Genius loci (27) – Nájomný dom Rudolfa Blažíčka na Radlinského ulici

Na Radlinského ulici v Malackách pri hlavnej ceste stojí v rade bytoviek budova, ktorá dnes už nie je nápadná. Pritom v čase postavenia, po roku 1940, istotne vzbudzovala pozornosť. Postavil ju miestny podnikateľ Rudolf Blažíček ml.

Radlinského ulica v Malackách do polovice 20. storočia

Radlinského ulica bola od konca 19. storočia vzdialená od zastavanej časti mesta. Zmenu priniesla až železnica, ktorá bola vybudovaná východne od mestečka. Následne sa začala výstavba aj týmto smerom.

Domy sa najskôr stavali na južnej strane (vpravo v smere od kláštora k železničnej stanici), ešte pred rokom 1900. Severná strana bola nezastavaná, s výnimkou budovy stavebnej sekcie železníc.

Vyplývalo to z orientácie parciel určenej dávno predtým. Kým na juhu boli parcely orientované kolmo na cestu, na opačnej strane boli rovnobežné s cestou, teda cestu lemovala jedna parcela – záhrada domu, ktorý stál na Námestí padlých (na mieste časti budovy bývalého MsÚ, predtým Nafty, a časti parkoviska pred budovou).

Táto záhrada, ktorá siahala až po Partizánsku ulicu, sa rozdelila na menšie parcely v priebehu 20. storočia. Až následne sa na nich začalo s výstavbou. 

Stavba nájomného domu Blažíčkovcov

Treťou budovou postavenou v tejto lokalite bol nájomný dom, ktorý postavil Rudolf Blažíček ml. Projekt bol vytvorený v roku 1940, autorom bol samotný vlastník Rudolf Blažíček (tesársky majster). Vzápätí sa začalo so stavbou, ktorú realizoval spolu so staviteľom Jaroslavom Rabasom. Odhadované náklady na stavbu boli 200 tisíc korún.

V roku 1941 dostal stavebník od vládneho komisára Martina Spustu rozkaz (pokutu) za lešenie, ktoré bolo dlhšiu dobu na chodníku. V tom istom roku si objednal 16 kachlí, dvanásť postelí a ďalšie vybavenie interiéru. Daňový výmer z februára 1942 hovorí o používaní domu od začiatku roka 1941, ale predpokladáme, že skutočné využívanie nastalo až v roku 1942, prípadne 1943.

Dom predstavoval v čase výstavby modernú architektúru a zodpovedal nárokom moderného bývania. Podľa spomenutého daňového výmeru mal dom 27 miestností. Pozostával z prízemia, dvoch nadzemných podlaží, podkrovia a podzemného podlažia. Na prízemí bol obchod, menší byt a väčší byt. Na ďalších podlažiach boli vždy dva rozľahlé byty a v podkroví menší dvojizbový byt.

V podzemných priestoroch boli pivnice. Podľa pamätníka bola v pivnici krátky čas počas II. svetovej vojny umiestnená telefónna ústredňa alebo spojovacia centrála pre Luftwaffe, pravdepodobne v súvislosti s letiskom Nový Dvor pri Kuchyni.

Vývoj po 2. svetovej vojne

Pri prechode frontu cez Malacky bol dom poškodený, v interiéri bolo vykradnuté zariadenie, dom mal rozbité sklá a rozstrieľané omietky. Oprava trvala dlhší čas.

Po vojne bolo v dome niekoľko nájomníkov: Okresný sekretariát Strany slobody, Eduard Krippel (pánsky a dámsky krajčír tu mal byt, ale istý čas aj obchod), Ján Roman, Karol Gerdenich (okresný funkcionár), Peter Križan, Dr. Ernest Malý (lekár), L. Hámoroš (notár), Pobočňa automobilová stanica Malacky 1948, J. Ohrival (zrejme manžel lekárky, ktorá mala na prízemí istý čas ambulanciu). Blažíčkovci obývali dva byty.

V apríli 1948 bola na majetok Rudolfa Blažička udelená národná správa. V roku 1952 bola rodina Blažíčkovcov z bytu násilne vysťahovaná. Predchádzala tomu dlhší čas trvajúca komunikácia s úradmi.

4. júla 1951 dostal Rudolf Blažíček výzvu, podpísanú vtedajším predsedom MNV Jánom Bartošom: „Miestny národný výbor v Malackách Vás týmto vyzýva, aby Ste sa ihneď presťahovali na prikázaný Vám byt v Plaveckom Podhradí. V prípade, že tejto výzve neučiníte zadosť, dňa 5. júla 1951 budete deložovaný.“ V rámci Akcie B sa rodina o rok neskôr presťahovala do Plaveckého Mikuláša, kde strávila takmer päť rokov.

Od marca 1955 sa dom stal sídlom zdravotníckeho zariadenia (OÚNZ), zmluvu podpísal Okresný národný výbor s Povereníctvom zdravotníctva, bez účasti a súhlasu dovtedajších vlastníkov budovy. V nasledujúcom roku bola budova pridelená pre okresné oddelenie ministerstva vnútra (pre potreby zdravotnej starostlivosti). Medzi ľuďmi sa povráva, že v budove istý čas sídlila aj tajná polícia ŠtB. Túto informáciu nevieme potvrdiť.

V roku 1961 prešla budova do rúk štátu. Po skončení socializmu sa budova v roku 1990 vrátila do rúk pôvodných vlastníkov, ktorí ju o niekoľko rokov predali. V podzemí vznikol Billiard club, obchodné priestory sa naďalej využívali na určený účel a byty vo zvyšnej časti domu slúžia dodnes na bývanie.

Autor ďakuje Andrejovi Blažíčkovi za spoluprácu pri príprave textu.