Albert Reuss – príbeh, ktorý minul Malacky

Keď sa manželia Ignatz a Sidónia Reiszovci sťahovali z Malaciek do Viedne, mali už troch synov. Štvrté dieťa, ďalší syn, sa im už narodil vo Viedni. Škoda, Malacky mohli mať slávneho rodáka. Ale aj keď sa tak nestalo, príbeh výtvarníka Alberta Reussa je natoľko silný a zaujímavý, že určite stojí zato, aby sme sa pri ňom pristavili.

Albert Reuss
Albert Reuss vo Viedni, 1915, The West Cornwall Art Archive, Newlyn.

Malacká stopa predkov

Ignatz Reisz bol synom majiteľa hostinca Jonáša Reisza. Tento hostinec neskôr viedol Jonášov ďalší syn Herman (otec Valérie Reiszovej, o ktorej sme priniesli článok).

Ignatz sa narodil v Grinave a jeho manželka Sidónia, rodená Freundová, v Nitre. Keďže viacero členov Reiszovskej rodiny sa v druhej polovici 19. storočia presťahovalo do Malaciek, spravil tak aj Ignatz. Tu sa jeho manželke Sidónii postupne narodili synovia – dvojičky Július a Jacob a tretí v poradí Samuel.

Koncom osemdesiatych rokov 19. storočia sa rodina židovského mäsiara Ignatza Reisza presťahovala do Viedne, kde ich priezvisko začali rakúske orgány písať vo forme Reiss.

Ďalším prírastkom do rodiny bol syn Albert, ktorý prišiel na svet 2. októbra 1889. Po ňom porodila jeho matka ešte sedem detí, ale tri z nich zomreli ako veľmi malé. Dospelosti sa okrem starších synov dožili Rudolf, Ernestína a najmladší Max.

Hostinec Reiszovcov, Malacky
Záber na hostinec Jonáša Reisza, starého otca maliara Alberta Reussa. Hostinec v Malackách neskôr viedol Jonášov syn Herman. Bol to jeden z hlavných hostincov na dnešnej Záhoráckej ulici, pred jeho asanáciou v 80. rokoch minulého storočia známy ako Stará Športka. Snímka nie je datovaná, ale pravdepodobne vznikla na začiatku 20, storočia.
(Foto archív Denisy Fulmekovej)
Reiszovci, Malacky
Výpis z pozemkovo-knižnej vložky v Malackách, v ktorej sa v rámci prepisu majetkových práv spomínajú aj deti Ignatza Reisza.

Zahodená kariéra mäsiara

Neduživý a večne chorľavý Albert si od útleho veku rád maľoval. No keď trávil čas v dome svojej tety Lujzy (sestry Ignatza), ktorá bola vydatá za dobre zabezpečeného viedenského výtvarníka a zberateľa umenia Andreasa Ritter von Reisingera, tento ho svojou prísnosťou iba frustroval. Aspoň tak to neskôr Albert opísal vo svojich zápiskoch.

Napriek tomu veľmi túžil stať sa maliarom. V štrnástich rokoch sa pokúsil o štúdium na známej viedenskej Akadémii výtvarných umení. Nebol však prijatý, a tak aspoň navštevoval večerné kurzy kreslenia.

Otec z neho plánoval vychovať svojho nasledovníka v mäsiarskom remesle, ale citlivý chlapec sa týmto predstavám značne vymykal. Nejaký čas robil predavača elektrických spotrebičov a majiteľ ho zvykol využívať aj ako opatrovateľa svojich dvoch detí. Ich krik ho desil a so svojou úzkostnou povahou sa nehodil ani na túto prácu.

Rodičia mu preto navrhli, aby sa stal hercom, avšak ani lekcie, na ktoré dochádzal raz týždenne, mu neprinášali satisfakciu. Albert bol totiž plachý a bojazlivý a navyše od detstva trpel nedoslýchavosťou, ktorá sa s postupujúcim vekom zhoršovala. Napriek tomu sa niekoľko rokov venoval hereckej profesii a statočne zápasil s trémou i nízkymi zárobkami, pričom aspoň precestoval značnú časť bývalého Rakúsko-Uhorska.

V roku 1911 ho zastihla otcova smrť v studenej prenajatej izbe bez okien, kde celé dni zalezený v posteli maľoval. Brat, ktorý mu priniesol smutnú správu, ho vyzval, aby sa vrátil domov. Albertov nezdravý výzor v ňom vyvolával obavu.

Životná láska Rosa

Albert neprestal snívať o dráhe maliara, ani keď sa mu nepodarilo získať príslušné vzdelanie. Ako samouk sa učil od starých majstrov prekresľovaním ich obrazov a pravidelne preto chodieval do galérie vo viedenskom Belvedere.    

Chatrné zdravie mu prinieslo okrem útrap aj jednu výhodu: v čase prvej svetovej vojny (1914 – 1918) sa nemusel postaviť do frontovej línie. Vojenskú službu vykonával vo Viedni a v roku 1915 prostredníctvom priateľov stretol svoju osudovú ženu a celoživotnú lásku Rosu.

Rosa Feinsteinová bola dcérou obchodníka s ruským občianstvom, no pochádzajúceho z Varšavy. Bola to jemná vzdelaná dáma, o dva roky mladšia než on. Od začiatku ich známosti sa správala k Albertovi s obrovskou nehou a empatiou, pričom akceptovala nielen jeho zložitú náturu, ale aj fakt, že v praktickom živote si nevedel rady.

Po celé desaťročia mu nielen pomáhala a podporovala ho, ale tvorila aj akýsi nárazník medzi ním a svetom, ktorý bol preňho príliš desivý. Pár uzavrel manželstvo posledný deň roku 1916.

Nedlho po svadbe však Alberta zachvátili vážne zdravotné problémy (okrem iných aj nález tuberkulózy), a tak sa vzápätí na poldruha roka ocitol v nemocnici. Liečenie v Allande, v meste neďaleko Viedne, si krátil maľovaním. Zvečňoval spolupacientov, ale vrátil sa aj k reprodukciám starých majstrov, ktoré neskôr spolu s objednávkami na portréty tvorili jeho prvé zákazky.

V roku 1922 sa pár nasťahoval do bytu na Mӧllwaldplatz 3 (Viedeň IV) a úrady Albertovu profesiu zaevidovali ako „maliar“.

V tom istom roku sa tiež manželia rozhodli konvertovať zo židovskej na kresťanskú vieru a stali sa členmi evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Podľa všetkého to bolo ich rýdze presvedčenie, i keď nie je vylúčené, že tento krok bol v Albertovom prípade aj aktom istého dištancu od zvyšku rodiny. Takisto mohol svoj židovský pôvod pociťovať ako určité obmedzenie v napredovaní v kariére umelca. Práve v tomto čase začal používať aj pozmenené písanie svojho priezviska – Reuss[1].

Albert Reuss
Albert Reuss: Woman Reading with Mother-in-Law´s Tongue (Čítajúca žena so svokrinými jazykmi), 1935. Olej na plátne, 173 x 60,5 cm. Zo zbierky Newlyn Art Gallery, N254. (Foto Steve Tanner)

Prvé úspechy

Tridsaťtriročný umelec s novým menom a povzbudzovaný manželkou vstúpil do ďalších rokov v priestrannom byte, kde mal konečne svoj ateliér. Maľoval portréty (pričom jeho konštantnou múzou bola Rosa) a konečne sa mu podarilo vystavovať, a to s viedenskými predstaviteľmi secesie.

Napriek tomuto počiatočnému úspechu sa neprestajne potýkal s finančnými ťažkosťami. V roku 1925 vystavoval s prestížnym umeleckým spolkom Hagenbund, ku ktorému mal bližšie než k secesistom, hoci vtedy ešte nebol jeho členom (stal sa ním až v roku 1935).

O rok neskôr Reuss prvýkrát vystavuje samostatne v Galérii Wűrthle vo Viedni a zároveň predá niekoľko obrazov. Rovnako sa vďaka tejto výstave zoznámil s osobnosťami, ktoré podporili jeho ďalší rast.

Jednak to bola ponuka, aby učil na škole výtvarného odevného priemyslu, kde napokon pôsobil dvanásť rokov a tiež možnosť stráviť nejaký čas spolu s manželkou v sídle bohatého mecéna vo francúzskom Cannes. Tu sa nielen zotavil, ale aj opätovne pustil do práce, čo mu neskôr umožnilo usporiadať ďalšiu samostatnú výstavu, ktorá si získala veľmi priaznivý ohlas v tlači. Vystavoval tiež na spoločných výstavách s ďalších autormi spolku Hagenbund a jeho reputácia rástla.

Ostať tak v Anglicku…

V polovici tridsiatych rokov minulého storočia sa prezentoval tiež ako sochár, keď vytvoril niekoľko bronzových búst známych osobností a takisto svojej manželky. Teraz si už stál o čosi lepšie aj z finančnej stránky, a tak si s Rosou mohli svoj domov zariadiť s citom pre umenie, takže v ňom nechýbali starožitnosti, umelecké diela či rozsiahla knižnica.

Albert Reuss bol totiž vášnivým čitateľom a miloval britskú literatúru. Jeho túžbou bolo navštíviť Anglicko a to sa mu v roku 1935 splnilo, hoci sa musel zmieriť s tým, že pocestuje bez manželky. Prezentoval tu zároveň niekoľko svojich prác, i keď len cez osobné kontakty. Pobyt v Anglicku preto napriek svojej trudnomyseľnosti považoval za príjemný a nevdojak si zapísal, že by si tu prial ostať nadobro. Vtedy ešte nevedel, že toto želanie sa mu vyplní, ale za veľmi dramatických okolností.

Domov v prepravkách

Udalosti druhej svetovej vojny otriasli miliónmi životov a Reussovci neboli výnimkou. Nástup nacizmu a jeho eskalácia, ktorá v Rakúsku vyústila do tzv. anšlusu, teda anexie Rakúska k hitlerovskému Nemecku v marci 1938, priniesli oprávnené obavy každému, kto sa nemohol preukázať tzv. čisto árijským pôvodom. A to sa týkalo aj Reussovcov. Fakt, že sa odklonili od židovskej viery, bol v rámci vtedajšej rasovo podmienenej legislatívy nepodstatný.

Nacistická definícia Žida sa zakladala na rasovej, nie náboženskej príslušnosti. Nacizmus prerástol do každej oblasti, umenie nevynímajúc. Umeleckú skupinu Hagenbund, ktorej členom bol aj Reuss, obvinilo gestapo zo zradcovstva a dekadencie a jeho členovia padli v nemilosť.

V tejto situácii, keď sa viacero umelcov ocitlo už aj vo väzení, sa Albert a Rosa zoznámili s britským kvakerom Johnom Sturgom Stephensonom, ktorý pochádzal z Cornwallu. Stephensom bol vzdelaný pacifista a vizionár, ktorý rozpoznal nebezpečenstvo nacizmu a veľmi odvážne pomáhal zachraňovať perzekvované osoby. Práve on pomohol aj Reussovcom, hoci to bolo administratívne komplikované a neprestajne hrozilo, že sa odchod nepodarí a oni ostanú v krajine ovládnutej nacizmom ako v pasci.

Situácia bola vážna a Reussovci si do novej vlasti zďaleka nemohli vziať všetok svoj majetok. Domov, ktorý si budovali dvadsať rokov, museli teraz baliť do prepraviek s vedomím, že ich obsah možno už nikdy neuvidia. Väčšina ich majetku, ktorý tvorili najmä obrazy, plátna, skice, sochy, a to nielen Albertove, ale aj iných výtvarníkov, maliarske náčinie, fotografická výbava, hudobné nástroje a rozsiahla knižnica, zmizli v prepadlisku nacistického rabovania.

Prihliadnuc na ďalšie osudy židovského obyvateľstva v stredoeurópskom regióne je však zrejmé, že útekom do Británie si Reussovci zachránili život.

Albert Reuss
Albert Reuss: Figure and Tree Stump originally Self-Portrait in the Open (Postava a peň stromu, pôvodne Autoportrét v priestore), 1967. Olej na plátne, 34 x 40 cm. Zo zbierky Newlyn Art Gallery, N171. Foto Steve Tanner.

Začať odznova

Pochopiteľne, pre Alberta, v tom čase už štyridsaťdeväťročného muža, nebolo jednoduché začínať celkom od začiatku. Navyše pri jeho introvertnej povahe, úzkostiach a plachosti.

Dvojica s rôznymi peripetiami bývala chvíľu v Londýne a potom sa na podnet svojho záchrancu presídlila na juh Británie do malebného Cornwallu. Spočiatku pobudli v pobrežnom rybárskom mestečku St Mawes. Nešlo však v nijakom prípade o idylu, podmienky boli skromné. Navyše Albert sa v pozícii človeka finančne závislého od svojho dobrodinca cítil nepríjemne a čoraz viac si uvedomoval, že sa musí presadiť aj v novom prostredí.

Napokon si aj v St Mawen našli s Rosou spriaznené umelecké duše a s ich pomocou a tiež vďaka tomu, že sa mu z Viedne podarilo priniesť viacero svojich nezarámovaných obrazov, sa o niekoľko mesiacov tešil z prvej vernisáže v novej vlasti.

Táto udalosť mu priniesla pozvanie na ďalšiu výstavu v galérii neďalekého mestečka St Yves. Nasledujúca expozícia sa konala v auguste 1939 v Truro, ale krátko na to už vypukla druhá svetová vojna a Británia sa ocitla vo vojnovom stave s Nemeckom.

V júni 1940 bol Albert Reuss na svoje zdesenie internovaný ako „nepriateľský cudzinec“ do záchytného strediska v Shropshire. Zúfalá Rosa písala žiadosti o jeho prepustenie, čo sa jej napokon podarilo dosiahnuť. Následne sa manželia odsťahovali do Cheltenhamu (kde Albert opäť učil na odevnej škole), i keď ich definitívnym bydliskom sa stalo ďalšie mestečko anglického juhu — Mousehole.

Albert Reuss
Albert Reuss v Mousehole okolo roku 1950. (Foto Max Reiss, archív Mary Reiss Bewig)

Po zrátaní strát

V období druhej svetovej vojny zahynulo viacero blízkych príbuzných Alberta Reussa. Niekoľkým jeho súrodencom sa však podarilo emigrovať do USA a vari v najživšom kontakte ostal po zvyšok života so svojím najmladším bratom Maxom, ktorý bol fyzikom.

Emigrácia a pocit tiesne a izolácie, sa premietli aj do umelcovej tvorby. Kým jeho diela z viedenského obdobia mali v sebe harmóniu a farebnosť, v ďalšej etape jeho tvorby nachádzame paletu studených odtieňov v tlmenej farebnosti, odvrátené ľudské tváre, objekty v pustatine, ploty, skaly, smútok…

Samozrejme, predajnosť takýchto diel bola ťažšia, ale Reuss, autentický a úprimný, nechcel vychádzať v ústrety očakávaniam a nasilu vtláčať svojim obrazom pečať povrchnej ľúbivosti. Našťastie ani Rosa ho nenútila maľovať obrazy, ktoré by mohol dobre speňažiť, aj keď to často znamenalo vážne finančné problémy.

Albert Reuss
Albert Reuss: Interior II (Stone and Wood) (Interiér II /Kameň a drevo/), 1971 alebo 1972. Olej na plátne, 63,5 x 76,2 cm. Zo zbierky Newlyn Art Gallery, N185. (Foto Steve Tanner)

Opäť v „tej“ galérii

Život Reussovcov v Mousehole pokračoval aj po druhej svetovej vojne. Albert sa vyhýbal návšteve svojho rodiska a neplánoval sa ta vrátiť.

Ako niekdajší utečenec zakúšal rôzne nuansy problémov, ktoré sa vynárali s postupnými repatriáciami obetí vojny. Neraz musel čeliť nezmyselnej byrokracii, ktorá však napriek svojej úmornosti neviedla k požadovanému výsledku.

No i popri rôznych strastiach, ktoré manželia zakúšali, možno povedať, že často mali šťastie na ľudí, ktorí sa znenazdajky vynorili na scéne ich života a nezištne im pomáhali a podporovali ich. Pritom však zažili aj niekoľko šokujúcich strát, napríklad keď im zahynula priateľka, rovnako maliarka, ktorá im v Mousehole pripravila bývanie s ateliérom a galériou, neskôr známou pod názvom ARRA.

Reuss sa v prvých rokoch emigrácie prezentoval len v menších lokálnych galériách, ale v roku 1953 sa mu konečne podarilo vystavovať svoje diela v tom čase prestížnej O´Hanovej galérii v Londýne, kde sa potom prezentoval opakovane.

Hoci vždy o svojich úspechoch pochyboval a svet videl skôr z horšej stránky, jeho kredit v umeleckých kruhoch rástol, o čom svedčili aj ohlasy v tlači. Na sklonku života sa dočkal symbolickej satisfakcie, keď sa niekoľko jeho obrazov ocitlo v zbierke národnej galérie vo Viedni, kde pred mnohými desaťročiami chodieval ako chlapec odzerať techniku starých majstrov. (Dnes sú jeho diela vystavené v stálych zbierkach nielen vo Viedni, ale aj v Londýne, Tel Avive, Moskve či Clevelande.)

Albert Reuss
Albert Reuss vo svojom ateliéri v Mousehole, júl 1975. (Foto Donald Waters)

Odchádzanie

Najväčšou ranou v živote Alberta Reussa bola preňho bezpochyby strata manželky Rosy v januári 1970. Zostarnutý maliar, teraz už osemdesiatnik s večne podlomeným zdravím, ostal na svete bez svojej milovanej ženy, ktorá mu bola oporou päťdesiatpäť rokov.

Manželstvo s Rosou ostalo bezdetné a zlomený vdovec pochopil, že prišiel čas postarať sa o svoje „deti“, ako nazýval svoje diela, a zveriť ich do dobrých rúk. Ani toto finále nebolo jednoduché, keďže čoraz častejšie býval hospitalizovaný a na nevyhnutnú korešpondenciu a právne úkony mu neostávali sily. Napokon sa to však vďaka súčinnosti a trpezlivosti jeho priateľov podarilo.

Zomrel 4. novembra 1975 v Mousehole vo veku 86 rokov.

Zdroje:

SOYINKA, Susan: Albert Reuss in Mousehole. The Artist as Refugee. Sansom & Co., Bristol 2017.

https://en.wikipedia.org/wiki/Albert_Reuss

Rozhovor Malackých pohľadov s britskou historičkou Susan Soyinkou

Susan Soyinka
Susan Soyinka

Život a dielo Alberta Reussa opísala veľmi pútavo historička Susan Soyinka. Jej kniha Albert Reuss in Mousehole – The Artist as Refugee (Albert Reuss v Mousehole – Umelec ako utečenec) vyšla v roku 2017 v britskom vydavateľstve Sansom & Co. Autorka preštudovala množstvo archívnych dokumentov, korešpondencie, stretla sa s pamätníkmi, galeristami i umenovedcami. Jej dielo je nielen sumárom Reussovho života a diela, ale aj nesmierne citlivou sondou do duše tohto samotárskeho muža, ktorého vesmír tvorili jeho manželka a umelecká tvorba.

Susan Soyinka (1945) vyštudovala psychológiu a francúzštinu na Keel University v Anglicku. S rodinou žije v Penzance, meste na juhu Británie, neďaleko dedinky Mousehole, kde Reussovci žili. Písaniu kníh sa začala venovať až v dôchodku, dosiaľ vydala tri. Ak je vám jej priezvisko povedomé, nemýlite sa – jej manžel Kayode je mladším bratom nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Wole Soyinku. Malacké pohľady ju požiadali o rozhovor:

Pani Soyinka, čo bolo impulzom, ktorý vás viedol k napísaniu biografie Alberta Reussa? Kedy ste sa po prvý raz stretli s jeho tvorbou a životným príbehom?

Tak ako píšem v úvode mojej knihy, s jeho dielom som sa zoznámila až v novembri 2015, keď som navštívila výstavu cornwallských umelcov s názvom Bigger Picture (Širší záber), ktorá sa konala v Penlee House Gallery a Museum of Penzance v Cornwalle.

Po zbežnom nahliadnutí do jeho života som zistila, že mám s týmto zaujímavým mužom mnoho spoločného. Môj viedensko-židovský starý otec, Fritz Smetana, sa narodil v rovnakom roku ako Reuss (1889) len dva týždne pred ním, a ich mená boli zapísané v rovnakej matričnej knihe Israelitische Kultusgemeinde (IKG) v Archíve židovskej komunity vo Viedni. Žiaľ, po anšluse v roku 1938 môj starý otec spáchal samovraždu, tak ako mnoho viedenských Židov, a moja babička a teta, Berta a Sonja Smetanové, spolu s mojím prastrýkom Josefom Weinbergerom, boli deportované do Auschwitzu, kde aj zahynuli.

Moja mama, Lucy Fowler, rodená Smetanová, ušla v roku 1938, teda v rovnakom roku ako Reuss, z Viedne do Anglicka, a ja som až v neskoršej časti jej života pochopila, ako veľmi boli pre ňu zážitky z tohto obdobia traumatizujúce.

Toto však nie je moje jediné spojenie s maliarom. V Mousehole, cornwallskej dedinke úplne na juhozápade Anglicka, kde Reuss žil od roku 1948 až do svojej smrti v roku 1975, mám rodinu. A bývam len tri míle odtiaľ v meste Penzance, a veľmi blízko Newlynskej galérie, v ktorej majú až 68 jeho obrazov.

Ba čo viac, napísala som dve knihy, ktoré  sú tiež istým spôsobom spojené s Reussovým príbehom: From East End to Land‘s End, The Evacuation of Jews‘ Free School, London, to Mousehole in Cornwall during World War Two (Z východného konca na koniec sveta: Evakuácia londýnskej verejnej židovskej školy do Mousehole v Cornwalle), ktorá rozpráva príbeh 100 židovských detí, ktoré boli evakuované do Mousehole v roku 1940 a A Silence That Speaks, A Family Story Through and Beyond the Holocaust (Ticho, ktoré nemlčí: Rodinný príbeh počas a po holokauste) o mojej viedensko-židovskej vetve rodiny a jej osude počas holokaustu, zrekonštruovanom na základe dokumentov o mojej rodine, ktoré som získala priamo z IKG a Rakúskeho štátneho archívu.

Čoskoro som si uvedomila, že všetky tieto faktory spolu s mojím vzdelaním a skúsenosťami na poli edukatívnej psychológie pre mňa vytvárali jedinečný základ nielen pre hlbší výskum, ale aj pochopenie toho, ako Reussa a jeho dielo ovplyvnil jeho raný život a život utečenca. Práve preto som sa stala odhodlanou napísať životopis tohto nedoceneného a nepochopeného umelca.

Vždy som mala pocit, že moje dve knihy sú prepojené. Na príbehu židovských detí evakuovaných do Mousehole bolo obzvlášť tragické to, že v rovnakom čase, keď ony cestovali na juhozápad za láskou a bezpečím v Cornwalle, moja teta Sonja, vtedy štrnásťročná, bola s tisíckami ďalších židovských detí vo vlaku, ktorý šiel úplne opačným smerom – z Paríža do Auschwitzu, kde ich čakal veľmi odlišný osud.

Svoju tretiu knihu som teda videla ako pokračovanie prvých dvoch – istým spôsobom je to trilógia.

Albert Reuss
Kniha britskej historičky Susan Soyinky o výtvarníkovi Albertovi Reussovi.

Hovoríte o istej paralele Reussovho príbehu s osudmi vašej rodiny. Ako poznačila vašu matku trauma, že utekala pred fašizmom z Rakúska do Británie? Podarilo sa jej aklimatizovať a nájsť tu uplatnenie?

Čo sa týka traumy, ktorú utrpela moja matka, najlepšie ju vysvetlím tým, že vám ukážem list, ktorý napísala môjmu bratovi v roku 1968. Zaradila som ho aj do našej rodinnej kroniky.

Ako vidíte v záverečnej časti tohto listu, napriek hlbokej depresii sa nevzdala. Musela zanechať štúdium medicíny na Viedenskej univerzite, keďže viedenské autority vylúčili študentov židovského pôvodu. V Anglicku si potom spravila rekvalifikáciu ako zdravotná sestra a neskôr sa stala sociálnou pracovníčkou.

Vždy pomáhala ostatným, no vždy banovala za stratou svojej lekárskej kariéry. Patrila k veľmi odvážnym a inšpiratívnym ženám a bola žiarivým príkladom víťazstva nad tragickým osudom.

Albert Reuss
Originál listu matky Susan Soyinky, ktorý adresovala svojmu synovi

LIST:

Môjmu synovi Petrovi.

NÁVRAT

L .E. Fowlerová

Som chorá. Ležím v posteli. Vstať, ísť do práce, navštíviť priateľov – všetky tieto aktivity sú už minulosťou. Život sa  stal ohraničeným, očakávania nízkymi a dosť limitovanými. Minulosť sa stala tienistou, budúcnosť neexistuje, len prítomnosť. Život je v tejto minúte, možno v ďalšej, no potom už padne za horizont ako slnko.

Ako si sadnúť, na ktorej strane ležať, ako znášať bolesť, ako sa neutopiť vo víre desivých myšlienok a emócií – toto sú teraz moje problémy.

Sú priatelia, ktorí sa snažia pomôcť mi, sú priatelia, ktorí sa držia v úzadí.

Na konci je každý sám a izolovaný. Cítim bolesť, strach, utrpenie, zúfalstvo a rezignáciu.

Nebo nado mnou je plné mračien – každým dňom sú ťažšie a tmavšie, tmavšie…

Napriek tomu nimi prebleskujú lúče nádeje, trvajú na tom, že budú svietiť, aj keď čoraz menej.

Mám strach z noci, mám strach zo smrti, mám strach z neznámeho a mám strach zo strachu.

V niektorých chvíľach ľutujem minulosť, mávam úzkosť z posledných desaťročí, na ktoré by som rada zabudla.

Boj pokračuje. Avšak v momentoch, kedy ma opúšťa sila, zažívam hrôzu – uvedomujem si, že tento boj nebude trvať večne. Napĺňa ma nekonečná únava – som ospalá, som rezignovaná – som v pokoji. Budem sa musieť postaviť tomu, pred čím sa nedá utiecť.

Snažím sa v zábleskoch si zrekapitulovať svoj život. Bolo v ňom aspoň zopár okamihov, ktoré pre niekoho spravili môj život dôležitým? Zanechala som tu nejakú stopu na večnosť? Možno sa všetci len klameme, keď si myslíme, že také okamihy v našich životoch boli.

A ako tak rezignujeme, vzdávame sa – lúče nádeje sa snažia rozvíriť tento pokoj-nepokoj. Nie, nikto z nás sa proste nepustí nite života.

Budem žiť ďalej. Zvládnem ten boj znova. Chcem sa vrátiť. Odkiaľ sa však chcem vrátiť? A kam chcem ísť?

Korešpondencia Alberta Reussa, z ktorej v knihe hojne citujete, ostala v rukopise. Ako sa vám podarilo ju získať a s ktorými členmi Reussovej rodiny ste boli pri písaní knihy v kontakte?

Z niekoľkých dokumentov, ktoré som získala v Newlynskom archíve, som zistila, že Albertove maľby  zdedila istá pani menom Norette Reedová. Tá ich, spolu s rôznymi zápiskami a jeho korešpondenciou, venovala do Newlyn Art Gallery (neskôr premenovaná na Newlyn Orion Gallery).

Riaditeľ galérie, John Halkes, dal v roku 1984 tieto dokumenty mladej nemeckej študentke Liobe Reddekerovej, ktorá sa neskôr stala známou viedenskou kunsthistoričkou. Lioba chcela napísať Reussovu biografiu, no bohužiaľ, zomrela. Pred smrťou založila basis wien, centrum pre výskum a dokumentáciu moderného a súčasného umenia pochádzajúceho z Rakúska alebo vytvoreného rakúskymi maliarmi. Po Liobinej smrti jej manžel venoval celý Reussov archív do basis wien.

Podarilo sa mi nájsť tieto dokumenty a skontaktovať Andreu Neidhöfer, riaditeľku archívu v basis wien, ktorú môj projekt veľmi zaujal. Andrea pre mňa odkopírovala a poslala mi tisícky dokumentov, asi polovica z nich bola  v nemčine.

Našťastie som mohla využiť služby Margret Vinceovej, ktorá mi pomohla s prekladom nacistických dokumentov v nemčine, ktoré som potom citovala vo svojej knihe A Silence That Speaks (Ticho, ktoré nemlčí).

Margret pricestovala z Nottinghamu do Penzance a ostala so mnou dva týždne, počas ktorých sme pracovali na preklade dokumentov. Bola to veľmi náročná úloha. Vystúpil pred nami fascinujúci príbeh plný ľudskej drámy a tragédie, ako aj útrap umelca, ktorý sa snažil rozvíjať svoje umenie a prežiť — všetko na pozadí svetových historických udalostí. Veľmi ma teší, že som mohla vyrozprávať tento príbeh použitím svedectiev ľudí, ktorí ho naozaj prežili.

Priamo skontaktovať sa mi však podarilo len jedinú preživšiu príbuznú Alberta Reussa: Mary Reissovú Bewigovú, jedinú dcéru Maxa Reissa, Albertovho najmladšieho brata narodeného vo Viedni v roku 1902. Max emigroval do USA, kde sa mu narodila Mary. Tá mi poslala nádherné fotky z viedenského obdobia a poskytla mi aj informácie o ich rodinnej histórii.

Max niekoľkokrát navštívil Alberta v Mousehole, no Mary sa s ním nikdy nestretla. Predtým, ako som vydala svoju knihu, ma Mary navštívila v Penzance a išli sme si spolu pozrieť Albertove obrazy do Newlyn Art Gallery, ba dokonca sme navštívili dom v Mousehole, ktorý obýval. Bolo to úžasné stretnutie a doteraz som s Mary v kontakte.

Mary Reiss, Susan Soyinka
Stretnutie maliarovej netere Mary Reiss Bewig so Susan Soyinkou v júni 2017. Spoločne s obrazom Alberta Reussa, na ktorom je spodobená jeho žena Rosa.

Rodičia Alberta Reussa žili istý čas v Malackách. Máte nejaké indície z Albertovej rodinnej korešpondencie, prečo sa presťahovali do Viedne?

K tomu vám, žiaľ, neviem nič bližšie povedať, bola som však prekvapená, keď som zistila, že Mary má tú istú fotku rodinného hostinca ako vy.

Albertova manželka Rosa predstavuje priam archetypálnu hrdinku. Je to oddaná, verná a láskavá bytosť, ktorá pomáha svojmu manželovi a žije s ním jeho príbeh v akomsi polotieni, pričom nebyť jej, pravdepodobne by nikdy nedosiahol úspech. Myslím si, že nie vždy je tomuto typu žien venovaný taký priestor, ako ste jej vo svojej publikácii poskytla vy. Čím vás tak zaujala?

Rosa ma fascinovala presne z toho dôvodu, ktorý ste uviedli – bez jej povzbudenia a podpory by Albert veľa nedosiahol. Jeho príbeh bol jej príbehom, preto si v ňom zaslúžila byť jednou z hlavných postáv. Vzhľadom na jeho chatrné zdravie je prekvapivé, že ju prežil.

Na jednej z mojich besied som stretla pani, ktorá žila v byte pod Reussovcami, keď Rosa zomrela. Povedala mi, že každý deň, keď sa s manželom vrátili z práce, počuli, ako sa Albert nad nimi prechádza hore-dolu a vzlyká a vzlyká…

Bolo v tom čase bežné, že medzinárodný úspech na poli výtvarného umenia dosiahol aj človek, ktorý nemal akademické vzdelanie, alebo je to ďalšie špecifikum zvláštneho osudu Alberta Reussa?

Nie som kunsthistoričkou, preto neviem odpovedať na túto otázku, je však zaujímavé spomenúť, že viedenskí kritici výtvarného umenia, ktorí písali do novín v 30. rokoch, často podotýkali, že je samoukom, a zdá sa, že tento fakt na nich veľmi zapôsobil.

Vlastník jedných novín, pán Löwenstein, bol tak očarený Albertovým potenciálom, že ho zasponzoroval, aby strávil rok na juhu Francúzska a zdokonaľoval tam svoje umelecké zručnosti.

Albert a Rosa nemali deti. Zmieňuje sa o tom Albert vo svojej korešpondencii? Vnímal to ako problém?

V korešpondencii, ku ktorej som sa dostala, nebola žiadna zmienka či udanie dôvodu, prečo nemali  deti. Albert a Rosa však často nazývali jeho obrazy jeho deťmi.

Medzi obchodníkom s umením Jacquesom O’Hanom a Albertom na túto tému prebehla zaujímavá korešpondencia. V mojej kapitole o Rose som tiež spomenula jej vyjadrenie o Albertovi, že „k svojim obrazom sa správa ako k svojim deťom“. Je zjavné, že jeho obrazy boli aj Rosinými deťmi.

V knihe citujete aj veľa z korešpondencie medzi Reussovcami a ich rodinným priateľom Sylviom Metzgerom. Ten tiež z Rakúska utiekol pred nacizmom, ale po skončení vojny sa do Viedne vrátil. V jednom liste Reussovcom však píše, že „duch nacizmu tu nezomrel, celkom opačne, zdá sa, akoby ešte silnel“. Ako to vnímate v roku 2019? Sú slová Sylvia Metzgera v Európe stále aktuálne?

Nanešťastie áno. Som zarmútená z brexitu a veľmi sa bojím vzmáhajúcej sa extrémnej pravice naprieč Európou aj svetom.

O týchto obavách som písala aj vo svojej knihe na strane 125: „Písanie autobiografie donútilo Alberta zaspomínať si na život vo Viedni, a tak si znova pripomenul biografiu, ktorú napísal Max Wykes-Joyce. Bol znepokojený tým, čo tento novinár napísal o jeho skúsenostiach v medzivojnovej Viedni, hlavne o tom, ako sa k nemu chovali nacisti. Albertov strach z nacistov a toho, čo by mu mohli spraviť ešte aj po vojne, počas jeho staroby narástol. V iracionálnej panike napísal Wykesovi-Joyceovi, aby odstránil z rozhovoru túto pasáž. ,…Dosť naliehavo som si uvedomil, že o nacistoch som hovoril príliš otvorene. Určite ma to jedného dňa dostihne, pretože už ich poznám, isto kde tade stále žijú, a budú mať pocit, že ich svätosvätým poslaním je zlikvidovať moje obrazy, ktoré sa nachádzajú vo Viedni. Prosím, nespochybňujte moje slová. Veľmi úctivo vás prosím, vyškrtajte z vašej knihy všetko, čo sa týka nacistov.´

Viera v to, že nacistická ideológia ešte vždy, aj po desaťročiach, môže zdvihnúť svoju ošklivú hlavu, pôsobí možno extrémne paranoidne, až kým si človek neuvedomí, že v roku 2016 rakúsky ľud takmer zvolil neonacistického kandidáta za svojho prezidenta, a to dokonca dvakrát.“

Samozrejme, odkedy som spravila tento komentár, situácia sa v globále len zhoršila.

Je zaujímavé, že korešpondencia so Silviom Metzgerom z rokov 1938 – 1975 bola tak rozsiahla (okolo 1500 strán, mnoho z toho natesno napísané na malých hárkoch), že som si nemohla dovoliť všetku ju preložiť z nemčiny. Namiesto toho som sa sústredila na tie najdôležitejšie roky: 1938, 1939 a 1948. To znamená, že ešte ostalo celé telo dokumentov nepreskúmané a bolo by skvelé tak spraviť, najlepšie s niekým, koho rodným jazykom je nemčina.

Zhovárala sa Denisa Fulmeková

Preklad Miriam Fulmeková

Malacké pohľady ďakujú vedeniu Newlyn Art Gallery za poskytnutie reprodukcií diel Alberta Reussa.


[1] Oficiálne sa stal Reussom až v roku 1931.

0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.