Ráčanské humná

Keď sa začali cez Rádek premiestňovať kolóny kombajnov, nám deťom pookriali srdiečka. Vedeli sme totiž, že aj u nás sa blíži čas žatvy. Na humnách mali Ráčané zasadené okrem krumpolú a turošiny aj obilí. A modernizácia spôsobila, že sa kosy odložili a čakalo sa na príchod kombajnov. Tie cez deň brázdili naše socialistické družstevné lány, aby sa tí odvážnejší a menej pokrokoví kombajnisti nechali uplatiť a po zotmení sa vydali na fušku žať súkromné políčka.

Na tento rituál sme sa hlavne my, deti na Rádku, veľmi tešili a nevedeli sme sa toho dočkať. Po zotmení sa jeden kombajn dostal cez dom, ktorý mal veľkú bránu na humná a začala žatva. Obrovským reflektorom osvetľoval políčko a pustil sa do práce. Keď dokončil prácu, prišiel za ním majiteľ susedného políčka a išlo sa ďalej. Takto to pokračovalo, až sa humná premenili na jedno veľké ihrisko, kde sa dalo vyšantiť jedna radosť.

Na humnách panoval čulý ruch. Dospelí sa starali o úrodu a my deti sme behali okolo kombajnu, občas sme s niečím pomohli a mali sme z toho veľkú zábavu. Pamätám si na to teplo, čo vyžarovalo aj z kombajnu aj z rozpálenej zeme a aj na tú neopakovateľnú atmosféru, ktorá na humnách vládla. Vždy mi pri týchto spomienkach naskočí moja najobľúbenejšia rozprávka bratov Grimmovcov Jež a Zajac. Mám pocit, že títo bratia strávili detstvo na Rádku, inak by takto nemohli písať. Dovolím si napísať úryvok zo začiatku tejto rozprávky. „Bolo nedeľné ráno, práve po žatve. Pohánka kvitla, slnko svietilo na čistom nebi, teplý raňajší vietor vial ponad strniská, škovránky spievali, včely bzučali, ľudia kráčali vo sviatočných šatách do kostola, všetko sa tešilo zo života a ježko tiež.“ No povedzte, mohli títo bratia žiť niekde inde ako na Rádku?

Mám pocit, že humná boli osadené každoročne jedným druhom osiva, takže to vyzeralo ako jedno obrovské pole, predelené takmer neviditeľnými brázdami, ktorými starenky často špacírovali za svojimi deťmi, ktoré si postavili domy na konci humien. Táto ulica sa volá Hurbanova.

Ak bolo zasadené obilí alebo krumpole, z toho sme my deti takú radosť nemali. Medzi krumpolama vás bolo vidieť a obilí to nebolo tiež to pravé „vořechové“. Zato turošina, to už bolo o niečom inom. Pre deti sa stala turošina pralesom, kde sa dali robiť rôzne skrýše, dalo sa putovať zo začiatku humien na ich koniec bez toho, aby vás niekto videl a ak sa aj niekto priblížil, stali sme sa neviditeľnými Indiánmi, ktorí vedeli dôsledne maskovať svoje stopy.

A keď prišla jeseň, humná zarástli vysokou burinou v ktorej sa usídlili rôzne vtáky, ktoré vám vylietavali spod nôh. Medzi burinou bola pre Ráčanov najdôležitejšia lebeda, ktorú sme my deti často s nevoľou museli zbierať do kýblov, pretože sa pridávala do pomyjí pre svine. Humná boli miestom, kde sme trávili veľa času. Keď sa zotmelo, bolo počuť mamky, ako zo záhrad kričia do humien mená svojich detí, pre ktoré to bol signál, že je čas na večernú hygienu. Na dvore už bola pripravené plechová vaňa s vlažnou vodou, do ktorej sme často nedobrovoľne museli vliezť, aby sme zo seba zmyli stopy hrania sa na našich obľúbených humnách.

Pomyje – zvyšky jedál na kŕmenie ošípaných a statku
Krumpole – zemiaky
Turošina – kukurica
Obilí – obilie
Rádek – severná časť Malaciek
Ráčan – obyvateľ Rádku
Brázda – pluhom vyoraný jarček
Kýbel – vedro