Hévízom sa začalo moje objavovanie

Rozhovor so spisovateľom Jurajom Šebestom

Najnovší román Juraja Šebestu nesie meno maďarského kúpeľného mestečka Hévíz a odohráva sa v roku 2016 a zatiaľ v takmer nedohľadnom roku 2090. Priznám sa, že nie som veľkou fanúšičkou výletov do budúcnosti, ale Juraj je veľmi nápaditý a navyše aj vtipný rozprávač. O to viac ma teší, že príde svoj knižný Hévíz (s podtitulom Láska kedysi a dnes) predstaviť Malačanom 23. júla o 18.00 h na nádvorie malackého zámku. Mojou hosťkou však bude aj jeho sestra, známa moderátorka Katarína Brychtová. 

Juraj, ocitol si sa už v situácii, keď sa ti hodilo pochváliť sa, že tvojou sestrou je Katka Brychtová? 

Iste, je veľmi známa, takže keď chváli moje knihy alebo ich pomáha propagovať, je to veľká pomoc. V tejto súvislosti musím spomenúť aj moju sestru Zuzku, moderátorku Slovenského rozhlasu. Okrem toho, švagor Ičo Brychta je lekár, a už neraz v rámci rodiny pomohol. Aj meno Brychta je pojem. No v skutočnosti som mal ešte väčšie výhody, kým sestra nebola Brychtová – keď študovala na gymnáziu a my s kamošmi, o tri roky starší, sme mohli utužovať vzťahy s jej spolužiačkami. Bol to nevyčerpateľný zdroj a dnes zásobáreň humorných spomienok na mladosť. Boli to pekné časy – pekné žúry, dokonca tých posledných sa už zúčastňovala aj Zuzka. Z partie som ja jediný mal sestry, postupne vo vhodnom veku, čo dodávalo mojej pozícii patričnú vážnosť. No než sme stihli lepšie spoznať Zuzkine spolužiačky, sme sa poženili – a šťastne, zatiaľ sa nikto nerozviedol. S manželkami máme byť prečo spokojní. (Či nás tak vidia ony, to je otázka.)

Poďme k tvojej poslednej próze. Jej dej sa začína v maďarskom kúpeľnom meste Hévíz, po ktorom si svoju knihu aj pomenoval. Prečo si sa inšpiroval práve týmto mestečkom? 

Niet čo tajiť, bol som očarený, najmä termálnym jazerom, ktoré je samo o sebe prírodný unikát, a kúpeľmi. Ale aj mestečko, hoci nie je starobylé, má svoju atmosféru. Voda z tohto jazera, to je moja teória či výskumný poznatok, má nezvyčajnú povzbudzujúcu plodivú silu, to si postupne overujem na známych a priateľoch, ktorým Hévíz odporúčam. Ale je to aj blízkosť Balatonu, ďalších krásnych zákutí či historických mestečiek okolo jazera, ako Keszthely, Tihany či Balatonfüred a veľa iných. Akoby sa vo mne prebudilo povedomie uhorskej minulosti. Prečo sa jej vzdávame? Veď táto zem bola aj naša, a veľa storočí. Hévízom sa začalo moje objavovanie Maďarska, síce neskoro, ale predsa. Práve v čase, keď sme boli s manželkou v Hévíze prvý raz, konali sa majstrovstvá Európy vo futbale a o niečo neskôr referendum o brexite. A k tomu pouličný hudobný festival, s umelcami z rôznych krajín. Bola tam veľmi medzinárodná atmosféra. Zdalo sa mi vtipné vysloviť sa cez Maďarsko k slovenským či európskym problémom. K našim stredoeurópskym traumám. 

Ľúbostný príbeh medzi Attilom a Edinou sa začína v Hévíze v lete 2016. No tieto udalosti sú už iba dávnou denníkovou spomienkou, ktorú objaví potomok oboch aktérov o niekoľko desaťročí neskôr, presnejšie v roku 2090. V tvojom podaní tento výlet do budúcnosti ponúka čitateľom dve zásadné veci – trochu verneovskú víziu nevídaných technických vymožeností (akou sú napríklad robotickí partneri a partnerky), ale aj – a toto bolo pre mňa zásadné – humor. Napríklad také popisovanie skvelých bratislavských ciest, ktoré k nám chodia obdivovať zo susedných štátov. Nepomýlil si si letopočet, nebude to náhodou až v roku 2900?

2090 alebo 2900, to už nám dvom bude jedno. Ale našim nasledovníkom by som to prial radšej v tom 2090-tom. Prípadne aj trochu skôr, ja osobne by som sa toho rád dožil. Nepomýlil som sa: Slovensko v tom čase bude vzorom aj pre Západnú Európu, Bratislava bude hlavným mestom novej federalistickej monarchie, ale nechcem prezrádzať. Maďari nám však budú v pätách, aj oni budú špičkou sveta. 

Nuž… Ale dobre, skúsme sa teraz čisto hypoteticky zamyslieť, čo sa bude odohrávať v roku 2090 v Malackách?!

Starostom bude istý Macejko – robot. Na rozdiel od ľudí, humanoidi budú skvelí politici a úradníci: spoľahliví, výkonní, pokojní, neúplatní, nechajú sa presvedčiť argumentami a dátami. Malacky v jeho správe budú prekvitať,  narastú na stotisíc obyvateľov, pohltia Plavecký Štvrtok a Zohor a takmer splynú s Bratislavou, ktorá bude mať milión. Po vzore obľúbených Blavákov si aj Malačané s pomocou mestských dotácií obnovia historické centrum. Na to práve použijú múčku z rozdrvených panelov. Okrem vietnamskej štvrte bude v Malackách aj rakúska: mladí nezamestnaní Rakúšania zaplnia výrobné haly rôznych firiem a ešte stále budú úspešne konkurovať robotom, ktorých budú vyrábať.  

Ale vážne: Záhorie je môj obľúbený región, takmer tridsať rokov sme mali v Moravskom Jáne chalupu. Teraz sme sa presťahovali na opačnú stranu Karpát, do Rače, aj tu je dobre, ale chýba mi ten kraj, bory, jazerá a pieskové cesty, po ktorých som sa preháňal na bicykli. Priatelia a susedia, ale s tými, verím, sa ešte uvidíme. A, samozrejme, tá stará, vyše storočná chalupa s hrubými múrmi, kde prestalo byť chladno, až keď sme zobytnili podkrovie, ale dalo sa tam uchýliť a pracovať aj v tých najväčších horúčavách. Bolo to hneď pod lesom, prakticky v lese, typickom zmiešanom, borovicovo-agátovom. Pre nás, mešťanov, to bol raj. 

Debutoval si knihou poviedok Triezvenie a potom si napísal vtipné romány pre mládež – Keď sa pes smeje a Venussha (Ťažký týždeň). Na úvodné strany Hévízu si dal varovanie, že kniha nie je vhodná pre čitateľov do osemnásť rokov. Teda tvári sa to ako varovanie, ale podľa mňa je toto prehlásenie skôr návnadou. Priznaj sa!

Priznávam, teda sám neviem, asi sme to trochu prestrelili, keďže pomaly už aj maloleté deti pozerajú porno na internete. A jeho umeleckú verziu v komiksoch. To som si uvedomil až dodatočne, vyrastal som v dobe bez internetu, keď sa síce dalo dostať k pornočasopisom, ale nie tak ľahko ako dnes k erotike na nete. Zvyčajne dospelí časopisy kdesi ukryli či zamkli. Jeden veľmi zodpovedný znalec literatúry však o mojej knihe napísal, že to vekové obmedzenie je predsa len namieste. A ja si myslím, že erotika v tejto knihe je skôr pre starších, najmä pre dlhodobých partnerov. Písať dnes o sexe je ťažké, preto aj v tejto téme ma zaujíma humor. Súťažiť s pornom nemá zmysel, a ani netreba, keďže milostné páry v knihe sú do seba naozaj zamilované. Ale pri erotických scénach som si dával veľký pozor, záležalo mi na každom slove. Nikdy som toľko po sebe neprepisoval, niektoré časti možno desaťkrát, aj viac. Nie je nič ľahšie, ako byť trápny či smiešny pri opise sexuálnych scén. Popri tom všetkom som ale na pár miestach zámerne napísal trochu priromantické, možno až gýčové vety, ktoré neskôr Pišta, ako čitateľ v roku 2090, cituje s iróniou. 

Zaujímalo by ma, čo na Hévíz povedali tvoji blízki? Našli sa v niektorej postave? Manželku si asi predsa len musel trochu presviedčať, že jej predobrazom je plnokrvná partnerka z roku 2016, a nie neuspokojivé variácie manželiek z roku 2090.

To je relatívne, lebo napríklad tá humanoidka je veľmi prítulná, milá, s vymeniteľnými časťami, a má naprogramované rôzne techniky. Moja manželka má z tejto knihy veľkú radosť, konečne pochopila, čo ma v živote trápi a po čom túžim. Vždy, keď o nej niekomu hovorí, tak stíši hlas a označuje ju ako neslušnú. 

Na debatu do Malaciek prídeš aj svojou sestrou Katarínou Brychtovou. Ako vníma tvoje prózy? A čo hovoríš ty na jej kuchárske knihy? Pečieš podľa nich?

Ja nepečiem, ja len jem. A rád. Ona ma chváli ako spisovateľa a ja ju ako cukrárku. Vrátane jej kníh: škoda, že nie sú z marcipánu. Naozaj pečie vynikajúco, mne najviac chutia vianočné pečivo a čokoládová torta podľa receptu Tuliky, našej starej mamy. Úprimne – úplne najviac to vianočné pečivo. Má neodolateľný pomer medzi hrúbkou cesta, teda cesto je práveže skôr tenké, a správnou kyselkavosťou a hustotou lekváru, tak akurát, že sa lekvár do toho cestíčka vpije a priam sa to rozlieva na jazyku. Uf, už aby boli Vianoce. Ale aj iné – napríklad tvarohový či ovocné koláče sú výborné. Máme spoločný zvyk: ku káve potrebujeme mlieko a sladkosť. Ja si kávu necukrím, ale ak nemám k nej kúsok čohosi sladkého, zneistiem, som schopný ísť kvôli tomu do obchodu, aj kvôli mlieku do kávy. Nedávno mi mama prezradila o Katke to isté – to ma veľmi potešilo. Viem oceniť, keď majú ľudia pre niečo vášeň. A čo je lepšie ku káve než domáci koláčik? 

A ako tráviš leto? Vrátil si sa do Hévízu?

Plánujeme, zatiaľ sme najďalej zašli do Fertődu, na maďarskej strane Neziderského jazera (Neusiedler See), kvôli kaštieľu Esterházyovcov. Je to taký maďarský Versailles s veľkým, krásnym parkom a rozáriom. Len časť tohto reprezentatívneho kaštieľa, kde bol ako dvorný skladateľ a dirigent orchestra dvadsať rokov zamestnaný Joseph Haydn, je upravená na múzeum, ale stojí to za to. Pôjdeme aj do Hévízu, chceme zobrať manželkinu tetu a uja, propagovať ďalej toto unikátne miesto a nenápadne vyzvedieť, keďže sú na to dostatočne liberálni, či si aj oni na sebe všimli povzbudzujúce účinky termálnej vodičky… Inak bude toto leto skôr grécke: už sme boli na ostrove Milos, nádherná príroda aj kuchyňa, odporúčam, a chystáme sa na juh Kréty, kde nebýva toľko turistov. A medzi tým výlety, či už do Maďarska, na Moravu alebo do Rakúska. Bratislava má v tomto dobrú polohu: ktorýmkoľvek smerom vyrazíte, aj u nás, na juh či ku Karpatom, k Pezinku a Trnave, alebo na Záhorie, natrafíte na niečo pekné a zaujímavé. 

Juraj Šebesta sa narodil v roku 1964 v Bratislave. Vyštudoval estetiku a divadelnú vedu na Filozofickej fakulte UK a VŠMU v Bratislave. Napísal rozhlasovú hru Kuleha (2000) a debutoval poviedkovou knihou Triezvenie (2005, upravené a doplnené vydanie 2015). Nasledovali prózy pre mládež Keď sa pes smeje (2008) a Venussha (Ťažký týždeň) (2011). V roku 2017 mu vyšli Bájky určené detským čitateľom a vlani román pre dospelých Hévíz. Vydal aj odborné knihy z oblasti prekladu a divadla a viaceré jeho beletristické diela vyšli aj v iných jazykoch a získali medzinárodné ocenenia. Preložil divadelné hry pre viaceré slovenské divadlá. Od roku 2005 je riaditeľom bratislavskej Mestskej knižnice.