláš a Štedrý deň mali svoje čaro, ale o nič menej nebol zaujímavý 13. december. Meniny mala totiž Lucia a na Luciu sa diali veci, ktoré nás, malých chlapcov nenechávali ľahostajnými.

Na Rádku, v izbe mojej babky, sa po večeroch stretávali susedky, drápali perie a rozprávali príhody, ktoré som počúval s otvorenými ústami. A keď prišla reč na Luciu, vtedy som spozornel najviac.

Hovorili mi o strigách, ktoré sú v Malackách a ktoré sa dajú vidieť, ak si spravím stoličku a na Štedrý deň si na ňu sadnem počas polnočnej omše. Vtedy uvidím všetky strigy, ktoré budú v kostole, ako sedia otočené zadkom ku oltáru. Na výrobu tejto stoličky však nesmiem použiť žiadne klince a s prácou musím začať práve na Luciu.

Nech mi naše susedy odpustia, ak sa im do nebíčka tieto riadky donesú, ale ja som si myslel, že od stríg ani oni nemajú ďaleko. Tetka Brimiška, Zárecká, Danihelka, Miklušičáčka, Caunerka, Závorka. Dodnes mi tie mená vyskakujú v pamäti aj s ich tvárami. (Dokonca, keď som bol nedávno môjmu malému synovi ukázať, kde som sa narodil, tak som zbadal tetku Danihelku. Stála pred jej domčekom a mne sa zdalo, že sa vrátil čas. Keď som sa jej prihovoril a predstavil, hneď ma spoznala a vysvitlo, že to bola dcéra tetky Danihelky, ktorá akoby jej z oka vypadla).

Mali všetky okolo osemdesiatky, zhrbené s okuliarmi sústredene driapali perie. Ak by sa pri tom nemodlili alebo nespievali pobožné piesne, nebol by som si istý. A ak by som aj tú stoličku zostrojil, nemal by som vyhraté. Strigy v kostole by totiž vedeli, že ich vidím a po skončení omše by sa rozbehli za mnou. Čo by mi spravili, som sa síce nedozvedel, ale vedel som, ako sa mám brániť. Pred skončením omše som sa mal rozbehnúť domov a utekať pod rínami, po slovensky odkvapovými rúrami. Tam na mňa nemali. A ak by niekde neboli ríny, mal som rozhodiť za hrsť maku. Oni by ho museli vyzbierať, čo by ich mierne zdržalo. Aj som si to išiel vyskúšať, či by som našiel dostatočný počet rúr, ale bolo by to veľmi komplikované, dostať sa z kostola až na Rádek takýmto spôsobom, tak som sa toho vzdal.

Neskôr som sa síce dozvedel, že Lucia bola svätica, ktorú okolo roku 300 n.l. kvôli viere popravili. V mnohých európskych štátoch je nositeľkou svetla, nositeľkou niečoho pozitívneho. U nás sú to pravdepodobne zachované zvyky starých „pohanských“ Slovanov. Keď išli Luciu upáliť, voly, ktoré ju mali odviezť k poprave, sa nechceli pohnúť. Buď jej pomáhali dobré sily alebo zlé. Možno si to naši predkovia vysvetlili tak, že jej pomohli zlé sily, takže ostala v našich zvykoch ako bosorka.

Lucia sa však z našich tradícií pomaly vytráca a to je škoda. Skúsme teda my, odvážlivci začať 13. decembra vyrábať stoličku. Dnes už tie bosorky vyzerajú asi inak. Modernejšie, ale to neznamená, že už neexistujú. Niekedy mám pocit, že pribudli. Mak je síce drahý, ale zase bývam bližšie ku kostolu, tak by som to mohol stihnúť i s hŕstkou maku. A to by v tom bol čert, aby som aspoň jednu nespoznal.

PS: Svokra nie je Malačanka, takže týmto smerom to rozhodne nevediem.

4 komentárov
  1. zuzana
    zuzana hovorí:

    Prečítala som si Váš článok. Ďakujem Vám za to že prostredníctvom jeho som sa aspoň na chvíločku preniesla do mojich detských rokov.Prajem krásne Vianoce.

  2. j.jozef
    j.jozef hovorí:

    Chcem poprosiť pána Macejku alebo pána Handla o identifikáciu fotografie k tomuto článku.
    Ďakujem.

  3. Martin Macejka
    Martin Macejka hovorí:

    Ilustračná fotka pochádza z archívu Dr. Prenoszila. Je to časť Zámockej ulice, vidieť na nej Fridrichovu vilu a domček pri zámockom múre, kde je dnes herňa.

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.