Rozhovor Malackých pohľadov s Karolom D. Horváthom

Karol D. Horváth je spisovateľ, scenárista, režisér. Vyrastal v Malackách, prešiel kus sveta a zakotvil v neďalekých Gajaroch. Rozprávali sme sa s ním o detstve, záhoráčtine, Mackovi, ale aj o umeleckej tvorbe či internete.

Detstvo a Malacky

Aké máš spomienky na detstvo? Čo ho charakterizovalo?

Moje skutočné detstvo sa už stráca v milosrdnej hmle. Všetky ostré hrany sú dávno vyhladené do láskavých a oblých tvarov. Dokonca už považujem za čarovné aj to nekonečné sobotňajšie búchanie kobercov pred bytovkou. Najlepšie si z neho totiž pamätám, ako som si pri tom dával pozor na štýl – čo keby náhodou vyzrela niektorá zo spolužiačok z okna? Nech vidí, ako sa mi napínajú svaly na rukách! Takže moje detstvo bolo z môjho dnešného uhla pohľadu v podstate radostné. A plné kníh z malackej knižnice.

Skús porovnať svoje detstvo s detstvom dnešných detí.

Oveľa menej televízie (nebolo na čo pozerať), žiadna výpočtová technika, internet nebol ani v mojej milovanej sci-fi. Každý pracovný deň na kuchynskom stole lístok od mamy so zoznamom vecí, čo mám urobiť, kým rodičia prídu z práce.

Kde si vyrastal?

Partizánska ulica, blok C. Kúsok od vyťaženej železničnej trate a o niečo väčší kúsok od veľkej píly. O poschodie nižšie od bytu vtedajšieho riaditeľa ĽŠU. V praxi to znamenalo takmer neprestajný zvuk vlaku, trasúce sa listy maminých kvetov (na píle boli veľké stroje) a nekonečné klavírne stupnice a prstoklady, deň za dňom, hodinu za hodinou, lebo riaditeľova dcéra postupne študovala na ĽŠU, konzervatóriu aj výške. To isté jej brat na husliach, ale tie bolo počuť oveľa slabšie.

Aké máš spomienky na Malacky z čias svojho detstva?

Malebné Domky v ešte predsídliskovej nepálenohlinenej fáze. Úžasné vône, linúce sa z otvorených dverí predajne bicyklov. Omamujúci pach motora autobusu, zaparkovaného vedľa bytovky. Gril s otáčajúcimi sa kurčatami vo výklade Srdiečka. Výklad na hračkárstve. Obrovská moruša na školskom dvore. Dvere do knižnice na dnešnej Záhoráckej. Rad detí so sánkami pri Panenke Márii v Zámockom parku.

Čo podľa teba mestu podľa vás najviac chýbalo vtedy a čo teraz?

Skutočný kultúrny dom. Skutočný kultúrny dom.

V čom sú podľa teba Malacky lepšie, krajšie ako vtedy?

Mal som osemnásť, keď som z Malaciek odišiel na výšku do Prešova a v pravom slova zmysle som sa do nich už nikdy nevrátil. Takže krajšie a lepšie Malacky sú pre mňa natrvalo tie z mojich spomienok.

Aký máš vzťah k Malackám?

Úctivo opatrný, miestami až ostražitý (najmä ak cez Malacky idem autom, čo je takmer denne). Nie nadarmo ich môj bratislavský kamarát s chalupou v Závode volá „Kráľovstvo tisícich prechodov“.

Záhoráčtina

Fenoménom nášho regiónu je záhoráčtina. Niektorí ju  odsudzujú, iní obľubujú. Aký k nej máš vzťah?

Ako čerstvý prváčik II. ZDŠ (dnešná cirkevná) som prišiel vyplašený za mamou a hovorím jej: „Mami, zajtra máme mjet slovenský jazyk. Naučíš mja po slovensky?“ Mama sa tvárila, že táto otázka je úplne v poriadku. „Fporátku. A jak si to predstavuješ?“ – povedala. „Budem ukazovat na vjeci a ty mi povíš, jak to je po slovensky.“ Ukázal som na pohár, z ktorého som pil vodu so sirupom. „Jak sa poví hrnek?“ Mama sa zamyslela. „Horčičák,“ povedala. Záhoráčtinu proste milujem. Je to môj materinský jazyk.

Je záhoráčtina literárny jazyk?

Každý jazyk použitý v literatúre sa stáva literárnym jazykom.

Záhoráčtina sa za posledné desaťročia stále viac približuje spisovnému jazyku. Je to dobré alebo nie?

Je to normálne. Už ako dieťa som si všimol, že moja záhoráčtina sa líši od záhoráčtiny mojej tety z Kuchyne. Doma som, napríklad, na niečo „kukal“, ale v Kuchyni som „kukau“.

Záhorácky pravopis nepozná ypsilon, čo sa nepáči aj mnohým Záhorákom, ktorí si na dialekte zakladajú. Ako sa to pozdáva tebe?

Pokiaľ nie je záhoráčtina kodifikovaná, tak nemôžeme hovoriť o pravopise. Iba o predstave, ako by mal ten pravopis vyzerať. Vyhovuje mi stav, keď si každý píše ako chce. Najmä ak ťukám správu v mobile.

Aktívne si sa zúčastnil troch ročníkov konferencie o Mackovi, kde si prezentoval konšpiračné teórie. Bola to pre teba zaujímavá téma? Ako vnímaš osobnosť Macka?

Veľmi sa mi páči postmoderná zmes (miestami až metamoderná), ktorú konferencia o Mackovi predstavuje. Veľmi vážne a vecné príspevky sa striedajú s totálne uletenými. Iba na nej som mohol po priam až vedeckej správe o histórii pestovania šošovice na Záhorí prezentovať pološialenú úvahu o tom, že skutočná Šambala sa nenachádza niekde v tajnom himalájskom údolí, ale v Malých Karpatoch a že Macek patril medzi skutočných zasvätencov a že na tri zrnká šošovice, vykopané v Gajaroch, sú novodobou Rossetskou doskou. Tak, ako Janko Kráľ položil základy mýtického vnímania Jánošíka, tak konferencie o Mackovi kladú základy budúceho mýtického vnímania Macka. Macek je teda pre mňa mýtom vo fáze raného vývoja.

Umelecká tvorba a internet

Pôsobíš v oblasti literárno-dramatického umenia. Táto oblasť ťa živí. Ako k tomu prišlo?

Odvtedy, čo ma teta Ira a strýc Fera brávali raz do roka na chatu v Perneckej doline, som túžil byť horárom. Iba pani učiteľka Havlíková mi stále hovorila, že by som sa mal stať novinárom, pretože výborne píšem. Že dnešní horári iba vypisujú papiere a kontrolujú lesných robotníkov. Dopadlo to tak, že som vyštudoval slovenský jazyk a dejepis a po rokoch ma kamarát režisér obsadil do epizódnej postavy horára v nejakom televíznom seriáli. Mojou úlohou bolo nakričať na rovnako epizódnych lesných robotníkov, že sa flákajú. V jednej ruke som držal aktovku plnú akože úradných papierov. Zlatá pani učiteľka!

Ktoré zo svojich literárnych alebo iných diel si najviac ceníš?

Rozhlasovú réžiu Homérovej Íliady (následne aj Odyssey) s Dušanom Jamrichom ako interpretom a dramatizáciu Tolstého Vojny a mier pre rozhlas.

Na čom pracuješ teraz?

Na množstve rozhlasových réžií (som zamestnaný v Slovenskom rozhlase ako režisér umeleckých slovných žánrov). A píšem román, ktorý sa bude volať „Ako jebú muchy“.

O čom bude táto kniha?

Hlavnou postavou románu bude obyčajný okresný policajt, päťdesiatnik, ktorý sa, ani nevie ako, ocitne uprostred šialených udalostí. Putuje, aj so svojím bývalým priateľom, „dnes“ špičkovým mafiánom, po celom Slovensku a o tom, či prežije so zdravým rozumom aj telom, budú rozhodovať iba jeho nezlomná záhorácko – dedinská povaha a zručnosti náčelníka okresnej kriminálky niekde zo Záhoria. Román píšem vďaka štipendiu od Fondu na podporu umenia.

Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha (knihy)?

Obľúbených kníh mám veľa. Uvediem niektoré, bez nároku na poradie. D. Simmons: Ílion; J. R. R. Tolien: Pán prsteňov; G. G. Márquez: Sto rokov samoty; V. V. Jerofejev: Moskva – Petušky; D. Adams: Stopárov sprievodca galaxiou; J. Heller: Hlava XXII; F. Švantner: Nevesta hôľ; atď.; atď.

Aké divadelné predstavenie ťa v nedávnom období zaujalo?

Momentálne ma zaujíma iba jedno divadlo. Skúšam ho s „DS Neskorý zber“, text je od Gabiky Alexovej a volá sa „Lúzri“. Premiéra bude v marci.

Veľa sa diskutuje o vplyve internetu na spoločnosť, klasické noviny a časopis sú nahradené internetovými, mnoho ľudí číta len nadpisy alebo krátke texty. Ako vnímaš túto situáciu?

Je to vývoj, ktorý vedie na jednej strane k umelej inteligencii a na druhej strane k prirodzenej demencii.

Aktuálnou témou je umelá inteligencia. Týka sa umenia, ale aj ďalších oblastí života. Aký máš k nej vzťah?

Stále je to iba nástroj. Veľmi sofistikované kladivo, práčka, píla, pero… Ľudia, našťastie, nie sú Bohom. Nedokážeme do toho, čo sme stvorili, vdýchnuť autonómnu dušu. Do všetkého vkladáme iba zdeformovaný odraz častí našej duše. Takže mám k nej vzťah ako k spomínanému kladivu. Ak ju potrebujem, použijem ju (napríklad na tvorbu pološialených piesní pre mojich vnukov) a po použití ju vypnem a ďalej neriešim.

Mgr. Karol D. Horváth, narodený 1961 v Bratislave, vyrástol v Malackách, maturoval v Malackách, promoval v Prešove (FFUPJŠ, slovenský jazyk a dejepis), pracoval v Nižnom Klatove, Čani, Oravskej Lesnej, Dolnom Kubíne, Zlíne a v Bratislave ako učiteľ ZŠ a ZUŠ, rozhlasový redaktor, divadelný dramaturg (ako hosť dokonca aj v SND Bratislava a ND Praha), barman, novinár a manažér. V súčasnosti pracuje ako režisér Slovenského rozhlasu. Je autorom troch zbierok poviedok (vydavateľstvo K. K. Bagala) a množstva divadelných a rozhlasových hier, televíznych scenárov, novinových a časopiseckých článkov. Dokonca si aj zahral v štyroch televíznych seriáloch a jednom študentskom filme. Žije v Gajaroch.