Po stopách malokarpatských úzkorozchodných železníc (2) – Dobrá Voda – Dobrovodská dolina – Antaličky

Úvod
Po dlhšej odmlke vítam milovníkov histórie, prírody a/alebo železníc pri druhom pokračovaní rozprávania o zaniknutých úzkorozchodných malokarpatských železniciach (pozri prvú časť). Predstaviť druhú trasu mi trvalo oveľa dlhšie, než som si predstavoval. S príchodom jari začína totiž pre mňa ako botanika tzv. sezóna (končiaca až s príchodom zimy), a tá je často vyčerpávajúca a energie na nebotanické aktivity mi v nej vie zostať veľmi málo. Po dvoch rokoch sa mi však energiu a chuť do príbehu predsa len podarilo nazbierať a tak v rozprávaní môžeme pokračovať.

Ako už bolo avizované v predošlom príspevku, aj v druhej časti rozprávania sa vyberieme do malebného Dobrovodského kraja a predstavíme si dnes už zaniknutý úsek lesnej železnice idúci z Dobrovodskej doliny na hrebeňové partie Malých Karpát do lokality zvanej Antaličky (obr. 1). Úsek som navštívil 25. 2. 2017, ale ako bude vidno z niektorých záberov, v časti tohoto kraja som pobudol aj počas dvoch aprílových dní toho istého roku kvôli príprave a vedeniu botanickej exkurzie pre verejnosť.

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 1. Úzkorozchodná železnica z Dobrovodskej doliny do lokality Antaličky (mapový podklad: www.turistickamapa.sk)

Z histórie železnice
Opisovaný úsek železnice bol dočasnou odbočkou z hlavnej trate úzkorozchodnej železnice vedúcej z chemickej továrne Dobrá Voda na lokalitu zvanú Široká pri závere Dobrovodskej doliny. Odbočka začínala na 6,7-mom kilometri hlavnej trate na dne Dobrovodskej doliny a smerovala svahmi bezmennej dolinky okolo lokality Čierťaž západným smerom až na vrcholové časti planiny Dobrovodského krasu. Tu sa stáčala na juh a okolo vrchu Slopy pokračovala až do lesov v okolí lokality Antaličky. Merala 4,77 km a vybudovali ju v roku 1908(-1910). Na jej výstavbu použili materiál z rozobraných (a v tom čase už nerentabilných) úsekov úzkorozchodnej železnice z Dechtíc do Kátloviec a z Planinky do lesov v lokalite Obora (južná časť Dobrovodského chotára) (Haviar 2013: 69-70).

Ako sme si už povedali v prvej časti série, ťažba dreva vrcholila v okolí Antaličiek (a okolí Dobrej Vody všeobecne) v období prvej svetovej vojny a využívali sa pri nej aj ruskí a srbskí vojnoví zajatci. Holorubným spôsobom sa vtedy odlesnili veľké plochy, ktoré sa dlho nedarilo plnohodnotne nahradiť vzhľadom k plytkému a vysychavému skalnatému podložiu tvoreného dolomitickými pieskami. Po vyťažení dreva sa uvedená odbočka stala nepotrebnou a v priebehu 30. rokov 20. storočia ju demontovali (Haviar 2013: 69–70).

Železnicu nájdeme ešte vyobrazenú na mapových podkladoch z roku 1938 (obr. 2A). Na podrobných mapách z roku 1955 je už v tomto úseku zakreslená len lesná cesta, zatiaľ čo hlavná železnica na dne Dobrovodskej doliny bola aj v tomto období na mape stále znázornená (obr. 2B). Pátranie po železnici na Antaličky v roku 2017 tým bolo o niečo vzrušujúcejšie a výsledok menej istý ako pri prvej ceste po hlavnej trase tunajšej železnice.

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 2. Úzkorozchodná železnica z Dobrovodskej doliny do lokality Antaličky na mape z roku 1938 (A) a 1955 (B). Červená šípka – hlavná trasa železnice z Dobrej Vody do lokality Široká; modrá šípka – začiatok odbočky do lokality Antaličky; biela šípka – ukončenie odbočky na mapových podkladoch; žltá šípka – ukončenie odbočky viditeľné v teréne (mapové podklady: www.staremapy.sk)

Toľko z histórie a poďme do súčasnosti… Než si však predstavíme opisovaný úsek, chcel by som sa v prvej časti dnešného príspevku vrátiť ešte raz k už prejdenému úseku železnice medzi Dobrou Vodou a stredom Dobrovodskej doliny. Rád by som totiž čitateľom predstavil tento úsek železnice s inými pohľadmi, ktoré sa do prvej časti rozprávania nedostali.

Začiatok trasy
Do Dobrovodského krasu som aj pri druhej ceste vyrazil zo Stupavy s prestupom v Bratislave a Trnave a odtiaľ autobusom do Dobrej Vody. Bol krásny slnečný zimný deň, s teplotami okolo nula stupňov celzia. Na nebi sa povaľovali malebné mráčiky, ako vystrihnuté z insitných obrázkov. V Trnave ma privítal rovnako pitoreskný pohľad na miestnu sošku zvierajúcu v náručí fľašku od chýrnej Trnavskej medoviny. Kto ju (medovinu) ochutnal vie, že je jedinečnej chuti a ako sa zdá, vedia ju oceniť aj kamenní obyvatelia mesta.

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 3. Zákutie parku pri autobusovej zastávke v Trnave (foto: P. Mereďa)

Cestou autobusom z Trnavy do Dobrej Vody som sa kochal scenériou horskej skupiny Zárub so štyrmi malokarpatskými sedemstovkami. V mojom príspevku o Malokarpatských sedemstovkách takýto inštruktážny záber chýbal, tak si ho dovoľujem prezentovať v tomto rozprávaní (obr. 4)

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 4. Hrebeň Malých Karpát pri pohľade od Špačiniec. Skupinou Zárub sa na severe končí podcelok Pezinské Karpaty a začína sa výškovo oveľa nižší podcelok Brezovské Karpaty; v ich strede leží Dobrá Voda (foto: P. Mereďa)

Z konečnej zastávky autobusu pred kostolom v Dobrej Vode som sa do Dobrovodskej doliny vybral netradičnou cestou cez miestny cintorín, ležiaci vo svahu nad obcou. O niečo dlhšiu a namáhavejšiu trasu som však neoľutoval. Na cintoríne sa nachádzajú veľmi zaujímavé náhrobné kamene (obr. 5), aké som ešte nevidel a možno ich tak pripočítať k jednej z mnohých atrakcií tunajšej obce. Okrem toho si zo svahu za cintorínom možno urobiť veľmi dobrú predstavu o priebehu bývalej železnice v obci okolo vyvieračky Blava (obr. 6), ako aj o Dobrovodskom krase, do ktorého železnica smerovala (obr. 7).

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 5. Náhrobné kamene na dobrovodskom cintoríne (foto: P. Mereďa)
Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 6. Centrum obce Dobrá Voda s úzkorozchodnou železnicou kedysi (A) a dnes (B). (Fotografia A: z práce Haviar 2013; fotografia B: P. Mereďa.)
Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 7. Planinový charakter centrálnej časti Dobrovodského krasu pri obci Dobrá Voda. Úzkorozchodná železnica viedla zarezaným údolím Dobrovodskej doliny v strednej časti snímky (foto: P. Mereďa)

V Dobrovodskej doline
Po prekonaní pahorku s vysielačom nachádzajúcim sa nad obcou zostupujem do Dobrovodskej doliny. V nej už pokračujem trasou bývalej železnice, ktorú sme si predstavili v minulej časti príspevku (obr. 8).

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 8. Priebeh úzkorozchodnej železnice v dolnej časti Dobrovodskej doliny

V tejto časti prebiehala železnica v krajinársky malebnom prostredí a často bola fotografovaná s hradom Dobrá Voda v pozadí. Ako to v tomto kraji vyzeralo kedysi a vyzerá dnes, dokumentujú aj nasledovné dva zábery (obr. 9).

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 9. Dolná časť Dobrovodskej doliny s hradom a bývalou železnicou. A: 60.-te roky 20. storočia (fotografia z knihy Hajduch 1972), B: súčasnosť (foto: P. Mereďa, 21. 4. 2017)

Pri mojej terajšej návšteve bolo teleso niekdajšej železnice na niektorých miestach vyčistené od čerstvo popadaných stromov (obr. 10). Bolo príjemné zistiť, že o trasu niekdajšej železničky sa niekto stále stará, i keď hlavná miestna komunikácia už nevedie po nej, ale dnom doliny. (A že je trasa bývalej železnice v týchto miestach stále využívaná chodcami či cyklistami, vidno aj na snímke z 22. 4. 2017 v podobe úzkeho chodníčka vyšliapanom v jarnej vegetácii (obr. 11). Väčšie mechanizmy tadiaľto jazdiť nemôžu, nepustia ich sem úzke skalnaté zárezy situované po oboch stranách tohoto úseku.)

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 10. Čerstvo popadané stromy na telese bývalej železnice (foto: P. Mereďa)
Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 11. Krásny príklad reakcie rastlinstva na stanovištné podmienky prostredia: na rozdiel od okolia je násyp bývalej železnice osídlený tisíckami jedincov cesnačky lekárskej [Alliaria petiolata (M. Bieb.) Cavara et Grande] (foto: P. Mereďa)

Severne od Dobrovodského hradu sa nachádza hlboký zárez železnice (obr. 12). V predchádzajúcom príspevku som ho mal odfotený len zdola (na zľadovatelom podklade som si netrúfol vyliezť na vrchol skaly), teraz prinášam aj pohľady na zárez zhora, odkiaľ jeho veľkosť ešte lepšie vynikne (obr. 13, 14).

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 12. Vysekaný zárez do skaly severne od Dobrovodského hradu z pohľadu zdola (foto: P. Mereďa)
Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 13. Vysekaný zárez do skaly severne od Dobrovodského hradu z pohľadu zhora (foto: P. Mereďa)
Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 14. Vysekaný zárez do skaly severne od Dobrovodského hradu z pohľadu zhora (foto: P. Mereďa)

Aj za skalným zárezom bolo potrebné pre železnicu vysekať cestu do skalného podložia (obr. 15). V tejto časti sa železnica výrazne približuje ku dnu doliny (obr. 16). A o niekoľko desiatok metrov už železnica celkom splýva s asfaltovou cestou (obr. 17).

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 15. Kamenistý zárez železnice spolu so škrapovitými svahmi aj tu v jarných mesiacoch hojne osídľuje cesnačka lekárska (vpravo asfaltová cesta na dne doliny; foto: P. Mereďa)
Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 16. Fotke Dobrovodského hradu sa dá len ťažko odolať. Neodolal som ani ja. Vo svahu na ľavej strane vedie trasa bývalej železnice krátko pred tým, ako klesne na dno údolia a pohltí ju asfaltka na obrázku (foto: P. Mereďa)
Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 17. Tu sa nám stopy železničnej histórie postupne strácajú a zvyšky telesa železnice v zadnej časti snímky pohlcuje asfaltka (foto: P. Mereďa)

K odbočke železnice na Antaličky treba odtiaľto hodnú chvíľu šliapať asfaltkou (obr. 18). Cez voľné dni a za pekného počasia tuná vládne čulý turistický ruch: stretúť tu môžete chodcov, cyklistov, ale aj osobné automobily, či lesné mechanizmy. (Inak je ale dolina tichá, lebo v nej netečie žiadny potok.)

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 18. Teleso úzkorozchodnej železnice na dne Dobrovodskej doliny je prekryté asfaltovou cestou (foto: P. Mereďa)

Výstup na Antaličky
Po niekoľkých zákrutách prichádzam na miesto, kde začínala odbočka na Antaličky (obr. 19). Začiatok odbočky dnes už v teréne nie je celkom jasný. Je tu však v lese mierna preliačenina, ako aj nezreteľný násyp, ktoré mohli patriť k telesu odbočky železnice (obr. 20).

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 19. Miesto, kde sa na hlavnú trať železnice (dnes asfaltová cesta) napájala odbočka smerom na Antaličky (prerušovaná čiara vľavo) (foto: P. Mereďa)
Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 20. Tu sa dá vybadať začiatok odbočky na Antaličky (foto: P. Mereďa)

Že som skutočne na telese bývalej železnice je nespochybniteľné po niekoľkých desiatkach metrov na lesnej ceste, ktorá sa nachádza na úzkom násype charakteristickom pre úzkorozchodné železnice (obr. 21). Taktiež prvá zákruta na ceste má typické kontúry železnice – široký oblúk, v ktorom sa cesta plynulo zvažuje jedným smerom (obr. 22).

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 21. Tu je už teleso bývalej železnice pekne viditeľné (foto: P. Mereďa)
Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 22. Ladný oblúčik o niekoľko metrov ďalej taktiež prezrádza, že sme na bývalej železnici (foto: P. Mereďa)

Upokojujúci vplyv bývalých úzkorozchodných lesných železníc
Ako som vyšiel na odbočku železnice, zanechal som za sebou ruch doliny a opäť som bol na ceste sám. Stúpajúc po bývalej železnici vyššie a vyššie, míňajúc úzke násypy a ladné široké oblúky, uvedomil som si ďalší aspekt zaniknutých lesných železníc, ktorý som v predchádzajúcom príspevku nespomenul. Telesá úzkorozchodných lesných železníc veľmi upokojujú. Tým, ako sa ladnými oblúčikmi neúnavne kľukatia po krajine, aby pozvoľne naberali nadmorskú výšku, človeka prestávajú vyrušovať hrboly, jamy a náhle zmeny v sklone či smerovaní cesty a môže sa tak sústrediť len na svoje myšlienky.

Navyše, na telesách úzkorozchodných železníc málokedy nájdete frekventované turistické chodníky. Tie, podobne ako novodobé lesné cesty s prudkými križovatkami, idú často tak, aby sa človek čo najrýchlejšie dostal z bodu A do bodu B. Železnica sa naproti tomu ležérne kľukatí a v teréne nerobí žiadne náhle skratky, či pravouhlé križovatky. Nájdeme na nej len tupé uhly, nič ostrého. A aby sa dostala k cieľu, využíva čo najdlhšiu trasu. Takým je aj tento úsek železnice: na dne Dobrovodskej doliny relatívne rušná asfaltka, na hrebeni Dobrovodského krasu rovnako rušná červeno značená Štefánikova magistrála a medzi nimi tichá cesta, vinúca sa pomaličky a trpezlivo po svahoch hôr… (obr. 23, 24).

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 23. Ďalší pekný oblúčik bývalej železnice aj s násypom (foto: P. Mereďa)
Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 24. A do tretice oblúčik v serpentíne. Povrch bývalej želežnice je zvýraznený zvyškami zľadovatelého snehu (foto: P. Mereďa)

V závere bočného údolia, ktorého svahmi sa lesná železnica kedysi vinula nahor, je mimoriadne krásny úsek. Aby tu železnica prekonala pomerne veľký výškový rozdiel na malej dĺžke, esovito sa kľukatí mierne zarezaná pod úrovňou terénu. Serpentíny sú tu v neporušenom stave zachované až do dnešných dní (obr. 25, 26, 27).

Po stopách malokarpatských železníc
Po stopách malokarpatských železníc
Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 25, 26, 27. Esovito sprehýbané zárezy bývalej železnice (foto: P. Mereďa)

Na hrebeni Dobrovodského krasu
Serpentínami sa železnica vyšplhala na vrchol planiny Dobrovodského krasu a ďalej pokračuje už vo veľmi miernom stúpaní až po rovine (obr. 28, 29). Tu sa k nej postupne pripája červeno a neskôr aj modro značený turistický chodník. Bývalá železnica sa tu chová veľmi nenápadne. Nie sú tu žiadne hlboké zárezy ani vysoké násypy a nevdojak tu človeku napadne: koľkí turisti už týmto úsekom prešli a ani netušili, že sa ocitli na telese bývalej železnice? Veď na hrebeni hôr, uprostred hustých lesov, kto by tu železnicu čakal? Aj v živote sa k nám veľakrát tak nebadane niečo priblíži a často sa dokonca stáva súčasťou nášho putovania a vôbec si to nevšimneme. Môžu to byť dobré veci, ale aj zlé a každý by si za ne určite vedel niečo dosadiť…

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 28. Trasa železnice na hrebeni Dobrovodského krasu. Sprava sa k nej postupne približuje červeno značený turistický chodník od Brezovej (foto: P. Mereďa)
Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 29. V tejto časti ideme po turistickom chodníku a súčasne po bývalej železnici (foto: P. Mereďa)

Prichádzam na križovatku červeno a modro značeného turistického chodníka (obr. 30). Modro značený chodník zostupuje na západ do Hradišťa pod Vrátnom, červeno značený chodník ide na juh smerom k odbočke k Dobrovodskému hradu a ďalej do Dobrej Vody. Železnica sa mi tu pod nohami celkom stráca.

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 30. Rázcestie červeno a modro značeného turistického chodníka na bývalej železnici (foto: P. Mereďa)

Rozhliadam sa, kadiaľ mohla železnica pokračovať. Je zrejmé, že ani jedným turistických chodníkom: modro značený chodník klesá na železnicu prudko dole, červený zase stúpa prudko hore. Jedna využívaná cesta medzi nimi ide približne po rovine a to by železnica mohla byť (obr. 31).

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 31. Tadiaľto by železnica taktiež mohla pokračovať. To sa však nedozvedám, lebo sa vydávam vľavo, v smere žlto vyznačenej šípky (foto: P. Mereďa)

Možno tu železnica kedysi aj viedla, to som sa však už nedozvedel, lebo ma zlákala na ďalšie pokračovanie veľmi nenápadná cestička idúca priamym smerom (obr. 32). Vydávam sa po nej a na ďalších pár sto metroch viac a viac váham: železnica by tadiaľto ísť síce mohla, ale rovnako aj nie. Stopy po nej sú už naozaj nejasné. Žiadne násypy ani zahĺbenia v teréne. Zdá sa, že stopy po železnici nadobro skončili.

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 32. Je toto správny smer? (foto: P. Mereďa)

Po chvíli však prichádzam na rozšírené priestranstvo odbĺžnikového tvaru, ktoré by dispozične mohlo byť konečnou železnice aj s miestom na zhromaždovanie dreva (obr. 33). Tak tu sa teda asi železnica končila, pomyslel som si.

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 33. Rovina obdĺžnikového tvaru pod vrchom Slopy v najvyššom mieste železnice. Pravdepodobne slúžila na zhromažďovanie dreva (foto: P. Mereďa)

Idem sa však pozrieť aj za obdĺžnikovú plochu a čaká ma veľké prekvapenie. Teleso železnice sa tu opäť ukazuje v plnej paráde! Lesom prebieha nádherne zachovaný majestátny násyp v ladnom oblúku (obr. 34, 35, 36). Nevedel som sa na tú ladnosť kriviek vynadívať. Jeden z najkrajších pozostatkov po úzkorozchodnej lesnej železnici, aký som doteraz videl! Navyše ukrytý mimo ciest a turistických chodníkov. Rovnako divné však je, že po prvýkrát od úvodu terénu v Dobrej Vode tu železnica zrazu klesá a na jej pomery ešte aj pomerne prudko.

Po stopách malokarpatských železníc
Po stopách malokarpatských železníc
Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 34-36. Teleso železnice vybudované na zmiernenie náhleho klesania terénu v lesoch juhovýchodne od vrchu Slopy (foto: P. Mereďa)

Povzbudený týmto nálezom vydal som sa dolu svahom do ďalších úsekov bývalej železnice. V tejto časti som bol po prvýkrát mierne dezorientovaný a nevedel som podľa mapy rozpoznať presné miesto, kde vlastne som. Zorientovať sa mi pomohol až zeleno značený turistický chodník idúci z Hradišťa pod Vrátnom, ktorý sa znenazdajky vynoril takmer kolmo križujúc bývalú železnicu (obr. 37).

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 37. Trasa železnice v blízkosti Antaličiek v mieste križovania zeleno značeného turistického chodníka z Hradišťa pod Vrátnom do Dobrej Vody (foto: P. Mereďa)

Pred príchodom k značenému chodníku nie je síce teleso železnice výškovo takmer vôbec odlíšené od okolitého terénu, napriek tomu je však v lese dobre viditeľné ako výrazná rovná línia lemovaná stromami (obr. 38).

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 38. Detailný pohľad na alejovito vyrastajúce dreviny povedľa telesa bývalej železnice pred jej križovaním zeleno značeného turistického chodníka. A: letný záber s deťmi zo ZŠ M. R. Štefánika v Košariskách (fotené 18. 9. 2015, zdroj: https://www.zskosariska.sk/udalosti/krasom-brezovskych-karpat-ii/); B: zimný záber počas môjho terénu (fotené 25. 2. 2017, P. Mereďa)

Podľa mapových podkladov by mala železnica končiť v týchto miestach (cf. obr. 2). Aj za zeleno značeným chodníkom však v teréne vidím náznaky, že tomu tak nie je a železnica v skutočnosti viedla ďalej.

Záver cesty
Pokračujem teda v pátraní po jej konci. Ten prichádza približne po 400 metroch miernych zákrut. Prekvapivo tu však nie je vidno žiadnu rozšírenú plochu na zhromažďovaie dreva alebo niečo podobné. Železnica končí veľmi nenápadne, takmer akoby sa strácala pod zem (obr. 39). Ktovie, prečo je tomu tak. Márne uvažujúc cítim mierne sklamanie. Na konci cesty čaká človek obyčajne niečo osobitné, významné, niečo, čo by ceste dalo „bodku“. Tu mi tá pomyselná bodka akosi chýba. Ale som rád, že sa mi trasu železnice podarilo vystopovať až sem a že sa so spleneným cieľom môžem spokojne pobrať domov.

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 39. Náhle ukončenie železnice pri lokalite Antaličky (foto: P. Mereďa)

Dnes mapovaný úsek od Dobrovodskej doliny k Antaličkám bol síce bez skalných zárezov, odvodňovacích rúr a iných podobných zaujímavostí, avšak serpentínky, krásne násypy na viacerých miestach, ako aj rozhľahlé hlboké lesy v jeho okolí stáli za to a prechádzku týmto úsekom môžem prípadným záujemcom vrelo odporučiť. Užijete si tu veľa ticha a lesnej krásy.

Ak prídete na koniec tohoto úseku železnice, najvhodnejšie na pokračovanie je vrátiť sa na zeleno značený turistický chodník a vydať sa ním buď do Hradišťa pod Vrátnom alebo do Dobrej Vody. Alebo sa môžete vrátiť po bývalej železnici ešte o kúsok ďalej na križovatku s modro alebo červeno značeným turistickým chodníkom a do civilizácie sa vydať po nich (čo som spravil aj ja a k autobusu som sa pobral po červenej značke do Brezovej pod Bradlom). Možností na pokračovanie (zakončenie) túry budete tak mať viac než dosť.

Epilóg
Vracajúc sa domov možno pri návrate natrafíte aj na jeden kameň ležiaci v týchto končinách pri telese bývalej železnice. Ak si všimnete jeho pukliny (obr. 40), zistíte, že je to zvláštny kameň. A okrem rozmýšľania nad tajomstvami stratenej železnice môžete tak pri návrate rozmýšľať aj nad tajomstvami vzniku týchto útvarov…

Prajem pekné myšlienky a dovidenia pri treťom pokračovaní príspevku o úzkorozchodných malokarpatských železniciach, kde nás čaká dlhá túra z Dobrej Vody cez hlboké lesy (takmer) až do Trstína.

Po stopách malokarpatských železníc
Obr. 40. Pukliny v krasovej hornine pri závere železnice (foto: P. Mereďa)

Poznámka: Ďalšie fotografie z úzkorozchodných lesných železníc v okolí Dobrej Vody možno nájsť na stránkach http://www.zskosariska.sk/zeleznica/index.html od autora Janšto (2006).

Literatúra
– Hajduch J. (1972): Slovenské hrady. Osveta, Martin.
– Haviar T. (2013): Malokarpatské úzkorozchodné železnice na panstvách Pálfiovcov. Kysucké múzeum v Čadci.
– Janšto M. (2006): Po stopách stratenej lesnej železnice v Malých Karpatoch. http://www.zskosariska.sk/zeleznica/index.html.
– Mereďa P. (2017a): Malokarpatské sedemstovky. https://malackepohlady.sk/?p=21427.
– Mereďa P. (2017b): Po stopách malokarpatských úzkorozchodných železníc (1). Dobrá Voda –Široká. https://malackepohlady.sk/?p=21694.

1 odpovedať
  1. Tomáš Čejka
    Tomáš Čejka hovorí:

    Podobne ako 1. diel, aj tento je fantasticky a pedantne spracovaný. Vďaka za skvelé čítanie a inšpirácie pre výlety.

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.