Po stopách malokarpatských úzkorozchodných železníc (1) – Dobrá Voda-Široká
V prvej polovici 20. storočia existovali v malokarpatských lesoch desiatky kilometrov úzkorozchodných železníc, ktoré slúžili najmä na zvážanie dreva, prípadne kamenia, a taktiež na prepravu tovarov z miestnych výrobných objektov (chemických tovární, píl, mlynov a pod.). Najhustejšia sieť takýchto železníc bola v okolí Rohožníka, Lošonca a Dobrej Vody. Vo väčšine prípadov ich založili na svojich majetkoch Pálffyovci. Posledné z nich prestali fungovať v 50. rokoch minulého storočia, najmä vplyvom rozvoja automobilového priemyslu a útlmu výroby v chemických továrňach. S opustenými úzkorozchodnými lesnými železnicami tak zanikol jeden svet, ktorý trval pol storočia. Napriek tomu, že od týchto dôb nás delí mnoho rokov, v prírode Malých Karpát môžeme po tejto ére stále vidieť stopy. Stačí sa v krajine lepšie zadívať a vedieť čo treba hľadať.
Začiatkom roka 2017 som sa rozhodol tento zaniknutý svet malokarpatských úzkorozchodných železníc lepšie spoznať a oboznámiť s ním aj čitateľov Malackých pohľadov. Zaumienil som si postupne prejsť vybrané úseky malokarpatských lesných železníc a o recentne videných (i bývalých) veciach napísať sériu príspevkov. Tu je prvý z nich.
Obr. 1 Úzkorozchodná lesná železnica v údolí Szalajka v Bukových vrchoch (Bükk) v Maďarsku je turisticky vyhľadávanou atrakciou (foto: P. Mereďa).
Zaniknuté úzkorozchodné lesné železnice – ako ich spoznáme?
Ak chodíte do Malých Karpát častejšie, určite sa už väčšine z vás stalo, že ste išli po bývalej úzkorozchodnej železnici a ani ste o tom nevedeli. Väčšina zaniknutých železníc nemá totiž viditeľné (resp. zachované) ani podvaly, ani koľajnice, podľa ktorých by sme ich mohli bezpečne spoznať. Napriek tomu zostalo po nich v teréne viacero sprievodných javov, ktoré nám ich dokážu odlíšiť od ostatných komunikácií.
V prvom rade majú lesné železnice veľmi malý a plynulý sklon. Ich sklon je daný dovoleným smerodajným stúpaním (resp. klesaním). Chýbajú na nich teda jednak veľké prevýšenia, ako aj lokálne zmeny vo výške terénu (odborne nazývané „stratené spády“, t. j. úseky v opačnom sklone ako je celková tendencia stúpania trasy). Ďalším ich znakom je, že oblúky na trasách majú relatívne veľký polomer, čo u lesných ciest budovaných pre konský povoz, či automobilovú dopravu, často nebýva zvykom. Tým, že železnice boli budované ma spevnenom násype je ich povrch ešte aj v súčasnosti spravidla hladký, bez výmoľov a rozjazdených hlbokých koľají. Rozchod železničných koľají bol buď 600 alebo 760 mm (normálny rozchod železníc je 1435 mm) a premávali na nich len o niečo širšie vagóny a lokomotívy. Z toho vyplýva viacero ďalších charakteristík, ktoré ich stavby odlišujú od lesných ciest budovaných pre moderné nákladné vozidlá: úzkorozchodné lesné železnice majú relatívne úzke zemné telesá (obr. 2), vedú cez len o málo širšie skalnaté či hlinené zárezy a v ich telesách sú relatívne krátke priepusty na prevádzanie (odvádzanie) vody.
Obr. 2 Typický vzhľad zachovaného telesa úzkorozchodnej železnice v lesnom prostredí (fotené nad Planinkou, južne od Dobrej Vody; foto: P. Mereďa).
Prečo sa po stopách úzkorozchodných železníc vybrať?
Niekomu sa možno môže zdať zvláštne vyberať sa na miesta, kde nie je zachovaná úzkorozchodná železnica a teda zdanlivo žiadna turistická atrakcia (porovnaj obr. 1 a 2). Avšak aj takéto opustené miesta v lese majú svoje čaro a často aj úžitok. Na svoje si na nich prídu totiž nielen fanúšikovia železníc, či histórie, ale aj prívrženci turistiky a výletov všeobecne. Lesné železnice, či už bol ich povrch neskôr prekrytý lesnou cestou alebo nie, majú oproti iným lesným cestám a (turistickým) chodníkom jednu veľkú výhodu: ich povrch je hladký, majú príjemný sklon a plynulé zákruty. A to sú ideálne parametre pre trasy rekreačných peších turistov, bežeckých lyžiarov a vyznávačov horskej cyklistiky, ktorí na výletoch nepotrebujú dopĺňať adrenalín prudkými výstupmi či zošľapmi, ani brodením sa po rozbitých a blatistých terénoch. A výlety po lesných železniciach, ktoré vedú mimo turistických chodníkov, môžu mať aj dva ďalšie bonusy: dajú sa na nich spoznať nové zákutia a pri snahách o zdolanie zanikajúcich stavieb zažijete aj trochu vzrušenia z nových objavov a dotykov histórie.
Tak, toľko nevyhnutné informácie na úvod a teraz hor sa na prvú trasu!
Prvá trasa
Na absolvovanie prvej trasy som si zvolil úsek železnice vedúci z obce Dobrá Voda Dobrovodskou dolinou (na mapách označenou len ako Dolina) do zákutí Dobrovodského krasu (obr. 3).
Obr. 3 Priebeh bývalej železnice na aktuálnej mape. Trasa železnice je označená prerušovanou fialovou, resp. čiernou čiarou. (Približne 1,5 km severoseverozápadne od hradu Dobrá Voda vybiehala zo železnice odbočka smerom na vrch Slopy. O tejto bude reč v nasledujúcom príspevku; mapový podklad: www.turistickamapa.sk).
Z histórie železnice
Túto železnicu s rozchodom koľají 600 mm začali stavať v roku 1906 z jej východzej stanice, v chemickej továrni južne od Dobrej Vody. Železnica mala pôvodne dĺžku približne 10,6 km, dokončená bola v roku 1908 a končila severne od osady Široká. Ťažba dreva v týchto častiach Brezovských Karpát vrcholila počas prvej svetovej vojny a vtedy bola táto železnica aj najintenzívnejšie využívaná. Ťažbu vtedy zabezpečovali dokonca aj ruskí a srbskí vojnoví zajatci (Haviar 2013: 63–70). V roku 1923 železnicu predĺžili o cca 1,9 km severovýchodným smerom, aby sa dostali k novým zdrojom dreva (obr. 4; Haviar 2013: 84–85).
Napriek tomu, že z chemickej továrne v Dobrej Vode vybiehalo do okolia v časoch najväčšieho rozvoja továrne až 5 železníc (o niektorých ďalších bude reč v nasledujúcich príspevkoch), dreva bol často v dobrovodských lesoch nedostatok a museli ho voziť z celého Slovenska, niekedy až z Vranova nad Topľou! Od roku 1950 nastal postupný útlm prevádzky chemickej továrne a tým aj tu spomínanej lesnej železnice, ktorá sa prestala využívať v roku 1953 (Haviar 2013: 106).
Obr. 4 Priebeh železnice na mape z roku 1955 (www.starémapy.sk).
Obec Dobrá Voda
Na výpravu za železnicou vedúcou Dobrovodským krasom som sa vybral v zamračený februárový deň roku 2017. Teploty boli tesne pod bodom mrazu a na nížinách Záhoria i Podunajska ležali už len zvyšky snehu v podobe naviatych závejov a odhrnutých kôp popri cestách a chodníkoch. Bezlistá spiaca vegetácia poskytovala ideálne podmienky na odkrývanie stôp zaniknutého železničného sveta.
Z autobusu som vystúpil v Dobrej Vode na konečnej zastávke pri kostole. Návštevník sa tu ocitne pri niekdajšej vyvieračke potoka Blava. Dnes je toto priestranstvo suché a na môj vkus až umelo upravené. Kedysi to však bývalo rušné miesto plné vody a domácich zvierat s pulzujúcim dedinským životom, ako to dokazujú fotografie na informačných paneloch rozmiestnených v oddychovej zóne bývalej vyvieračky alebo zverejnených na stránke www.zskosariska.sk/zeleznica/index.html (obr. 5).
Obr. 5 A) Krásna dobová fotografia z centra obce Dobrá Voda. Zachytáva úzkorozchodnú železnicu aj s vláčikom vinúcu sa okolo vyvieračky potoka Blava. B) Železnica následne vstupovala do skalnatého zárezu v masíve Hlávka. Dnes už v obci nie je vidno ani železnicu, ani vyvieračku a zárez v skale nie je verejnosti prístupný… (Fotografie prevzaté z publikácie Haviar 2013.)
Bývalá železnica viedla rovno týmito miestami. Po jej telese tu síce niet už ani stopy, obďaleč však vidno v skalnom masíve zvanom Hlávka hlboký zárez, ktorý je neklamným svedkom železnice (obr. 6).
Obr. 6 Terajší stav v okolí vyvieračky Blava. Červenou prerušovanou čiarou je vyznačený priebeh niekdajšej železnice (foto: P. Mereďa).
Odstrel tohoto zárezu sa uskutočňoval v roku 1908 a kameň z neho využívali okrem iného aj pri oprave Smolenického hradu (Haviar 2013: 64–65). Na moje veľké sklamanie sa však do zárezu dnes už nedá dostať, lebo je ohradený plotom okolo miestneho vodného zdroja a prístup k nemu zamedzujú aj oplotené pozemky okolitých domov (obr. 7). Je to škoda. Hlboký skalný priesek, ktorý je dlhý cca 50 m, mohol byť aj v súčasnosti dobrou turistickou atrakciou, navyše len kúsok od centra obce.
Obr. 7 Zárezom bývalej železnice v masíve Hlávka sa môžeme pokochať už len spoza plotov (foto: P. Mereďa).
Na prvý priamy dotyk s bývalou železnicou si musíme teda počkať a bočnými uličkami sa treba presunúť do ústia Dobrovodskej doliny (obr. 8), na miesta, kde v minulosti stálo viacero pecí na pálenie vápna (obr. 9; www.obecdobravoda.eu/sk/).
Obr. 8 Letecký pohľad na ústie Dobrovodskej doliny (podklad: Google Earth).
Obr. 9 Ústie Dobrovodskej doliny. Až do polovice 20. storočia tu stálo viacero pecí na pálenie vápna (foto: P. Mereďa).
V ústí Dobrovodskej doliny možno konečne uvidieť zvyšky po telese bývalej železnice. Ukazujú sa v podobe nenápadnej miestnej cesty vybiehajúcej z humien domov postavených na pravej strane údolia (obr. 10, 11).
Obr. 10 Prvé stopy železnice. Pohľad smerom do obce (A) a do doliny (B) (foto: P. Mereďa).
Obr. 11 Zachovaný zemný násyp bývalej železnice preklenujúci malé, ale hlboko zarezané priečne údolie (foto: P. Mereďa).
Za poslednými domami trasa železnice pokračuje severozápadným smerom po zalesnenom svahu až pod hradný kopec dobrovodského hradu (obr. 12, 13). Tu sa železnica náhle stáča doprava a križuje dno údolia (obr. 14).
Obr. 12 Trasa bývalej železnice za poslednými domami (foto: P. Mereďa).
Obr. 13 Na protiľahlom svahu je viditeľné vinutie trasy bývalej železnice v dvoch etážach (foto: P. Mereďa).
Obr. 14 Križovanie Dobrovodskej doliny nebolo technicky nijako náročné, nakoľko dolinou netečie žiadny stály tok (foto: P. Mereďa).
Zrúcanina hradu Dobrá Voda je v zimnom lese odtiaľto dobre viditeľná a smeruje k nej priamo z týchto miest aj trasa náučného chodníka. Pravdu povediac, nepostrehol som, odkiaľ sa tu chodník vzal, lebo doposiaľ som si žiadnu jeho tabuľu nevšimol. Odbočujem nakrátko z trasy bývalej železnice a idem si pozrieť hrad, ktorý som mal v pláne ako jeden z cieľov cesty.
Hrad Dobrá Voda
O existencii hradu som sa dozvedel len relatívne nedávno a fotografie uverejnené na internete ma presvedčili o tom, že toto miesto stojí za návštevu. Po krátkom výstupe zeleno značeným náučným chodníkom sa dostávam na červeno značenú spojnicu medzi hradom a turistickým chodníkom vedúcim okolo hradu. Napriek tomu, že som hrad videl na internete už predtým, prekvapuje ma jeho rozľahlosť i zachovalosť (obr. 15, 16). Súvisí to určite aj s tým, že hrad síce viackrát vyhorel, nikdy však (vraj) nebol dobitý a po dobití významnejšie poškodený.
Obr. 15 Vstup na hrad Dobrá Voda. Zaujímavosťou je, že hrad sa nazýval aj ako Dobrý Kameň (Jókő, Burg Guttenstein). (Foto: P. Mereďa.)
Obr. 16 Horné hradné nádvorie. Poskytuje síce len minimum výhľadov, osobitá atmosféra mu však nechýba (foto: P. Mereďa).
Hrad má osobité čaro, nakoľko je celý ukrytý v lese a človek by tu taký kusisko histórie veru nečakal. Na hrade návštevníkov víta niekoľko zachovalých a pekne vyhotovených informačných tabúľ. Je na nich aj podrobný náčrtok hradu a odporúčaná prehliadková trasa, takže človek sa v lesných ruinách vie ľahko orientovať a pri obhliadke hradu nestratí prehľad o tom, kde sa práve nachádza.
Ako všade v okolitých lesoch, aj vychodené cestičky na hrade boli pri mojej návšteve kompletne pokryté vrstvou ľadu, na ktorom bol čerstvý, cca 2 cm hrubý snehový poprašok. Nesmierne oceňujem, že som si aj na výletnú trasu zobral turistické palice, lebo bez nich by bolo absolvovanie prehliadky náročným orieškom. (Palice som počas dňa ocenil ešte mnoho ráz, nakoľko všade na cestách a chodníkoch sa v ten deň neobyčajne šmýkalo.)
O hrade sa nejdem bližšie rozpisovať. Tu môžem len vrelo odporučiť jeho návštevu. Hrad je od obce ľahko prístupný viacerými trasami, v lese ukrytá ruina má osobité čaro, je na nej zachovalých veľa detailov a niektoré jej časti sa momentálne konzervujú resp. renovujú, takže je predpoklad, že hrad bude každým rokom krajší.
Okolo Dobrovodského hradu
Vraciam sa naspäť na trasu železnice, križujem Dobrovodskú dolinu a lesnou cestou na mieste bývalej železnice stúpam do svahov po ľavej strane údolia (obr. 17).
Obr. 17 A) Dno Dobrovodskej doliny. B) Trasovanie železnice následne viedlo v záreze na ľavej strane údolia (foto: P. Mereďa).
Z cesty je striedavo vidno ruinu hradu a tak je tomu aj na ďalších približne 2 kilometroch. Lesná železnica sa totiž v týchto miestach vinula po strmých svahoch okolo hradu a vďaka výhľadom bol tento úsek krajinársky asi najkrajšou časťou bývalej lesnej železnice. Oceňovali to aj niekdajší návštevníci, ktorí železnicu spolu s hradom zvečnili na viacerých fotografiách (pozri napr. Haviar 2013; www.zskosariska.sk/zeleznica/index.html alebo informačné tabule v obci). Pravda, krajina vyzerala vtedy v týchto miestach úplne inak než je tomu dnes (obr. 18).
Obr. 18 Okolie dobrovodského hradu kedysi (ešte pred výstavbou lesnej železnice, niekedy pred rokom 1906) a dnes. Svahy tu boli v 20. storočí zalesnené najmä borovicou lesnou a čiernou. Výhľady tak už nie sú také malebné ako bývali. (Fotografia vľavo: náučný panel na hrade Dobrá Voda; fotografia vpravo: P. Mereďa.)
Hoci v strmom svahu, samotné teleso železnice stúpa v týchto častiach vo veľmi príjemnom sklone a po pár sto metroch sa dostávam k ďalšiemu skalnatému zárezu. Po tento zárez je teleso bývalej železnice schodné aj pre široké lesné mechanizmy, ako som sa o tom aj sám presvedčil (obr. 19, 20).
Obr. 19, 20 Od telesa bývalej železnice sa v týchto miestach odpája niekoľko lesných ciest. Trasu železnice však prezrádza široký oblúk a malé stúpanie nenápadnej lesnej cesty viditeľné na dolnej fotografii. Po tento úsek prejdú po bývalej železnici aj veľké lesné mechanizmy, ďalej ich však nepustí relatívne úzky zárez viditeľný na spodnom obrázku vpravo (foto: P. Mereďa).
Za skalným zárezom pokračujem po bývalej železnici už bez toho, aby som mal obavu, že mi nejaký veľký mechanizmus vojde do cesty. Som prekvapený, že aj tento úsek je naďalej udržiavaný, bez akýchkoľvek náletov drevín (obr. 21).
Obr. 21 Bývalá železnica je tu stále čistená od náletov drevín (foto: P. Mereďa).
Na troch miestach som tu v telese železnice našiel aj ďalšie technické pamiatky po nej – odvodňovacie priepusty. Najmä prvý z nich je pekne zachovaný a človek má dojem, akoby tu bola železnica opustená len nedávno (obr. 22).
Obr. 22 Stále funkčný betónový priepust v telese bývalej železnice široký cca 36 cm so šachtou na jednej strane (foto: P. Mereďa).
Ako som už uviedol, lesná železnica v týchto miestach neustále obchádza hrad (obr. 23). Premýšľam, že keby sa ju tu podarilo obnoviť a v lesoch by sa vyčistilo pár vyhliadkových miest na zrúcaninu, železnička by o návštevníkov isto nemala núdzu a s hradom v pozadí by bola i dnes rovnako vďačným fotogenickým miestom ako kedysi.
Obr. 23 Trasa bývalej železnice je v týchto miestach situovaná vo veľmi strmom svahu na ľavej strane Dobrovodskej doliny. Aby sa znížili nároky na zemné práce, je trasa vedená v jednoduchom odreze. Dnom doliny prechádza pomerne rušná asfaltová cesta a na opačnej strane údolia je hradný kopec (foto: P. Mereďa).
Na miestach situovaných severne od hradného kopca sa nachádza na trase bývalej železnice ďalší krajinársky pôsobivý skalnatý zárez, veľkosťou takmer porovnateľný so zárezom v masíve Hlávka. Tu sa však dá zárezom pokochať priamo z jeho útrob (obr. 24, 25).
Obr. 24, 25 Skalnatý zárez v bývalej železnici severne od hradu Dobrá Voda. Prechodný prierez má šírku 3,6 m (foto: P. Mereďa).
Nasledujú skalnaté partie, kde bola lesná železnica taktiež vedená v jednoduchom odreze. Svahy nad traťou pokrývajú krasové rozbrázdené vápence, svahy pod železnicou sa zvažujú k stále viac sa približujúcej ceste na dne doliny stúpajúcej v porovnaní so železnicou v strmšom sklone (obr. 26, 27).
Obr. 26, 27 Trať bývalej železnice vedená v krasových skalnatých partiách severne od hradu (foto: P. Mereďa).
Po pravouhlej zákrute, keď máme hrad už za chrbtom sa trasa bývalej železnice náhle stráca v zarastenom úseku pokrytom popadanými skalnými blokmi z niekdajšieho kameňolomu situovaného nad bývalou traťou (obr. 28B).
Obr. 28 Miesto, kde sa trať železnice stráca pod popadanými skalnými blokmi (foto: P. Mereďa).
Po prekonaní krátkeho zasypaného úseku pokračujú viditeľné stopy železnice už len pár metrami. Odtiaľto sa trasa bývalej železnice prekrýva so súčasnou cestou idúcou dnom Dobrovodskej doliny (obr. 29).
Obr. 29 Trasu bývalej lesnej železnice na týchto miestach pohltila modernizácia cestnej komunikácie idúcej dnom Dobrovodskej doliny (foto: P. Mereďa).
Na dne Dobrovodskej doliny
Lesná cesta idúca dnom Dobrovodskej doliny bola rozšírená a do terajšieho stavu prebudovaná po zániku železnice, takže od tohoto úseku už zo samotného telesa železnice nie je vidno nič. Všetko prekryla novšia a širšia vyasfaltovaná cesta. Cesta má i dnes veľmi plynulý a rovnomerný sklon so širokými zákrutami a nezaprie tak podklad z bývalej železnice (obr. 30). Nikdy som v týchto končinách nebol a som teda zvedavý na záver trasy, či bude teleso bývalej železnice až po samotný záver prekryté cestou alebo sa aspoň v závere doliny ešte raz ukáže.
Obr. 30 Bývalá lesná železnica míňa severne od hradu pomerne veľký lom (foto: P. Mereďa).
Kráčam hore tichou Dobrovodskou dolinou (obr. 31–36), na dne ktorej prekvapivo nezurčí žiadny potok. Je to neklamný znak toho, že sme v krasovom území a toky sú tu odvedené do podzemia, z ktorého sa vynárajú na okraji krasu v podobe niekoľkých vyvieračiek pomenovaných „Vyvieračka“, „Mariáš“, „Blava“, „Vyvieračka pod Bachárkou“ a „Výtok“. Dobrovodská dolina je jednou z najdlhších krasových dolín Malých Karpát, na dne ktorej netečie žiadny stály tok. Je to zvláštna dolina. Človek zvyknutý na údolia formované povrchovým tokom sa tu nevie zbaviť dojmu, že tu niečo chýba.
Obr. 31–34 Priebeh niekdajšej úzkorozchodnej železnice dnom Dobrovodskej doliny (foto: P. Mereďa).
Obr. 35 Križovatka lesných ciest západne od horárne Široká. Bývalá železnica ide stále rovno vpred (foto: P. Mereďa).
Obr. 36 Bývalá železnica severne od Širokej. Od tohoto miesta sa v údolí objavujú častejšie ihličnaté stromy a krajina so snehom tu má škandinávsky nádych (foto: P. Mereďa).
Záver trasy
Po cca hodine príjemného pochodu dnom Dobrovodskej doliny prichádzam k miestam, kde by podľa starej mapy mala železnica končiť a kde som si myslel, že možno uvidím opäť neprekryté teleso železničného násypu, ako to bolo v úseku pri Dobrovodskom hrade. Nie je však tomu tak. Až do úplného konca je bývalá železnica prekrytá širokou asfaltovou cestou (obr. 37).
Obr. 37 Tesne pred záverom trasy bývalej železnice (foto: P. Mereďa).
Na mieste kde je konečná bývalej úzkorozchodnej železnice, tam končí aj spevnená lesná cesta (obr. 38). Aj z toho vidno, aký mala železnica v týchto miestach komunikačný význam, ktorý sa zachoval až do súčasnosti.
Obr. 38 V týchto miestach trať bývalej lesnej železnice končila (foto: P. Mereďa).
V závere bývalej železnice je rozľahlá čistina, z ktorej vybieha do okolia niekoľko nespevnených lesných ciest. Žiadna z nich však odtiaľto nevedie k blízkemu žlto alebo modro značenému turistickému chodníku. Ak teda chceme odtiaľto pokračovať ďalej po značených chodníkoch, musíme vystúpiť niekoľko výškových metrov nad záver bývalej železnice a potom sa po vrstevnici presunúť k turistickému smerovníku na lokalite Komárová (obr. 39) nachádzajúcemu sa cca 500 m severovýchodným smerom. Odtiaľto sa značenými turistickými chodníkmi môžeme vrátiť naspäť do Dobrej Vody alebo zísť do blízkych obcí Brezová pod Bradlom, Košariská alebo Pustá Ves. Alebo sa môžeme túlať po lesných cestách v okolí a odkrývať tak ďalšie tajomstvá tohto pekného kraja…
Obr. 39 Rázcestie žlto a modro značeného turistického chodníka na Komárovej (foto: P. Mereďa).
Literatúra
Haviar T. (2013): Malokarpatské úzkorozchodné železnice na panstvách Pálfiovcov. – Kysucké múzeum v Čadci.
Skvelý článok, teším sa na pokračovanie!
Paradne citanicko 🙂
Tam kde končila trať v lokalite Kút za Širokou je zárez po pravej strane,čiže trasa nešla po koniec až po asfaltke.
Zárez pri konečnej po pravej strane cesty som si aj prešiel, jeho profil sa mi však nezdal vhodný pre železnicu. Možné to však je, ďakujem za upozornenie.
Veľmi zaujímavé!
Bol so pozrieť záver trasy úzkokolajky na Hladnej- revír Široká. Tu je jednoznačne na úseku cca 330m identifikovateľné teleso trasy železničky, ktorá ide napravo od novšej asfalty. Poukazuje na to aj lidarová snímka. Dokonca som na tomto úseku našiel kovovú časť s dierami, ktorá slúžila predpokladám na spojenie jednotlivých koľajníc. Mám z tejto trasy aj fotky, môžem poskytnúť.
Zaujímalo by ma, ako boli riešené konce trate. Či pri ceste naspäť odtiaľto rušeň bol vzadu za vagónmi s drevom, alebo sa tu zatáčali koľajnice na veľkom polomere?
Dobrý večer,
teší ma, ak článok čitateľov zaujal a podnietil ísť do prírody a pátrať tam pri odhaľovaní histórie. Ja som v danej téme v podstate amatér a na otázky ohľadom usporiadania rušňov pri spiatočnej ceste žiaľ už odpovedať neviem. Tiež by ma to zaujímalo, snáď niekto erudovanejší Váš dotaz zodpovie.