Rozhovor Malackých pohľadov s Denisou Fulmekovou

Spisovateľka Denisa Fulmeková vydala vlani knihu Konvália, ktorej príbeh sa týka aj Malaciek. Kniha sa rýchlo vypredala, takže sa musela dotláčať, a bola tiež nominovaná na prestížnu cenu Anasoft litera. Fulmeková stojí aj za vznikom knihy Ria Valé: Môj sen o láske, ktorá práve vychádza a ktorú príde do Malaciek odprezentovať v pondelok 27. novembra. Pri tej príležitosti sme sa s ňou porozprávali o oboch knihách, ale aj o Malackách a záhoráčtine.

Vlani ste vydali knihu Konvália o vašej babičke Valérii Reiszovej a príbehu jej lásky s Rudolfom Dilongom. Kniha zožala úspech. Prekvapilo vás to?
Nechcem, aby to vyznelo ako falošná skromnosť, ale áno, prekvapilo. Teším sa, že príbeh, ktorý som sa snažila načrtnúť čo najotvorenejšie, prijali čitatelia s veľkou dávkou empatie voči hlavným protagonistom.

Ako sa na knihu pozeráte teraz, z odstupu?
Tým, že knihu ešte stále predstavujem na besedách, nemám zatiaľ patričný odstup. Navyše som sa tento rok venovala reedícii veršov Rie Valé a kratšiemu sprievodnému textu, takže som túto tému neopustila. Medzičasom sa však vynorili ďalšie písomnosti, fotografie a iné memorabílie, čiže som si vedomá toho, že kniha zďaleka nie je dokonalá. Avšak podstata príbehu ostáva rovnaká.

Dva malacké portréty poetky Rie Valé z mladosti. Archív D. F.

Zmenila kniha váš pohľad na babičku a na Dilonga?
Určite áno. Keď o svojich predkoch premýšľate v behu všedných dní, útržkovito, zvyčajne sa nedostanete vo svojich úvahách hlbšie. Každému členovi rodiny nevdojak pričleníte nejakú základnú charakteristiku a tú už potom z pohodlnosti nemeníte. Keď však píšete knihu, ponárate sa do nej nielen vtedy, keď ju píšete. Premýšľate o jej hrdinoch celé dni a keďže myšlienkam musíte dať formu slov a poskladať ich do kompaktného tvaru, opustíte komfortnú zónu svojich vlastných, i keď často nevedomých predsudkov. No a keďže hrdinovia Konválie boli skutoční a navyše to boli moji predkovia, tak som pod vplyvom vlastného písania, ale hlavne dlhodobému dotyku s ich textami a korešpondenciou, menila aj niektoré svoje ustálené názory. Bol to pre mňa veľmi živý kontakt s minulosťou a som zaň osudu vďačná.

Spomenuli ste, že ste sa rozhodli vydať v reedícii zbierky básní Valérie. Kniha práve vychádza, doplnená o sprievodné texty. Prezraďte viac o tejto knihe.
Kniha vyšla vo vydavateľstve Slovart s prispením Fondu na podporu umenia a obsahuje básnické zbierky Muškát, Môj sen o láske a tiež zopár básní z autorkinej pozostalosti. Vychádza presne pod tým istým pseudonymom, ako vyšli obe zbierky v rokoch 1940 a 1941, čiže pod menom Ria Valé. Tento pseudonym sa roky pripisoval Rudolfovi Dilongovi, čo v čase vydania zbierok spôsobilo menší literárny škandál. Aby aj dnešný čitateľ pochopil kontext, v akom zbierky vyšli, aké polemiky okolo nich nastali, prípadne pre koho boli inšpiráciou, zaradili sme do knihy aj sprievodné štúdie. Autorkou tej odbornej je literárna vedkyňa Kristína Pavlovičová a trochu osobnejší úvod som napísala ja. Záver knihy tvorí obrazová príloha, kde je aj niekoľko unikátnych fotografií z literárnej histórie. Na tomto mieste musím ešte Malačanov upozorniť, že s najväčšou pravdepodobnosťou vznikala väčšina týchto básní práve v Malackách.

Pohľadnica adresovaná Vali Reiszovej pravdepodobne v roku 1941. Na pohľadnici je text: „Pozdravujeme priateľku nadrealistov / Váš M. Považan, Pavel Bunčák, Ján Rak, (neidentifikovaný podpis), Andrej Zvon, (neidentifikovaný podpis)“. Tiež je tu pripísaný aj odkaz od „Duška“, ako sa v súkromnej korešpondencii podpisoval Rudolf Dilong: „Keď bude zajtra veľmi tuhý dážď, tak neprídem. Ale keď bude malý dážď alebo zamračené, vtedy prídeme isto dvaja. Teda zajtra, t. j. v utorok, ako obvykle okolo 2 h prídem. Duško“. Archív D. F.

A práve v Malackách bude mať nová kniha premiéru, a to 27. novembra – presne sto rokov od narodenia Valérie Reiszovej, na tej istej ulici. Aké máte pocity?
Som dojatá, že to takto vyšlo! Moja babička zomrela v roku 2000 a ja som svoju prvotinu vydala v roku 2001, takže ona nevedela, že raz budem písať a vydávať knihy. Zvykla síce čítať moje články, ale tak či tak – nemohla ani len tušiť, že o nej raz napíšem knihu, ani že budem iniciovať vydanie reedície jej poézie. A prezentácia knihy v Malackách a na jej rodnej ulici – no uvážte, aký je niekedy aj po smrti život krásny!

Pôvodné vydania zbierok Rie Valé Muškát a Môj sen o láske z rokov 1940 a 1941.

Kvôli knihe Konvália ste viackrát navštívili Malacky. Ako ste vnímali Malacky, keď ste tu boli prvýkrát a ako ich vnímate teraz?
Prvýkrát som bola v Malackách ako dieťa, samozrejme, s babičkou, ktorá tu mala svoju najlepšiu kamarátku z mladosti, pani Irenku Mládkovú. Babička ma povodila po Malackách a pamätám si, že sme boli aj v kostole za pátrom Osvaldom Bednárom. Ďalej si vybavujem aj menej príjemný zážitok, že ma tu ako malú pohryzol pes a inokedy som tu v rámci návštevy nacvičila a predviedla s rovesníkmi detský kultúrny program konča záhrady tety Irenky. Nechodili sme sem veľa, to skôr až keď som bola v puberte a moji rodičia mali chalupu v Lábe. Do Malaciek sme si zvykli občas spraviť výlet a rodičia mi tu dokonca ako pätnásťročnej (tuším za vysvedčenie) kúpili bicykel – jediný, čo som kedy vlastnila. Raz sa potom babička dozvedela, že jej rodný dom, hostinec Stará Športka sa bude búrať, a tak sme sa pred ním ešte odfotili. „Budeme tam vyfotené tri generácie!“ tešila sa mama s babkou a ja som nechápala, čím by tá fotka mohla byť vzácna a prečo sa musím fotiť, keď sa mi nechce a celý čas som sa akiste správala príšerne. No a teraz, teda pred dvomi rokmi, keď som sa sem vybrala po stopách minulosti, sa mi vrátili všetky tieto spomienky a zasiahla ma silná nostalgia. Už z tej prvej návštevy Malaciek v roku 2015 som si aj vďaka vám, ľuďom z Múzea Michala Tillnera, odnášala odtiaľto niečo vzácne – inšpiráciu a pevné rozhodnutie, že začnem pracovať na románe s pracovným názvom Konvália.

„V roku 1982 sme sa odfotili pred Starou Športkou, pôvodne hostincom Hermana Reisza, kde sa v roku 1917 narodila jeho jediná dcéra Valéria, neskôr moja babička,“ hovorí spisovateľka Denisa Fulmeková. Zľava Valéria Krivdová, jej dcéra Dagmar a vnučka Denisa. Foto archív D. F.

V našom regióne stále dominuje záhoráčtina. Aj vaša babička, napriek dlhoročnému životu v Bratislave, používala záhorácke slová. Ako beriete záhorácky dialekt?
Ako niečo dôverne známe a obzvlášť blízke. Jedna z mojich prvých spomienok sa viaže na vetu, ktorou sa mi babička prihovárala, keď ma chcela rozosmiať: „Ná co, ty lumpo?“ Po záhorácky viedla aj dlhé rozhovory s bratom Františkom, ktorý žil takisto v Bratislave, ale asi sa tým dialektom prenášali do čias svojej mladosti a doby, keď ešte žili ich rodičia.

Príležitostne píšete aj pre Malacké pohľady. Čím vás oslovili?
Mám rada regionálnu históriu a neprekáža mi ani lokálpatriotizmus. Domnievam sa, že keď ľudia poznajú miesto, kde žijú, keď si ho spájajú s históriou a jej príbehmi, prehlbuje to ich vzťah k mestu, jeho okoliu a dokážu sa vyladiť na jeho ducha a potreby. Je to najprirodzenejšia cesta, ako zlepšiť všedný život, ochrániť pamiatky, prírodu, pestovať dobré susedské a priateľské vzťahy. Malacké pohľady to robia vynikajúco, sú plné zaujímavých tém a väčšina textov má vysokú úroveň. Pre tento portál píšem rada aj preto, že ak si to téma vyžaduje, texty môžu byť rozsiahlejšie a takisto nehrozí, že by mi editor zbulvarizoval titulok, ako sa mi to viackrát stalo inde. Písanie článkov pre Malacké pohľady sa mi zdá zmysluplné, hoci tým, že tu priamo nežijem, si témy nachádzam trochu zložitejšie.

Prezradíte nám, na čom práve pracujete, aké máte literárne plány?
Začala som písať román, pri ktorom sa chcem síce opierať o archívne dokumenty, ale bude to fikcia, čistá beletria. No nechcem o tom veľmi rozprávať, lebo ako vždy mám veľkú pochybnosť, či to vôbec zvládnem.

Titulná fotka: Tatiana Bužeková